Airedalský teriér

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Airedalský teriér
Airedale Terrier.jpg
Krajina pôvodu Spojené kráľovstvo
FCI kód 3/1/7
Štandardy AKC, ANKC, CKC, FCI
KC(UK), NZKC, UKC
Výška 56 - 59 cm (suky)
58 - 61 cm (psy)
Hmotnosť 20 - 25 kg
Pôvodné určenie poľovný pes
Terajšie určenie služobný a spoločenský pes
Názov v krajine pôvodu {{{Názov}}}
Synonymá Erdel teriér, kráľ teriérov
Zaužívaná skratka AT
Zoznam psích plemien
Black Paw.svg Psí portál

Airedalský teriér je psie plemeno uznané v FCI v 3. skupine pod číslom 7.

Airedalský teriér je prezývaný aj „kráľ teriérov“ pre svoju veľkosť v porovnaní s ostatnými teriérmi. Svoje meno dostal podľa údolia rieky Aire v grófstve Yorkshire vo Veľkej Británii.

Názov[upraviť | upraviť zdroj]

Pôvodne sa nazýval brokenhaired terrier. Bol však známy aj ako bingley terrier a waterside terrier (pobrežný teriér) či rough-haired terrier (drsnosrstý teriér). Dnešný názov navrhol na výstave v Bingley v roku 1879 Dr. Gordon Stadles, ktorý názov odvodil od názvu rieky Aire nachádzajúcej sa v strednom Anglicku. O 3 roky neskôr bolo pomenovanie plemena oficiálne uznané.

História[upraviť | upraviť zdroj]

Airedalský teriér nie je tzv. pôvodné plemeno s históriou siahajúcou do praveku. Je to pomerne mladé plemeno, ktoré človek vyšľachtil cieľavedomým krížením. Prvé jedince sa narodili približne v prvej polovici 19. storočia a išlo o krížence vydrára (otterhound) s dnes už vyhynutým čierno-trieslovým teriérom. Chovatelia sa snažili o vytvorenie všestranne upotrebiteľného loveckého plemena, je však pravdepodobné, že pre ustálenie čierno-trieslového sfarbenia bola pri šľachtení využitá aj kólia. Znalci plemena nevylučujú ani prikríženie írskeho teriéra, bulteriéra a gordonsetra.

Spočiatku sa plemeno netešilo veľkej obľube. V poľovníctve však našiel využitie pri love ondatier, vydier, líšok, jazvecov, často aj ako durič na vysokú (srny, jelene a pod.) a čiernu (diviaky) zver. Vďaka schopnosti strážiť sa stal aj pomocníkom pastierov. Netrvalo dlho a presvedčil chovateľov o svojich kvalitách.

Prví airedalskí teriéry boli do plemennej knihy zapísaní v roku 1862 a rozdeľovali sa podľa typu a oblasti ich výskytu. Prvý štandard plemena však zostavil až v roku 1879 Reginald Knight, jeden z prvých chovateľov tohto plemena. Štandard však bol prijatý až v roku 1886. V rokoch 18871904 bol airedalský teriér rozdelený do dvoch veľkostných kategórií: do 53 cm a nad 53 cm.

Koniec 19. storočia bol pre toto plemeno obdobím rozkvetu. V roku 1892 vznikol prvý klub airedalských teriérov, ustálil sa jeho vzhľad natoľko, že sa od írskeho teriéra odlišoval viac ako len sfarbením srsti a na výstavách psov patril k oceňovaným za vyrovnanosť v type.

Počas prvej svetovej vojny ľudia objavili aj iné ako poľovné vlohy airedalského teriéra. V britskej armáde airedalov využívali na vyhľadávanie zranených vojakov. Po vojne začali plemeno využívať policajné jednotky ako spoľahlivú spojku, ale aj ako sanitárneho psa. Ešte pred etablovaním sa nemeckého ovčiaka ako služobného psa, patril airedalský teriér k najvyužívanejším služobným plemenám v Nemecku a Rakúsku.

Po prvej svetovej vojne sa airedalský teriér stal všeobecne populárnym a medzi majiteľov tohto plemena sa radia aj osobnosti ako Theodore Roosevelt, Calvin Coolidge, Warren Harding, Edvard Beneš či Josef Čapek.

Vzhľad[upraviť | upraviť zdroj]

Hlava airedalského teriéra
Airedalský teriér s nekupírovaným chvostom
Airedalský teriér s kupírovaným chvostom

Airedalský teriér je pes kvadratického formátu. Svojou kohútikovou výškou 56 až 61 cm sa radí k väčším stredným plemenám. Pohybuje sa elegantne a s ľahkosťou. Hlava je proporcionálne veľká a bez vrások s ušami klopenými do tvaru V a tmavými očami mandľovitého tvaru s typickým teriérskym pohľadom. Uprednostňuje sa skus nožnicový pred kliešťovým. Airedale má rovný chrbát s hlbokým, avšak nie príliš širokým hrudníkom. Má rovné končatiny s malými zaguľatenými tlapkami. Chvost sa zvykol kupírovať, dnes je kupírovanie zakázané a psy nesú často chvost nad chrbtovú líniu, prípadne bývajú chvosty dokonca pretočené, čo je podľa doteraz platného štandardu nežiaduce.

Airedalský teriér má tvrdú a hustú srsť, ktorá sa upravuje trimovaním. Od krku až po špičku chvosta (vrátane bokov) je srsť čierna prípadne sivastá (tzv. grizzly zafarbenie). Ostatné časti tela sú trieslovo sfarbené. Žiaduca je čo najvyššia intenzita sfarbenia.

Šteňatá airedalského teriéra sa rodia celé čierne. Pomerne neskoro sa im otvárajú oči (až na 16. deň). Zdravie

Airedalský teriér patrí medzi plemená, ktoré takmer netrpia vážnymi genetickými poruchami. Výnimočne sa u tohto plemena objavuje nadmerne vyvinutá očnica, zákal rohovky, dysplázia kĺbov a choroby obličiek. Airedale sa priemerne dožíva 13 rokov.

Povaha a využitie[upraviť | upraviť zdroj]

Hoci bol airedalský teriér vyšľachtený ako poľovné plemeno, dnes sa u nás kvôli svojej výške pre tento účel takmer vôbec nevyužíva. V zemi pôvodu ho dnes naďalej využívajú ako policajného psa.

Airedalský teriér je výborným rodinným psom, patrí však do rúk skôr športovo založeným ľuďom. Toto plemeno prekypuje energiou a potrebuje dostatok pohybu. Je veľmi aktívny a mrštný. Podobne ako foxteriér, aj airedalský teriér je veľmi inteligentný a zvedavý, vďaka čomu nie vždy zodpovedá predstavám o dobrej psej výchove. Nezaprie svoj lovecký pôvod a majitelia musia s tým rátať už pri socializácii a výchove šteňaťa. Nedá sa cvičiť drilom ako napríklad nemecký ovčiak, je však veľmi učenlivý a pri pevnej a dôslednej výchove aj dobre ovládateľný. Najlepšie sa cvičí formou hry, nie je vhodný hromadný výcvik. Výcvik airedaleského teriéra si vyžaduje trpezlivosť a konzekventnosť vo výchove najmä v období medzi druhým a tretím rokom života, kedy dospieva. Vďaka vynikajúcemu čuchu a chuti stopovať je upotrebiteľný aj ako záchranársky pes.

Hoci je priateľský k ľuďom, je vhodný aj ako strážny pes. Šteká pomerne málo. Ak je chovaný výlučne ako rodinný pes, potrebuje zmysluplnú činnosť na usmernenie temperamentu. K tomu účelu je vhodné pestovať rôzne kynologické športy, trekking, beh vedľa bicykla či pri koňovi.

Problematický je jeho vzťah s hydinou a mačkami, ktorý sa dá len čiastočne ovplyvniť výchovou.

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • CUNLIFFEOVÁ, Juliette. Encyklopédia PSY. Bratislava : SLOVART, 2004. ISBN 80-7145-821-X.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]