Zoe Porfyrogenéta

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Zoe
byzantská cisárovná
Zoe, mozaika Hagia Sofia
Zoe, mozaika Hagia Sofia
Panovanie
Dynastiamacedónska dynastia
Panovanie10281050
Korunovácia11. november 1028
Biografické údaje
Narodenieokolo 978
Konštantínopol, purpurová komnata cisárskeho paláca
Úmrtie11. jún 1050
Konštantínopol
PochovanieChrám Christa Antifoneta, ktorý dala vystavať zasvätený Kristovi Ručiteľovi, Konštantínopol
Vierovyznanieortodoxné kresťanstvo
Rodina
Manžel
1. Roman III. Argyros
2. Michal IV. Paflagónsky
3. Konštantín IX. Monomachos
OtecKonštantín VIII.
MatkaHelena, dcéra Alypia
Odkazy
Spolupracuj na CommonsZoe Porfyrogenéta
(multimediálne súbory na commons)

Zoe Porfyrogenéta (gr. Ζωή; * okolo 978 – † 11. jún 1050) bola byzantská cisárovná od 11. novembra 1028 do jej smrti v roku 1050, manželka troch byzantských cisárov - Romana III. Argyra, Michala IV. Paflagónskeho a Konštantína IX. Monomacha. Ako cisárovná-vládkyňa vládla spolu so svojou sestrou Theodorou dva mesiace v roku 1042 a následne obe vládli aj spolu so Zoeinim tretím manželom Konštantínom IX. až do Zoeinej smrti.

Životopis[upraviť | upraviť kód]

Raný život a rodina[upraviť | upraviť kód]

Zoe sa narodila ako prostredná z troch dcér byzantského cisára Konštantína VIII. v čase jeho spoluvlády so Zoeiným strýkom Bazilom II. niekedy okolo roku 978. Pretože sa narodila v purpurovej komnate cisárskeho paláca, prislúcha jej podobne ako jej sestrám titul a prídomok Porfyrogenéta - narodená v purpure. Zoeinou matkou bola Helena, dcéra bohatého konštatinopolského patricija Alypia.

Bazil II. a Konštantín VIII., zlatý histamenon

Podľa dobových správ bola Zoe veľmi krásna, elegantná a ladná. Na druhú stranu bola pomerne nestála, márnivá a detinská. Mala záľubu v intrigách a často menila názory. Vedela sa podlizovať, no zároveň si potrpela na vzdávanie holdu jej pôvodu. Rada nosila ľahké šaty a milovala voňavky a iné kozmetické prípravky.[1]

Po tom, čo v rokoch 996 a 1001 vyslal nemecký cisár Oto III. svojich vyslancov do Konštantínopolu, aby zjednal jeho svadbu s niektorou z byzantských princezien, dostala Zoe, ktorá vynikala krásou a charizmou prednosť pred jej sestrami Theodorou a Eudokiou. V roku 1002 sa Zoe v sprievode Otovho vyslanca milánskeho arcibiskupa Arnulfa po dohode vydala do Ríma, kde sa mala konať svadba, avšak už v Bari sprievod zastihla správa o tom, že Oto pár dní predtým zomrel a tak zo svadby zišlo.[2]

Následne sa už cisár Bazil II. nesnažil bratove dcéry vydať, pravdepodobne preto, že sa obával vzniku nového legitímneho pretendenta na trón. Novú šancu na vytúženú svadbu preto Zoe dostala až počas samovlády jej otca Konštantína VIII. Ten na svojej smrteľnej posteli v roku 1028 hľadal vhodného nástupcu na byzantský trón. Hoci najprv uvažoval o vplyvnom a lojálnom aristokratovi arménskeho pôvodu Konštantínovi Dalassenovi, nakoniec pre dvorské intrigy jeho voľba padla na Romana III. Argyra, konštatinopolského eparchu a sudcu. Prednosť k sobášu mala tentokrát dostať mladšia Theodora, čo však ona odmietla, pretože Roman bol jej vzdialeným príbuzným a najmä - bol už ženatý. Narozdiel od svojej sestry Zoe nezaváhala a 10. novembra 1028 sa konala svadba. Deň na to cisár Konštantín zomrel a Zoe sa stala cisárovnou manželkou.[3]

Roman III., strieborný miliarension

Manželstvo s Romanom Argyrom[upraviť | upraviť kód]

Krátko po svadbe Zoe s Romanom bola Zoeina sestra Theodora, s ktorou Zoe nikdy nemala príliš dobré vzťahy obvinená z dvoch protištátnych komplotov a poslaná do kláštora. I napriek tomu však Zoe z obáv, že by Theodora mohla ohroziť vládu jej manžela Theodoru navštívila a prinútila ju vstúpiť do rádu. V kláštore Theodora zostala až do roku 1042.

V čase uzavretia manželstva mala Zoe už niečo cez päťdesiat rokov a všetkým okrem cisára bolo zrejmé, že z ich manželstva cisársky potomok už nevzíde. Spočiatku sa Roman Zoe venoval a pokúšali sa, i prostredníctvom rôznych experimentálnych liečivých mastí a amuletov splodiť dieťa. Ako čas plynul, bolo i Romanovi zrejmé, že Zoe neotehotnie a tak sa s ňou prestal stýkať a trávil s ňou stále menej a menej času. Okrem toho si Zoe znepriatelil tým, že jej pozastavil prísun financií z cisárskej pokladnice.[2]

To, čo Zoe nenachádzala u manžela začala hľadať u iných mužov. V paláci nebolo tajomstvom, že sa koketná a stále krásna Zoe stýkala s rôznymi mužmi, čo nakoniec využil ambiciózny eunuch Ján Orfanotrofos. Ten niekedy v roku 1033 na cisársky dvor priviedol svojho brata Michala. Michal bol krásny mládenec, ktorý si Zoe svojim výzorom ihneď získal a odvtedy sa cisárovná snažila svojmu obľúbencovi čo najviac zapáčiť a zavďačiť. Hoci Michal pôvodne jej zvádzaniu odolával, nakoniec sa medzi nimi vytvoril milenecký vzťah. Pomer medzi nimi bol verejným tajomstvom, o ktorom vedel zrejme každý okrem cisára Romana. Viacerí dvorania sa snažili Romanovi otvoriť oči, medzi nimi najmä jeho sestra Pulicheria, avšak Roman sa uspokojil s Michalovou prísahou na kríž, že so Zoe nič nemá. Zoe, ktorá stratila trpezlivosť s jej manželom Romanom si začala predstavovať Michala ako cisára a Psellos tvrdí, že bola neraz strážami pristihnutá ako Michala usádzala na cisársky trón a dávala mu cisárske insígnie.[4]

Začiatkom roku 1034 začala cisára Romana trápiť neznáma choroba a príčinou podľa vtedajších historikov pravdepodobne bol jed podávaný v malých dávkach. Na Veľký piatok - 11. apríl 1034 cisár Roman zomrel počas toho ako si dopriaval kúpeľ, dodnes nie je zrejmé, ako a kým bol v kúpeli zavraždený, alebo, či nešlo o nešťastnú zhodu náhod. V každom prípade ešte v deň Romanovej smrti sa uskutočnila svadba Zoe a Michaela a hneď ďalší deň sa uskutočnila Michalova korunovácia cisárom.

Vražda Romana III. (Skylitzova kronika)
Svadba Michala IV. a Zoe (Skylitzova kronika)

Paflagónska kapitola[upraviť | upraviť kód]

Prvé chvíle nového manželstva boli pre Zoe šťastné. Milovala svojho manžela a on mal rád ju, celé toto obdobie avšak z pozadia sledoval a čiastočne riadil Michalov brat Ján. Nahradil cisárovnine dvorské dámy ženami zo svojho rodu a Zoe postupne odsunul do ústrania ženskej časti paláca - gynaikeya[1], kde bola starostlivo strážená a kontrolovaná. Príčinou boli obavy z toho, že by sa mohol zopakovať palácový prevrat, aký sa uskutočnil voči jej bývalému manželovi. Podľa Jána Skylitza cisárovnina nenávisť voči eunuchovi v roku 1037 vyústila k pokusu o jeho vraždu, čo sa však nepodarilo. V roku 1041 už i tak chorľavý cisár Michal ochorel a opäť vyvstala otázka prípadného následníctva. Intrigujúci eunuch Ján Orfanotrofos Zoe prinútil, aby adoptovala Michalovho synovca Michala Kalafata, čím by sa stal legitímnym členom Macedónskej dynastie a získal titul cézara. Michal IV. sa stiahol do kláštora, kde 10. decembra 1041 zomrel. Zoe, ktorá ešte raz túžila uzrieť tvár svojej osudovej lásky odmietol prijať.[4]

Michal V., ktorý nastúpil na trón po svojom strýkovi sa ukázal ako nevďačný chránenec. Krátko po svojom nástupe na trón sa zbavil Jána Orfanotrofa, ktorému vďačil za svoj vzostup a napriek tomu, že pôvodne sľúbil, že sa bude k Zoe správať ako k matke a bude si ju vážiť, i toto porušil. Zoe sa prestal vzdávať hold na cisárskych ceremóniách a keď si Michal myslel, že situácia po jeho nástupe sa stabilizovala, obvinil Zoe z travičstva a nechal ju uvrhnúť do kláštora na Princov ostrov v Marmarskom moru. To bola posledná kvapka trpezlivosti obyvateľov Konštantínopolu, ktorý v roku 1042 proti tzv. paflagónskemu klanu[3] povstali. Cisár bol obkľúčený v kláštore a situáciu nezvrátil ani návrat Zoe do paláca. Povstalci medzitým za cisárovnú prehlásil Zoeinu sestru Theodoru, ktorú vytiahli z ústrania kláštora. Hoci Zoe mala snahu zbaviť sa Theodory a uvažovala dokonca nad ospravedlnením Michala Kalafata, avšak prinútená udalosťami bola nútená pozvať svoju sestru do cisárskeho paláca a spolu si rozdelili vládu nad ríšou. Vďaka Theodorinmu odhodlaniu bol Kalafates kruto potrestaný a oslepený.

Zoe a Theodora, zlatý histamenon 1042

Spoluvláda cisárovien trvala len dva mesiace. Rozličnosti medzi sestrami boli zreteľné, kým Zoe bola elegantná a krásna žena, ktorá výrazne mrhala peniazmi a často striedala milencov, Theodora nebola príliš krásna a bola pokojná, šetrná a cudná. Vláda sestier sa postupom času stále viac a viac niesla v duchu nezhôd. Zoe sa odmietala ďalej podrobovať svojej sestre a aby získala väčší vplyv, rozhodla sa ako šesťdesiatštyri ročná tretíkrát vydať. Hoci najprv uvažovala nad šľachticom Konštantínom Dalassenom, ktorý sa už raz takmer jej mužom stal, nakoniec si po predchádzajúcich skúsenostiach radšej vybrala svojho bývalého milenca Konštantína Monomacha, ktorý nebol tak ambiciózny a narozdiel od Dallasena pokorne vystupoval voči cisárovnej a k cisárskej hodnosti. Tretí potenciálny ženích Konštantín Atroklines zomrel za záhadných okolností pravdepodobne otrávený svojou ženou. Monomachos preto ešte toho roku (1042) začal oficiálne vládnuť ako spoluvládca dvoch cisárovien, ktoré sa viacmenej stiahli z ústrania.[4]

Zoe, Theodora a Konštantín Monomachos[upraviť | upraviť kód]

Svadba Konštantína Monomacha a Zoe (Skylitzova kronika)

Monomachos bol charizmatický a pekný muž. Narozdiel od Romana III. bol realista, nebol chorý ani ovplyvňovaný ako Michal IV. ani tvrdohlavý ako jeho synovec. Narozdiel od svojich predchodcov rešpektoval Zoeino postavenie a ona na revanš rešpektovala jeho jeho politiku a pre svoj pokročilý vek i jeho milenku Máriu Sklerovnu, ktorú na jeho žiadosť sama pozvala do paláca. Zoe a Mária uzavreli dokument - zmluvu o priateľstve a Márii ktorej bol udelený titul sebastey[3] (grécka obdoba ženského titulu augusta). Máriino meno bolo pri ceremóniách vždy pripájané k menám vládnucich cisárov. Prístup cisárovien však nekorešpondoval s názormi viacerých osôb v okolí paláca a nerozumeli mu ani mešťania. V roku 1044 preto z obavy, že chce Monomachos cisárovné odstrániť a vziať si mladú Sklerovnu vypukla v Konštanínopole nová vzbura, ktorá utíchla až po tom, čo sa sestry ukázali na balkóne cisárskeho paláca a upokojili búriaci sa dav. Zoe si v tomto období konečne užívala prepychový život po akom túžila, v starobe však začala byť viac nábožná. Podľa Psella sa stále venovala svojim záľubám a premenila svoje komnaty na akési laboratórium, v ktorom skúmala a vytvárala rôzne voňavky a maste, na ktoré používala rôzne indické koreniny. I napriek svojmu veku si Zoe udržala svoju krásu a v tvári mladý výzor.[2][4] Zoe zomrela vo veku 72 rokov 11. júna 1050 prenechajúc vládu jej mužovi a sestre Theodore, ktorá však až do Monomachovej smrti žila v úzadí.

Pochovaná bola v Chráme zasvätenom Kristovi Antifonetovi (Ručiteľovi), ktorý sama dala vystavať[4] a ktorého ikonu uctievala a nechala zvečniť aj na svojich minciach.[5]

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. a b DIEHL, Charles. Postavy z byzantských dejín. Preklad Štefan Janšák. 2. vyd. Bratislava : Vydavateľstvo spolku slovenských spisovateľov, 2009. 246 s. ISBN 978-80-8061-373-0. S. 179-184 a 193-195.
  2. a b c NORWICH, John Julius. Byzantium: The Apogee (A History of Byzantium 2). 3. vyd. London : The Folio Society Ltd a Cambridge University Press, 1993. 450 s. Kapitola The Decline beggins, s. 305 - 314 a 346 - 349. (anglický jazyk)
  3. a b c ZÁSTĚROVÁ, Bohumila, a kol. Dějiny Byzance. Vyd. 1. Praha : Academia, 1992. 529 s. ISBN 80-200-0454-8. S. 203–204.
  4. a b c d e GARAND, Lynda. Byzantine Empresses: Women and Power in Byzantium AD 527-1204. 1. vyd. New York : Routledge, 1999. 343 s. ISBN 0415146887. S. 138-139 a 146-156. (anglický jazyk)
  5. Icon of Christ Antiphonetes [online]. byzantine-legacy, [cit. 2019-07-23]. Dostupné online. (po anglicky)

Primárne pramene[upraviť | upraviť kód]

Iné projekty[upraviť | upraviť kód]

Pozri aj[upraviť | upraviť kód]


Zoe Porfyrogenéta
Vladárske tituly
Predchodca
Michal V. Kalafates
cisár
10421050
Nástupca
Konštantín IX. Monomachos