Gustav Peichl

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Gustav Peichl
rakúsky architekt, karikaturista

Narodenie 18. marec 1928 (86 rokov)
Viedeň, Rakúsko

Gustav Peichl (* 18. marec 1928, Viedeň, Rakúsko) je rakúsky architekt a karikaturista. Patrí do skupiny medzinárodne známych rakúskych architektov, „ktorí pomohli tvarovať rakúsku sebestačnosť“ (Friedrich Achleitner).

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Ako architekt sa stal známym vďaka stavbe šiestich budov štúdia ORF, ktoré sú postavené na rovnakom princípe. V Nemecku sú známe jeho stavby spolkového domu umenia v Bonne a družiny pri Ríšskom sneme v Berlíne. V Taliansku je oceňované centrum Palazzo Tergesteo v Terste. V poslednej dobe sa zviditeľnil druhou najvyššou budovou Rakúska Millennium Tower s výškou 202 metrov. Vlastní architektonické štúdio Peichl & Partner ZT (od roku 2002 v súčasnom zložení).

Ako politický karikaturista sa objavil pod menom Ironimus prvýkrát v roku 1954 v týždenníku Die Presse. Neskôr kreslil aj pre Süddeutsche Zeitung a ORF. Mával pravidelnú výstavu spolu s Manfredom Deixom v Múzeu karikatúr v Kremse.

Peichl býval v rodinnom dome na Himmelstrasse č. 19 vo Viedni, ktorý si sám navrhol.

Má manželku a 3 deti -

  • Markus (najskôr žurnalista, dnes riaditeľ redakcie Talkshow Reinholda Beckmanna)
  • Sebastian (prednosta dizajnérskej agentúry ART+COM AG, Berlín)
  • Ina (scénografička a módna dizajnérka)

Číselná tabuľka[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1928 Narodenie 18. marec vo Viedni
  • 1938 Chlapčenská stredná škola v Mähirsch-Trübau
  • 1943-1944 Štátna technická škola vo Vienna-Mödling
  • 1947 Federálna Technická škola v Linzi
  • 1949 Maturita
  • 1950-1954 Štúdium na Akadémii výtvarných umení vo Viedni
  • 1952-1954 Prácia v štúdiu prof. Rolanda Rainera vo Viedni
  • 1954 Začiatok kariéry karikaturistu pod pseudonymom Ironimus
  • 1955 Otvorenie architektonickej kancelárie vo Viedni
  • 1960 Prvý dokončený projekt – dom na Himmelstrasse vo Viedni
  • 1964 Založenie časopisu BAU (žurnál pre architektúru a urbanizmus) spolu s Hansom Holleinom, Walterom Pichlerom a Oswaldom Oberhuberom
  • 1969 Cena mesta Viedeň za architektúru
  • 1971 Veľká rakúska štátna cena architektúru
  • 1972 Zvolenie do Rakúskeho umeleckého senátu
  • 1973-1996 Pôsobenie na Akadémii výtvarných umení vo Viedni ako profesor
  • 1975 Reynolds Memorial Award
  • 1975 Participácia na bienále vo Venice s projektom Molino Stucky
  • 1979 Založenie osemdňového Art State Artopia v Albachu (spolupráca s André Hellerom a Horstom Gerhardom Haberlom)
  • 1982 Gerambova cena za dobrú architektúru za ORF- regionálne štúdio Steiermark v Grazi
  • 1984 Zvolenie za člena Akadémie umení v Berlíne
  • 1985 Štajerská cena za architektúru za Rádiovú stanicu Alfenz.
  • 1985 Menovanie za čestného člena Federácie nemeckých architektov
  • 1986 Cena Miesa van der Roheho za PEA Enviromental Building v Berlíne
  • 1991 Založenie ateliéru Peichl & Partner
  • 1991 Participácia na Bienále architektov vo Venice
  • 1993 Veľká sudetskonemecká kultúrna cena
  • 1993 Zlatá medaila za záslužnú prácu pre mesto Viedeň
  • 1993 Nemecká cena za architektúru za Spolkové múzeum umenia v Bonne
  • 1995 Zvolenie za konzultanta a člena Komisie pre výstavbu novej Nemeckej spolkovej kancelárie v Berlíne
  • 1995 Zvolenie za čestného člena Associazione Architetti Triest
  • 1995 Zvolenie za čestného člena Amerického inštitútu architektov
  • 2002 Novozaloženie Peichl & Partner ZT spolu s prof. Rudolfom F. Weberom

Charakteristika tvorby[upraviť | upraviť zdroj]

Názory Gustava Peichla na architektúru sa nachádzajú niekde medzi tradičným a avantgardným. Jeho tvorba reprezentuje hi-tech svojej doby s duchom klasickej moderny. Peichl nikdy neprepadol módnym trendom postmoderny ani dekonštruktivizmu. Neznamená to ale, že prvky týchto avantgardných štýlov sa neobjavili v jeho architektúre. Jeho tvorba je ťažko kategorizovateľná, vždy si išiel svojimi vlastnými estetickými princípmi.

Architektúru opisuje ako „ výsledok funkcie, materiálu, farby, svetla, priestoru a objemu“. Peichl vnáša do svojich diel aj zmysel pre humor a záľubu v karikatúrach.

Charakteristický prvok, ktorý sa opakuje na viacerých jeho budovách je ihlanovitý alebo kužeľovitý svetlík. Fasády budov sú čisté, väčšinou z jedného druhu materiálu ako napr. pohľadový betón.

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Caryl Ch. a kol.: Gustav Peichl : neue Projekte. Birkhäuser, Basel, 1995, ISBN 3-7643-5351-1

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]