Verejný cintorín
| Verejný cintorín | |
| cintorín | |
 Pohľad na kríž pri vstupe na cintorín
| |
| Štát |  Slovensko
|
|---|---|
| Región | Košický kraj |
| Okres | Košice IV |
| Mesto | Košice |
| Mestská časť | Juh |
| Súradnice | 48°41′46″S 21°15′28″V / 48,696157°S 21,257758°V |
| Rozloha | 32 ha |
| Správca | Sprava mestskej zelene |
| Počet hrobových miest | 30 000 |
| Vznik | 19. storočie |
| Web stránka | smsz.sk |
  Poloha v rámci Košíc
| |
| Mapový portál GKÚ: katastrálna mapa | |
| Freemap Slovakia: mapa | |
| OpenStreetMap: mapa | |
| Portál, ktorého súčasťou je táto stránka: | |
Verejný cintorín, Ústredný cintorín alebo Južný cintorín je cintorín v Košiciach, nachádzajúci sa v mestskej časti Juh, medzi ulicami Alejová a Rastislavová. Je to najväčšie pietne miesto na Slovensku s rozlohou 32 hektárov a kapacitou viac ako 30 000 hrobových miest.[1]
Vznik
[upraviť | upraviť zdroj]Počiatky jeho vzniku siahajú do 80. rokov 19. storočia, kedy sa začali dovtedy fungujúce cintoríny zapĺňať. Mesto preto muselo uvažovať o vybudovaní nového pietneho miesta. Najprv bolo treba vybrať vhodný pozemok, kde by sa dalo zriadiť. Nájsť sa ho podarilo v roku 1881, kedy od pôvodných vlastníkov kúpilo mesto pomerne veľký pozemok na dnešnej Rastislavovej ulici. Vedenie mesta v rozpočte schválilo 25-tisíc zlatých na stavbu budovy pre správcu cintorína, kancelárie a márnicu s piatimi boxmi. Jeden z nich mal byť upravený na pitevňu. Stavbu, ako to zachytávajú historické pramene zrealizovali podnikatelia Schmidt a Kolacsek. Pri tvorbe sa snažili vytvoriť napodobeninu niektorého z parížskych cintorínov.[2]
Prví pochovaní
[upraviť | upraviť zdroj]Vo februári 1888 schválilo vtedajšie mestské zastupiteľstvo štatút o správe a prevádzke cintorína. Po jeho odsúhlasení ministerstvom vnútra v apríli 1889 vydalo zastupiteľstvo vyhlášku o zatvorení, respektíve zrušení dovtedy používaných cintorínov. Prestali fungovať Cintorín sv. Kríža, evanjelický, kalvínsky i židovský cintorín. Jediný, ktorý ostal, bol Cintorín sv. Rozálie. Prvými nebožtíkmi na Verejnom cintoríne, ktorých 1. júna 1889 pochoval pomocný duchovný Béla Mihályffy, boli Andrej a Štefan. Jeden mal štyri roky a bol synom domáceho sluhu Antona Zsampáka. Druhým bol ročný chlapček tesára Ondreja Kovalcsika.[3]
Pochovaní vojaci
[upraviť | upraviť zdroj]Na cintoríne je dnes 22 parciel. Medzi nebožtíkmi sú pochovaní aj vojaci. Asi 6 000 padlých vojakov z I. svetovej vojny ležalo najprv na tzv. vojenskej časti Verejného cintorína. Neskôr bol Čechom, Slovákom, Maďarom, Nemcom, Rakúšanom, Rusom, Bulharom, Rumunom, Poliakom, Francúzom, Turkom a Talianom postavený pamätník, ktorý pripomína vojaka v zákope. Na ktorom je nápis: ´POCHOVANÝM VOJAKOM PRVEJ SVETOVEJ VOJNY 1914-1918´.[3]
Neďaleko tohto pamätníka je ďalší v podobe obelisku. Venovaný je talianskym vojakom, ktorí padli v Košiciach v roku 1919. Pamätník im dal postaviť veliteľ 6. divízie legionárov generál Rossi. Neskôr tam boli dodatočne uložené telá talianskych vojakov, ktorí padli v novembri 1944. Okrem mien je na stĺpe, obnovenom v roku 2002, taliansky text.[3]
Na juhovýchodnej strane vrcholu cintorína, konkrétne na jednej časti parcely č. 12, sú hroby vojakov z II. svetovej vojny. Je ich do 100 a sú to tzv. československí vojaci. Ich hroby, ktoré sú v štyroch radoch, sa začali postupne obnovovať. Obnovenie rád spočívalo vo vyrovnaní krížov, vysadení trávi a odstránení buriny a koreňov drevín, týmto spôsobom nadobudol rad úplne iný vzhľad.[3]
V centre cintorína je postavený pomník s hrobmi vyše 3-tisíc vojakov a dôstojníkov Sovietskej armády. Zomreli pri oslobodzovaní Východného Slovenska a Košíc. Pomník bol odhalený 6. júla 1946.[3]
Na Verejnom cintoríne je niekoľko miest, o ktoré sa SMSZ stará. Je to napríklad hrob J. Kukorelliho i hromadný hrob tých, ktorí boli povešaní na stromoch na Hlavnej ulici. Ďalej hromadný hrob odporcov fašizmu postrieľaných pri Ťahanovskom tuneli a pamätník Neznámeho vojaka presťahovaný z Námestia osloboditeľov, ktorý je vedený ako národná kultúrna pamiatka. A potom spomínané cintoríny vojakov z I. i II. svetovej vojny a pomník vojakov Sovietskej armády.[3]
Významné osobnosti
[upraviť | upraviť zdroj]Na Verejnom cintoríne odpočíva veľa osobností, ktoré sa zapísali do života mesta. Sú to napríklad: Anton Prídavok, Bauerneblovci, teda bývalí majitelia košického pivovaru či akademický sochár Vojtech Löffler a mnohí ďalší.[3]
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ Správa mestskej zelene. Cintorín a krematórium [online]. Košice: smsz.sk, [cit. 2021-01-06]. Dostupné online.
- ↑ Verejný cintorín, ktorý otvorili v 80.rokoch 19.storočia, hrozivo napĺňa svoju kapacitu. SME (Bratislava: Petit Press), 2006-11-03. Dostupné online [cit. 2021-01-06]. ISSN 1335-4418.
- ↑ a b c d e f g Rekviem. Verejný cintorín [online]. Košice: rekviem.sk, [cit. 2021-01-06]. Dostupné online. Archivované 2020-09-30 z originálu.
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Verejný cintorín
