Fonolit

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Fonolit
vulkanická hornina
Fonolit
Tinguait - odroda fonolitu z Švédska. Tmavé ihličkovité minerály sú fenokrysty egirínu.
Hlavné minerály alkalické živce, sanidín, nefelín,, alkalické amfiboly
Akcesórie biotit, egirín (pyroxén)
Textúra afanatická až porfyrická
Farba (y) tmavosivá až ružová
Pozri aj portál Vedy o Zemi

Fonolit alebo znelec (novogr. fonos - zvuk a novogr. lithos – kameň) je vulkanická hornina. Výlevný ekvivalent nefelinického syenitu. Zložením je podobný trachytu, líši sa však vyšším obsahom nefelínu.[1]

Názov horniny odvodený z gréčtiny zaviedli na konci 18. storočia A. G. Werner a M. H. Klaproth[2]. Názov sa odvodzuje od kovového zvonivého zvuku, ktorý hornina vydáva pri údere po celistvej vzorke.

Vznik[upraviť | upraviť zdroj]

Taveniny fonolitického zloženia vznikajú pri nízkom stupni parciálneho tavenia (menej ako 10%) vo vysoko hlinitej spodnej kôre, tvorenej tonalitom, monzonitom a premenenými horninami. Ich parciálne tavenie spôsobuje uvoľňovanie alkálií - hliníka, sodíka, draslíka a vápnika, najmä vďaka taveniu živcov za spoluúčasti mafických minerálov. Takáto tavenina je nenasýtená SiO2, čo má za následok nedostatok kremeňa a tiež väčšie zastúpenie foidov na úkor živcov.

Fonolity sa nachádzajú v oblastiach kontinentálnych horúcich škvŕn, ktoré vznikajú nad plášťovými diapírmi prekrytými kontinentálnou kôrou. Často asociujú s A-typom granitoidov a alkalickými intrúziami. Je preto typický napr. v oblastiach kontinentálnych riftových zón. Môžu tiež vznikať pri nízkom stupni parciálneho tavenia v kolíznych oblastiach.

Minerálne zloženie a vlastnosti[upraviť | upraviť zdroj]

Prevládajúcimi minerálmi sú alkalické živce hlavne sódny ortoklas a sanidín. Významné sú rovnako aj zástupcovia živcov, foidy, hlavne nefelín a sanidín, ktoré môžu tvoriť až 60% horniny. Fonolit patrí medzi horniny bez kremeňa, nachádza sa v spodnej APF časti ternárneho QAPF diagramu. Ako akcesórie sa môžu vyskytovať klinopyroxény, hlavne egirín a augit, ďalej biotit a alkalické amfiboly[3].

Fonolity sú všeobecne viac viskózne ako trachyt[4], vytvárajú preto často telesá dómovitého tvaru. Rozpadávajú sa na kusy doskovitého tvaru.

Využitie[upraviť | upraviť zdroj]

Fonolit s doskovitou odlučnosťou pri Pustom zámku blízko Českej Kamenice. Stĺpce fonolitu sú asi 25 cm dlhé.

Používa sa najčastejšie ako prísada do betónov a na výrobu štrku.

Niektoré výskyty fonolitov a nefelinických syenitov môžu obsahovať mineralizáciu prvkov vzácnych zemín, ale aj uránu a fosfátov, napr. Phalaborwa v Juhoafrickej republike. Preukázalo sa, že v praveku z fonolitu, v dnešnom Nemecku, vyrábali nástroje na opracovávanie iných materiálov.

Výskyt[upraviť | upraviť zdroj]

Výskyt fonolitu je známy z Európy, napr. z Nórska, Grónska, Švédska, Ruského Uralu, Pyrenejí, Talianska, Kanárskych ostrovov či Francúzskeho pohoria Massif Central. V Česku sa fonolit vyskytuje v Českom stredohorí.

Ďalšie lokality vo svete zahŕňajú Kanadu, Brazíliu, oblasť Transvaal v Juhoafrickej republike a Čínu. V USA sú trachyty známe z Magnet Cove v Akransase, vytvárajú aj známu prírodnú pamiatku Devils Tower vo Wyomingu.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. PETRÁNEK, Jan. On-line geologická encyklopedie - fonolit [online]. geology.cz, [cit. 2009-08-09]. Dostupné online.
  2. Přehled názvů hornin [online]. geologie.estranky.cz, [cit. 2009-08-09]. Dostupné online. (po česky)
  3. Fonolit - Boľšaja sovetskaja encyklopedia [online]. bse.sci-lib.com, [cit. 2009-08-09]. Dostupné online. (po rusky)
  4. Giordano, D., Romano, C., Papale, P., Dingwell, D.B., 2004: The viscosity of trachytes, and comparison with basalts, phonolites and rhyolites. Chemical Geology, 213, 1-3, s. 49-61

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]