Godefroy z Bouillonu

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Godefroy z Bouillonu
Ochranca Svätého hrobu
Godefroy.jpg
Panovanie 22. júl 109918. júl 1100
Korunovácia 22. júl 1099
Ostatné tituly lotrinský vojvoda
Narodenie asi 1060
Boulogne-sur-Mer, Francúzsko
Úmrtie 18. júl 1100
Jeruzalem
Hrobka Bazilika Svätého hrobu
Predchodca -
Nástupca Balduin I.
Otec Eustach II. z Boulogne
Matka Ida z Boulogne

Godefroy z Bouillonu ([godefroj z bujónu]; niekedy uvádzaný ako Godefroi, francúzsky Godefroy de Bouillon; * asi 1060[1], Boulogne-sur-Mer, Francúzsko - † 18. júl 1100, Jeruzalem) bol lotrinský vojvoda a jeden z vodcov prvej križiackej výpravy. Narodil sa ako prostredný syn grófa Eustacha II. a jeho druhej manželky Idy z Boulogne, ktorá pochádzala z rodu Karola Veľkého.[2] V mladosti zložil prísahu rímsko-nemeckému kráľovi Henrichovi IV., na ktorého strane potom bojoval vo vojne o investitúru a zúčastnil sa i dobytia Ríma v roku 1083.[3]

Keď v roku 1095 vyhlásil pápež Urban II. prvú križiacku výpravu za oslobodenie Božieho hrobu vJeruzaleme, Godefroy čoskoro ohlásil svoju účasť. Predal, alebo zastavil väčšinu svojho majetku[4] a spolu so svojimi bratmi sa na križiacku výpravu vydal.[5] S výpravou sa zúčastnil všetkých rozhodujúcich bitiek, Nikaia, Dorylaea, Antiochie a v júni 1099 i konečného útoku na Jeruzalem. Po dobytí Jeruzalema bol križiackymi veľmožmi zvolený vládcom mesta a dobytých území s titulom Ochranca Svätého hrobu.[6] V čele križiackych vojsk potom odrazil útok fátimovskej i damašskej armády, potom však ťažko ochorel a roka 1100 v Jeruzaleme zomrel. Pre ďalšie generácie Frankov v križiackych štátoch sa Godefroy stal legendou a jeho sila a odvaha sa stala námetom mnohých truvérskych piesní.[5]

Mladosť[upraviť | upraviť zdroj]

Rímsko-nemecký cisár Henrich IV.

Narodil sa okolo roku 1060 v Boulogne-sur-Mer. V čase Godefroyho života bolo toto územie súčasťou Svätej ríše rímskej a bolo rozdrobené na malé panstvá, formálne poddané ríši. Skutočnosť, že bol Godefroy druhorodený, teda nie dedič rodového titulu a majetku, bola rozhodujúca pre jeho ďalšiu kariéru bojovníka.

Keď zomrel jeho strýko z matkinej strany, dolnolotrinský vojvoda Godefroy IV. odkázal svoje vojvodstvo Godefroyovi. Avšak nemecký kráľ Jindřich IV. nedovolil, aby sa tak dôležité a veľké léno dedilo po matke,[7] navyše sa obával, že mladému Godefroyovi by sa vojvodstva mohlo rozpadnúť.[2] Kráľ Henrich tak na uvoľnené miesto titulárne dosadil svojho dvojročného syna Konráda a Godefroyovi nechal len markizát Anvers, grófstvo Verdun a panstvo Bouillon vArdenách. Godefroy zostal Henrichovým vazalom a vernou službou nemeckému kráľovi a neskoršiemu cisárovi Henrichovi nakoniec získal Lotrinsko vo funkcii ríšskeho správcu, nie však ako léno.[8] Godefroy kráľovi aj naďalej slúžil, podporoval ho v zápase o investitúru s pápežstvom[9] a bojoval na Henrichovej strane s nemeckým vzdorokráľa Rudolfom Švábskym.[10]

O Godefroyovej účasti na Henrichových výpravach sa vie veľmi málo. Kronikár opisuje Godefroyovu účasť v bitke pri rieke Elster takto:

V najväčšej vrave vyrazil Godefroy, ktorý viedol cisárskych po ceste na ktorej sa nachádzal Rudolf, ktorého si Sasi zvolili za kráľa. Len čo ho poznal, pobodol vojvoda koňa ostruhami a vrhol sa na neho. Gonfanonom, ktorý trímal v ruke, mu prebodol hruď a nechal ho mŕtveho klesnúť k svojim nohám. Potom podvihol k nebu skrvavenú zástavu.
Viliam z Tyru[3]

Existujú však silné pochybnosti, či sa Godefroy bitky vôbec zúčastnil. Rovnako je nejasný jeho podiel na dobytie Ríma cisárskymi vojskami v roku 1083. Je isté, že sa Henrichovej talianskej výpravy aj obliehania Ríma zúčastnil, či však osobne zasiahol do bojov v meste, alebo bol v tom čase chorý, zostáva otázne.[3]

V nasledujúcich rokoch bol Godefroy zamestnaný predovšetkým bojom na svojom panstve, najmä so svojou tetou Matildou Toskánsku. V roku 1086 odrazil pri hrade Bouillon útok Alberta z Namuru, ktorý v tejto bitke padol. O rok neskôr dal cisár Henrich IV. korunovať svojho syna Konráda nemeckým kráľom, čím ho vyviazal z dolnolotrinského vojvodstva, ktoré potom udelil Godefroyovi zBouillonu. Godefroy sa tým stal skutočným vojvodom.[11]

Prvá križiacka výprava[upraviť | upraviť zdroj]

Vodcovia prvej križiackej výpravy: Godefroy z Bouillonu, Bohemund Tarentský, Raimond IV. z Toulouse a Tankred Galilejský, 19. storočie

V roku 1095 na koncile v Clermonte nástupca Gregora VII., pápež Urban II., vyhlásil križiacku výpravu za oslobodenie Jeruzalema od neveriacich. Zbožného Godefroya veľmi ovplyvnilo najmä clunyjské hnutia a cisár Henrich si prestával byť istý jeho lojalitou.[8] Godefroy sa preto rozhodol pripojiť k výprave a natrvalo sa usadiť v Svätej zemi. Bol tak jediným významným ríšskym šľachticom, ktorý sa k prvej križiackej výprave pridružil.[7]

Spolu s Godefreym sa rozhodli k výprave pridať i jeho bratia Eustach a Balduin, ktorý žil na Godefroyovom dvore.[5] Každý znich mal pre pripojenie sa k výprave úplne iné motívy. Eustach túžil posilniť svoju politickú prestíž a o výpravu v skutočnosti záujem nemal, preto sa pokojne podriadil veleniu svojho brata Godefroya[7] a do dejín výpravy sa nijako výrazne nezapísal.[5] Najmladší Balduin chcel získať pôdu a postavenie. Bol ambiciózny, cieľavedomý a zo všetkých križiackych veľmožov najnebezpečnejší.[12]

V Lotrinskom vojvodstve však nie všetci s Godefroyovým rozhodnutím odísť do Svätej zeme sympatizovali, lebo zbožný Godefroy bol medzi poddanými obľúbený. Kronika svätohubertská jeho rozhodnutie líči ako zradu, lebo opustil svojich poddaných, o ktorých mal ako lénny pán povinnosť starať sa, a "vymenil isté za neisté". Godefroy uzavrel mier so svojím dlhoročným nepriateľom, biskupom Richerom zVerdun, ktorému predal verdunské grófstvo a mestá Stenay a Mouzay na rieke Mása. Panstvo Bouillon zastavil biskupovi Otbertovi zLiège. Za svoj majetok chcel Godefroy len drahý kov, ktorý bol univerzálnym platidlom. Celkom tak zhromaždil 360 kilogramov striebra.[13]

Do Svätej zeme Godefroya a jeho bratov nasledovali bratanec Balduin Le Bourg, hennegavský gróf Balduin II., Garnier de Grez, gróf Renaud de Toul, Hughes de Saint-Pol a jeho syn Enguerrard, Godefroy de Louvain, Jean de Namur, rýnsky palatín Siegfried, Goeffroy d'Esch a ďalší. Podľa historika Stevena Runcimana to celkom bolo asi 1 000 rytierov z Valónska, Lotrinska a Fríska a 7 000 peších bojovníkov. Godefroyova výprava tak predstavovala najpočetnejšiu skupinu vojsk prvej križiackej výpravy.[13]

Alexios I. Komnenos na mozaike vchrámu Hagia Sofia

Výprava sa na rozdiel od výprav ostatných francúzskych veľmožov vydala na východ cez Svätú ríšu rímsku a ďalej cez Uhorsko ako nedlho pred tým pútnické križiacke húfy Petra Pustovníka a rytiera Gautiera Sans- Avoir. Pretože bol Godefroy stále leník cisára Henricha, ktorý bol pápežovým nepriateľom, nemohol ísť cez Taliansko, koré ovládali pápežovi stúpenci.[14] Aby získal ešte viac peňazí, Godefroy cestou vydieral nemeckých Židov,[12] ale nikdy nezašiel až k pogromom akými sa vyznačovala ľudová výprava grófa Emericha z Leisingenu. Keď Lotrinčané dorazili na nemecko-uhorskej hranice, uhorský kráľ Koloman, po zlých skúsenostiach s ľudovými križiackymi húfy, požadoval od Godefroya jeho brata Balduina ako rukojemníka.[15] Balduin pri predstave, že by mal byť Maďarom vydaný zúril,[13] Godefroy ho však presvedčil a kráľovi Kolomanovi sa vojvoda osobne zaviazal prejsť krajinou bez incidentov .[15] Svoje slovo dodržal a lotrinská armáda sa v Uhorsku zdržala akýchkoľvek násilností.

Gustave Doré: Godefroy z Bouillonu a ostatné vodcovia výpravy skladajú lénnu prísahu byzantskému cisárovi Alexia I.

Po prechode byzantskej hranice už križiakov očakávali byzantskí sprievodcovi s ktorými v decembri 1096 dospeli do Selymbie na pobreží Marmarského mora, asi päťdesiat míľ západne od byzantského hlavného mesta Konštantínopolu. Lotrinská výprava dorazila do Byzantskej ríše ako druhá, hneď po Francúzoch, ktorrých viedol gróf Hugo I. z Vermandois, mladší brat francúzskeho kráľa Filipa I.. Medzi Lotrinčanmi kolovali povesti, že Byzantínčania s grófom z Vermandois nakladajú ako s väzňom, začali preto z pomsty drancovať byzantské územia.[14] Hugo síce do istej miery väzňom bol, ale v Konštantínopole s ním bolo kráľovsky zaobchádzane, a keď cisárovi Alexiovi I. zložil požadovanú lénnu prísahu, bol zahrnutý darmi. Rovnakú lénnu prísahu požadoval cisár Alexios aj po Godefroyovi a jeho bratoch. To však Godefroy a Balduin odmietli; Godefroy predovšetkým namietal, že prísahu zložil už cisárovi Henrichovi a nechcel prisahať druhýkrát, navyše cisárovi, ktorého nepoznal.[15] Lotrinčania preto navrhli, aby sa celá situácia vybavila, až dorazí zvyšok križiackych veľmožov.[16] Alexios bol presvedčený, že na byzantskom území sa križiaci podrobia jeho veleniu,[14] a pokúsil sa Godefroya prinútiť k prísahe. Hugo z Vermandois osobne dorazil do lotrinského tábora, aby odporujúceho Godefroya presvedčil, ale márne.[17] Kým križiaci zimovali v Selymbii, Alexia prešla trpezlivosť a prerušil im zásobovanie. Balduin začal nevyberane drancovať okolie i predmestie Konštantínopola,[16] kde došlo k stretom s príslušníkmi kmeňa Pečenehov, ktorí slúžili v byzantskom vojsku. Cisár nakoniec križiakom ustúpil a dodávky obnovil, ale ani potom sa prísahy nedočkal. Okolo Veľkej noci Alexios znova dodávky zásob obmedzil, aby Godefroyovu neústupnosť zlomil. Balduin obnovil plienenie a potom dokonca Godefroya presvedčil k útoku na Konštantínopol.[18] Lotrinčania mesto napadli na Zelený štvrtok, boli však odrazení a cisár druhý deň privolal vojsko, ktoré križiakov porazilo. Táto bitka bola prvým otvoreným bojom medzi križiakmi a byzantskú armádou.[19] Godefroy si uvedomil, že ďalšia bitka s cisárovým vojskom by mohla znamenať katastrofu, a preto nakoniec on, Balduin, Eustach aj Balduin Le Bourg a ostatní vysoko postavení rytieri na Boží hod veľkonočný Alexiovi zložili lénnu prísahu.[18] Cisár ich potom bohato obdaroval a o niekoľko dní neskôr dal lotrinské vojsko prepraviť do Anatólie.

Cesta Anatóliou[upraviť | upraviť zdroj]

Godefroy zBouillonu ako vodca výpravy
Historia rerum in partibus transmarinis gestarum (13. storočie)

Keď do Anatólie dorazila väčšiu časť križiakov, Godefroy spolu s vodcom juhotalianskych Normanov Bohumundom zTarentu vyrazil na východ k Nikaii- predsunutej bašte tureckej moci.[20] 6. mája 1097 Lotrinčania k mestu dorazili a hneď pod hradbami postavili tábor. O Godefroyovych činoch počas obliehania nie je známe nič bližšie až na príhodu opisujúcu Godefroya ako skvelého lukostrelca, ktorý vraj presnou ranou zostrelil tureckého obrancu, ktorý z hradieb na útočiacich križiakov hádzal veľké kamene. Potom, čo po siedmich týždňoch a troch dňoch mesto padlo, sa vojsko rozdelilo na dve skupiny.[21] Prvú tvorili byzantské oddiely a predovšetkým normandskí a flámski príslušníci výpravy pod velením Bohemunda z Tarentu, zatiaľ čo Francúzi, Lotrinčania a Provensalčania vedení Godefreyom a toulouským grófom Raimondom de Saint-Gilles[14] tiahli deň cesty[22] v závese za nimi. Keď Bohemundovo vojsko prepadli v údolí Dorylaeum Turci, Godefroy prišiel rýchlo s armádou Normanom na pomoc a vyslobodil ich z obkľúčenia.[23]

Výprava pokračovala ďalej do anatolského vnútrozemia. Keď križiaci prešli okolo Herakleje (dnešné turecké mesto Ereğli), oddelili sa od hlavného voja Godefroyov najmladší brat Balduin a Bohemundov synovec Tankred, aby si pre seba vydobyli nejakú korisť.[24] Kým Tankred s Balduinom spoločne dobyli prístav Tarsus, rodisko apoštola Pavla, utrpel Godefroy z Bouillonu vážne zranenia, keď sa snažil zachrániť neozbrojeného pútnika napadnutého medveďom.[25]

21. októbra obliehalo križiacke vojsko Antiochiu.[26] Spočiatku bolo v blízkosti mesta na nájdenie dosť zásob, ale časom križiaci okolie vydrancovali a začali hladovať. Začala zima a obdobie dažďov. Godefroy bol v tej dobe chorý, svoje oddiely teda neviedol do prvých bitiek o mesto. Správy o jeho činoch sa objavili až vo februári 1098 z bitky so sultánom Ridvanom z Aleppa, ktorý prišiol Antiochii na pomoc, a z bojov o rímsky most cez rieku Orontes. V tejto bitke vraj Godefroy ohromil svojich spolubojovníkov i kronikára svojou fyzickou silou, keď jedného tureckého jazdca v zbroji presekol na dve polovice.[27]

Križiaci sa v júni 1098 konečne zmocnili Antiochie a sami sa dostali do obkľúčenia vojskom mosulského atabega Kerbogu. Vtedy už Godefroy nemal ani vlastného koňa[27] a až po veľkom naliehaní mu ho zapožičal gróf z Toulouse Raimond de Saint-Gilles. Viac sa však už o Godefroyovi kroniky nešíria. Na rozdiel od ostatných križiackych vodcov sa lotrinský vojvoda neangažoval v mocenských sporoch medzi vodcami. Nepodnikal žiadne samostatné koristnícke výpravy, správal sa skôr nenápadne a kronikára nezaujal ničím okrem niekoľkých hrdinských činov v boji.[28]

Godefroy so svojimi rytiermi je vítaný v Kilíkii

Miestne vojny a výprava na juh[upraviť | upraviť zdroj]

Potom čo križiaci odrazili Kerbogovu armádu bola Antiochia definitívne obsadená. Medzi Bohumundom z Tarentu a Raimondom de Saint-Gilles vypukol ostrý spor o mesto, lebo Bohemund si ho chcel privlastniť pre seba a uplatňoval svoj nárok ako dobyvateľ mesta.[29] Vojaci boli demoralizovaní a niektorí začali svojvoľne drancovať okolie. Godefroy sa pri pohľade na úpadok morálky rozhodol odísť aj so svojím lotrinským vojskom do Edessy za bratom Balduinom, ktorý mu zo svojho grófstve prepožičal mestá Turbessel a Ravendel.[28] Tu sa zapojil do šarvátok a vojen miestnych seldžuckých vládcov. O pomoc Godefroya požiadal turecký vládca mesta Azaz, emír Omar, ktorý povstal proti sultánovi Ridvanovi z Aleppa. Godefroy žiadosť o pomoc vyslyšal a vojsko sultána, ktoré zatiaľ obliehal Azaz, zahnal na útek. Omar potom pred Godefreyom pokľakol a ako prvý moslimský vládca vstúpil do služieb križiaka.[30]

Na začiatku roka 1099 pútnici a časť neurodzených bojovníkov odišli z Antiochie na Jeruzalem, z vodcov sa však zúčastnil len Raimond de Saint-Gilles. Ten cestou obsadil Marquiu a Tortosa a jeho úspechy prinútili Godefroya, Bohemunda a vojvodu Róberta z Normandie k ceste na juh, ktorá sa uskutočnila koncom februára. V prístave Latakia sa spojili s vojskom grófa Roberta Flanderského. Cestou dobyli antické mesto Byblos (za križiackej vlády Gibelet) a potom dorazili pred Arku, ktorú zatiaľ obliehala prvá časť výpravy vedená Raimondom. Tu prepukli ďalšie hádky medzi normanskými a provensálskymi križiakmi.[31] Normani nesúhlasili s Raimondovým štýlom obliehaní[31] a kritizovali ho za to, že verí v pravosť relikvie Svätej kopije, ktorá bola objavená v Antiochii.[32] Na Veľký piatok preto prostý pútnik a nálezca kopije Petr Bartolomej podstúpil ordálie ohňom, ktoré mali dokázať pravosť relikvie. Peter zomrel, ale jeho smrť na pútnikov i kniežatá tak zapôsobila, že zanechali hádok aj obliehania Arky. Vďaka svojmu morálnemu kreditu sa vodcom výpravy stal Godefroy z Bouillonu, pod ktorého vedením križiaci 7. júna 1099 po prvýkrát uvideli Jeruzalem.[33]

Dobytie Jeruzalema[upraviť | upraviť zdroj]

Gustave Doré: Križiacke obliehacie stroje

Keď križiaci pod Godefroyovým vedením dorazili kJeruzalemu, každý zveliteľov sa utáboril na inej strane mesta. Godefroy zBouillonu rozbil ležanie na severovýchode Jeruzalema,[34] kde strážil úsek od Herodesovej brány až po údolie Jozafát a Kidrone. Po odrazení prvého útoku začali križiaci 19.Júna stavať dve pohyblivé obliehacie veže,[35] jednu pre Godefroya a Roberta Flanderského na severe mesta staval Gaston de Béarn a druhú pre Raimonda zToulouse na juhu staval Guilelmo RICO zvaný Opilec.[36] Križiaci si napriek odrazenie prvého útoku a veľkými problémami so zásobovaním vodou vo vojsku s významnou pomocou duchovných udržiavali vysokú morálku.[36]

Navečer 9. júla sa rozhodlo, že obe veže budú pripravené na generálny útok. Obrovské veže bolo dobre vidieť zhradieb a obrancovia mesta v ich blízkosti tak mohli pripravovať obrannej pasce a prekážky, ktoré mali zabrániť vežiam, aby sa dostali až ksamotným hradbám. Lotrinský vojvoda prikázal, aby vojaci za noci celú vežu rozobrali a zase zložili na inom mieste. Akcia sa skutočne podarila a druhý deň ráno stála znovu zostavená veža istromi obliehacími praky proti Herodesovom bráne.[35][37]

Za úsvitu 10. júla začali Godefroyovy obliehacie stroje ostreľovať jeruzalemské hradby. Vojaci pod velením jeruzalemského miestodržiteľa Iftíkara ad-Daul však na najviac ohrozené miesta na mestských múroch zavesili balíky slamy, a tak stlmili nápor striel. Godefroy vyslal lukostrelcov shoriacimi šípmi, aby tlmiče zapálili, pričom sa sám chopil jedného z lukov.[37]

Gustave Doré: Godefroy vstúpil na jeruzalemské hradby

Väzí v ceste k hradbám stáli predovšetkým priekopy, ktoré sa Godefroya aj Raimond zToulouse podarilo zasypať za tri dni. Godefroyova trojposchodová obliehacie veža, s krížom a postavou ukrižovaného Ježiša na vrchole, sa potom pozvoľna dala do pohybu. V najvyššom poschodí bol Godefroy sbratom Eustatius, aby na hradby vpadli medzi prvými.[38]

Obrancovia mesta márne ostreľovali približujúce sa veže z lukov, balisty a katapultov. V boji zblízka sa medzi obrancami začala šíriť panika a mnohí sa dali na útek.[39] Križiakom sa podarilo dostať sa do mesta a otvoriť Herodesovho bránu. Nastalo celodenné vraždenie a kynoženie.[40] Nie je isté, či sa masakru zúčastnil Godefroy a jeho vojaci. Jeden z židovských obyvateľov, ktorý prežil, neskôr povedal:

Nepočuli sme hovoriť, že by tí prekliatí Nemci znásilňovali ženy, ako to činili ostatní vojaci.
[41]

Je možné, že "tými prekliatými Nemcami" mal na mysli Lotrinčanov. Podľa Alberta z Aix Godefroya trápilo svedomie, že vraždeniu nedokázal zabrániť a činil za to pokánie.[41] Z obyvateľov mesta prežilo len niekoľko málo civilných osôb a miestodržiteľ Iftíkar ad-Daula so svojou gardou, ktorá sa zabarikádovala v Dávidovom veži. Tá sa nakoniec vzdala Raimond zToulouse, ktorý miestodržiteľa aj jeho sprievod nechal eskortovať do Aškalóna, ktorý držali Egypťania.[40]

Ochranca Svätého Hrobu[upraviť | upraviť zdroj]

Idealizovaný renesančný obraz Godefroya z Bouillonu ako ochranca Božieho hrobu od Giacoma Jaqueria, 1420 (Majster z Mantaského hradu, nástenná maľba, hrad Manta, okolo 1420)

Po dobytí Jeruzalema sa rozhorel spor o to, kto bude mestu vládnuť. Zástupcovia cirkvi požadovali, aby mesto bolo riadené teokratickom,[42] čo šľachta odmietla a rozhodla sa zvoliť si medzi sebou kandidáta na jeruzalemský trón. Vhodnými kandidátmi boli iba Godefroy z Bouillonu a Raimond z Toulouse. Hoci Raimond nebol u šľachticov, pútnikov ani vojakov príliš obľúbený, bola koruna ponúknutá najprv jemu. Raimond však korunu odmietol a dúfal, že tak znemožnia, aby ju prijal Godefroy.[43] veľmož na Raimonda nenaliehali a ponúkli vládu lotrinskému vojvodovi, ktorý bol medzi križiakmi síce obľúbenejšie, ale ako štátnik nebol príliš schopný, čo však počas krížovej výpravy nemal príležitosť prejaviť.[44] Godefroy

prijal vládu, nechcel však byť posvätený ani korunovaný ako kráľ určeného kráľovstva, lebo nechcel nosiť zlatú korunu tam, kde Ježiš Kristus, syn Boží, nosil korunu tŕňovú...
– kronika Assises de Jérusalem[45]

Bol si vedomý, že jeho zvolenie časť rytierov nepodporuje, nechcel preto prehlbovať spory a odmietol kráľovský titul. Prvý križiacky vládca Jeruzalema tak zasadol na trón ako Advocatus Sancti Sepulchri (Ochranca Svätého Hrobu)[44] a podľa povesti sa nechal korunovať korunou zo slamy.[45] Titul "Ochranca" bol vo Francúzsku udeľovaný laickému ochrancovia kláštorných majetkov, však Godefroy prijal všetku administratívnu i vojenskú moc.[46] Raimond odmietal uznať Godefroyovu autoritu a obsadil Jeruzaleme citadelu. S podporou provensálskeho biskupa Pierra de Narbonne sa podarilo presvedčiť Raimonda, aby ustúpil. Potom spurný šľachtic odišiel do Jericha.[47] Zatiaľ priplávali zEurópy posily. 4. augusta 1099 vyrazila proti križiakom egyptská armáda vezíra al-Afdala a utáborila sa blízko Aškalóna, ďalšieho mocného palestínskeho mesta pod správou Egypta.[6] Lotrinský vojvoda žiadal o pomoc a ostatné vodcovia križiakov mu ju poskytli.

Godefroy víta uhorského kráľa (Estoire d'Eracles, Vilém z Tyru)

Križiacke armády sa stretli v Ramlehu, kde Godefroya Tankred a Eustatius oznámili, že egyptská armáda neočakáva stret skôr ako v Jeruzaleme.[6] Godefroy chcel využiť moment prekvapenia a nariadil vytiahnuť moslimom ústrety.[48] V sobotu postupujúcou križiaci ukoristili stáda dobytka určená pre egyptskú armádu.[49] V nedeľu 12.Augusta dorazilo križiacke vojsko na dohľad protivníka. Za svitania sa križiaci zoskupili do troch šíkov a na nepripravených Egypťanov okamžite zaútočili. Chabý odpor bol rýchlo premožený a moslimovia sa dali na zbesilý útek do Aškalóna.[50] Križiaci začali drancovať opustené ležanie. Ochranca Svätého hrobu sa oboril na svoje rabující pešiakmi:

Vojaci neposlušní a nenapraviteľní, aká slepota vás to ženie navzdory môjmu zákazu za lupom ešte predtým, než ste s Božou pomocou rozsekali všetkých svojich nepriateľov? Do zbrane! Nechajte lúpenie! Inak sa vzpamätajú a budú tu, aby vám pripravili krutú odplatu...
Albert z Aix[51]

Odplávala aj kotviaca egyptská flotila. Mesto Aškalón sa chcelo križiakom vzdať, ale pretože kapituláciu ponúklo Raimondovi de Saint-Gilles a nie Godefroyovi, vypukol medzi oboma vojvodcami opäť ostrý spor. Godefroy sa obával, že by sa po kapitulácii Raimond mohol Aškalóna zmocniť. Raimond teda aj so svojimi vojakmi obliehanie zanechal. Svojim úzkoprsým konaním Godefroy pobúril aj ostatních a tí ho opustili.[52] S takto preriedenou armádou bol útok na mesto nemysliteľný a Godefroy obliehanie vzdal.

Gustav Doré: Gérard deAvesnes priviazaný na hradbách Arsuf

Po návrate do Aškalóna sa Godefroy sústredil na získanie dôležitých prístavov. V Arsufe vypuklo povstanie, obyvatelia mesta pobili nepočetnú križiacku posádku a zajali veliteľa, rytiera Gérarda z Avesnes. Ochranca Svätého hrobu vytiahol s vojskom vzburu potlačiť. Obyvatelia ponúkali prepustenie Gérarda priviazaného na hradbách výmenou za svoju slobodu.[53] Godefroy Gerardovi nechal údajne odkázať:

Gérard, vojak statočný, nemôžem Ťa zachránit a nemožno kvôli Tebe ušetriť toto mesto. I keby bol na Tvojom mieste môj brat Eustach, nemohol by som ho za cenu opuštenia mesta oslobodiť. Musíš teda zomrieť. (...) Lebo až stratíš tento život, bude Ti dané žiť s Ježišom Kristom na nebesiach.
Albert z Aix[53]

Sedem týždňov križiaci mesto neúspešne obliehali, až sa nakoniec v decembri 1099 vrátili späť do Jeruzalema.[53] Potom do Jeruzalema dorazil nový pápežský legát Daimbert z Pisy sprevádzaný Bohumundem z Antiochie. O niekoľko dní neskôr dorazil Balduin z Boulogne, aby splnil svoj sľub navštíviť Boží hrob.[54] Daimbert zosadil jeruzalemského patriarchu Arnoula deChocques a ihneď sa uvoľneného úradu zmocnil sám. Potom začal požadovať, aby mu Godefroy zložil lénnu prísahu. To síce Godefroy odmietol, ale vedel, že musí uznať patriarchu za svojho lenného pána, pretože nemá kráľovský titul.[55]

Bohemunda a Balduin sa dlho nezdržali, prenechali ale Godefroya časť svojich vojakov, vďaka ktorým Godefroy začal uvažovať o dobytie niektorého ďalšieho palestínskeho prístavu.[56] Nezmieriteľní Egypťania vyslali malú expedíciu na posilnenie vzbouřeného mesta Arsuf. Križiaci ale egyptský oddiel odrazili a arsufští predáci sa nakoniec rozhodli vzdať sa Godefroya.[57] Ten nekládol príliš kruté podmienky kapitulácie a okolité drobné arabské emiráty, výmenou za toleranciu viery a voľný obchod, ponúkli platenie tribútu a dávok,[56] čo Godefroy prijal.

Smrť Godefroya z Bouillonu
(Salles des Croisades, Versailles (1839-1842))

Záver vlády[upraviť | upraviť zdroj]

Na jar roku 1100 sa križiaci vydali na výpravu proti arabským emirátom vo vnútrozemí, ktoré boli podporované z Damašku. Tankred, novopečený knieža z Galileje, sa vydal na výpravu do Zajordánska a s Godefroyovou pomocí odrazil vojsko emíra Dukaka z Damašku. Zajordánsko bolo nútené podrobiť sa Tankredovi.[58] Po návrate do Jeruzalema Godefroy ťažko ochorel. Patriarcha Daimbert proti nemu neustále brojil a snažil sa získať moc.[56] Godefroy v obave pred Pisáncami, o ktorých sa patriarcha opieral, proti Daimbertovi nezasahoval. Po priplutí veľkej benátskej flotily sa vydal do Jaffy, kde chcel získať Benátčanov pre spoluprácu. Vo vyjednávaní mu tiež pomohli Tankred s Daimbertom. Potom sa väčšina jeruzalemskej armády spolu s Benátčananmi a Daimbertom vydala proti pobrežnému mestu Haifa.[58]

Nemocný Godefroy sa potom vrátil späť do Jeruzaléea, kde 18. júla 1100 svojej chorobe podľahol. Veliteľ jeruzalemskej posádky Garniel de Grez dal ihneď informovať Godefroyovho brata Balduina z Boulogne. Zatiaľ dal posíliť mestskú posádku a smrť Ochrancu Svätého hrobu držal ešte nejaký čas v tajnosti.[59] 23. júla 1100 bol Godefroy z Bouillonu v Bazilike Svätého hrobu pochovaný. Jeho nástupcom sa stal brat Balduin, už ako korunovaný jeruzalemský kráľ Balduin I.

Odkaz a odraz v umení[upraviť | upraviť zdroj]

Friedrich Overbeck: Archanjel Gabriel Godefroyovi nariadďuje oslobodiť Jeruzalem

Godefroyova postava sa stala vďačným modelom ideálního rytiera. Už Geoffrey Chaucer ho vo svojich Canterburských poviedkach popisuje ako „skutočne dokonalého urodzeného rytiera“.[12] Godefroy sa stal vzorom pre celú nasledujúcu generáciu rytierov.[60] V súdobých kronikách bola zdôrazňovaná najmä jeho zbožnosť a cnosti.

Bol to celý muž, šľachetný, zbožný a bohabojný, priamy, postrach nepriateľov, prísny a rozhodný v slove. Pohŕdal svetskou slávou, čo bolo v oných časoch a najmä v remesle vojenskom výnimočné. Bol horlivý v modlitbách a zľutovných skutkoch, preslávený štedrosťou, veľmi láskavý, prívetivý a súcitný, činom príkladný všetkým a milý Bohu. Bol postavy vysokej, nie však prehnane, a silný, že mu nebolo rovno. Mal mocné paže, vlasy a bradu svetlohnedú. Podľa všeobecného mienenia zaobchádzal so zbraňou a v boji bol tak zmužilý, že nemal sebe rovného.
Viliam z Tyru[11]

Godefroyova úloha bola popísaná v kronike Gesta Francorum, ktorú počas križiackej výpravy spísal anonymný rytier (latinizované Anonymus) slúžiaci vo vojsku Bohemunda z Tarentu, ďalej v kronike Alberta z Aix a či Raimonda z Aguilers. Viliam z Tyru spracoval príbeh Godefroya z Bouillonu neskôr v 12. storočí. Medzi potomkami pôvodných križiakov usadených v Palestíne už bol Godefroy v tej dobe legendou.

Neskôr sa Godefroy stal hrdinom mnohých trubadúrskych básní (chanson de geste). Jeho postava sa objavuje v renesančnej básni Torquata Tassa Oslobodený Jeruzalem. Godefroyova duša sa spolu s dušami ďalších „bojovníkov za vieru“ objavuje v nebi Božskej komédie Dante Alighieriho. Godefroy tiež pod menom Goffredo vystupuje v opere Georga Friedricha Händela Rinaldo z roku 1711, prvej taliansky spievanej opere uvedenej v Londýne.[61]

V súčasnosti Ochranca Svätého hrobu vystupuje v knihách ako sú Svätá krv a Svätý grál a Da Vinciho kód Dana Browna, Železná kopija Stephena R. Lawheada, alebo Godfrey de Bouillon, Obranca Svätého hrobu Toma Tozera.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • ANDRESSOHN. The ancestry and life of Godfrey of Bouillon. [s.l.] : [s.n.], 1972. ISBN 0-8369-8114-6. (anglicky)
  • BALDWIN. A History of the Crusades. Vol. 1, The first hundred years. [s.l.] : [s.n.], 1969. Dostupné online. (anglicky)
  • BARBER. Letters from the East : crusaders, pilgrims and settlers in the 12th-13th centuries. [s.l.] : [s.n.], 2010. ISBN 978-0-7546-6356-0. (anglicky)
  • BRIDGE. Křížové výpravy. [s.l.] : [s.n.], 1995. ISBN 80-200-0512-9.
  • DUGGAN. Křižácké výpravy. [s.l.] : [s.n.], 1973.
  • HROCHOVÁ. Křižáci ve Svaté zemi. [s.l.] : [s.n.], 1996. ISBN 80-204-0621-2.
  • HROCHOVÁ. Křížové výpravy ve světle soudobých kronik. [s.l.] : [s.n.], 1982.
  • KOMNÉNA. Paměti byzantské princezny. [s.l.] : [s.n.], 1996. ISBN 80-207-0527-9.
  • KOVAŘÍK. Meč a kříž : (1066-1214) : rytířské bitvy a osudy I. [s.l.] : [s.n.], 2005. ISBN 80-204-1289-1.
  • MURRAY. The crusader kingdom of Jerusalem : a dynastic history 1099-1125. [s.l.] : [s.n.], 2000. ISBN 1900934035. (anglicky)
  • NICOLLE. První křížová výprava 1096-99 : dobytí Svaté země. [s.l.] : [s.n.], 2007. ISBN 978-80-247-1896-5.
  • RUNCIMAN. A history of the Crusades. vol. 1, The first Crusades and the foundation of the Kingdom of Jerusalem. [s.l.] : [s.n.], 1999. ISBN 0-521-06161-X. (anglicky)
  • RUNCIMAN. A history of the crusades. Vol. 2, The Kingdom of Jerusalem and the Frankish East : 1100-1187. [s.l.] : [s.n.], 1990. ISBN 0-14-013704-1. (anglicky)
  • SMAIL. Crusading Warfare (1097-1193). [s.l.] : [s.n.], 1995. ISBN 1-56619-769-4. (anglicky)
  • TATE. Křižáci v Orientu. [s.l.] : [s.n.], 1996. ISBN 80-85871-15-7.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Godfrey of Bouillon [online]. [Cit. 2008-07-12]. Dostupné online. (anglický)
  2. a b KOVAŘÍK, Jiří. Meč a kříž. Praha : Mladá fronta, 2005. ISBN 80-204-1289-1. S. 111.
  3. a b c Kovařík, str. 112.
  4. Hrochová, str. 21–22.
  5. a b c d Hrochová, str. 22.
  6. a b c Bridge, str. 83.
  7. a b c DUGGAN, Alfred. Křižácké výpravy. Praha : Orbis, 1973. [ďalej len Duggan].
  8. a b HROCHOVÁ, Věra. Křižáci v Levantě. Praha : Mladá fronta, 1975. S. 21.
  9. HOLT, Andrew. Godfrey de Bouillon [online]. 2005-5, [cit. 2008-07-12]. Dostupné online. (anglicky)
  10. Godfrey of Bouillon [online]. HighBeam™ Research, Inc., 2008, [cit. 2008-07-12]. Dostupné online. (anglicky)
  11. a b Kovařík, str. 114.
  12. a b c BRIDGE, Antony. Křížové výpravy. Praha : Academia, 1995. [ďalej len Bridge]. ISBN 80-200-0512-9. S. 41.
  13. a b c Kovařík, str. 115.
  14. a b c d Duggan, str. 31.
  15. a b c Bridge, str. 42.
  16. a b Hrochová, str. 24.
  17. Duggan, str. 31–32.
  18. a b Bridge, str. 43.
  19. Hrochová, str. 25.
  20. Hrochová, str. 33–34.
  21. Kovařík, str. 116.
  22. Bridge, str. 53.
  23. Kovařík, str. 117.
  24. Duggan, str. 43.
  25. Kovařík, str. 117–118.
  26. Bridge, str. 61.
  27. a b Kovařík, str. 119.
  28. a b Kovařík, str. 120.
  29. Duggan, str. 59.
  30. Kovařík, str. 121.
  31. a b Bridge, str. 73.
  32. Hrochová, str. 56.
  33. Kovařík, str. 122.
  34. Hrochová, str. 60.
  35. a b Duggan, str. 65.
  36. a b Kovařík, str. 127.
  37. a b Kovařík, str. 128.
  38. Kovařík, str. 129.
  39. Kovařík, str. 130.
  40. a b Hrochová, str. 61.
  41. a b Kovařík, str. 133.
  42. Hrochová, str. 64.
  43. Bridge, str. 82.
  44. a b Hrochová, str. 65.
  45. a b Kovařík, str. 135.
  46. Duggan, str. 67–68.
  47. Kovařík, str. 136.
  48. Hrochová, str. 66.
  49. Bridge, str. 84.
  50. Duggan, str. 68.
  51. Kovařík, str. 137.
  52. Bridge, str. 85.
  53. a b c Kovařík, str. 139.
  54. Duggan, str. 70.
  55. Bridge, str. 86.
  56. a b c Bridge, str. 87.
  57. Kovařík, str. 140.
  58. a b Hrochová, str. 75.
  59. Kovařík, str. 141.
  60. Kovařík, str. 110.
  61. Anthony Hicks na Grove Music Online

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Godefroy z Bouillonu na českej Wikipédii.


Vladárske tituly
Predchodca
-
Jeruzalemský kráľ
22. júl 109918. júl 1100
Nástupca
Balduin I.