Ján Marignola

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Ján Marignola
františkánsky mních, stredoveký cestovateľ, a kronikár
Ján Marignola
Ján Marignola
Iné menáGiovanni de' Marignolli
Narodeniepred 1290[1]
Florencia
Úmrtiemedzi 25. júlom 1358 a 22. marcom 1359
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Ján Marignola

Ján Marignola[2] (čítaj [-ňola], tal. Giovanni de' Marignolli, lat. Johannes Marignola, * pred 1290, Florencia – † medzi 25. júlom 1358 a 22. marcom 1359) bol významný katolícky európsky cestovateľ v 14. storočí do stredovekej Číny a Indie.

Pochádzal z poprednej florentskej patrícijskej rodiny Marignolliovcov. Rodina už vymrela, ale Via de' Cerretani, ulica neďaleko katedrály, niesla ich meno.[1] Ján získal mníšsky habit vo františkánskej bazilike Santa Croce v mladom veku. Vo svojich prácach tvrdí, že neskôr viedol katedru teológie na univerzite v Bologni.[3]

Cesta do Ázie[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1338 prišiel do Avignonu, kde mal svoj dvor pápež Benedikt XII., vyslanec veľkého chána (mongolského cisára čínskej dynastie Jüan), ktoré niesol listy pápežovi od samotného chána a od alanských šľachticov kresťanskej viery v jeho službách. Títo dôvodili, že boli osem rokov (od smrti Jána z Montecorvina) bez duchovného sprievodcu a vrúcne po ňom túžili. Pápež odpovedal na listy a vymenoval štyroch cirkevných legátov ako poslov na chánov dvor. Meno „Ján z Florencie“ sa na poverovacích listoch objavuje ako tretie.[pozn. 1][4]:311 K štyrom hlavným vyslancom bola pripojená veľká skupina: v Kambaluku (modernom Pekingu) mala katolícka misia stále tridsaťdva z pôvodných päťdesiatich členov. Výprava opustila Avignon v decembri 1338; do konca marca 1339 čakala na janovskú loď s „tatárskymi“ vyslancami v Neapole; a do Pery pri Konštantínopole dorazili 1. mája. Byzantský cisár Andronikos III. tam márne prosil o zmierenie a spojenectvo so západnou cirkvou. Po odchode 24. júna sa plavili cez Čierne more do Kaffy na Kryme, odkiaľ putovali na dvor Özbega, chána Zlatej hordy, sídliaceho v Sarai na Volge. Chán ich pohostil počas zimy 1339 – 1340 a potom ich poslal so sprievodom cez stepi do Armaleku (v rámci moderného okresu Huocheng, provincia Sin-ťiang), severného sídla rodu Chaghatai. „Tam,“ hovorí Marignolli, „sme postavili kostol, kúpili sme kúsok zeme... spievali omše a pokrstili niekoľko osôb. Kázali sme voľne a verejne, napriek tomu, že len rok predtým biskup (biskupa z Armaleku) a šesť ďalších bratov minoritov podstúpilo slávne mučeníctvo za Kristovu spásu. ... (medzi nimi) brat Paskal, Španiel, ktorý bol prorokom a ... predpovedal sebe a svojim druhom mučenícku smrť, predpovedal, že Tatári zo Sarai budú zničení povodňou a Armalek zahynie pre ich umučenie."[5]:449

Čína[upraviť | upraviť zdroj]

Keď opustili Almalek „tretí rok po odchode z kúrie“ v zime 1341, prešli púšť Gobi cez Kumul (v rámci moderného Hami)[1], pričom v máji alebo júni 1342 dosiahli Kambaluk. „Nikto pred Tatármi nemyslel, za nimi (pieskovými horami) je obývateľná krajina a nepredpokladalo sa, že tam je vôbec nejaká krajina. Tatári však z vôle božej s podivuhodným úsilím prešli hory a ocitli sa na veľkej rovine ...“[5]:450 Boli dobre prijatí Togonom Temürom, posledným cisárom dynastie Jüan v Číne. „Najväčší chán, keď uvidel koňa a pápežove dary a listiny s bulami a tiež nás so zlatom kráľa Róberta, zaradoval sa veľkou radosťou ... a zvrchovane nás uctil“[5]:450 Záznam v čínskych análoch uvádza príchod Marignolu zmienkou o príchode veľkých koní z kráľovstva Folang (t.j. Farang alebo Frank), z ktorých jeden mal 11 stôp 6 palcov na dĺžku a 6 stôp 8 palce na výšku a bol celý čierny.[1] Marignola zostal v Kambaluku tri alebo štyri roky, potom cestoval cez južnú a východnú Čínu do Čchüan-čou,[5]:451 pričom Čínu opustil zrejme v decembri 1346. Kresťanská komunita v Číne, jej imperiálna podpora a čínska kultúra naňho zapôsobili.[5]:450

Návrat[upraviť | upraviť zdroj]

Marignola vyrazil z Číny loďou. Na Veľkú noc roku 1347 sa dostal do Columbumu (Kollam[5]:451 v Malabare, v súčasnosti indický štát Kérala),[1] „kde sa rodí všetko korenie, čo je ho na svete“[5]:450 Na tomto mieste našiel kostol sv. Juraja latinského spoločenstva založený pravdepodobne Jordanom zo Severaca, ktorého v roku 1330 pápež Ján XXII. vymenoval za biskupa v Kollame. Tu Marignola zostal šestnásť mesiacov, po ktorých pokračoval v ceste, ktorá sa zdá byť veľmi bludná. Najprv navštívil svätyňu svätého Tomáša neďaleko moderného Čennai a potom pokračoval na miesto, ktoré nazýva kráľovstvom Saba a stotožňuje ho s bilbickou Sábou, ale z rôznych podrobností sa zdá, že šlo o ostrov Jáva:[1] „Odtiaľ ... som sa po roku a štyroch mesiacoch ponáhľal k preslávnej kráľovnej zo Sáby. Boli sme od nej uctení ...“[5]:450

Na ceste do Európy sa opäť vydal loďou z Malabaru a počas búrok našiel úkryt 3.mája 1347 v malom prístave Pervily alebo Pervilis (Beruwala alebo Berberyn) na juhozápade Cejlónu; no tu sa legát dostal do rúk „istého tyrana Coya Jaana, eunucha a prekliateho Saracéna. Ten nás síce pri prvom stretnutí na oko uctil, potom nám ale ... vzal šesťdesiattisíc hrivien v zlate a striebre, ďalej hodváb, zlaté tkaniny, drahé kamene, perly, ... z daru najväčšieho Chána ... poslaného pápežovi.“[5]:452 Marignola bol zadržiavaný ho štyri mesiace, čo umožnilo Marignolovi pozorovať a opísať zvláštne podrobnosti týkajúce sa budhistického mníšstva na Cejlóne, domorodých rás Cejlónu a iných zázrakov. Miestni obyvatelia tvrdili, že „Zindanbaba“ (Adamov vrch) bol 40 míľ od raja, no Marignola nemohol preskúmať oblasť. Potom máme už len útržkovité poznámky, ktoré ukazujú, že jeho cesta do Európy viedla cez Hormuz, ruiny Babylonu, Bagdadu, Mosulu, Aleppa a odtiaľ do Damašku a Jeruzalemu. V roku 1353 prišiel do Neapola, odkiaľ navštívil Florenciu a potom sa do konca roka vrátil do Avignonu. Tam doručil list veľkého chána pápežovi Inocentovi VI.[5]:580

Neskorší život[upraviť | upraviť zdroj]

V nasledujúcom roku cisár Karol IV. pri návšteve Talianska vymenoval Marignolu za jedného zo svojich kaplánov.[1] Čoskoro nato, v marci 1354, ho pápež vymenoval za biskupa v Bisignane. Zdá sa, že v rokoch 1354 – 1355 sprevádzal cisára do Prahy; v roku 1356 je uvádzaný nájdený ako florentský vyslanec u pápeža; a v roku 1357 je v Bologni. V tom roku ho cisár povolal ako poradcu a svojho dvorného historika. Na jeho príkaz potom Marignola zostavil Českú kroniku.[1][pozn. 2]

Dátum Marignolovej smrti je nejasný. Poslednou stopou po Marignolovi je jemu adresovaný list, ktorý sa našiel v 18. storočí medzi záznamami v kapitulnej knižnici v Prahe. Pisateľom je nemenovaný arcibiskup z Armaghu. Z listu vyplýva, že z Avignonu bol naznačený istý zámer poslať Marignolu do Írska.[1]

Česká kronika[upraviť | upraviť zdroj]

Český kráľ a cisár Karol IV. podporoval českú kronikársku tvorbu. Inicioval druhú redakciu kroniky Františka Pražského, napísanie Kroniky kostela Pražského a angažoval Jána Marignolu, aby „prešiel staré i nové nejasne spísané príbehy kroník, zvlášť českých, aby odstránil nejasné dvojzmysly a vynechal, čo je nadbytočné a vložil niektoré prospešné správy.“ Karol IV. zároveň načrtol štruktúru kroniky, kde české dejiny mali byť integrované do svetových.[5]:581 Zámer začleniť české dejiny do kontextu svetových sa nepodarilo naplniť, autor, opierajúci sa iba o Kosmovu kroniku a jeho pokračovateľov nerozumel predlohám, zamieňal mená, zahmlieval súvislosti. Kronika Jána Marignolu je rozdelená do troch častí:

  • Chearcos – dejiny sveta od Adama až po potopu sveta. Táto časť obsahuje aj stručný opis cesty Jána Marignolu po Ázii a je preto obsahovo najcennejšia.[5]:448-453
  • Monarchos - dejiny od Noemovho syna Jáfeta až po Karla IV.[5]:454-503
  • Ierarcos – dejiny kňazstva od prvého českého biskupa Dětmara do konca 12. storočia.[5]:508-516

Kronika a informácie o ceste Marignolu ostali nepovšimnuté až do roku 1768, kedy ho vydal Gelasius Dobner v Monumenta historica Boemiae II (1768, s. 68 - 282 ).[6] Následne informácie o Marignolovom putovaní publikoval v roku 1820 Meinert.[7]

Poznámky[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ Išlo o posledné pápežské posolstvo k pekinskému dvoru, po roku 1386 boli Mongoli z Číny vyhnaní.
  2. ↑ Podľa [3] kroniku napísal Ján v rokoch 1355 – 1356.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ a b c d e f g h i Yule Henry, Beazley Charles Raymond. Marignolli, Giovanni de'. In: Encyclopedia Britannica. Vyd. 11 [s.l.] : [s.n.], 1911. Dostupné online. S. 717-718.
  2. ↑ Red. Imrich Sedlák. Literárnomúzejný letopis, 1983, roč. 17, s. 172.
  3. ↑ a b 266. JOHANNES DE MARIGNOLA. In: KUZMÍK, Jozef. Slovník starovekých a stredovekých autorov, prameňov a knižných skriptorov so slovenskými vzťahmi. Vyd. 1. Martin : Matica slovenská, 1983. 608 s. (Dokumentácia.) S. 329.
  4. ↑ BARKER, Felix; ROSS-MACDONALD, Malcolm; CASTLEREAGH, Duncan. Začiatky hľadania. Bratislava : Mladé letá, 1981.
  5. ↑ a b c d e f g h i j k l m n Česká kronika Jana Marignoly. In: BLÁHOVÁ, Marie. Kroniky doby Karla IV.. Praha : Svoboda, 1987.
  6. ↑ DE' MARIGNOLLI, Giovanni. Monumenta Historica Boemiae Nusquam Antehac Edita. Ed. Dobner Gelasius. Praha : Joannes Josephus Clauser, 1768. Dostupné online. Kapitola Chronicon Reverendissimi Joannis Dicti de Marignolis de Florentia Ordinis Minorum Bysinianensis Episcopi, s. 68–282. (po latinsky)
  7. ↑ DE' MARIGNOLLI, Giovanni. Reise in das Morgenland v. J. 1339–1353. Prague : Gottlieb Haase, 1820. Dostupné online. (po nemecky)

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Giovanni de' Marignolli na anglickej Wikipédii.

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Ján_Marignola&oldid=7779855“