Mačka domáca

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Mačka
Mačka domáca
Mačka domáca
Nadtrieda (superclassis) Čeľustnatce Gnathostomata
Stupeň Štvornožce Tetrapoda
Trieda (classis) Cicavce Mammalia
Podtrieda (subclassis) Živorodé Theria
Nadrad (superordo) Placentovce Eutheria
Rad (ordo) Mäsožravce Carnivora
Podrad (subordo) Suchozemské Fissipedia
Čeľaď (familia) Mačkovité Felidae
Podčeľaď (subfamilia) Malé mačky Felinae
Rod (genus) Mačka Felis
Druh (species) Mačka divá F. silvestris
Poddruh/Plemeno (subspecies) M. domáca
F. silvestris catus
Vedecký názov
Felis silvestris catus
Ragni a Randi, 1986
Synonymá:
Felis silvestris domesticus, Felis silvestris f. catus,
Felis silvestris lybica f. catus, Felis catus (Linnaeus 1758), Felis libyca (Troussart 1904),
Felis domestica (Fischer 1829)
Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku

Mačka domáca (Felis silvestris f. catus) je už niekoľko storočí domestikovaný poddruh mačky divej.

Po svojich predkoch zdedila vynikajúci zrak a sluch, k lovu dokonale prispôsobené telo. Ešte prednedávnom bola mačka neodmysliteľnou súčasťou každého vidieckeho domu. S rozvojom civilizácie je ale tohto vidieckeho prostredia čoraz menej a mačka stráca svoje postavenie úžitkového domáceho zvieraťa. V mestách sa pre svoju reprodukčnú schopnosť a pre potenciálne nebezpečenstvo prenosu toxoplazmózy a rozličných parazitov stáva nevítaným problémom. Na druhej strane je vďaka relatívne nenáročnej starostlivosti a schopnosti dodať príbytku teplo domova čoraz obľúbenejším domácim zvieraťom.

Domestikácia mačky[upraviť | upraviť zdroj]

Predkovia mačiek[upraviť | upraviť zdroj]

Mačka lesná
Mačka plavá

Mačkovité šelmy patria medzi cicavce. Prvé cicavce sa vyvinuli z plazov pred asi 200 miliónmi rokov. Po vymretí dinosaurov, pred približne 65 miliónmi rokov, začali cicavce získavať dominantné postavenie, ktoré si udržali dodnes. Vyvinulo sa niekoľko mäsožravých čeľadí, kam patrí aj čeľaď Miacis. Boli to šelmy veľkosti lasicevlka. V období raných treťohôr, čiže pred 60 – 35 miliónmi rokov sa jedinci z čeľade Miacidae rozšírili zo Severnej Ameriky cez Beringovu úžinu do celej Eurázie. Postupne sa z nich vyvinuli predchodcovia dnešných mäsožravých čeľadí, vrátane mačiek. Prvé mačkovité zvieratá sa objavili v eocéne pred asi 40 miliónmi rokov. Na rozdiel od ostatných druhov sa mačkovité druhy vyvíjali rýchlo a už v ďalšom období, v oligocéne, sa podobali dnešným mačkám. Dnes rozoznávame tri rody mačiek: Panthera, Felis a Acinonyx. Panthera sú mačky veľké a majú na spodnej časti jazyka malú jazylku, ktorá sa voľne pohybuje a môžu vďaka nej vydávať silné zvuky. Felis sú mačky malé, majú pevnú jazylku, nemôžu teda vydávať silné zvuky. Do rodu Acinonyx patrí iba gepard, pretože má pazúry, ktoré sa nedajú úplne zatiahnuť.

Spolužitie mačky s človekom[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Mačka v dejinách

Spolužitie mačky s človekom trvá minimálne 4 500 rokov. Počas tohto obdobia mali mačky rôzne postavenie - boli zbožňované, ale aj prenasledované a zatracované. Dnes zažívajú v mnohých kútoch sveta svoju renesanciu aj vďaka časovej nenáročnosti pri ich chove.

Slávne mačky[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Slávne mačky

Podobne ako psy, aj mačky našli svoje uplatnenie aj v umení a niektoré jedince sú dodnes slávnejšie ako ich majitelia. V literatúre sa dodnes stretávame so slávnym kocúrom v čižmách, či mačkou Škľabkou z Alice v krajine zázrakov, do divadla chodíme na slávny muzikál Cats a v televízii sa smejeme na nešikovnosti kocúra Toma alebo napríklad Garfielda.

Mačky a slávne osobnosti[upraviť | upraviť zdroj]

Bohumil Hrabal, namaľovaný medzi svojimi milovanými mačkami na Hrabalovej stene v Prahe-Libni

Americký spisovateľ Ernest Hemingway choval osem mačiek, Mark Twain ich mal vraj devätnásť a francúzsky kardinál Richelieu štrnásť. Počas vojny, keď Nemci bombardovali Londýn, si premiér Churchill dával okrem správ z frontu a vojenských depeší posielať aj informácie o tom, či je jeho ryšavý kocúr Jock v poriadku.

Fyzik Isaac Newton sa zaslúžil o vynález takzvaných mačacích dvierok, keď si ako chovateľ mačiek všimol, že zatvorené dvere mačky obmedzujú v pohybe.

Perzské mačky sa stali veľmi obľúbenými vo Veľkej Británii aj vďaka kráľovnej Viktórii, ktorá ich chovala a zbožňovala.

Anglický kráľ Henrich III. pri pohľade na mačky omdlieval, rímsky cisár Gaius Iulius Caesar a francúzsky osvietenec Voltaire mačky neznášali a hudobný skladateľ Johannes Brahms na ne poľoval zo svojho okna.

Český spisovateľ Bohumil Hrabal choval niekoľko mačiek.

Anatómia mačky[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Anatómia mačky

Mačka domáca patrí svojím zoologickým zaradením medzi malé mačkovité šelmy. Má predĺžené telo, na pomerne nízkych nohách, s krátkym krkom a širokou, pomerne krátkou hlavou, stredne dlhým chvostom a krátkou, rovnou a priľahlou srsťou. U ušľachtilých plemien mačiek sú potom zámerne vyšľachtené niektoré odlišné telesné tvary a znaky.

Mačka je predátor. Jej telo je prispôsobené k lovu. Dokonale vyvinuté zmyslové orgány jej umožňujú zaznamenať korisť na väčšiu vzdialenosť a obratne ju chytiť. Telo mačky je plné sily, elegantné a dokáže vyvinúť veľkú rýchlosť a vysoko skákať. Má ostré zuby a pazúry, lapenú korisť dokáže rýchlo zabiť.

Fyziologické ukazovatele[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Fyziologické ukazovatele mačky domácej
Fyziologické ukazovatele
Názov Hodnoty
Telesná teplota 38-39 stupňov
Pulz 100-120 úderov/min.
Dychová frekvencia 20-40 nádychov/min.
Telesná hmotnosť 2 – 10 kg v závislosti na plemene a pohlaví
Pohlavný cyklus diestrický až polyestrický, provokovaná ovulácia
Dĺžka ruje 3-7 dní
Dospievanie v 6-10 mesiaci života
Dĺžka gravidity 58-70 dní
Početnosť vrhu 3-8 mačiatok
Pôrodná hmotnosť 80-120 g
Počet zubov mliečny chrup 26, trvalý chrup 30
Objem krvi 60-70 ml/kg hmotnosti

Vek mačky[upraviť | upraviť zdroj]

Prepočtová tabuľka mačacích rokov na roky ľudské
Mačka Človek Mačka Človek Mačka Človek Mačka Človek
1 mesiac 6 mesiacov 8 mesiacov 16 rokov 7 rokov 45 rokov 14 rokov 72 rokov
2 mesiace 10 mesiacov 1 rok 18 rokov 8 rokov 50 rokov 15 rokov 74 rokov
3 mesiace 2 roky 2 roky 25 rokov 9 rokov 55 rokov 16 rokov 76 rokov
4 mesiace 5 rokov 3 roky 30 rokov 10 rokov 60 rokov 17 rokov 78 rokov
5 mesiacov 8 rokov 4 roky 35 rokov 11 rokov 62 rokov 18 rokov 80 rokov
6 mesiacov 14 rokov 5 rokov 40 rokov 12 rokov 65 rokov 19 rokov 82 rokov
7 mesiacov 15 rokov 6 rokov 43 rokov 13 rokov 68 rokov 20 rokov 84 rokov
3-dňový kocúrik

Traduje sa, že prepočítať vek mačky na naše ľudské roky je jednoduché. Stačí vraj vynásobiť roky jej pobytu na zemi číslom 7. Skutočnosť je však iná. Rytmus dospievania mačky prebieha inak ako u človeka. V tabuľke je uvedený prepočet približného veku mačky na vek ľudský.

Mačky žijúce vonku sa priemerne dožívajú 7 až 8 rokov. U mačiek chovaných doma je priemerná dĺžka života 15 až 20 rokov. Na vek vplýva niekoľko faktorov – pohlavie mačky, životospráva, návyky a pod. Podľa štatistík sa kastrované zvieratá dožívajú vyššieho veku ako nekastrované. Zvieratá žijúce v domácnostiach sa môžu dožiť veľmi vysokého veku. Medzi chovateľmi sú známe prípady extrémne starých mačiek.

Mladosť[upraviť | upraviť zdroj]

Malé mačiatka sa rýchlo vyvíjajú. Skutočne zrelé pre úplné odstavenie a odovzdanie novému majiteľovi sú vo veku 10 až 12 týždňov. Od narodenia po tento vek sa z bezbranného novorodeného mačiatka stane zvieratko schopné samostatného príjmu všetkých druhov potravy a má zafixované hygienické návyky. Tiež je navyknuté na človeka a vytvorilo si vzťah k iným mačkám a prípadne iným zvieratám. Okolo 3 mesiacov veku mačiatka sa predtým úzkostlivá mačka prestáva o mačiatka starať a núti ich k samostatnosti. Nasleduje obdobie rýchleho rastu. Malá mačka je zvedavá, rýchlo sa učí. Dotvára sa sfarbenie srsti a v tomto období môže dôjsť k dočasnej strate harmónie telesnej konštrukcie mačky. Okolo 5 mesiaca mačiatko mení zuby, väčšinou nenápadne a bez väčších ťažkostí. Detstvo končí zavŕšením pohlavnej dospelosti. U mačky sa prejaví prvou rujou a kocúr začína značkovať svoje teritórium. Po búrlivom období mladosti vyznačujúcom sa rýchlym vývojom nasleduje produktívny vek mačky, ktorý sa z ľudského hľadiska vyznačuje pomalším starnutím.

Mačky začínajú pomaly starnúť po 10. roku života. Pokiaľ mačka netrpí nejakou chorobou, staroba sa u nej extrémne neprejavuje. Neskôr sa začínajú objavovať problémy s chrupom. Vo väčšej miere sa objavuje zubný kameň, oslabuje sa zrak, sluch aj čuch. Mačky pomaly strácajú silu a viac pospávajú. Staré mačky bývajú citlivé na zmenu prostredia a iné stresy.

Povaha[upraviť | upraviť zdroj]

Popísať povahu mačky nie je ľahké. Existujú mačky temperamentné, flegmatické, cholerické, odvážne aj bojazlivé, náladové aj priateľské. Mačka však nie je samotárske zviera a potrebuje nadväzovať sociálne kontakty so svojím okolím. Aj medzi mačkami existujú samotárske jedince, mačka je však spoločenské zviera, čo je už dávno dokázané. U voľne žijúcich mačiek existuje zložitá sociálna štruktúra a prebiehajú rôznorodé sociálne interakcie.

Sociálne správanie[upraviť | upraviť zdroj]

Mačky prespia väčšinu dňa

Mačka je individualista. Sama sa rozhoduje, v koho spoločnosti bude tráviť čas. Je ťažké stanoviť jej hranice, alebo ju v niečom obmedzovať. Na rozdiel od mačkovitých šeliem je mačka domáca vďaka niekoľkým storočiam spolužitia s človekom naučená vytvárať sociálne väzby so svojím okolím. Mačky žijúce polovoľne vytvárajú menšie skupinky zložené z príbuzných samíc, ich mláďat a jedného, prípadne dvoch kocúrov – ide teda o matriarchát.

Kocúry sa po dosiahnutí pohlavnej dospelosti zvyknú zo spoločenstva vytratiť, mačky však ostávajú v revíre svojej matky a rozširujú skupinu. Vychovávajú spoločne mláďatá a vyháňajú votrelcov, sú však tolerantnejšie k dospelým kocúrom, keďže tí sú agresívnejší a väčší. Okrem toho nepredstavujú pre mačky konkurenciu a sú vhodnými partnermi na párenie. Mačky jedného spoločenstva sa delia o stravu, ktorú im poskytne človek, lovia však sólovo. Priplížia sa na lúke, poli, či v lese ku svojej obeti a skokom na ňu ju ulovia a usmrtia. Dospievajúce mačky sa zvyknú so svojou korisťou hrať (ak majú aj iný zdroj potravy).

Mačky sú pokojné zvieratá, ktoré prespia väčšinu dňa. Pohybujú sa potichu a človek veľakrát o nich ani nevie. Samozrejme, že mačiatka sú divoké a hravé. Po prekonaní obdobia dospievania sa však upokoja. Voľne žijúce mačky koncentrujú svoju energiu na lov a prípadné boje. Mačka žijúca v zajatí však nemá možnosť lovu a tak musí svoju nahromadenú energiu vybiť inak – hrou so svojim majiteľom a šplhaním sa po škrabadle, či inom vhodnom mieste. Domáci maznáčik si zvyčajne vytvorí pevný a nežný vzťah ku svojmu majiteľovi.

Komunikácia[upraviť | upraviť zdroj]

Spokojná mačka
Mňaukajúca mačka
Zívajúca mačka

Mačky podobne ako ľudia nekomunikujú iba pomocou zvukov, ale aj postavením tela a chvosta, či mimikou. Postavenie uší, či rozšírenie alebo zúženie zreničiek tiež naznačujú duševné rozpoloženie mačky. Nezastupiteľným komunikačným prostriedkom sú tiež pachy produkované žľazami, ktoré mačky zanechávajú na ľuďoch, rastlinách a predmetoch otieraním, škriabaním a rozprašovaním moču.

Gestika a mimika[upraviť | upraviť zdroj]

Rečou tela mačky vyjadrujú najmä pocity ako sú strach, radosť a agresivita. Vo všeobecnosti sa mačka snaží opticky zväčšiť, ak je agresorom, alebo ak sa teší. K tomu jej slúži srsť, ktorú je schopná naježiť a tým dosiahnuť želaný efekt. Ďalším spoľahlivým ukazovateľom nálady mačky je jej chvost. Mačka, ktorá má z niečoho radosť má vztýčenú hlavu aj chvost. Chrbát býva v tomto prípade vyklenutý a mačka sa otiera o nohy svojho pána. Keď má mačka hravú náladu, má chvost tvar otáznika, poskakuje a loví predmety vhodné k lovu. Mačka, ktorá má strach sa snaží opticky zmenšiť tým, že pokrčí nohy a uši stiahne smerom do strán. Ak chce mačka zastrašiť inú mačku, zodvihne zadnú časť tela, vzpriami chvost a jeho špičkou pohybuje zo strany na stranu. Vrcholne rozrušená mačka, čiže mačka v pohotovosti a rozhodujúca sa k činu má natiahnuté všetky končatiny, naježenú srsť, má vztýčený chvost a je nahrbená.

S postavením tela úzko súvisí aj postavenie uší, hmatových chlpov, očí a tiež čela. Spokojná mačka má vzpriamené uši, uvoľnené hmatové chlpy a veľkosť zorníc zodpovedá momentálnemu osvetleniu. Nahnevaná mačka má uši sklopené dozadu, fúzy naopak napriamené smerom dopredu, zúžené zornice a pokrčený nos. Vystrašená mačka má uši sklopené do strán a rozšírené zornice.

Mačky sa vo všeobecnosti snažia vyhnúť konfliktným situáciám a ak to situácia dovoľuje, radšej sa nepozorovane odplazia. Vo väčšine prípadov si mačky vyjasnia situáciu pohľadom a rečou tela. Mačky tiež špecificky prejavujú svoj vzťah k človeku. Radosť, dôveru, priateľstvo, náklonnosť prejavujú tým, že spia čo najbližšie pri človeku, otierajú sa oňho, vyhľadávajú jeho prítomnosť, olizujú ho, pradú a pod.

Hlasové prejavy[upraviť | upraviť zdroj]

Odborníci uvádzajú okolo 16 rozličných zvukov, ktoré mačka vydáva. Niektoré zvukové signály úzko súvisia s momentálnou situáciou, v ktorej sa mačka nachádza (napr. prskanie, vrešťanie, mňaukanie, pradenie, volanie mačky v ruji). Všetky zvuky sa dajú rozdeliť do troch skupín podľa spôsobu, akým ich mačka vydáva. Označujeme ich ako vrčanie, vokály a prenikavé zvuky. Mačka vrčí so zavretou tlamou. K vrčaniu radíme zvuky ako sú pradenie a zvuky, ktoré mačka vydáva na uvítanie. K vokálom patria zvuky, ktoré mačka vydáva postupným zatváraním tlamy. Tieto zvuky sú veľmi individuálne a sú u každej mačky odlišné. Prenikavé zvuky vytvára mačka naširoko otvorenou tlamou a jednotlivé zvukové signály moduluje zmenou tvaru ústnej dutiny. Takto vznikajú rôzne zvuky – od vrčania, cez syčanie a prskanie až po vreskot. Ide o zvuky, ktoré používajú mačky najmä pri komunikácii s inými mačkami.

Pradenie[upraviť | upraviť zdroj]

Pradenie je typickým zvukovým prejavom mačky, ktorý je úzko spätý s predstavou mačky. Je to zvuk, ktorý každý majiteľ mačky veľmi rád počuje, pretože sa pradenie vo všeobecnosti považuje za prejav spokojnosti a na ľudí pôsobí upokojujúco. V skutočnosti však mačky nepradú len keď sú spokojné, ale aj keď sú poranené, alebo trpia bolesťami, či sú dokonca zoslabnuté alebo umierajú.

Existuje viacero teórií snažiacich sa vysvetliť tento jav. Pradenie sa objavuje už u malinkých mačiatok, čo pravdepodobne naznačuje mačke, že mačiatka sú v poriadku. Matka zas pradie pravdepodobne preto, aby zvýšila pocit bezpečia mačiatok. Mačky dokážu priasť veľmi dlho bezo zmeny v hlasitosti či rytmu a zaujímavé je, že neprestáva priasť ani pri nádychu či výdychu. Toto obojstranné pradenie sa vyskytuje výlučne u mačiek domácich, mačkovité šelmy ako napríklad tiger dokážu priasť výlučne pri výdychu.

Odborníci najčastejšie vysvetľujú tento jav tak, že vzniká vibráciou nepravých hlasiviek, čo sú membrány nachádzajúce sa za pravými hlasivkami v hrtane. Iná teória zasa tvrdí, že pradenie vzniká fázovo posunutými sťahmi hrtanu a bránice. Pradenie sa vysvetľuje tiež turbulenciou v krvnom obehu hlavnej dutej žily, ktorou sa vracia krv k srdcu.

Chov mačiek[upraviť | upraviť zdroj]

Pod pojmom chov mačiek nerozumieme iba ich šľachtenie, ale aj ich spolužitie s človekom v domácnosti a to buď bez možnosti výbehu, s výbehom (čiže polovoľne) alebo voľne. Mačky, podobne ako človek, sú osobnosťami s vlastnými potrebami, ktoré treba rešpektovať. Ak sa rozhodnete chovať mačku, morálne sa zaviažete starať o zviera na približne 15 až 20 rokov, za čo vám ono dá svoju spoločnosť, lásku a oddanosť. Starostlivosť o mačku nie je len kŕmenie a vymieňanie podstielky, ale aj veterinárna starostlivosť a čas, ktorý jej treba venovať, pretože mačka je tvor spoločenský.

Chov zvierat na Slovensku upravuje zákon č. 488/2002 o veterinárnej starostlivosti a zmene niektorých zákonov a to najmä §21 o ochrane zvierat. Držbu spoločenských zvierat, ako aj práva a povinnosti, či poplatky bližšie upravujú Všeobecne záväzné normy (VZN) každej obce.

Chov mačiek bez možnosti výbehu[upraviť | upraviť zdroj]

Abesínske mačky. Najmä čistokrvné mačky sú chované bez možnosti výbehu.

Mačka chovaná bez možnosti výbehu sa dožíva spravidla dlhšieho veku ako mačky chované polovoľne či voľne, pretože je minimálna možnosť nákazy nebezpečnými chorobami a tiež traumatického poranenia. Takáto mačka však nemá možnosť zaobstarávať si stravu lovom a tráviť život s inými mačkami. Je potrebné jej zabezpečiť náhradnú činnosť vo forme hier (lovenie hračky, šplhanie sa do výšok, obrusovanie drápkov - škrabadlo/odpočívadlo). Najvhodnejšie a pre chovateľa aj čiastočne pohodlnejšie je chovať aspoň dve mačky. Tie sa dokážu spolu zahrať a stráviť tak činorodo čas, v ktorom by sa osamelá mačka nudila. Mačka je aktívna najmä v noci a preto v tomto čase pudovo hľadá korisť, ktorú by mohla uloviť. Ak to nie je iná mačka, či kamarát na hranie, bude loviť to, čo sa jej naskytne - môžu to byť vaše nohy, či zabudnuté viečko.

Ďalším problémom pri chove mačiek bez možnosti výbehu je strava. Takáto mačka nemá možnosť výbehu a väčšej pohybovej aktivity a preto sa u nej, najmä v staršom veku a tiež u kastrovaných jedincov, môže objaviť obezita. Mačka je v prvom rade mäsožravec a preto by práve mäso malo tvoriť hlavnú časť jej jedálnička. Ako doplnok sa však mačke podávajú aj rôzne druhy zeleniny a ovocia. Mačka musí mať stály prístup k čerstvej vode a tiež tráve, ktorá jej napomáha pri vyvrátení tzv. bezoárov, ktoré vznikajú v žalúdku požitím chlpov pri čistení.

Pri chove viacerých mačiek v domácnosti je tiež potrebné zabezpečiť viacero mačacích WC (pre každú mačku jedno). Do WC sa dáva tzv. podstielka. Kedysi sa používal piesok, dnes existujú rôzne druhy podstielok.

Mačky chované v zajatí môžu prežiť aj bez možnosti výbehu plnohodnotný mačací život. Mačky majú veľmi rady výšky a výhľad z okna, čo sa dá veľmi dobre využiť pri umiestňovaní mačacieho stromu (škrabadla/odpočívadla). Zábavné je sledovať mačky pri šplhaní sa po takomto strome a mačacích hrách na ňom. Mačka zvyknutá na svoj strom nemá tendencie škriabať nábytok, šplhať sa po záclonách, či ničiť sedaciu súpravu. Na strome si tiež veľmi dobre precvičí svoj lovecký pud, ak sú na ňom povešané rôzne druhy hračiek.

Polovoľný a voľný chov mačiek[upraviť | upraviť zdroj]

Voľne chované mačky
Voľne chované mačky lovia myši

Najmä na dedinách bolo a v menšej miere aj dnes ešte je zvykom chovať mačky polovoľne či voľne. Ide o chov, kedy môže mačka voľne chodiť po vonku, vracia sa však ku chovateľovi zvyčajne pre jedlo a u polovoľného chovu aj pre pohladenie či miesto na spanie. Takto chované mačky sa nezvyknú dožiť veľmi vysokého veku. V dnešnej dobe zomierajú najčastejšie pod kolesami auta, ale aj na otravu, či na následky rôznych druhov týrania, ako je kŕmenie ľudskou stravou, neposkytovanie žiadnej veterinárnej starostlivosti, nekastrovanie a zabíjanie potomstva človekom.

Mačka s možnosťou voľného pohybu žije plnohodnotný mačací život. Živí sa tým, čo si uloví - väčšinou ide o hlodavce a hmyz. Mestské mačky sa tiež živia odpadkami a zvyškami od stola, ktorými ich niektorí ľudia kŕmia. Nejde o vyváženú stravu. Aj preto sú niektoré voľne žijúce mačky chudé, s nekvalitnou srsťou. Ďalším dôvodom sú rôzne parazity, vnútorné aj vonkajšie, ktorými sú takéto mačky napadnuté. Pohlavný život mačiek tiež prispieva k vyčerpaniu organizmu a teda aj skoršiemu úhynu.

Voľný chov mačiek sa viaže aj s niekoľkými problémami. Ide najmä o ich, v porovnaní s inými cicavcami, rýchle premnoženie. Mačka je schopná vrhnúť tri až štyrikrát ročne priemerne po štyri mláďatá. Tie pohlavne dozrejú už vo veku okolo šiestich mesiacov. Takto môže mať teoreticky jeden pár po piatich rokoch niekoľko tisíc potomkov v prípade, že všetci potomkovia prežijú a budú mať svojich potomkov. Nie všetky mačiatka sa však dožijú pohlavne dospelého života. Ďalším problémom je tiež možný prenos chorôb na človeka (toxoplazmóza, besnota).

Výchova[upraviť | upraviť zdroj]

Mačka naučená používať WC

Mačka je tvor svojrázny a samostatný. Pri výchove mačky sa nedá postupovať ako napríklad pri výchove psa. Napriek tomu je potrebné od prvého dňa mačke dať najavo, čo sa smie a čo nie a to najmä dôslednosťou. Na rozdiel od psa, mačka voľne nežije v svorke a nepozná pojem autority či vodcovstva, nikdy nebude rešpektovať príkazy len preto že ich vydal vodca. Mačky sú citlivé na ostré zvuky a tak keď vykonáva mačka neželanú činnosť, spravidla stačí zasyčať, podobne ako to robí dospelá mačka, keď sa snaží odplašiť nepriateľa. Ak táto metóda nepomôže, používa sa tiež spŕška vody z ostrekovača na mačku. Hrubé zaobchádzanie a bitka sa môžu nevyplatiť - mačka stratí dôveru a môže sa dokonca stať bojazlivou. Okrem toho môže dôjsť k vážnemu poraneniu až úhynu zvieraťa.

Kastrácia[upraviť | upraviť zdroj]

Ovariohysterektómia[upraviť | upraviť zdroj]

Ovariohysterektómia je kastrácia mačiek. Ide o chirurgické odstránenie vaječníkov, vajcovodov a maternice. Zákrok sa prevádza v narkóze a mačka sa po ňom zotavuje niekoľko dní. Kastrácia je nezvratný zákrok, po ktorom už mačka nikdy nebude mať mačiatka. Je vhodné zákrok previesť u nechovných mačiek. Odstránia sa ňou nepríjemné sprievodné príznaky mačacej ruje, mačka sa stane pokojnejšou, nemá problém s prijímaním potravy (počas ruje môže mačka neprijímať potravu a v prípade, že nie je oplodnená, ruja sa môže opakovať každé tri týždne, aj častejšie). U polovoľne a voľne chovaných mačiek je kastrácia jediný možný spôsob, ako zabrániť nekontrolovanému rozmnožovaniu mačacej populácie. Po kastrácii odpadá možnosť ochorenia pohlavného aparátu (zápal maternice) a výskumy ukazujú, že sa výrazne redukuje možnosť vzniku rakoviny mliečnej žľazy.

Existuje alternatívne riešenie ku kastrácii a tou je sterilizácia. Tá spočíva v podviazaní vaječníkov mačky, čím sa zabráni vajíčkam, aby sa dostali a uchytili v maternici. Sterilizácia však neodstráni sprievodné prejavy ruje.

Orchiektómia[upraviť | upraviť zdroj]

Orchiektómia je kastrácia kocúrov. Ide o chirurgický zákrok, pri ktorom sa odstránia semenníky, nadsemenníky a časť semenovodov. Tento zákrok by sa mal previesť až vtedy, keď je kocúr celkom dospelý, teda najskôr vo veku 1 roka. Skoršia kastrácia môže viesť k tvorbe močových kameňov, keďže močová trubica nemala čas dostatočne sa vyvinúť a rozšíriť. Tiež môže dôjsť k zastaveniu vzniku sekundárnych znakov, ktoré vizuálne odlišujú mačku od kocúra (väčší vzrast, tzv. kocúria hlava). V prechodnom období, kedy kocúr začína značkovať svoje teritórium a nie je dostatočne starý na zákrok, sa dá použiť liek Androcur, ktorý utlmuje pohlavný pud a teda aj značkovanie teritória. Kastrácia odstraňuje nežiadúce prejavy samcov ako sú túlanie sa, vyhľadávanie mačiek v ruji, značkovanie teritória a tiež upravuje intenzívny zápach samčieho moču. Kastráti nestrácajú osobité kocúrie vlastnosti, sú však pokojnejší a radšej sa zdržujú doma, nemajú potrebu biť sa o teritórium, či mačku.

S ohľadom na relatívnu jednoduchosť zákroku u kocúrov sa nezvyknú vyskytovať komplikácie a kocúr je do 24 hodín v pôvodnej kondícii. Do dvoch mesiacov po zákroku je samec ešte schopný splodiť potomstvo, keďže pri kastrácii nedochádza k odstráneniu všetkých spermií z organizmu.

Existuje niekoľko povier týkajúcich sa kastrácie mačiek a kocúrov. Hovorí sa, že mačka zlenivie a stučnie a že prestane chytať myši. Obe povery sa nezakladajú na pravde. V prípade, že mačka začne priberať, stačí zmeniť spôsob kŕmenia, prípadne znížiť jeho dávky.

Šľachtenie mačiek[upraviť | upraviť zdroj]

Vďaka šľachteniu (plemenitbe, chovu) vzniklo veľké množstvo rôznych druhov mačiek, ktoré sa od seba odlišujú nielen farbou srsti, jej kvalitou, ale aj stavbou tela, povahovými črtami, či veľkosťou a farbou očí. Šľachtením vznikajú aj dnes nové plemená.

Cielený chov mačiek si vyžaduje znalosti o danom plemene, t. j. uznaného štandardu organizáciou FIFe (prípadne inými organizáciami, v ktorých je dané plemeno uznané), ale tiež znalosti z genetiky a v neposlednom rade je potrebné byť členom nejakého klubu/zväzu chovateľov (u nás sa nazývajú Základné organizácie chovateľov mačiek), ktorý tiež upravuje svojimi smernicami (tzv. chovateľský poriadok) pravidlá chovu mačiek s preukazom pôvodu.

Do chovu sú v dnešnej dobe pripúšťané iba jedince zodpovedajúce platnému štandardu. To, či jedinec štandardu zodpovedá, alebo nie, určí na výstave rozhodca. Každá základná organizácia vo svojom chovateľskom poriadku ukladá chovateľovi určité práva a povinnosti, špecifikuje zásady plemenitby daného plemena, ktoré chovateľ musí dodržiavať a tiež určuje podmienky, za ktorých je možné jedinca uchovniť (koľko akých výstav s akými známkami musí jedinec absolvovať, aký musí byť jeho zdravotný stav, vek a pod.). Na dodržiavanie platných predpisov dohliada poradca chovu (skúsený človek, ktorý vystavuje potrebné dokumenty, v prípade potreby vyberá vhodných jedincov na chov, pomáha chovateľom a dohliada na ich chovateľskú činnosť).

Čoraz častejšie sa hovorí o tzv. týraní chovom, kedy sa u zvierat prešľachťujú niektoré fyziologické znaky do takej miery, že im znemožňujú normálny život. Ide napríklad o perzské a exotické mačky, ktoré majú kvôli zdeformovanému nosu a tlame dýchacie problémy, často sa u nich vyskytujú kožné ochorenia a sú náchylné na nebezpečné ochorenie obličiek, tzv. PKD (Polycystic Kidney Disease = policystické ochorenie obličiek). Žiadna právna norma zatiaľ takúto formu týrania zvierat presne nedefinuje a je preto na základných chovateľských organizáciách, aby sa s týmto problémom vyrovnali.

Genetika mačiek[upraviť | upraviť zdroj]

Biele mačiatko s rôznofarebnými očami.

Chovatelia mačiek potrebujú mať pre svoju činnosť aspoň základnú znalosť zákonov dedičnosti. Tieto znalosti využije pri určovaní "výsledkov" svojho chovu, čiže vie predbežne určiť, aké jedince sa zo spojenia daných jedincov môžu vzniknúť. Chovateľov najviac zaujíma sfarbenie srsti mačiatok, genetika je však dôležitá aj kvôli predchádzaniu rôznym známym dedičným chorobám.

Sfarbenie srsti mačiek vzniká odrazom svetla od malých pigmentovaných čiastočiek, ktoré sa nachádzajú v chlpoch. Tieto pigmentové čiastočky sa nazývajú melaníny. Môžu mať rôznu veľkosť aj tvar, byť zoskupené, alebo voľne rozprestrené po celej dĺžke chlpu. U mačiek rozoznávame dva základné melaníny - phaoemelanín (zafarbuje srsť do červena) a eumelanín (zafarbuje srsť do čierna).

Šľachtením vzniklo veľké množstvo mutácií, pri ktorých menia melaníny nielen svoj tvar, ale aj umiestnenie, či tvorbu zhlukov. Čierna farba potom vyzerá ako čokoládová alebo škoricová. Pôsobením riediaceho génu (dilution, skratka dd) z čiernej vzniká modrá (napr. u kartúzskych mačiek), z čokoládovej lilavá, zo škoricovej plavá a z červenej krémová.V roku 1974 vedci objavili ďalší riediaci gén, génový modifikátor (dilution modifier, skratka Dm). Tento mení modrú, lilavú a plavú na karamelovú a krémovú na broskyňovú (aprikotovú).

Problematiku farieb komplikuje aj biela farba, ktorú riadi niekoľko génov. Srsť bielych mačiek neobsahuje žiadny pigment. U bielych mačiek predovšetkým s modrými očami sa vyskytuje hluchota a seriózni chovatelia nechávajú svoje zvieratá otestovať audiometrickým testom u veterinára.

Farba srsti sa viaže tiež na pohlavie (napríklad červená farba, alebo korytnačinové sfarbenie).


Behemot.JPG

Choroby[upraviť | upraviť zdroj]

Neinfekčné choroby[upraviť | upraviť zdroj]

Neinfekčné choroby sú také choroby, ktoré vznikajú pôsobením vonkajšieho prostredia alebo stravy na organizmus, prípadne ich spôsobuje invázia mikroorganizmov. Medzi neinfekčné choroby zaraďujeme tiež vrodené chyby a poruchy. Nie sú nákazlivé.

Medzi najčastejšie neinfekčné ochorenia mačiek patria:

Z genetických chorôb mačiek sa častejšie vyskytujú nasledovné:

Infekčné choroby[upraviť | upraviť zdroj]

Infekčné choroby spôsobujú mikroorganizmy alebo vírusy a do organizmu zvieraťa sa dostávajú prenosom z jedného zvieraťa na druhé. V niektorých prípadoch môže ísť o zoonózu, čiže ochorenie, ktoré sa prenáša na človeka.

Medzi najčastejšie infekčné ochorenia u mačiek patria:

Parazitárne choroby[upraviť | upraviť zdroj]

  • Besnota - vnímavé sú všetky cicavce. K nákaze dochádza pohryznutím zvieraťom nakazeným besnotou a končí úhynom zvieraťa. Prevenciou je každoročná vakcinácia.
  • Borelióza - vnímavé sú všetky cicavce. Prenášajú ju kliešte a komáre. Choroba sa prejavuje horúčkou, malátnosťou a obtiažnym pohybom, bolestivosťou kĺbov. Adekvátnou liečbou dôjde k uzdraveniu. Vakcína proti borelióze pre mačky zatiaľ neexistuje. Prevenciou je aplikácia repelentov pre mačky, ktoré zabránia prisatiu kliešťov.
  • Campylobakterióza - vnímavé sú všetky cicavce a vtáky. Človek sa nakazí z infekčného trusu a u človeka sa prejavuje žalúdočnými a črevnými problémami. Prevenciou je hygiena. Mačky sa infikujú zriedkavo.
  • Echinokokóza – definitívnym hostiteľom parazita sú mačka a pes. Pri nedostatočnej hygiene sa môže nakaziť aj človek (z trusu). U nás sa tento parazit takmer nevyskytuje a prevenciou je odčervenie mačky.
  • Giardióza - vnímavé sú takmer všetky cicavce a veľa vtákov. K nákaze dochádza z infekčného trusu, u človeka sa prejavuje hnačkami. Prevenciou je hygiena. U mačiek sa prejavuje zriedkavo.
  • Dermatofytóza - kožná pleseň - vnímavé sú všetky cicavce, k nákaze dochádza priamym kontaktom alebo pobytom v kontaminovanom prostredí. U človeka aj zvierat sa prejavuje kožnými zmenami. Prevenciou je hygiena.
  • Larva migrans – človek nie je definitívnym hostiteľom mačacích škrkaviek, prenos je skôr zriedkavý požitím vajíčok škrkaviek zo zeme. Prejavuje sa podľa usídlenia a opuzdrenia migrujúcej larvy v ľudskom tele. Prevenciou je hygiena a odčervovanie mačiek.
  • Salmonelóza - vnímavé sú všetky cicavce, vtáky a reptílie. K nákaze dochádza z infekčného trusu a u človeka sa prejavuje zažívacími problémami, prevenciou je hygiena.
  • Svrab – mačací svrab nie je typický pre iné cicavce, u človeka však môže vyvolať lokálnu kožnú reakciu. K nákaze dochádza v nečistom prostredí, výnimočne priamym kontaktom s postihnutou mačkou. Prevenciou je hygiena a liečba postihnutej mačky.
  • Toxoplazmóza - vnímavé sú prakticky všetky jedince. K prenosu dochádza požitím tepelne nespracovaného mäsa prípadne ju môžu prenášať mačky trusom. U človeka sa prejavuje malátnosťou, horúčkou, zápalom svalov, pľúc, uzlín a u tehotných žien spôsobuje potrat prípadne vrodené defekty. U mačiek sa nezvykne prejavovať. Prevenciou je hygiena.
  • Tuberkulóza – mačka sa nakazí od chorého človeka a je potom indikátorom infekcie. V našich zemepisných šírkach ide o vzácne ochorenie.
  • Zablšenie – vnímavé sú všetky cicavce. U človeka sa prejavuje svrbením pokožky, vyrážkou. Prevenciou je udržovanie čistoty a odblšovanie mačiek.

Fiktívne mačky[upraviť | upraviť zdroj]

  • kocúr Garfield
  • kocúr Lucifer z animovanej rozprávky Popoluška od Walta Disneyho
  • kocúr v čižmách
  • Grimmjow Jaegerjaquez z japonského anime Bleach (manga)
  • kocúr Figaro z Walt Disney rozprávok
  • kocúr Tom z rozprávky Tom a Jerry
  • kocúr Oggy z rozprávky Oggy a švábi
  • hello kitty
  • kocúr Tom a mačka Angela z aplikácie Talking Friends

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]