Edvard Beneš

Edvard Beneš
Biografické údaje
Narodenie	28. máj 1884 Kožlany, Česko
Úmrtie	3. september 1948 Sezimovo Ústí, Česko
Politická strana	Československá strana národně-sociální
Odkazy
	Edvard Beneš (multimediálne súbory)
Politický portál  Biografický portál

Edvard Beneš (* 28. máj 1884, Kožlany – † 3. september 1948, Sezimovo Ústí) bol český politik a štátnik, druhý česko-slovenský prezident v rokoch 1935-1938 a 1945-1948 (1940-1945 bol prezidentom v exile), dlhoročný minister zahraničia, jeden rok predseda vlády. Bol jedným z vodcov odboja za vznik Česko-Slovenska počas prvej svetovej vojny, predstaviteľom odboja za obnovenie Česko-Slovenska počas druhej svetovej vojny, národným socialistom, ideológom čechoslovakizmu a autorom Benešových dekrétov.

Život a politika

1884-1914: Mladosť a štúdiá

Edvard Beneš sa narodil v Kožlanoch pri Plzni ako najmladší syn roľníka (10. dieťa). V mladosti študoval najprv na gymnáziu v Prahe-Vinohradoch (1896–1904; býval v dome rodiny Oličových, spriatelenej s jeho priateľkou a neskôr manželkou Hanou [1]), po maturite na Filozofickej fakulte pražskej Karlovej univerzity. Od roku 1904 študoval vo Francúzsku na Sorbonne a Slobodnej škole politických vied (Sciences Po), v roku 1907 v Berlíne. Štúdiá Edvard Beneš zakončil v roku 1908 v Dijone doktorátom práv, o rok neskôr potom v Prahe zložil rigorózne skúšky. Tri roky vyučoval na obchodnej akadémii v Prahe, od roku 1912, po tom, čo habilitoval v oboru filozofie, prednášal ako docent na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity. Počas obdobia Rakúska nemala česká univerzita ani jej Filozofická fakulta svoju vlastnú budovu a prednášky i semináre sa konali na rôznych miestach v Prahe, Beneš prednášal v Krakovskej ulici, v Klementíne, či v Kaulichovom dome.

1914–1918: Prvá svetová vojna

Po vypuknutí prvej svetovej vojny organizoval vnútorný odboj (Maffie – český výbor odboja proti Rakúsko-Uhorskej monarchii). Zaisťoval spojenie odboja s T. G. Masarykom vo Švajčiarsku. 1. septembra 1915 odišiel do zahraničia, kde spolupracoval s Masarykom a M. R. Štefánikom. V Paríži organizoval zahraničný protirakúsky odboj a reorganizoval kuriérnu službu pre spojenie s domácim odbojom. Usporiadal cyklus prednášok o Slovanstve na parížskej Sorbonne, propagoval československý politický program radom článkov ve francúzskych novinách. V roku 1916 sa Edvard Beneš podieľel na ustanovení Československej národnej rady, v ktorej zastával miesto generálneho tajomníka. Spoločne so Štefánikom získal súhlas dohodových mocností na zakladanie československých vojenských jednotiek a prispel tak ku vzniku samostatných légií vo Francúzsku, Rusku a Taliansku, ktoré sa úspešne zapojili do bojov prvej svetovej vojny. Dôležitým výsledkom Benešovej diplomacie bolo uznanie Československej národnej rady ako predstaviteľky nového štátu Francúzskom, Veľkou Britániou a Talianskom.

1918–1938: Medzi dvoma vojnami

Súbor:Edvard Beneš with wife.jpg

Edvard Beneš so svojou ženou (1921)

Po vyhlásení zvrchovanosti Československej republiky 28. októbra 1918 bol menovaný ministrom zahraničia vo vláde Karla Kramářa, domov sa vrátil v septembri 1919. V Paríži okrem iného dohodol nové hranice štátu na juhu Slovenska (pozri tiež Parížska mierová konferencia, 1919). Edvard Beneš pomáhal zakládať Spoločnosť národov, bol jej podpredseda, člen Rady a predseda (1935). Presadzoval politiku kolektívnej bezpečnosti. Od počiatku sa orientoval na povojnovú evropskú veľmoc Francúzsko, s ktorým v roku 1924 Česko-Slovensko uzavrelo spojeneckú zmluvu, a na krajiny Balkánu, Rumunsko a Juhosláviu, s ktorými zmluvněe vytvoril obranný systém, tzv. Malú dohodu.

V rokoch 1921–22 zastával Edvard Beneš funkciu česko-slovenského predsedu vlády, poslancom parlamentu bol v rokoch 1919–26 a 1929–35. Bol členom a podpredsedom Čs. strany národne socialistickej a významne ovplyvňoval jej politiku. Po abdikácii T. G. Masaryka zo zdravotných dôvodov (Masaryk mal v tom čase už 85 rokov) bol zvolený 18. decembra 1935 za hlavu štátu. V rovnakom roku uzavrelo Česko-Slovensko prostredníctvom Beneša spojeneckú zmluvu so Sovietskym zväzom (po jeho prijatí do Spoločnosti národov) a s Francúzskom. Vojenskú pomoc Sovietského zväzu v prípade konfliktu zmluva viazala na predchádzajúcu pomoc Francúzska. Najneskôr od roku 1927 bol svobodomurárom. V roku 1935 formálne vystúpil z čs. strany národne socialistickej, strana ho však stále považovala za svojho prívrženca; Beneš odmietal marxizmus a boľševizmus, ale socializmus (vláda roľníkov a robotníkov) mu bol sympatický.

Beneš a Slováci

Beneš otvorene neuznával Slovákov ako samostatný národ. Začlenil ich totiž do svojej chorej myšlienky tzv. československého národa, ktorý však nikdy neexistoval. Aj z tohto dôvodu sa snažil Slovenský národ zdiskreditovať. Prvý, kto sa mu v tom snažil zabrániť bol generál M. R. Štefánik, ktorý za to nakoniec zaplatil svojim životom. Po vyhlásení prvej Slovenskej republiky (14. marca 1939) sa v londýnskom exile 18. septembra toho istého roku stretol so stalinovim vyslancom a v rokovaní ho a aj celý Sovietsky zväz ubezpečil, že "Otázku Podkarpatské rusi probereme spolu později a jistě se dohodneme". Čím vlastne Sovietskemu zväzu sľubil podkarpatskú rus za to, že mu pomôžu vrátiť sa k moci aby mohol vládnuť svojim "Čechoslovákom".

1938–1948: Od Mníchova po nástup komunizmu

Edvard Beneš so svojou ženou (1934)

Po prijatí Mníchovskeho diktátu z 30. septembra 1938 Beneš 5. októbra abdikoval na funkciu česko-slovenského prezidenta a 22. októbra odletel pravidelnou linkou do Londýna. Neskôr odcestoval do Spojených štátov, kde prednášal na univerzite v Chicagu. V roku 1939 v Paríži Beneš založil Československý národný výbor, ako orgán zahraničného odboja (zanikol 9. júl 1940). Po okupácii českých krajín a vyhlásenie Slovenského štátu v marci 1939 prehlásil Mníchovský diktát za neplatný a zaslal protest proti nemeckej okupácii Čiech a Moravy vládam hlavných európskych mocností i USA. V júli 1940, už v Londýne vytvoril exilovú štátnu reprezentáciu, tzv. dočasné štátne zriadenie (prozatimní čs. státní zřízení) a prevzal funkciu exilového česko-slovenského prezidenta. Veľká Británia uznala česko-slovenskú exilovú reprezentáciu už 21. júna 1940.

V roku 1941 Beneš autorizoval Operáciu Antropoid, atentát na zastupujúceho ríšskeho protektora Heydricha uskutočnený 27. mája 1942. Jednalo sa o ojedinelú diverznú akciu proti nepriateľovi na okupovaných územiach. Následkom atentátu a Heydrichovej smrti v júni 1942 však nacisti vypálili obce Lidice a Ležáky a zaviedli stanné právo. Následkom nemeckých represálií zahynulo asi 15000 obyvateľov Protektorátu. Aj následkom tejto akcie vlády Francúzska (exilová vláda) a Veľkej Británie prehlásili Mníchovskú dohodu za neplatnú (ešte v roku 1942).

V priebehu vojny Beneš dosiahol uznanie exilovej vlády všetkými spojencami. 12. decembra 1943 uzavrel v Moskve novú spojeneckú zmluvu so Sovietskym zväzom. Tam tiež začal jednať s česko-slovenskými komunistami o povojnovej podobe Česko-Slovenska (pozri tiež Heliodor Píka). Na jar 1945 Beneš odcestoval cez Moskvu na oslobodené územie republiky; v Košiciach vymenoval prvú povojnovú vládu, ktorá prijala 5. apríla Košický vládny program, 16. mája pricestoval do Prahy. 28. októbra bol potvrdený vo funkcii prezidenta a následne bol opäť zvolený 19. júna 1946.

Počas okupácie a neexistencie parlamentu vydávala exilová vláda prezidentské dekréty, ktoré Beneš ako najvyšší činiteľ štátu podpisoval a po ktorom sú často nepresne nazývané „Benešovými dekrétmi“. Povojnové dekréty, ktorými sa upravovalo znárodnenie priemyslu, konfiškácia majetku Němcov, Maďarov, zradcov a kolaborantov sú dodnes kontroverzné. Organizácie vyhnancov se zatial márne snažia o zrušenie týchto legislatívnych noriem.

Benešova nerozhodnosť vo februári 1948 uľahčila komunistom prevzatie moci v krajine. Jediní, kto sa za Beneša otvorene postavil, boli študenti, ktorí boli následne surovo zbití na Nerudovej ulici. Počas politickej krízy, vyvolanej komunistami, mu na protest ministri demokratických strán (okrem Jana Masaryka) ponúkli svoju demisiu. Beneš ich demisiu po komunistickom nátlaku 25. februára prijal a pověril zostavením novej vlády predsedu KSČ Klementa Gottwalda. Nová Gottwaldova vláda už bola - až na Jana Masaryka - komunistická. V máji sa prezident komunistom pokúsil vzoprieť, keď odmietol podpísať novú česko-slovenskú ústavu vlády předsedu KSČ K. Gottwalda, tzv. Ústava 9. mája. Mesiac nato, 7. júla 1948 abdikoval na úrad prezidenta a jeho nástupcom se stal Gottwald.

Dňa 3. septembra 1948 Edvard Beneš zomrel v Sezimovom Ústí.

Lex Beneš

V apríli 2004 schválila Poslanecká snemovňa Parlamentu ČR opakovane, napriek predchádzajúcemu vetu Senátu zákon 292/2004 Zb. tvorený vetou „Edvard Beneš se zasloužil o stát.“ Václav Klaus ho nevetoval, ale ani nepodpísal, čo vyvolalo isté spory, či má na také jednanie podľa ústavy právo.

Vybrané dielo

• 1909: Otázka národnostní
• 1927 – 28: Světová válka a naše revoluce (l.-lll.)
• 1944: Úvahy o slovanství
• 1946: Demokracie dnes a zítra
• 1946: Šest let exilu a druhé světové války
• 1947: Paměti
• 1947: Od Mnichova k nové válce a k novému vítězství
• 1948: Mnichovské dny

Vzťah k Slovensku

Beneš bol hlavným predstaviteľom čechoslovakizmu (raz sa vyjadril, že o nejakých Slovákoch podľa neho „nemôže byť ani reči“) a odmietal akékoľvek snahy o svojbytnú slovenskú politiku. Pre tento postoj mal už na konci prvej svetovej vojny veľký konflikt so Štefánikom, tento postoj nepriamo urýchlil rozpad Česko-Slovenska od roku 1938, a pre tento postoj mal aj počas druhej svetovej vojny neustále konflikty so Slovákmi v odboji (napr. v Československom národnom výbore) aj v Slovenskej národnej rade, hlavne s Milanom Hodžom a Štefanom Osuským. Vznik slovenských národných orgánov pripúšťal len pod tlakom (ako napríklad na konci druhej svetovej vojny).

Citáty

• Stalin: „Ja viem, že vy, Čechoslováci, nám Rusom nedôverujete. Ani vy, dr. Beneš, nám nedôverujete!“
  Beneš: „Áno!“
  Stalin: „Avšak ja vás uisťujem, že dodržíme zmluvu, ktorú sme s vami uzavreli – že Československo bude slobodná a nezávislá krajina a že my nebudeme zasahovať do vašich vnútorných záležitostí. Ako to budete robiť, také to budete mať.“
  (Stalinov prípitok na večeri na Benešovu počesť, keď sa na jar 1945 vracal z londýnskeho exilu cez Moskvu do Česko-Slovenska [2])

• Beneš: „Dlho som veril, že aspoň Gottwald mi neklame, ale teraz vidím, že klamú všetci bez výnimky, ,kto je komunista, je klamár' - je to spoločný rys všetkých komunistov, a najmä ruských. Mojou najväčšou chybou bolo, že som do konca odmietal věriť, že ma i Stalin chladnokrvne a cynicky klamal, ako v roku 1935, tak i neskôr, a že jeho uisťovanie mňa i Masaryka bolo úmyselným a cieľavedomým podvodom.“
  (z rozhovoru s pani Posse-Brázdovou v Sezimovom Ústí 19. augusta 1948; Táborský, str. 271)