Mačka v dejinách

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Najstaršie známe dôkazy o vzťahu medzi človekom a mačkou pochádzajú z doby pred 4 500 rokmi. K domestikácii prišlo v údolí Nílu v Egypte. Ide o obrazy mačiek namaľovaných na steny hrobiek, sošky mačiek a mumifikované mačky. Na rozdiel od väčšiny ostatných domácich zvierat si pravdepodobne vybrala mačka človeka a nie naopak. Človek totiž priťahoval myši a potkany skladovaním potravín a mačky sa živia práve týmito hlodavcami. Tieto mačky patrili k druhu africkej mačky plavej (lat. Felis silvestris lybica) a stali sa predchodcami dnešných domácich plemien. Je to mačka žijúca v stepiach Afriky a Arábie. Má veľké uši, je štíhla a dlhonohá. Je pravdepodobné, že mačka plavá nebola jediným predchodcom dnešných mačiek. Domestifikované boli tiež zrejme mačky lesné (Felis silvestris silvestris) a mačky stepné (Felis silvestris ornata). Domovinou mačky lesnej je Európa, Malá Ázia a Irán. Je to relatívne mohutná mačka s krátkymi ušami a hrubým, dobre osrsteným chvostom. Mačka stepná zas pochádza z prednej a strednej Ázie a je podsaditejšia ako mačka plavá.

Starovek[upraviť | upraviť zdroj]

Bohyňa Bastet
Mozaika v Pompejách
Freya na voze ťahanom mačkami
Mačka s mladými v záhrade (Čína, 12. stor.)
Mačka – mocný pomocník čarodejníc

Starovekí Egypťania mačky zbožňovali a uctievali ako božstvo. Verili, že majú moc chrániť človeka pred všetkým zlým. Prítomnosť mačky v dome znamenala v starovekom Egypte požehnanie, dobré zdravie pre všetkých a dlhý život. Ak v ich dome zomrela mačka, domáci si na znak smútku oholili obočie a smútili za ňou. Najposvätnejšie egyptské mačky boli čierne, strážili chrámy kňazom a bohov. Ich zabitie sa trestalo smrťou. Náleziská zabalzamovaných mačacích tiel a mačacie amulety v hrobkách panovníkov (napríklad u faraóna Tutanchamóna, či Ramzesa) sú dôkazom až kultového uctievania mačiek v Egypte. Mačky mali vlastnú bohyňu – Bastet, ktorá bola okrem iného aj bohyňou vychádzajúceho slnka, mesiaca, plodnosti, štedrosti, tanca atď. Egypťania ju zobrazovali ako malú mačku s levou hlavou, alebo ako ženské telo s mačacou hlavou a pripisovali jej niektoré mačacie vlastnosti – to však prišlo až vývojom, jej pôvodnou funkciou bola ochrana mennenferského pohrebiska. Egypťania ju uctievali už od najstarších čias. V roku 500 pred Kr. dosiahol mačací kult v Egypte svoj vrchol.

V tom čase pokladali Gréci a Rimania mačku za zvláštne domáce zviera a na lov myší uprednostňovali fretky. Neskôr dostali grécka bohyňa Artemis, rímska bohyňa Diana a škandinávska bohyňa Freya istú podobu s mačkou. Boli patrónkami plodnosti a pôrodu, keďže sa mačky dojímavo starajú o svoje mladé. Pre schopnosť mačky meniť tvar zreničiek ľudia bohyniam pripísali tiež patronát nad mesačnými fázami.

Platil prísny zákaz vyvážať mačky z Egypta. Fenickí moreplavci preto pašovali mačky do Talianska, Gálie a Británie. Do Európy, najmä Grécka sa však domestikované mačky výraznejšie dostali obchodnými cestami z prednej Ázie. Prvé dôkazy o rozšírení mačiek v Európe nachádzame na vázach z 5. a 4. storočia pred Kr. O rozsiahlejšie rozšírenie mačiek po Európe sa postarali opäť Feničania počas Veľkého sťahovania národov, kedy sa mačky dostali na rímskych bojových lodiach až do strednej Európy. O prekvapenie medzi felinologickou verejnosťou sa postarali archeologické nálezy z okolia Amsterdamu, kde sa našli pozostatky mačiek z cca roku 2000 pred Kr.

Do Číny a odtiaľ neskôr aj do Japonska sa mačky dostali z Indie. Mačky boli v týchto krajinách dôležitou súčasťou náboženských obradov a v Japonsku mali za úlohu ochraňovať cenné kokóny húseníc priadky morušovej a v chrámoch zasa staré rukopisy pred potkanmi a myšami. Japonci verili, že len človek a mačka majú dušu. Mačka Japoncom prinášala dlhý život a šťastie, bola symbolom šťastných, bohatých ľudí. So zánikom starej japonskej kultúry však mačky prišli o svoje postavenie a vrátili sa späť na hospodárske usadlosti. V budhizme boli mačka a had prekliate, pretože ako jediné bytosti pri Budhovej smrti neplakali. Číňania tiež mačku spájajú s chudobou, s čím sa spája aj zvyk Číňanov postaviť sochu mačky pred dom a rozvešať obrazy mačiek po dome, aby odplašili chudobu. Zo starovekej Číny tiež pochádza povera o čiernych mačkách, nositeľkách nešťastia.

Stredovek[upraviť | upraviť zdroj]

Do Európy sa mačky dostali okolo roku 500 pred Kr. Najskôr sa plavili na fenických obchodných lodiach z Egypta do Grécka a neskôr do Talianska. Počas vlády rímskeho cisára Augusta priniesli sýrski mnísi niekoľko mačiek aj do Ríma, kde sa stali ozdobou salónov bohatých ľudí. Čoskoro však Rimania objavili schopnosť mačiek loviť myši a tak si ich rímski legionári brali so sebou na vojenské ťaženia na sever. A tak dobyli spolu s Rimanmi Britániu aj mačky. Veľkú obľubu si mačky získali u Škótov. V 10. storočí bola mačka v Európe hodná majetku a boli natoľko cenné, že v roku 936 bol vydaný zákaz ich zabíjania (trest za zabitie mačky sa odvíjal od jej veku a ceny). Žili na hradoch a ochraňovali obilné sýpky proti hlodavcom. V Anglicku, Škótsku, Írsku a Walese mačka dodnes prináša šťastie. Podobné zmýšľanie mali aj Germáni, ktorých bohyňa Freya, manželka boha slnka Baldura mala voz ťahaný mačkami. S prijatím kresťanstva v 4. storočí museli však bohovia odstúpiť a s nimi aj mačky. Na Freyu sa zabudlo rýchlo, mačky však vďaka svojim loveckým schopnostiam našli ešte na niekoľko storočí svoje uplatnenie. Všetky dobré skutky sa im však nakoniec v období temného stredoveku vypomstili.

Mačka a čarodejníctvo[upraviť | upraviť zdroj]

Všetko, čo ľudia na mačkách obdivovali (pružné pohyby, individualitu, túžbu po slobode) sa im stalo v neskorom stredoveku osudným. Stredoveká inkvizícia vyhlásila mačku za posadnutú zlými duchmi, pretože má v očiach pekelný oheň, ktorým je spojená s Diablom. Mačka bola oficiálne prehlásená za spojenkyňu čarodejníc a priamu účastníčku čiernej mágie. Ľudia sa začali mačiek báť a upaľovali ich spolu s ich majiteľkami. Verilo sa totiž, že sa dvadsaťročná mačka zmení na čarodejnicu a storočná čarodejnica zasa na mačku. Počas čarodejníckeho sabatu jazdili vraj čarodejnice na obrovských mačkách. V deň sviatku svätého Jána inkvizícia usporadúvala veľkolepé predstavenia a zaživa pálila mačky, predovšetkým čierne, pred kostolnými bránami. Pápež Gregor IX. vyhlásil, že len cirkevní odpadlíci chovajú čierne mačky a označil ich za „stvorenia diabla“.

Napriek tomu sa najmä vo vrstvách chudobných, ale aj u šľachticov a duchovenstva našli milovníci mačiek. Ľudová medicína pripisovala mačke liečivé účinky a takmer všetko mačacie sa používalo na liečenie rôznych chorôb.

Mačka a upír[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa dávnej gréckej legendy mali mačky schopnosť ovládnuť mŕtvolu a zmeniť ju na upíra. Táto legenda opäť ožila v 16. a 17. storočí. Mačky podľa tejto legendy mali cicať krv zo svojich obetí a vstreknúť ju do čerstvých mŕtvol, ktoré boli po vzkriesení ich majetkom. Vzkriesené mŕtvoly potom využívali na diabolské skutky. Spojenie medzi upírmi a mačkami skončilo spolu s vydaním knihy Brama Stokera Drakula v roku 1897.

Mačka v Novom svete[upraviť | upraviť zdroj]

Napriek prenasledovaniu mačiek vo vrcholnom stredoveku používali moreplavci mačky na lov myší na svojich lodiach, aby tak obránili svoje zásoby jedla proti hlodavcom. Tak sa mačky postupne udomácnili aj v Severnej Amerike, Austrálii a na Novom Zélande. Do Ameriky ju vraj priviezol sám Krištof Kolumbus. Písomný doklad o výskyte mačiek v Amerike pochádza z roku 1626. Indiáni mačkám neprikladali dôležitosť, keďže pri ich kočovnom spôsobe života nemala pre nich úžitok. Boli však veľkými obdivovateľmi loveckých schopností divých mačiek.

Novovek[upraviť | upraviť zdroj]

S nástupom novoveku sa situácia obrátila. V období baroka sa mačky stali ozdobami salónov. S postupom času sa však stala príliš „obyčajnou“ a začalo sa s jej šľachtením. V 17. storočí sa do Európy dostala informácia o ušľachtilých mačkách chovaných v perzskej provincii Chorásán. Zo začiatku boli všetky dlhosrsté mačky nazývané ankarskými podľa hlavného mesta Turecka.

V 20. storočí sa mačka stala zaujímavou pre medicínu a vedci ju skúmali z rôznych aspektov (fyziológia, psychológia, genetika). V 60. tych rokoch 20. storočia prebehol etologický výskum ako divých, tak aj domácich mačiek. Od rokov deväťdesiatych patrí mačka medzi najrozšírenejšie domáce zvieratá sveta. Pod vplyvom historického vývoja majú však najmä ľudia žijúci v západných krajinách rozpoltený vzťah k mačkám. Veľa ľudí je napríklad presvedčených, že keď im čierna mačka prebehne cez cestu, prinesie im to nešťastie.

Systematický chov mačiek existuje v Európe približne 150 rokov. Prvá výstava mačiek mačiek na svete sa konala v Londýne v roku 1871. Bolo na nej možné vidieť aj niekoľko siamských mačiek, ktoré boli v tej dobe dovezené do Európy. Chovatelia a milovníci mačiek sa začali združovať do rôznych spolkov, aby si vymieňali skúsenosti, usporadúvali výstavy, vydávali rodokmene, viedli plemenné knihy a určovali znaky plemien. Dnes existuje celý rad organizácií chovateľov mačiek. V Európe je najznámejšia FIFe (Fédération Internationale Féline).