Vyhlásenie k deportáciám židov zo Slovenska (október 1987)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Vyhlásenie k deportáciám židov zo Slovenska je dokument, ktorý podpísalo 24 osôb, zväčša disidentov, z ktorých viacerí boli katolícki aktivisti. Adresovali ho ako prejav "ľútosti a odprosenia" za deportácie Židov počas vojny židovskej náboženskej obci a židovským spoluobčanom na Slovensku. Bolo zverejnené v októbri 1987, malo však dosah aj mimo Slovenska.

Príprava a zverejnenie[upraviť | upraviť zdroj]

Ján Čarnogurský v ankete časopisu Kritika & Kontext[1] priznal, že myšlienka Vyhlásenia vznikla v rozhovoroch s Borisom Lazarom, ktorý mu dal prečítať strojopis dizertačnej práce Ivana Kamenca na túto tému.[2] Vyhlásenie bolo kolektívnym dielom. Hlavnými autormi podľa Mikloška boli Korec, Čarnogurský a Jablonický. Hudobný skladateľ Roman Berger, si dodnes myslí, že Vyhlásenie napísali Čarnogurský s Tatarkom.[2]

Text vyšiel v domácom samizdate Náboženstvo a súčasnosť, dôležitejšie však bolo jeho publikovanie v zahraničí. Anton Hlinka prečítal Vyhlásenie na zhromaždení bývalých väzňov koncentračného tábora Mauthausen. Text dokumentu potom odvysielali Slobodná EurópaHlas Ameriky, vyšiel v slovenskej i českej emigrantskej tlači. Vyhlásenie vyšlo aj v takmer všetkých izraelských novinách.[2] (Komunistická tlač písala o koncentračnom tábora Dachau a prítomnosti biskupa Dominika Kalandu.[3])

Inšpiráciu tohto vyhlásenia možno hľadať aj v exulantskom vyhlásení Rady slobodného Československa, Stála konferencia slovenských demokratických exulantov z roku 1984, ktoré je napísané v slovenčine a tiež deklaruje ľútosť a hanbu.[4]

Signatári (s povolaniami a titulmi z roku 1987)[upraviť | upraviť zdroj]

Reakcie[upraviť | upraviť zdroj]

  • Koncom novembra 1987 uverejnili ústredné stranícke denníky Rude právo[3] a Pravda článok Oneskorená ľútosť a čo sa za ňou skrýva, podpísaný pseudonymom Ľuboš POKORNÝ, ktorý tvrdil, že ide o provokáciu a signatári sú spolčení s ideovými nepriateľmi socialistického zriadenia v zahraničí... podľa všetkého naleteli agitátorom, ktorí sa im predstavili ako zástupcovia Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov.[2]
  • Zrejme pod tlakom politickej vrchnosti vydali stanovisko k vyhláseniu aj vtedajší predstavitelia Ústredného zväzu židovských náboženských obcí, ktoré obsahovalo: „Odmietame pseudopatetické a štvavé vyhlásenie malej skupiny občanov, ktorých cieľom je narušiť pokoj a harmonické spolunažívanie občanov židovského vierovyznania s ostatnými občanmi v našom štáte,“ [2]
  • Z listu signatárom Vyhlásenia k deportáciám Židovských občanov zo Slovenska z Tel Avivu z feb. 1990 vyplýva, že "reakciou tunajších občanov československého pôvodu bolo obnovenie Spoločnosti priateľstva Izrael - Československo".

Obsah a interpretácia[upraviť | upraviť zdroj]

Rada slobodného Československa vydala podobné vyhlásenie (k tragédii občanov židovského vierovyznania za druhej svetovej vojny)[5] 14. apríla 1984 (o tri roky skôr), v ktorom sa uvádza:

...nacisti z Čiech a Moravy vyviezli 67 tisíc a zo Slovenska, kde ľudácky totalitný režim vydal drastické protižidovské zákony, bolo vyvezené vyše 57 tisíc občanov židovského vierovyznania do nacistických koncentrákov smrti. Prevažná väčšina ich tam zahynula. ... demokratickí Česi a Slováci nemali nič spoločné s týmto ohavným zločinom. Odmietame tiež tézu niektorých inonárodných politických kruhov, že celý slovenský národ nesie zodpovednosť za túto tragédiu, lebo za druhej svetovej vojny podľahol fašizmu.

Pokiaľ vo vyhlásení z roku 1984 je explicitne uvedený ľudácky totalitný režim, vo vyhlásení z roku 1987 nie je uvedený:

sa stali uprostred druhej svetovej vojny .. Deportácie a ďalšie protižidovské opatrenia boli v slovenských rukách. Ponechávame historikom spravodlivé posúdenie celkovej absurdnej medzinárodnej situácie tých čias, v ktorej sa všeobecne ustupovalo pred násilím a v ktorej existovali neslýchané tlaky, čo obmedzovali priestor celkom slobodného konania. 

Aj keď hovorca ÚZ ŽNO hodnotil Vyhlásenie pozitívne ako dobre myslený akt,[1] upozorňuje, že už v roku 1987 bolo jasné, že sa niektorí signatári "politicky artikulujú a že vykazujú sympatie k Slovenskému štátu rokov 1939 – 1945."[1]

... chceli odprosiť v mene nášho svedomia, v mene ľudskosti a kresťanskí signatári i v mene náboženskej viery ...

Čo vtedajšia Pravda hodnotila ako "provokáciu pohrobkov slovenského klérofašistického režimu a ideovodiverzných centrál.“[2]

Vyhlásenie 1990 [upraviť | upraviť zdroj]

Pred Vianocami 1990 prijala Národná rada pod predsedníctvom Františka Mikloška Vyhlásenie k deportáciám Židov zo Slovenska,[6] ktorého text sformuloval poslanec Anton Hykisch a prečítala poslankyňa Zuzana Mistríková. Všetci poslanci prejavili súhlas tým, že povstali z miest.[2]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c Kritika&Kontext, Časopis roč. IV., 1999, č. 1, s. 21 – 22. http://kritika.sk/pdf/1_99/2.pdf
  2. a b c d e f g Vyhlásenie dvadsiatich štyroch zmenilo pohľad na Slovensko. Pravda.sk, 2017-10-19. Dostupné online [cit. 2017-10-21].
  3. a b POKORNÝ, Ľuboš. Opožděná lítost a co se za ní skrývá. Rudé právo. 1987-11-24, roč. 1987, čís. 276, s. 3. Dostupné online [cit. 2021-09-06]
  4. Vyhlásenie Rady slobodného Československa k tragédii občanov židovského vierovyznania za druhej svetovej vojny zo 14. 04. 1984 – Wikizdroje [online]. sk.wikisource.org, [cit. 2021-09-06]. Dostupné online.
  5. Vyhlásenie Rady slobodného Československa k tragédii občanov židovského vierovyznania za druhej svetovej vojny zo 14. 04. 1984 – Wikizdroje [online]. sk.wikisource.org, [cit. 2017-10-26]. Dostupné online.
  6. Narodna rada SR - Dokumenty: Vyhlasenie k deportaciam Zidov [online]. Národná rada Slovenskej republiky, [cit. 2017-10-21]. Dostupné online.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

Wikisource