Ernest Hemingway: Rozdiel medzi revíziami

Upraviť odkazy
z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Interaktívne prechádzať históriu
← Predchádzajúca úpravaĎalšia úprava →
Smazaný obsah Přidaný obsah
VizuálneWikitext
d Reverted 1 edit by 78.98.55.68 (talk) identified as vandalism to last revision by Kolega2357. (TW)
Riadok 88: Riadok 88:
== Tvorba ==
== Tvorba ==
Od [[január]]a [[1916]] prispieval reportážami do školského časopisu a v školskom almanachu sa objavovali jeho prvé poviedky; jedna sa zaoberala [[Indiáni|Indiánmi]] a druhá bola z boxerského prostredia. Za [[novela|novelu]] ''[[Starec a more]]'' bol v roku [[1954]] odmenený [[Nobelova cena|Nobelovu cenu]]. Práve v súvislosti s touto novelou ho kritika začala považovať za najväčšiu postavu [[americká literatúra|americkej literatúry]] [[1. polovica 20. storočia|prvej polovice]] [[20. storočie|20. storočia]]. Na vrchole slávy sa Hemingwayova tvorba skončila.
Od [[január]]a [[1916]] prispieval reportážami do školského časopisu a v školskom almanachu sa objavovali jeho prvé poviedky; jedna sa zaoberala [[Indiáni|Indiánmi]] a druhá bola z boxerského prostredia. Za [[novela|novelu]] ''[[Starec a more]]'' bol v roku [[1954]] odmenený [[Nobelova cena|Nobelovu cenu]]. Práve v súvislosti s touto novelou ho kritika začala považovať za najväčšiu postavu [[americká literatúra|americkej literatúry]] [[1. polovica 20. storočia|prvej polovice]] [[20. storočie|20. storočia]]. Na vrchole slávy sa Hemingwayova tvorba skončila.

































VYHNANIE Z RAJA
























1. RAJ VO VÝCHODNOM KRÁĽOVSTVE

Montafon je údolie bez konca. Tiahne sa takmer štyridsať kilometrov rakúskou krajinou Vorarlberg. Vrchol štítu Silvretta nazerá spod bieleho diadému do údolia ako snehová princezná. Keďže je Montafon je zovretý medzi ľadovými štítmi, zima tam kraľuje dlho-predlho. Údolie však býva najkrajšie hneď zjari, keď svahy popráši posledný nový sneh. Slnko vtedy vystreľuje rozpálené lúče ako šípy, a tie prepaľujú aj roztopia záľahy snehu na úbočiach. Zvlnená krajina náhle zaiskrí. Ten, kto do údolia vstupuje po prvý raz, zažíva pocit, že vás strhol prúd jarnej prívalovej rieky. Údolie vás na hrebeni tejto prívalovej vlny nesie ako v člne, a vy cítite, že nemáte ani vlastnú silu ani vlastnú vôľu, lebo sa nemôžete z tohto zovretia živlu vymaniť. Až neskôr, možno po týždni, keď sa usadíte v hoteli Taube, a zvyknete si na láskavé pohladenie rytmu jarných dní, pochopíte aký pokoj z údolia sála. V Montafone sa nesmiete ponáhľať. To skrátka nejde, zákony tu určuje príroda. Pohyb aj oddych. Ľudia sem merali diaľky kvôli týmto dvom hodnotám. V Montafone do bodky platí krédo: Festina lente - ponáhľaj sa pomaly. Na túto záhadu hlbokého prežívania prišli Rimania, ktorí rakúske Alpy opakovane prekračovali. V Montafone potrebujete čas mať čas. Mať čas.
Keď je človek veľmi mladý, nestihne si uvedomiť, že láska je zvláštne územie podobné raju, ktorý dostáva do daru. Ernest Hemingway prišiel do Montafonu s manželkou Hadley Richardsonovou, krátko po tom ako sa im 10. októbra 1923 v Toronte narodil prvý syn John. Utekali pred virvarom veľkomesta. Presnejšie, chceli zvoľniť uponáhľané životné tempo z Paríža, a vychutnať si prednosti, ktoré ponúka manželstvo.
"Azda si teraz jeden druhého konečne užijeme dosýta," vyslovila Hadley čo cítila. "Tu budeme mať čas sa nielen počúvať, ale aj pochopiť."
"Páči sa mi tvoja úprimnosť. Všímam si, že ty ma Hadley chápeš ozajstne. Inak než ostatní. Vnímaš ma sústredene. Vravíš mi presne to, čo cítiš. A presne tak to aj vyjadríš."
"Medzi nami dvoma stojí len tvoja minulosť, " uvažovala Hadley nahlas.
"Nechápem? Ty si ešte stále myslíš?" spýtal sa Ernest začudovane.
"Vidím to... Ernie, veríš, že sa nedávnej minulosti niekedy naozaj zbavíš? Myslím tým, nočnej mory a surových zážitkov z vojny... No najmä z toho, že ťa Agnes opustila? Poviem to pokojne. Skús sa už raz a navždy s tým rozchodom vyrovnať. Môžem sa spoľahnúť, že konečne a nastálo odišla z tvojho života?"
"Neviem. Už ma však ten rozchod nemáta. Hoci som sa nm trápil celý rok. Teraz mám teba, som zamilovaný a cítim sa opäť nezraniteľný. Zvláštne: nie je aj láska krásny, nežný klamár?"
"Určite trošku je. Preto ti nikdy nebudem klamať," povedala rozhodne.
Obaja uverili, že sa im ich vzájomný vzťah, podarí spevniť. Napokon už mali za sebou aj prekonali dni, keď ich spolužitie preverovali každodenné skúšky v chudobe v Paríži. Ukázalo sa aká to bola výhoda, že Hadley bola o osem rokov staršia ako Ernest. V tejto žene dostal ešte pomerne mladý Ernest všetko, po čom túžil a čo si kedysi naivne predstavoval, že zažije s Agnes. Z Hadley bola príťažlivá manželka, s ňou do jeho života prišlo veľa lásky, dostatok pohodlia v rodine, veľká dôvera a pomerne slobodný život umelca priamo v mekke umenia v Európe. Elisabeth Hadley bola navyše odvážna žena, veď prvé roky v Paríži obaja prežili najmä z jej našetrených úspor. Bol základ pre mladú rodinu, keď Hemingwayove literárne pokusy redakcie vytrvalo odmietali. Preto zodpovednosť za rodinu niesla statočnejšie, než mladý reportér, odkázaný na príležitostné honoráre z kanadských novín The Toronto Star. Túto stabilnú podporu si mladík v začiatkoch celkom neuvedomoval. Hadley si z rodného Saint Louisu priniesla do manželstva dostatok empatie, energie aj vytrvalosti. Nechýbala jej statočnosť obetovať sa, a vedela priam rodinný život zorganizovať tak, aby povinnosti začínajúceho spisovateľa zaťažovali aj obmedzovali čo najmenej. Zručne, skromne a prakticky viedla domácnosť, nesťažovala sa na monotónnosť povinností pri výchove Bumbyho. Preto si Hemingway ideálne ponechal starosť o uskutočňovanie vlastných snov, a pritom mu zostal dostatok času i pokoja na dobýjanie batérie poznania, na čítanie aj na písanie. Práve v odovzdanom pochopení manželky možno hľadať istoty prvých spisovateľských úspechov Hemingwaya. Hadley bezhranične verila, že písanie je jeho životným poslaním. V jednej osobe predstavovala bezpečie domova, starostlivú a obetavú matku, pritom sviežo aj oddane milujúcu milenku. Zamilovaným ľuďom v začiatkoch manželstva vystačí aj telesná láska a spaľujúci oheň vášne. V tomto ohľade podával mladý Hemingway dobré výkony. Ukázala so, že pravidelné milovanie Hadley prospievalo tak, že čoskoro sa jej ženská krása rozvinula a ukázala svoju zrelosť. Dlhé zimné večery v Schrunse, keď sa vracali unavení po lyžiarskych túrach i telesná príťažlivosť vo vyhriatej izbičke provokovala ich lačnosť, až nenásytnú chuť spájať telá. To všetko stvorilo obdobie, ktoré im ostatní mohli len závidieť. Ich láska sa ponášala na rajskú záhradu, z ktorej sa v prvom období spolužitia nedali vyhnať. Bránili si toto tajomné územie, napriek tomu aké zhoreniská manželských vzťahov vídali okolo seba v Paríži. Paradise je perzské slovo a znamená záhradu, obohnanú múrom, ktorý ju chráni. Zároveň však záhradu, o ktorú sa treba starať, aj obrábať, aj ju každonočne zalievať. Múr postavený okolo záhrady lásky však musíte stále spevňovať. Budovanie raja predpokladá starostlivosť aj vášeň.
Údolie Montafon má ešte jednu nezvyčajnú výhodu. Leží bokom od hlavných ciest. A ak sa do tohto údolia chcete zasunúť ako vlk do skrýše, musíte odbočiť. Aj v živote to tak býva, že občas je treba z hlavného prúdu udalosti zámerne odbočiť, aby ste získali odstup, aby ste lepšie dovideli na to, čo sa okolo vás vlastne deje. Tento kraj divokej nádhernej prírody v Rakúsku pod vrcholmi trojtisíc metrov vysokého Piz Buinu a Silvretty si Ernest Hemingway pre seba nazval východné kráľovstvo. Österreich, východná ríša, či marka Frankov, si z minulosti niesla do prítomnosti čosi zázračné. Na Montafon ho ešte v Paríži upozornil americký maliar Bertram Hartman, s ktorým sa zoznámil v kaviarni Closerie des Lilas. Bertram o Schrunse rozprával Hemingwayovi s takým zápalom, že ten sa hneď pre myšlienku prežiť zimu vo Vorarlbergu nadchol. Hartman patril do parížskej bohémy, ktorá sa v meste na Seine naskladala z anglických a amerických literátov aj výtvarných umelcov. Mladí muži duševne vyčerpaní z udalostí prvej svetovej vojny prišli do Paríža, lebo chceli dobehnúť to, čo v živote zameškali. Chceli si mladosť konečne užiť. V meste na Seine sa žilo lacno a kurz dolára aj libry bol pre mladých dobrodruhov veľmi výhodný. Domovom mladých bohémov, vlastne stratených existencií, sa stali parížske kaviarne a vytvorili nový druh spoločenstva -koktail umelcov rôznych národov. Do bohémy patrili Ír a Dublinčan James Joyce, americký básnik a skladateľ Ezra Pound, autor poémy Cantos, americký básnik so škótskymi koreňmi Archilbald Mc Leish, neskorší nositeľ Pulitzerovej ceny. Do širšieho klubu sa zaradil spevák a skladateľ Cole Porter a jeho rozvedená žena Linda, maliar Pablo Picasso a jeho manželka primabelrína Oľga Chochlovová, ktorá tancovala ruskom balete Sergeja Ďagileva. V baroch a espresách ste po večeroch stretli francúzskeho básnika a dramatika Jeana Coctaua, ale aj začínajúce amerického románopisca Johna Dos Passosa. Kaviarne Dôme, Rotonde, či Closerie des Lilas na Montparnasse obsadili aj denne okupovali mladí Američania, zväčša spisovatelia so skúsenosťami z 1. svetovej vojny Donald Ogden Stewart z Ohia, Ernestov priateľ a rodák z Chicaga. Rovnako Angličan, spisovateľ Ford Maddox Ford, ktorý v Latinskej štvrti Paríža ako editor vydával časopis The Transatlantic Review, v ktorom publikoval aj Hemingway. Stal sa mu predobrazom postavy Braddocka v knihe Slnko aj vchádza. Napokon to bol blízky priateľ aj miláčik osudu Francis Scott Fitzgerald z Minnesoty s očarujúcou manželkou Zeldou Seyrovou. Amerických rodákov i Angličanov priťahovalo mesto na Seine záhadným magnetizmom erupcie slobody v správaní, vo voľnej láskye i slobody v tvorbe. Keď v rue de Fleuris č. 27 objavili ateliér americkej spisovateľky Gertúdy Steinovej a jej priateľky Alice Toklasovej, bolo prirodzené, že každý umelec odporúčal známym z brandže literárny salón ako inšpiratívne miesto na intelektuálne dýchánky. Niektorí literáti už mali za sebou prvé debuty a publikované básne a poviedky v magazínoch a vo víkendových prílohách novín. Iní si na živobytie zarábali písaním novinárskych článkov, a reportáží o povojnovom živote Európy. Hemingway takto písal listy z Európy pre kanadské noviny The Toronto Star.
V údolí Montafon leží malé mestečko Schruns, ktoré si Hadley a Ernest sami vyvolili aj vybrali, a ktoré sa na dlhé mesiace stalo rajom pre dvoch. Tu našli to pravé miesto, kde sa mohli skryť a sústrediť sa na budovanie vlastnej pevnosti, ktorým boli ich manželstvo. Nad vstupnou bránou tejto pevnosti si mohli vyvesiť nadpis: sami proti svetu. Žili tu mimo sezóny, mimo Paríža, ale zamlčaným zmyslom tohto prechodného pobytu bolo budovanie raja. Podobali sa lastovičkám, keď sa usilovali stvoriť si vlastné hniezdo. Prilietali i odlietali a vracali sa ako rodičia so slámkami aj s blatom v zobákoch. Práve námaha pri stavbe z nich vychovala obozretných ľudí, ktorí si spoločné dielo chránili. Naučili sa byť opatrní, aby od záhrady, v ktorej pestovali lásku, držali ostatných na dištanc a nevpúšťali nikoho do tajomstiev vlastného súkromia. Nepotrebovali dôverníkov, preto sa nezdôverovali. Práve sprisahanecká dôvera ako si pevnosť lásky chránili, vytvárala z ich vzťahu nezničiteľné puto. Všetci priatelia im túto nezraniteľnosť ticho závideli. Tak to už býva, čo sa sami neodkázali, nevedeli Hadley a Ernestovi odpustiť. Príbeh lásky ako ponorná rieka nesie ešte jeden dar. V jej objatí sa ľudia stávajú menej obozretní a podozrievaví, preto bezbranní aj odovzdaní. Zamilovanosť je skrátka choroba, v ktorej podvedome strácame obranné reflexy. Zamilovaní veria, že rovnako ako cítia oni i to, ako sa odovzdane a spontánne sa správajú oni, sa bude správať aj ich okolie. Predpokladajú, že sú im naklonení všetci okolo nich. Očakávajú rovnakú nezištnosť i dôverčivosť. Existovala ešte jedna dôležitá výhoda prečo Hadley a Ernest mohli byť Montafone šťastní. Keď prišli po prvýkrát pred Vianocami 1924 do Schrunsu, bol Ernest Hemingway neznámym spisovateľom. Kraj ďaleko v horách, neznáme mestečko a neznámi ľudia v celkom cudzom svete – to boli pevné základy ich spoločného šťastia. Nevyrušovali ich nijaké vplyvy zvonku. Nijaký prehnaný záujem médií. Len pokoj a pod nohami vrždiaci sneh, no najmä mier duší. Taký bol raj vo východnom kráľovstve.
Ernest Hemingway mal iba dvadsaťpäť rokov, a bolo vidno, že zmužnel. Pravda, do správania dospelého a zodpovedného manžela mal ešte ďaleko. Modeloval si vlastnú predstavu samého o sebe, veľa rojčil a to, čo nezodpovedalo jeho predstavám, odmietal. Časom pochopil, že ako každé povolanie aj písanie si vyžaduje, aby nadobudol zručnosť, preto si zvolil vlastný prísny tréning. Rozvíjal schopnosť odfiltrovať sa od denných udalostí a sa učil navodiť aj vytvoriť si svet tvorivého nasadenia a plnej sústredenosti na písanie. Každý výkyv stavu mysle by ho vedel vyviesť z miery. Všetkého, čo narúšalo jeho predstavy, najmä pochybností, zbavoval rýchle ako príťaže. Keď odišiel z Ameriky do Európy niesol si v srdci veľký tajný sen. Túžil sa stať profesionálnym spisovateľom. Bol však natoľko sebakritický, že na to, aby získal vytúžený spoločenský status spisovateľa, aby ho uznali na základe jeho tvorivých výkonov, musí dobrovoľne podstúpiť život rehoľníka. Stále viac si uvedomoval, že písanie, nie je iba zapisovanie zážitkov, ktoré ako človek prežil, a už vonkoncom nie len vymýšľanie zaujímavých príbehov. Ak sa má písanie stať ozajstnou tvorbou, vyžaduje si od tvorcu, aby sa k svojmu talentu správal zodpovedne a dodržiaval regule podobné životu mnícha. Pochopil, že najmä rehoľa, ktorú si naordinuje sám, keď sa všetko konanie, myslenie aj cítenie človeka podriaďuje tvrdej sebadisciplíne, sústredeniu na tvorbu, môže priniesť výsledok. Písanie je tak trochu súbojom tvorcu s bielym hárkom papiera, na ktorý treba preniesť poryvy a záchvevy vlastnej duše. A táto alchýmia sa nazýva tvorba. Pravda, spisovateľ záchvevy duše musí vedieť zaznamenať a napísať tak, aby stvorená umelecká pravda rovnako zasiahla ľudí, ktorí napísané riadky budú čítať. Mágia písania bola pre Hemingwaya najsilnejšou motiváciou. Ernie vlastnil divokú ctižiadosť presadiť sa, a písanie sa pre neho stalo tým, čo pre iných druh náboženstva. V takomto celibáte je len málo miesta pre rozptyľovanie, tým menej pre zábavu, či pre spoločenské večierky. Pravda, Hemingway nevynechal nijakú príležitosť na pitky s kamarátmi, býval v spoločnosti družný, ale vždy vedel koľko mu stačí. Držal sám seba na uzde. Presvedčil sa sám, že už len samotná príprava na písanie vyžaduje nasadenie a schopnosť navodiť si duševný stav, keď si človek vnímanie sveta nastaví tak, aby ho nezvádzali nijaké vonkajšie podnety. Písanie je samotárska práca, ktorá si od spisovateľa vyžaduje pekelnú sústredenosť a mesiace odriekania. To, že si takýto spôsob života ako diagnózu stanovil sám, bolo relatívne ľahké rozhodnutie. Obmedzujúce zase to, že tejto reholi sa musela podrobiť aj zdieľať ju aj jeho domácnosť a s ním najbližší ľudia. Pre Hadley tým vytváral druh dobrovoľného aj núteného väzenia. Spisovateľ sa pre okolie a pre najbližších ľudí správa ako krutý egoista. Uzurpuje si režim dňa, jeho náladám, jeho momentálnej invencii a tvorivosti, či rozladenosti sa organizácia dňa musí prispôsobovať. Doslova na rane, v dennom dostrele jeho nálad, žila manželka Hadley. Práve ona sa z čírej lásky naučila Ernestovi neustále ustupovať. Potláčala prejavy vlastnej osobnosti aj krotila záujmy, ktoré mohla rozvíjať. Spôsob rodinného života bol vlastne nátlak, ktorý však prijímala dobrovoľne a z vlastného rozhodnutia. Keď Ernest písal, bývala zväčša sama, keď sa potreboval nadýchať vzduchu, aby si vyčistil hlavu, alebo inšpiráciu v spoločnosti ľudí, keď potreboval premýšľal o tom, čo píše, opäť bola sama. Keď zatúžil zahrať si karty s Pepsim Nelsom a učiteľom lyžovania Lentom v hoteli Taube, či s Posthoteli Rössle v Gaschurne, Hadley mu nikdy nebránila. Na neúspechy a v ich sprievode vrtkavosť nálad, keď sa mu vracali obálky s odmietnutými rukopismi, ale aj na to, keď sa mu písanie vôbec nedarilo, reagovala s empatiou. Jediná mu verila bezhranične a bez pochybností, vždy. Bola jediným bezpečným prístavom, v ktorom mohol Ernie zakotviť. Sama nemala privysoké ambície, ani ich zámerne nerozvíjala. Hrávala na klavíri a dávala hodiny kondícií, aby si privyrobila. Mužovi zbytočne neoponovala v názoroch na literatúru, a bola vždy ochotná aj pripravená podporiť každý Ernestov návrh, nech bol akokoľvek mladícky nerozvážny. Nefrfľala a neodvrávala, nebola hašterivá ani hysterická, neprovokovala hektické rodinné situácie, nevynucovala si pozornosť, no najmä nemala sklon k hádkam. Bola chápavá na hranici sebaobetovania. A pritom bola v ktoromkoľvek okamihu pripravená vyraziť s ním na výlet na lyžiach, alebo do vzdialenej rakúskej dediny, brodiť sa snehom či ťahať v hlbokom snehu sane s Bumbym. Tak domácky nazvali syna Johna. Pritom v pohode aj v nepohode stála na svojom mieste, pripravená zvládnuť všetky nepredvídané manželské povinnosti.
"Chcem ti to povedať tu a teraz. A najmä to, ako si vážim, že ťa mám," povedal Hadley uprostred noci, keď sa vrátil z reportérského turné na Janovskej ekonomickej konferencii. "Večne sa mi prispôsobuješ, ustupuješ, seba zaznávaš, uprednostňuješ moje záujmy, len aby som mohol dobre písať. Viem aký som neporiadny, ako ti nepomáham ani s Bumbym ani s domácimi prácami. Viem, že som nepraktický a ty berieš na seba celý chod domácnosti. Vybavuješ všetko, čo sa týka rodiny," hovoril Ernest šeptom.
" Spoveď uprostred noci?" spýtala sa nežne. "Takého sebakritického ťa Ernie nepoznám? Musel si byť na cestách veľmi osamelý? Tak som ti chýbala?"
"Stávalo sa mi, že som v Rappalle na hotelovej izbe opakovane v noci šmátral rukou po posteľnom prestieradle. Moja vytrénovaná ruka, zvyknutá už pohybom, že si vždy nablízku, ťa hľadala, ale nenašla. Zobudil som sa z pocitu osamelosti, ale najmä nenaplnenosti. Posadil som sa na posteli, pozeral som do tmy a nevedel som si ťa predstaviť. Nedarilo sa mi to. Tento stav duše, s ktorým sa ti zdôverujem, neprišiel na mňa zo smútku. Ani zo sebaľútosti, či z výčitiek. Skôr z poznania akí sme obaja spriahnutí osudom aj zviazaní spoločným životom. Keď sme sa sobášili v Hotron Bay nemohol som ani len tušiť aká budeš skvelá partnerka, milenka aj kamarát do každého počasia. Chcel som ti to povedať práve teraz, aby si vedela, že myslím i cítim aj takto." Ernest sám iba vo chvíľkach úprimného sebaspytovania pochopil akú vzácnu ženu mu osud poslal do cesty. No prečo sa Hadley stala jeho osudovou ženou naozaj porozumel až na konci života, rok-dva pred tragickou smrťou. Muž ako manžel berie prítomnosť aj konanie manželky ako samozrejmosť či súčasť plnenia manželského sľubu... kým nás smrť nerozdelí. Hadley okrem iných predností, nebola malicherná a nekládla prekvapujúce otázky. Najmä tie, ktoré muža vyvádzajú z miery. Po ničom nepátrala, nevyzvedala, neriešila to, čo nevedela ovplyvniť, ani to, čo by mohlo narušiť ich súlad. Bola spokojná s tým čo mala. Zato nešetrila pochvalami, ktoré pre jeho sebavedomie píšuceho muža, pôsobili ako benzín pre naštartované auto. Ernest potreboval nový príkon energie vtedy, a ten prichádzal s tým, ak videl okolo seba záujem. Veľa záujmu. Hadley tento prístup zvolila raz a navždy ešte v čase, keď len začali spolu chodiť. Nemala v úmysle s Ernestom súperiť, neviedla s ním nijaké osobné súboje. Nepotrebovala sa presadzovať. A najmä - nevynucovala si záujem vtedy, keď tvrdo pracoval, keď písal. Pochopila, ako mladému literátovi na jeho písaní záleží, aký prikladá literárnej kariére osudový význam, preto rozvíjanie talentu nedávala do konfliktu s povinnosťami pre rodinu. Nežiarlila, že ju na večierkoch u Steinovej zanedbával. Samozrejme, ocenila by, ak by ju viac uprednostňoval. Lenže vedela sa zmieriť aj s postavením manželky, ktorá diskutovala s ostatnými manželkami o tom ako viesť domácnosť i o tom, a čo je práve v móde. Nežiadala menšie či väčšie ústupky, ktoré muži zanedbávaným ženám dávajú ako chvíľkové odstupne. Nečakala ani dary, ani narámky ani náušnice, ktorými si muži vykupujú vlastný egoizmus. Hadley s manželom ako začínajúcim spisovateľom, neviedla tichú vojnu.
V ich rodine platila nepísaná a ani nikdy vyslovená dohoda, že manželka pokým nemusí, neruší mužove kruhy, nechá ho slobodne uvažovať, aby mohol vytvárať vlastné príbehy, zamýšľať sa nad tým ako presne vytvárať charaktery postáv. Pre spisovateľa je najťažším obdobím čas, keď v ňom nápad dozrieva, keď ho ešte len nosí v sebe zasiaty. Vtedy sa s ním potajme zhovára, ale aj pohráva, modeluje ho aj domýšľa. A v predstavách sám v sebe často aj škrtá... Ale najmä, keď musí v noci vstať z postele a ísť si zapísať dobrú vetu alebo slovné spojenie, nápad, ideu, bonmot, ktorý ho potom ráno v práci naštartuje tak, že mu písanie ide samo od seba. Hadley ako najbližší človek často znášala aj zahriaknutia, aby píšucemu manželovi ráno nerušila sled jeho myšlienok, aby mu do jeho sveta tvorby, nevstupovala "banálnymi" otázkami o chode domácnosti. Nepatrilo sa, by ho zamestnávala starosťami, preto sa odučila spovedať sa, čo ju trápi, odučila sa zdôverovať čo sa jej v noci prisnilo. A neraz si musela zahryznúť do pier, ak v debate o literatúre vyslovila názor, ktorý jej Maestrovi neveľmi konvenoval. Ernie ako každý macho očakával aj túžil mať vo chvíľach odborných debát vedľa seba takú múdru manželku, aby ho reprezentovala aj vlastnými postrehmi. Och, bože... Priveľa nárokov na manželku. Lenže Hadley to všetko zvládala. Kto veľa miluje, na toho sa veľa nakladá a od toho sa aj veľa očakáva...
Raz v noci v byte na ulici Cardinala Lemoina č. 74, keď sa ukladali spať, si Ernest Hadley privinul na plece, ískal ju vo vlasoch a chcel jej aspoň v tejto chvíľke osamelej dôvernosti, vyjaviť ako ju má rád a ako si váži všetky obete, ktoré kvôli nemu a jeho práci podstupuje.
"Mohla by si na moje písanie žiarliť. Veď sa musíš stále prispôsobovať. Neviem ako by som to ako dobrý manžel mal zariadiť, aby si sa cítila pohodlnejšie." Práve takého náhle a neočakávané vyznania ju dojímali. Ernie alebo Ernesto bolo oslovenie, ktoré si priniesol zo zákopov spod Monte Passubio, kde ho tak oslovovali talianski vojaci, ktorým na bicykli nosil čokoládu. A jeho žena si toto oslovenie skrátila na intímnejšie Nesto.
"Vieš Nesto. Najdôležitejšie je, ak sa dvaja majú radi. Ak sa neprestávajú milovať, ak po sebe túžia. Nikdy predtým som nebola manželkou, len sa to učím. Ale nerobí mi starosti vychádzať ti v ústrety. Ty si pre nás s Bumbym náš Papa. Ty zarábaš doláre na naše spoločné živobytie. A ja chápem, ako veľmi sa chceš stať spisovateľom. Vidím ťa ako v noci vstávaš a opravuješ si rukopisy, ako stále niečo brúsiš a cizeluješ. Ale vidím najmä to, ako máš písanie rád. Ako na ňom lipneš, aký si od neho závislý. Ja ti verím, že tvoje úsilie aj talent sa raz presadia." Hrabla mu do vlasov a nechala v nich svoju ruku.
"Aké je čarovné žiť teraz vo východnom kráľovstve... Svet je plný zázračných vecí. Preto som si istý, že môžme byť my traja spoločné šťastní ako králi." Na chvíľočku sa zamyslel a spýtal sa sám seba. "Akí šťastní bývajú králi?"
Hoci mal život začínajúceho spisovateľa v Montafone prísne pravidlá, prinášal aj nádherné rozptýlenie. Ubytovali sa v hoteli Taube, ktorý sa spočiatku nazýval Posthotel Taube a jeho majiteľom bol Paul Nels. Azda preto lebo sem privážali poštu a odtiaľto ju roznášali obyvateľom v dedine. Hemingwayovci mali so sebou aj syna Johna Nicanora, ktorého domácky volali „Bumby“ alebo „Goddy“. Najali si do domácnosti sympatické rakúske dievča Matildu Braunovú, ktorá sa stala jeho pestúnkou a ihneď jej vymysleli americkú zdrobneninu Tiddy alebo nemeckú podobu Tilda. Malý Američan Bumby sa v dedine stal najväčšou atrakciou: deti sa s ním chodili sánkovať, vláčili ho na chrbte ako talizman, guľovali sa s ním a stavali mu snehuliakov. Stal sa čoskoro miláčikom celého Schrunsu. V liste priateľovi Archibaldovi Mc Leishovi do Paríža 20. decembra 1925 sa Ernest nadchýnal nádherou okolitej prírody: „ Cele dva dni vytrvalo snežilo a napadlo skoro meter snehu. Vonku je chladno a vzduch je ostro svieži. Je to prekliate nádherne znova vidieť zasnežené vrchy.“ V hoteli Taube strávila mladá rodinka aj prvé Vianoce a Nový rok 1925. Keď sa trošku zabývali a usadili, Ernest si našiel medzi domácimi aj prvé priateľstva, zblížil sa najmä s majiteľom hotela Paulom Nelsom, a potom aj s majiteľom lyžiarskej školy Walterom Lentom. Po večeroch, dolu v jedálni na prízemí hrával karty alebo biliard. Hemingway bol pyšný, keď jeho manželka Hadley porazila v biliarde miestneho majiteľa železiarskeho obchodu, ale potom aj Paula Nelsa, či Waltera Lenta. Ernest bol človek učenlivý a na reči bystrý. Rýchlo pochytil základy nemčiny, preto mohol po večeroch pri kartách počúvať dobrodružné príbehy zo života horalov. Tí žili vysoko v horách, roztrúsení v zastrčených údoliach. Dozvedel príbeh o horalovi, ktorému v decembri zomrela žena na infarkt a opísal ho v poviedke Alpská idyla. Horal nemohol kvôli vysokému snehu mŕtvu manželku zviezť dolu do údolia. Oprel ju medzi siahovice až tam zmrzla na kosť. Keď prichádzal píliť drevo, zvykol držiak lampáša zavesiť mŕtvej žene na jej zuby. Preto sa potom v marci na ďalší rok zjari farár v Pauzene čudoval, keď ju zniesol do údolia pochovať, prečo mala žena obhorenú tvár... Walter Lent zase pútavo rozprával príbehy o podnikaní horolezcov, ktorí boli združení v Aplskom klube. Lezci až z Wiesbadenu postavili nádherné chaty z kameňa a z dreva. Ale priam božské rozptýlenie a oddych mladému páru poskytovalo lyžovanie počas nádherných slnečných dní. Začiatočnícke kurzy absolvovali v horskom stredisku Les Avants vo Švajčiarsku, keď ešte roku 1921 bývali na chate u Gangwischovcov, ktorá pripomínala hodiny s kukučkou. Z chaty bol nádherný výhľad na Ženevské jazero... Keď sa Ernestovi písanie nedarilo, od tejto povinnosti utiekol, zbavil sa jej. Utrhli si s Hadley celý deň pre seba, túlali sa po horách, lyžovali až hore pod vrcholom Zimba, ktorý predtým mohli pozorovať iba z okna izby číslo 22 z hotela Taube. „Walter Lent veril, že človek má skutočný zážitok z lyžovania vtedy, ak vylezie čo najvyššie do hôr, kde nikoho nestretne, a kde je sneh ešte neporušený. Vtedy, keď putuje do najvyšších alpských sediel a na ľadovce z jednej vysokohorskej chaty Alpského klubu do druhej. Ale človek nesmie pritom nosiť viazanie, lebo by ste si, ak by ste spadli, zlomili nohu. Lyže vám musia z topánok odpadnúť skôr než sa vám noha zlomí.“ Celodenné lyžiarske túry sa končievali obvykle milostnými manévrami na okolitých chatách a trvali takmer týždeň. Bumbyho, ktorému narástli prvé dva zuby, si vtedy pestúnka Tilda brávala domov a zavalitý chlapček si na ňu rýchlo zvykol. Oslovovenie Nesto sa ujalo a Ernest, ktorý mal talent na bizarné prezývky Hadley jej vymyslel prezývku Tatie. Ó, bože, tie skvelé lyžiarske túry, ktoré nemali konca – kraja. Milovaním si značkovali všetky dostupné chaty Alpského klubu: Lindauer Hütte a Wiesbadener Hütte, ale najmä Madlenerhaus na Bielerhőhe. Ernesto vybehol na manželku hneď zrána ako mladý žrebec na čerstvú pašu. Popásal sa a odtrhával z nej všetko, čo mu ponúkala. Vypenil, až pritom takmer zaerdžal, aby vyčerpaný a príjemne unavený spal do deviatej. Milovali sa v tom čase náhlivo, dokonca aj v snehu, raz dokonca blízko samého tieňa pod vrcholom Silvretty. Hadley odovzdane prijímala túto jeho chlapčenskú náhlivosť i bezstarostnosť, najmä premilované noci, keď im hviezdy padali do izby cez strešné okno. Dakedy si myslela, že sa hneď po ťažkej túre Nesto len rovno zvalí do postele. Ale on sa jej zmocnil ako drevorubač, ťal do nej ako sekerou do stromu, až kým sa jej koruna naklonila. Narážali do seba do vyčerpania. Býval mladícky drsný. Vedela koľko nehy tento zraniteľný chlapec potreboval. Túžila, aby sa do nej ponoril ako do mora, aby s ním splynula.
„Nesto, bolo mi s tebou ľahúčko, ako v Les Avants u Gangwischovcov.“
„A mne, akoby som sa zbavil zemskej príťažlivosti a odlietal v balóne, Tatie,“ pohladkal ju Ernest po tvári.
"Ako si po tomto raji zase zvykneme na toľko civilizácie v Paríži?", spýtala sa.
"Keď sa budeme ukladať k spánku na rue Cardinala Lemoina, privrieme oči a v podkroví si predstavíme, že zaspávame v Schrunse."
"Dokážeme si tieto okamihy uchovať?", obrátila k nemu oči plné žiadostivosti.
"Ak budeš aj v Paríži taká odovzdaná ako tu na horách, potom určite!"
Spustili sa dolu do mestečka Galtür a oblúkom sa vrátili do Schrunsu. Pravdaže, v Montafone prichádzali aj dni, keď husto a vytrvalo snežilo, keď napadlo vyše meter snehu: vtedy Ernesto sedel v izbe a redigoval rukopis románu, ktorý si pracovne nazval Fiesta. Raz sa zobudil o polnoci a dlho sedel potme s otvorenými očami. Ráno zašiel za Paulom Nelsom a pýtal si od neho Bibliu. Ten mu priniesol nemecké vydanie. Otvoril si sväté Písmo na mieste, kde začínala kniha Kazateľ nemeckým slovíčkom Vergeblichkeit. Pozrel do slovníka a našiel preklad: slovo znamenalo "márnosť." Takto sa trápil kým si preložil z prvej kapitoly a z druhého, tretieho a štvrtého verša knihy Kazateľ začiatok nádherného textu, ktorý mu na chate pri jazere Windermere predčítal jeho otec Clarence: "Márnosť nad márnosť a všetko je márnosť. Aký osoh má človek zo všetkej svojej lopoty, ktorou sa pod slnkom umára? Jedno pokolenie odchádza a druhé pokolenie prichádza, ale Zem je tu večne. Slnko aj vychádza a slnko aj zapadá, náhli sa na svoje pôvodné miesto, kde znova vychádza. Vietor duje k juhu a skrúca sa na sever; bez prestania víri a krúži po vlastných cestách, aby sa v kolobehu navrátil. Všetky rieky tečú do mora, a predsa sa more nikdy nezaplní. Aj rieky sa vracajú na miesto, kde vytryskol ich prameň." Trvalo mu dva dni, kým rozlúštil tento biblický text. Až vtedy pocítil veľké zadosťučinenie, akoby urobil nejaký zázračný objav. Tento biblický text mu pomohol nájsť titul románu Slnko aj vychádza a citát z Kazateľa zaradil ako motto na jeho začiatok. Čítaním biblie sa Ernest učil rozumieť nemčine.
Len čo zasvietilo slnko, ťahalo ho to von. Februárové slnečné dni sa opakovali ako cez kopirák: vídali spoločne s Hadley snehom zaviate kopce, prievaly a zasnežené štíty, šíro-šíre snehové pláne bez konca, bez jedinej stopy po lyžiach. Nad naviatou čerstvou belobou im vídali ako baldachýn nad posteľou visieť modré nebo. Do hotela Taube, ktorý už považovali začali za svoj domov, sa vracali unavení ale šťastní. Boli to dni alpskej idyly. Cítili na duši pokoj a blaženosť, lebo žili iba jeden pre druhého. Nikto a nič ich nevyrušovalo. Ernest si zapustil bradu, a keď sa takto opálený túlal po Schrunse dostal prezývku Čierny Kristus. Spoznal desiatky horálov, skamarátil sa a s nimi a po večeroch popíjal šnaps, čerešňovicu, ktorej Rakúšania vraveli kirsch.
Nijaká idyla však netrvá večne, každá sa raz skončí. Aj táto alpskása skončila vtedy, keď do Schrunsu prišli bohatí priatelia Hemingwayovcov, americkí manželia Sára a Gerald Murphyovci s priateľom, spisovateľom Johnom Dos Passosom. Sára Sherman Wiborgová bola dcérou milionára Franka Wiborga a jej matka dcérou slávneho generála Williama Shermana a výborne spievala. Gerald Murphy, ktorý bol od Sáry o päť rokov mladší, bol synom bohatého bostonského obchodníka s kožou. Nedokončil univerzitu v Yale a venoval sa maliarstvu. Manželia odišli roku 1921 z New Yorku do Paríža a tam si našli priateľov Zeldu a Scota Fitzgeraldovcov, Ernesta Hemingwaya, Johna Dos Passosa, Fernanda Légera, Jeana Coctaeua, Pabla Picassa, Archibalda Mc Leisha, Johna O Haru, Cola Portera či Dorothy Parkerovú. Život Murphyvcov v Paríži pripomínal dlhometrážny flám. Scott Fitzgerald túto bohému opísal v knihe Nežná je noc a Hemingway vo sovjej poslednej knihe Záhrady raja. S ich príchodom do Schrunsu sa východný raj prepadol pod zem. Odrazu bolo všetko inak. Ernest nikdy nemal v láske zbohatlíkov. Ani v Toronte ani v Paríži. Sám trel biedu, každý dolár musel päťkrát obrátiť v dlani, kým sa rozhodol niečo si kúpiť. Každý deň v Paríži, bojoval o to, aby prežil. Do hlavy sa mu zavŕtala najskôr prvoplánová závisť, kvôli tomu, že Murphyovci mali peniaze na všetko, on ledva na základné živobytie. A teraz zase zbohatlíkov neznášal za to, lebo mu svojim príchodom narušili pokoj a mier Montafonu. Priniesli sem maniére a zvyky veľkomesta. Prevrátili celý Hemingwayov denný program, rozbúrali jeho vypestované návyky, sebakontrolu aj sebadisciplínu. Dovtedy mal Ernestov život vlastné tempo a prirodzený spád. Do príchodu Murphyvcov Hadley s Ernestom sa rozhodovali aj konali spontánne, nikto ich neobmedzoval. Nemuseli sa prispôsobovať. Lenže s ich príchodom sa rytmus života zmenil. Odrazu tu boli navyše, lebo chceli každé ráno už pri raňajkách niečo plánovať a najmä organizovať. Zneli otázky, ktoré tu nikdy predtým nezazneli a ktoré Hemingwaya vyvádzali z miery: Kam dnes pôjdeme? Čo budeme dnes robiť? Ernest mal vždy vlastné pracovné plány a tempo života si určoval sám. Gerald aj John Dos Passos každú chvíľku prichádzali s návrhmi, aby si vyšli na lyže raz na jeden, raz na onen blízky kopec. Ernest sa z ohľaduplnosti voči kamarátom sa nechal vyrušovať v práci a podnikal výlety, z ktorých nemal pocit radosti a tobôž dobrodružstva... Ťažko niesol každý cudzí zásah ako sa má život v Schrunse vyzerať. Nebol zvyknutý nikomu sa prispôsobovať. Hadley si už stihol vychovať: bola dostatočne vycvičená a nikdy nereptala. Teraz, keď mal vybudovaný celý systém práce, si ho musel náhlivo nanovo v hlave prestavať: začal vstávať skoro ráno o štvrtej, aby si napísal stránky literatúry, kým ho prídu „priatelia“ vyrušovať. Pravda, horšie bolo to, keď sa ho pri raňajkách vypytovali, prečo je dnes taký uveličený a spokojný. Domŕzali, aj provokovali jeho zdieľnosť a Ernie sa natrápil, kým kamufloval témy aj príbehy, o ktorých práve písal. Pripadal si ako u policajtov na vyšetrovačke, s ktorými podobné výsluchy zažíval ako lokálny reportér Star v Toronte. Prílišný záujem ho znervózňoval, strácal potrebný pokoj na písanie. Písanie románu Slnko aj vychádza, sa zaseklo. Cítil sa ako u psychiatra. Lebo Gerald aj John sledovali Nestovo správanie sa, vypýtovali sa na jeho zamyslenosť, a keď hneď na banálne otázky neodpovedal, prípadne ako boxér odbíjal útočné poznámky, vytýkali mu zase, že je síce s nimi, ale hlavou neprítomný. Niekedy volil radšej výhovorky, alebo sa s nimi radšej opil. A dva dni sa liečil, kým mohol znova písať... Písanie je rehoľa. Ani hlavu nemôžete rozptyľovať inými témami. Občas sa predsa len nezdržal, a z čírej dobromyseľnosti im prečítal poviedku Hore v Michigane o Jimovi Gilmorovi, ktorý na jedľových doskách v prístavisku Horton Bay kruto až surovo zbavil panenstva dievčinu menom Liz. John Dos Passos bol unesený, ako Hemove vety plynú ľahúčko, ako vie niekoľkými slovami navodiť presnú atmosféru napätia medzi dvoma mladými ľuďmi, z ktorých žena po Jimovi túži a on si ju drsne a majetnícky vezme práve vtedy, keď je namol opitý. Obdivoval, ako vedel tak zrozumiteľne vyjadriť ženské city, keď sa žena Liz nachádzala vo veľkom očakávaní, lebo v nej práve dozrievala túžba, ktorú obdivovaný muž v okamihu naplnenia telesnej vášne a lásky zabil sebeckým správaním. Obdivovali ako vedel do protikladu postaviť cit lásky a egoizmu. Koho by netešila pochvala.
„Do pekla Hem, ty píšeš ako diabol. Je to úžasné. Najmä tvoja metóda, aký si v písaní presný,“ nezdržal sa Gerald Murphy. "Som iba čitateľ, ale tvoje vety jednoducho a presne vyjadrujú pocity..."
"Niečo som sa v Kansas City Star predsa len naučil," zmohol sa Ernest na odpoveď.
„Nechápem, ako si vôbec na ten nápad prišiel,“ čudoval sa Dos Passos. „Ten okamih, keď dievčina vychádza v noci za Jimom do prístaviska a horí túžbou, ktorú milovaný muž v okamihu lásky vlastne zneužije a pokorí... Ten zlom, že vyvrcholenie lásky neprináša naplnenie, lež bolesť. Človeku to zastaví dych. To je geniálne.“ Pravda, keď priatelia začali chápať, aké skvelé texty Hemingway práve píše, ako sa mu sakramentsky darí, oboch ovládla tichá závisť. Závisť neskryješ, hoci si priateľ, prezradíš sa ňou: v náznaku, v irónii, v sarkazme, možno len podvedomým gestom. Hemingwayove úspechy v próze ťažko znášal najmä Dos Passos. Obaja domŕzali, kým im neprečítal úryvok z románu Slnko aj vychádza. Ernest si predsa len plazivú závisť začal uvedomovať a stiahol do seba ako do skrýše. Uvedomoval si, že každú vetu, každý dobrý nápad z nového románu, mu možno ukradnúť. V tomto je písanie intímna, zraniteľná spoveď, pri ktorej sa človek duševne vyzlieka donaha. A spisovatelia, hoci najbližší priatelia, sú skrátka súperi.
Schruns býval dovtedy iba Hemingwayovym súkromným ihriskom. Nemusel sa oň s nikým deliť. S príchodom Murphyovcov a Passosa sa rakúske mestečko zmenilo na verejné ihrisko. Dávno si sám ihrisko pripravil aj vylajnoval, a odrazu sa na ňom trénovali celkom cudzí hráči... Z obáv sa rodili pochybnosti, tie potom živili podozrievanie, napokon aj predpojatosť. Stratu intimity v údolí Montafon, kde sa mu odrazu zbohatlíci plietli do cesty na každom kroku, spôsobovali čoraz častejšie jeho rozladenosť. Ak mu v Paríži niečo osobitne prekážalo, boli to práve zbohatíci. Nuž a z Paríža ušiel práve pred týmto typom ľudí. Lrmžr oni si ho našli a dobehli ho aj v tomto čarovnom údolí, ktoré si sám objavil. Objaviteľ vždy tak trochu obviňuje tých, čo mu ponad plece nazerajú do raja. Mohol za to Bertram Hartman, keď sa širšej spoločnosti v ktorejsi parížskej kaviarni pochválil, že vysoko v rakúskych Alpách leží zázračný kút. A keďže Hemingway bol zo všetkých v bohémskej partii najchudobnejší, pritom však ako reportér aj nezávislý, mohol do údolia Montafon ihneď vycestovať. Zbohatlíkov brzdili záväzky aj nové rituály, keď sa ich ženy v Paríži motali po obchodoch a zabíjali čas. Zamestnávali ich prípravy oblečenia na večierky, chodenie na párty, kam sa pozývali, aby si vzájomne oplácali rodinné návštevy. Prehajdákali tak more času. Život bol pre nich jeden veľký flám. Kým zbohatlíci stihli do Schrunsu vyraziť, prežili tam manželia Hemingwayovci tri úžasne mesiace naplnené prácou a oddychom. Pôvodné dni voľnosti a slobody sa v rajskej záhrade zmenili na súboj súperov. Tajomstvo nádhernej prírody Schrunsu aj údolia Montafon, ktoré sa dovtedy núkalo ako nevinnosť panny, sa náhle zmenilo na ženu, čo práve o panenstvo prišla.


== Ocenenia ==
== Ocenenia ==

Verzia z 12:31, 27. apríl 2014


Ernest Hemingway
americký spisovateľ
americký spisovateľ
Narodenie21. júl 1899
Oak Park, Illinois, USA
Úmrtie2. júl 1961 (61 rokov)
Ketchum, Idaho, USA
PodpisErnest Hemingway, podpis
Odkazy
Projekt
Guttenberg		Ernest Hemingway
(plné texty diel autora)
CommonsSpolupracuj na Commons Ernest Hemingway
Nositeľ Nobelovej ceny
Nositeľ Nobelovej ceny

Ernest Miller Hemingway (* 21. júl 1899, Oak Park, Illinois – † 2. júl 1961, Ketchum, Idaho) bol americký spisovateľ, nositeľ Nobelovej ceny (1954) a Pulitzerovej ceny (1953). Je považovaný za spisovateľa Stratenej generácie a za jedného z najdôležitejších autorov amerického realizmu. Bol novinárom a vojnovým korešpondentom.

Životopis

Detstvo

Narodil sa v rodinnom dome číslo 439 North Oak Park Avenue (v súčasnosti 339 N. Oak Park Avenue) ktorý postavil jeho starý otec Ernest Hall. Hemingway mal ďalších päť súrodencov; štyri sestry a jedného brata. Ernest dostal svoje meno po starom otcovi z matkinej strany Ernestovi Hallovi a ujovi Millerovi Hallovi. Oak Park bolo Protestantské mesto na okraji Chicaga,  kde žila prevažne vyššia stredná vrstva. Lesy v okolí Michiganského jazera boli miestom kde otec mladého Ernesta učil loviť a chytať ryby. Rodina taktiež vlastnila letný dom, Windemere, pri jazere Walloon kde sa  príroda stala pre Hemingwaya veľmi dôležitou. Aj keď počas svojho života musel žiť vo väčších mestách ako Chicago, Toronto alebo Paríž, nakoniec sa vždy usadil na tichých a izolovaných miestach. Príkladom nám môže byť Key West, San Francisco de Paula, Kuba alebo Ketchum, Idaho. Počas jeho dospievania mala na Ernesta veľký vplyv aj jeho matka Grace. V Oak Parku bola známe najmä ako učiteľka spevu pre miestne deti. Je nutné spomenúť, že mladého Hemingwaya spievanie v zbore a hra na violončelo nikdy nepriťahovala. Hemingway navštevoval základnú aj strednú školu vo svojom rodnom meste. V rokoch 1913-1917 navštevoval strednú školu Oak Park and River Forest High School v Oak Park, Illinois a bol členom futbalového, plaveckého a basketbalového týmu. Svoje stredoškolské časy si tiež vyplnil prispievaním do školského časopisu kde napísal svoje prvé články. Na jar v roku 1917 Hemingway zmaturoval a napriek prianiu jeho rodičov začal pracovať ako reportér pre Kansas City Star.[1]

1. svetová vojna

Počas toho ako sa Hemingway pripravoval na maturity, v Európe zúrila prvá svetová vojna. Napriek snahám prezidenta Woodrowa Wilsona nezapájať sa do vojny, Spojené štáty podporili vojská Dohody. Keď Hemingway dovŕšil osemnásť rokov, zapísal sa do armády. Problém s jeho ľavým okom bol faktor, ktorý mu zabránil zúčastniť sa bojov na frontoch. V decembri 1917 ho prijal červený kríž ako šoféra sanitky, aby následne v apríli 1918 podal výpoveď a v máji odcestoval do Európy. Po príchode do Európy sa presunul cez Paríž do Milána, kde prvýkrát okúsil hrôzy vojny. V deň príchodu do Milána explodoval sklad s muníciou a Hemingway bol nútený voziť zranených a mŕtvych vojakov do márnice. O dva dni neskôr bol prevelený do mesta Schio, kde jazdil na sanitke. 8. júla 1918 bol vážne zranený črepinami z mínometu a bol tak prvým zraneným Američanom na talianskom fronte.[2]

Toto zranenie a následná hospitalizácia ovplyvnila Hemingwaya a jeho tvorbu vo veľkej miere. Autobiografický román Zbohom zbraniam zachytáva toto obdobie jeho života ako aj jeho vzťah so sestričkou Agnes von Kurowsky. Ernest sa vrátil do svojho rodného mesta v januári 1919, avšak zmenený zážitkami z vojny to už pre neho nebolo to isté mesto. Devätnásťročný Ernest znovu žil s jeho rodičmi, no tentoraz to bolo omnoho ťažšie. Po niekoľkých týždňoch ho rodičia znovu tlačili do štúdia. Navzdory ich snahám dostať svojho syna znovu na štúdiá si Ernest užíval 1 000 dolárov z jeho poistky.             

Ďalší rok jeho života strávil vo svojom rodičovskom dome. Počas tohto času Hemingway pôsobil ako rozprávač vojnových príbehov. Jeho posledné vystúpenie bolo v meste Petoskey, Michigan. V obecenstve sedela Harriet Connable, ktorej syn bol taktiež vojnovým veteránom. Hemingwayovi ponúkla prácu tútora pre svojho syna, kým ona a jej muž nie sú doma. Ernest túto prácu zobral najmä kvôli času, ktorý mu ostával na písanie. Harrietin muž Ralph predstavil Hemingwaya editorovi Toronto Star Weekly. Do uvedeného týždenníka prispieval aj po tom, čo sa v roku 1920 presťahoval do Chicaga a žil v dome svojho priateľa.  Počas tohto pobytu sa stretol s Hadley Richardsonovou a zaľúbili sa do seba. V septembri 1921 sa zobrali a už v novembri Hemingway prijal ponuku od Toronto Daily Star na ich Európskeho dopisovateľa. Kroky mladej dvojice zamierili do Paríža, vtedajšieho centra literatúry.[3]

Parížske roky

22. decembra 1921 sa Hemingway s jeho ženou nasťahovali do bytu na 74 rue Cardinal Lemoine. Tento byt bol vo veľmi zlom stave a nebola v ňom tečúca voda ani toaleta. V Paríži mal možnosť nadviazať mnohé priateľstvá s ľuďmi ako Ezra Pound, Sylvia Beach, Gertrude Stein, James Joyce, Max Eastman, Lincoln Steffens a mnohými ďalšími. Do roku 1923 si Ernest Hemingway urobil veľmi dobré meno nielen v Paríži. Ešte v tom istom roku sa spolu s jeho tehotnou ženou odsťahovali späť do Toronta, kde čakali na pôrod ich prvého syna. Jeho prvorodený syn John Hadley Nicanor Hemingway sa narodil 10. októbra 1923. Mladá rodina bola už v januári naspäť v Paríži a Ernest pokračoval v jeho snahe preraziť ako reportér a začínajúci spisovateľ. S odporúčaním od Ezra Pounda sa stal editorom literárneho magazínu Transatlantic Review. V magazíne boli publikované aj Hemingwayove prvotiny ako napríklad Indian Camp alebo Cross Country Snow. Po tom ako v roku 1925 magazín zanikol, začalo pre Hemingwaya veľmi úspešné obdobie, v ktorom vznikli najlepšie diela 20. storočia. Už v roku 1925 vydal zbierku príbehov V našich časoch nasledovaná svetoznámym románom Slnko aj vychádza v roku 1926. Hemingway pokračoval vo svojej tvorbe a už v roku 1927 bola publikovaná ďalšia kniha s názvom Muži bez žien. Ďalším významným míľnikom v jeho tvorbe bola bezpochyby kniha Zbohom zbraniam v roku 1929. Ako sa darilo Ernestovi na poli literárnom, tak je nutné priznať, že jeho osobný život nebol ani zďaleka taký úspešný. Už v roku 1927 sa rozviedol s jeho prvou ženou Hadley, aby sa ešte v ten istý rok znovu oženil. Jeho druhou ženou sa stala príležitostná reportérka Pauline Pfeifferova, s ktorou sa spoločne presťahovali na Key West, Florida. Spoločne tam strávili takmer dvanásť rokov. V tom istom roku Clarence Hemingway, Ernestov otec, spáchal samovraždu. Clarence postupom času upadol do depresií, ktoré boli spôsobené hneď niekoľkými faktormi. Prvým z faktorov bolo jeho zdravie. Postupom času sa mu k veľkým bolestiam hlavy pridala aj cukrovka. Ďalším faktorom bola jeho finančná situácia, ktorá sa rapídne zhoršila po tom ako sa jeho investície do nehnuteľností na Floride nevyplatili. Clarence Hemingway spáchal samovraždu prestrelením si hlavy a Ernest okamžite odcestoval do Oak Park zariadiť formality na pohreb.[4]

Key West

Manželia Hemingwayovci počuli o Key Weste od ich priateľa Johna Dos Passosa. Na ich ceste z Paríža sa zastavili na Floride a podľahli čaru tohto miesta. Po niekoľkých rokoch v podnájmoch si kúpili dom na 907 Whitehead Street. Ďalším významným dátumom v Hemingwayovom živote bol 28. jún 1928, keď sa narodil Patrick, jeho druhorodený syn. V decembri toho istého roku zasiahla Ernesta správa o úmrtí jeho otca. Napriek všetkým týmto udalostiam neprestal písať a už v januári 1929 dokončil román Zbohom zbraniam, ktorý bol vydaný 27. septembra toho istého roku. Posledné z Hemingwayovích detí, a zároveň druhé z manželkou Pauline, sa narodilo v roku 1931, a bol to syn Gregory. Ďalší rok pracoval na svojej dizertačnej práci nazvanej Smrť popoludní.                                                                                  

Z roku 1933 pochádza zbierka krátkych poviedok Víťaz nič nezíska, ktorá sa aj napriek podpriemernej kritike predávala veľmi dobre. V lete 1933 sa Hemingway a jeho priateľ Charles Thompson, aj vďaka finančnej pomoci Paulineho strýka, vydali do Afriky na safari. Počas tejto trojmesačnej expedície sa nevenoval iba lovu, ale zároveň zbieral materiál na jeho novú knihu. Jeho zážitky z výpravy do Afriky spísal v knihe Zelené kopce Afriky, ktorá však nebola prijatá kritikmi v dobrom svetle. Naproti tomu z tej istej výpravy sú skúsenosti, ktoré zobrazuje v jeho krátkych príbehoch Snehy Kilimandžára a Krátky šťastný život Francisca Macombera. V marci 1937 vycestoval do Španielska ako reportér pre North American Newspaper Alliance. Ešte pred vycestovaním do Španielska sa Hemingway zoznámil s mladou spisovateľkou Marthou Gellhornovou, s ktorou mali pomer, a v roku 1940 sa zosobášili. Zážitky zo španielskej občianskej vojny následne zobrazil v románe Komu zvonia do hrobu a v divadelnej hre Piata kolóna a prvých 49 poviedok.[2]

Kuba

Po návrate zo Španielska a rozvode s Pauline sa Hemingway a Martha presťahovali do veľkého domu mimo Havany na Kube. V roku 1939 začal pracovať na Komu zvonia do hrobu a v roku 1940 toto dielo dokončil. Z pohľadu kritikov ale aj komerčne to bol veľký úspech. Čo je zvláštne, kniha bola porotou Pulitzerovej ceny jednomyseľne zvolená za najlepší román roka, avšak bol z politických dôvodov vetovaný konzervatívnym prezidentom Kolumbijskej univerzity a v tom roku sa udeľovala žiadna cena. Počas 6 mesiacov sa predalo viac ako 500,000 kópií tejto knihy a predáva sa dodnes. Ďalších 10 rokov bolo pre Hemingwaya kreatívne chabých. V 40-ych rokov 20-teho storočia pracoval na románoch Ostrovy v prúde a Rajská záhrada, ktoré vyšli po jeho smrti. Počas toho sa zúčastnil Druhej svetovej vojny, rozviedol sa so svojou treťou ženou Marthou a oženil sa so svojou štvrtou ženou Mary Welshovou.

Po jeho diele zahŕňajúcom Španielsku občiansku vojnu a jeho nasledujúcej práci na románe Komu zvonia do hrobu sa pustil do ďalšieho projektu o čínsko-japonskej vojne z roku 1941. Cestoval so svojou manželkou Marthou a písal depeše z vojny. Bola to únavná cesta a Hemingway sa rád vrátil na Kubu pre zaslúžený oddych. Avšak nezostal dlho. Do roku 1942 sa Hemingway zúčastnil tajnej operácie na dostihnutie nemeckých ponoriek v Atlantickom oceáne blízko pobrežia Kuby.  Hemingway zhromaždil svojich priateľov, rovnako ako aj niekoľkých odborných pracovníkov, potom vybavil svou loď Pilar rádio zariadením, extra palivovými nádržami a slušným množstvom výzbroje dúfajúc, že ak by sa mu podarilo lokalizovať nemeckú ponorku, mohol by sa dostať dostatočne blízko a vhodiť bombu cez nakladacie dvierka. Z ich lovu na ponorky nevzišlo nič okrem spoločnej rybačky a popíjania. To dráždilo Marthu, ktorá si myslela, že Hemingway sa vyhýba svojej zodpovednosti veľkého spisovateľa, ktorý má zachytiťskutočnú vojnu zúriacu v Európe.[5]

Druhá svetová vojna

Na jar roku 1944 sa Hemingway konečne rozhodol ísť do Európy, aby robil záznamy o vojne. Namieril si to do Londýna, kde napísal články o Kráľovskom letectve a o vplyvoch vojny na Anglicko. Zranil sa počas automobilovej nehody. Utrpel silný náraz do hlavy a taktiež tržné rany, čo si vyžiadalo viac ako 50 stehov. Martha ho navštívila v nemocnici a podcenila jeho zranenia, keď ho skritizovala za to, že bol súčasťou nehody spôsobenej alkoholom. Hemingway bol skutočne vážne zranený a Marthina reakcia spustila začiatok konca ich manželstva. Keď bol Hemingway v Londýne,spoznal Mary Welshovú, opak Marthy. Mary bola starostlivá, zbožňovala ho a zahŕňala komplimentmi, zatiaľ čo Martha sa oňho vôbec nestarala, stratila oňho akýkoľvek záujem a často ho urážala. Pre Hemingwaya bolo ľahké rozhodnúť sa medzi nimi dvomi a tak ako aj v iných vojnách, zamiloval sa do novej ženy. Hemingway a Mary otvorene randili v Londýne a potom vo Francúzsku po invázii spojencov v Normandii a nasledujúcom oslobodení Paríža. Hemingwayovo tretie manželstvo sa skončilo a začalo jeho štvrté a zároveň posledné s Mary.

Ku koncu augusta v roku 1944 Hemingway a jeho skupina vojakov prišli do Paríža. Hemingway sa vždy rád chválil, že bol prvý, kto vstúpil do Paríža počas cesty k oslobodeniu, ale ten príbeh je vymyslený. Aj keď sa dá povedať, že oslobodil svoj obľúbený bar a hotel. Založil si tábor v hoteli Ritz a strávil týždeň pitím, hýrením a oslavovaním svojho návratu do mesta, ktoré vtedy pre neho ako mladého muža veľa znamenalo.

Ďalej Hemingway cestoval na sever Francúzska, aby sa pridal k svojmu priateľovi Generálovi Buckovi Lanhamovi počas toho, ako spojenci tiahli proti Nemecku. S Lanhamom strávil mesiac - dosť dlho na to, aby pozoroval americké vojsko vstúpiť do Nemecka. Táto bitka bola najkrvavejšia z celej vojny a bola nepriamo Hemingwayom zaznamenaná v Cez rieku a pod stromy.

V marci 1946 sa Hemigway vrátil do Ameriky plný plánov napísať skvelý román o vojne, ale tie sa nikdy neuskutočnili. Jediná kniha o vojne, ktorú napísal, bola Cez rieku a pod stromy. Rozpráva horkosladký príbeh Richarda Cantwella, bývalého brigádneho generála, ktorý bol degradovaný na plukovníka po katastrofálnom boji, z ktorého ho vinili. Starnúci Cantwell, s chorým srdcom, ktoré ho môže kedykoľvek zabiť, sa zamiluje do mladej talianskej grófky Renaty. Majú spolu románik a skrz ich rozhovory a monológy sa dozvedáme dôvod Cantwellovej zahorknutosti. Dozvedáme sa o absurdnej armáde, ktorá nevie oceniť jeho danosti a dáva mu rozkazy, ktoré nie je možné splniť, čím sa snaží dosiahnuť jeho zlyhanie a potupu. Tiež o jeho exmanželke (jej postava je založená na postave Marthy Gellhornovej), ktorá využíva svoj vzťah s Cantwellom, aby získala prístup k armádnym informáciám dôležitým pre jej kariéru novinárky a tiež sa dočítame o všeobecnej nechuti k modernému svetu.

Všeobecne je dielo Cez rieku a pod stromy kritikmi považované za sentimentálne, neuhladené až buranské a tiež za chabé maskovanie svojho vlastného vzťahu s mladou Taliankou zvanou Adriana Ivancich. Avšak kniha je považovaná za jedno z najlepších Hemingwayových diel, najmä jej úvodné kapitoly. Kritici očakávali niečo na úrovni Komu zvonia do hrobu a boli sklamaní krátkym románom a jeho jednotvárnym príbehom.[3]

Posledné dni

Zaskočený prijatím kritikov, Hemingway sa odhodlal získať späť svoj pôvodný status svetovo uznávaného románopisca. Stále očarený Adrianou Ivancichovou začal pracovať na diele o starom mužovi a veľkej rybe. Bol to príbeh, ktorý rezonoval v Hemingwayovom podvedomí už nejaký čas, dokonca napísal podobný príbeh v jednom z čísel jeho Esquire časopisu. Max Perkins sa ho opakovane pokúšal presvedčiť, aby príbeh napísal, ale Hemingway cítil, že ešte nebol pripravený napísať niečo, čo by jeho žena Mary mohla nazývať poéziou v próze.

Hemingway často opisoval konkurenciu medzi spisovateľmi boxerskou terminológiou. Cítil, že kritici ho spacifikovali za Cez rieku a pod stromy, ale akoby sa šetril pre ďalšiu príležitosť. Veril, že rybí príbeh mu pomôže opäť získať pozíciu šampióna.

V septembri roku 1952 sa Starec a more objavil v časopise Life a bleskovo sa predalo 5 miliónov kópií. Kniha bola obrovským úspechom a po prvýkrát od Komu zvonia do hrobu v roku 1940 bol Hemingway opäť na literárnom vrchole a zarábal majetok. Hoci už predtým zažil obrovský úspech, ešte nikdy nemal tú česť dostať veľké literárne ocenenie. Kniha Starec a more to zmenila - v roku 1953 získal Pulitzerovu cenu za beletriu.

S prívalom peňazí z knihy Starec a more sa Hemingway rozhodol realizovať svoju záľubu v cestovaní. Vrátil sa do Európy, kde sledoval býčie zápasy v Španielsku a v to isté leto cestoval s manželkou Mary na safari do Afriky. V januári roku 1954 Hemingway a Mary nastúpili na palubu malého lietadla a urobili si výlet po niektorých východoafrických jazerách a vodopádoch. Pilot sa počas letu pokúšal vyhnúť kŕdľu vtákov a narazil do telegrafického drôtu. Lietadlo bolo ťažko poškodené a museli núdzovo pristáť. Zranenia posádky boli nepatrné, hoci Mary mala zlomených niekoľko rebier. Po plavbe cez jazero Victoria sa rozhodli opäť letieť do Ugandy, no lietadlo sa sotva vznieslo zo zeme a začalo horieť. Mary a dvaja piloti sa dostali von cez únikový východ, Hemingway použil svoju hlavu ako baranidlo a vyšiel prednými dverami. Tento náraz ho zranil viac ako si ostatní mysleli. Podľa jeho biografie od Jeffreyho Meyera mal prasknutú lebku a dve platničky, mal vykĺbené obe ramená, jeho pečeň, pravá oblička a slezina boli roztrhnuté, jeho ruky, tvár a hlava boli spálené od plameňov, zhoršil sa mu zrak aj sluch. Hoci prežil tieto havárie, zranenie mu bolestivým spôsobom skracovali život.

Napriek jeho zdravotným ťažkostiam, on a Mary naposledy cestovali do Benátok a potom späť na Kubu. 28. októbra 1954 Hemingway získal Nobelovu cenu za literatúru, ale kvôli svojim zraneniam sa nemohol zúčastniť ceremónií vo Švédsku.[6]

Rozuzlenie

Po roku 1954 Hemingway bojoval s podlomeným zdravím, ktoré mu často nedovolilo pracovať a keď aj pracoval, cítil, že to nebolo ono. Napísal 200,000 slov ako objasnenie svojho safari výletu, ale nemyslel si, že je vhodné to vydať a nemal ani energiu na to, aby to dôsledne dotiahol do konca. V dohľade neboli ani žiadne poviedky a tie, ktoré napísal, aj tak odložil bokom, sklamaný svojím úsilím. Kreatívne trpel rovnako ako fyzicky a aby uspokojil svoje písavé nutkanie, vrátil sa k témam, ktoré dobre poznal a s ktorých písaním sa trápil o niečo menej.

V roku 1959 uzavrel zmluvu s časopisom Life, ktorý ho požiadal, aby napísal článok o býčích zápasoch. Hemingway strávil leto toho roku cestovaním po Španielsku spolu s dvoma najznámejšími toreadormi, aby získal informácie pre svoj článok. Nakoniec napísal viac ako sa predpokladalo a aj po skrátení musel byť tento článok vydaný v troch pokračovaniach. Toto bola posledná Hemingwayova publikovaná práca, ktorú vo svojom živote videl.

Okrem toho, že mal problémy s písaním prózy, v jeho 60-ich rokoch začínalo byť u neho zjavné aj poškodenie psychiky. Fotky ukazujú 60-ročného Hemingwaya, ktorý však vyzerá skôr ako 80-ročný. Býval melancholický, mal časté zmeny nálad, veľa pil a toto všetko sa na ňom podpísalo.

V tom čase pracoval na svojich pamätiach, ktoré neskôr vyšli pod názvom Pohyblivý sviatok, avšak Hemingway sa nedožil toho, aby zažil úspech, ktorý táto kniha zožala. Kritici ju chvália kvôli svojej jemnosti, kráse a zriedkavému pohľadu na Paríž 20-ych rokov.

V júli 1960 Hemingway odišiel z Kuby do amerického štátu Idaho, kde si s Mary kúpili dom. Žili v malom meste Ketchum, ktoré mu pripomínalo Španielsko a v ktorom sa mohol skryť pred svojou slávou.

Ale ani krása krajiny Idaho nedokázala zakryť fakt, že sa s Hemingwayom dialo niečo vážne. Na jeseň 1960 bol hospitalizovaný s vysokým krvným tlakom, no v skutočnosti išlo o jeho hlbokú depresiu, s ktorou si Mary už nevedela sama poradiť. Po tom, čo Hemingway začal rozprávať o samovražde, doktori súhlasil s Mary, že by mali vyhľadať odbornú pomoc. Dostával liečbu elektrošokmi, ktoré skôr len urýchľovali jeho skon. Jedným z vedľajších efektov elektrošokovej terapie bola strata pamäti, čo u Hemingwaya znamenalo koniec jeho umeleckej činnosti.

Prvú polovicu roku 1961 strávil bojom s depresiou a paranojou a čoraz častejšie hrozil samovraždou. Ráno 2-ho júla toho roku vstal Hemingway skoro, vzal si brokovnicu, vyšiel hore schodmi na miesto blízko vchodu a strelil sa do hlavy. Bolo to niečo vyše dvoch týždňov po jeho 62-ých narodeninách.[7]

Ernest Hemingway v uniforme počas prvej svetovej vojny

Tvorba

Od januára 1916 prispieval reportážami do školského časopisu a v školskom almanachu sa objavovali jeho prvé poviedky; jedna sa zaoberala Indiánmi a druhá bola z boxerského prostredia. Za novelu Starec a more bol v roku 1954 odmenený Nobelovu cenu. Práve v súvislosti s touto novelou ho kritika začala považovať za najväčšiu postavu americkej literatúry prvej polovice 20. storočia. Na vrchole slávy sa Hemingwayova tvorba skončila.

Ocenenia

Dielo

Romány

  • 1926 - Slnko aj vychádza (The Sun Also Rises), román vyjadrujúci sklamanie intelektuálov po 1. svetovej vojne (v Spojenom kráľovstve vyšiel tiež pod názvom Fiesta)
  • 1926 - Jarné riavy (The Torrents of Spring), román vyjadrujúci sklamanie intelektuálov po 1. svetovej vojne
  • 1929 - Zbohom zbraniam (A Farewell to Arms), príbeh lásky medzi zraneným americkým vojakom a jeho mladou anglickou ošetrovateľkou v talianskej nemocnici
  • 1937 - Mať a nemať (To Have and Have Not)
  • 1940 - Komu zvonia do hrobu (For Whom the Bell Tolls), román sa odohráva počas troch dní uprostred španielskej občianskej vojny. Americký dobrovolník Robert Jordan ich prežije na strane republikánov, kde sa zamiluje do dcéry starostu, ktorého zavraždili fašisti. Keď sa partizáni rozhodnú vyhodiť do vzduchu most, po ktorom by nepriateľ mohol prepravovať posily a zásoby, Jordan síce pochybuje o tom, že by ich akcia mohla byť úspešná, no napokon sa pripojí k partizánom. Most sa im síce podarí zničiť, ale jeho spoločník zomiera a Jordan sám vyviazne so zlomenou nohou. Nedokáže pokračovať v pochode, a tak mu ostáva len čakať na smrť. Jordan tvorí typický obraz hemingwayovského hrdinu - mužného, odvážneho, milujúceho slobodu a nedbajúceho na nebezpečenstvo a zlo. Význam však nemá jeho smrť, ale to, pre čo zomrel.
  • 1950 - Cez rieku a do tieňa stromov (Across the River and Into the Trees)
  • 1970 - Ostrovy v prúde (Islands in the Stream), zo života maliara Thomasa Hudsona
  • 1986 - Rajská záhrada (kniha) (The Garden of Eden)
  • 1999 - Posledné safari (True at First Light)
  • 2005 - Pod Kilimandžárom (Under Kilimanjaro)

Zbierky poviedok

Novela

  • 1952 - Starec a more (The Old Man and the Sea), starý kubánsky rybár Santiago sa po mnohých neúspešných lovoch s malým chlapcom vydáva na more sám. Uloví obrovskú rybu, s ktorou zápasí dva dni, než ju zdolá. Boj s rybou ho však príliš vysilí, a tak premýšľa, čo s tou rybou urobí a ako sa bude mať, no mŕtvu rybu zacítia žraloky, a tak sa napokon domov vracia len s jej kostrou. Novela vyzdvihuje nie beznádej starého rybára, ktorý prišiel o možnosť splniť si svoje sny, ale jeho silu urobiť všetko pre to, aby dosiahol svoje vysnívané ciele. Táto novela je posledným dielom, ktoré Hemingway napísal.

Antológia

Literatúra faktu

Životopisy o Hemingwayovi

Filmové adaptácie (USA/Spojené kráľovstvo)

Referencie

  1. ↑ Reynolds, Michael. - The Young Hemingway. Blackwell Publishers. 1986.
  2. ↑ a b Oliver, Charles M. - Ernest Hemingway A to Z. Checkmark Books. 1999.
  3. ↑ a b Baker, Carlos. - Hemingway, a Life Story. Scribners. 1969.
  4. ↑ Reynolds, Michael. - Hemingway, The Paris Years. W. W. Norton & Company. 1999.
  5. ↑ Meyers, Jeffrey. - Hemingway, a Biography. Harper & Row. 1985.
  6. ↑ Reynolds, Michael. - Hemingway, The Final Years. W. W. Norton & Company. 1999.
  7. ↑ Brown, John. - Hemingway. Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry. Bratislava. 1965.

Iné projekty


Šablóna:Nositelia Nobelovej ceny za literatúru

Šablóna:Link FA

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Ernest_Hemingway&oldid=5754849“