Jupiter (raketa)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Jupiter IRBM mobile missile

Jupiter bola balistická raketa stredného doletu vyvinutá pre United States Air Force. Bola to raketa na tekuté palivo (tekutý kyslík a RP-1) s jedným motorom vyvíjajúcim ťah 667 kN. Raketa Jupiter bola druhou americkou raketou stredného doletu po rakete Thor. Na jej základe bola postavená aj nosná raketa.

V septembri 1955, Dr. Wernher von Braun, informoval vtedajšieho ministra obrany, že logickým rošírením rakety Redstone bude raketa s doletom 2 400 km. V decembri 1955, ministerstvá armády a námorníctva ohlásili spoločný projekt na vytvorenie rakety stredného doletu schopnej štartovať z pevniny aj z mora. Kvôli zámeru štartovať z mora bola raketa Jupiter navrhnutá tak, aby sa s ňou dalo ľahko manipulovať na palube lode. V novembri 1956 ale námorníctvo kvôli projektu balistickej rakety na tuhé palivo Polaris zo spoločného projektu vycúvalo. Napriek tomu ostal návrh rakety so skráteným telom. Výsledkom bolo, že raketa bola príliš široká, aby sa dala prevážať vtedajšími nákladnými lietadlami americkej armády.

Ku koncu novembra 1956, Ministerstvo obrany previedlo všetky pozemné balistické rakety pod U. S. Air Force. Pre U. S. Army ostali bojové rakety s doletom nie dlhším ako 320 km. Aj vývoja balistickej rakety Jupiter sa ujali U. S. Air Force. Pretože Air Force mala už svoju vlastnú raketu stredného doletu, Thor, vždy sa pozerali na raketu Jupiter ako na vyvinutú inde.

Existuje niekoľko zmätkov ohľadne inej armádnej rakety nazývanej Jupiter-C. Raketa Jupiter-C bola modifikáciou balistickej rakety Redstone. Nádrž rakety Redstone bola predĺžená a na ňu bol umiestnený malý raketový stupeň na tuhé palivo. Takto upravené rakety Jupiter-C boli použité na testy opätovného vstupu do atmosféry nosa rakety. Na vypustenie družíc Explorer 1 a Explorer 3 bola použitá raketa Juno I, ktorá bola priamou nasledovníčkou rakety Jupiter-C. Diagram nižšie ukazuje rozdiely medzi raketami Redstone, Jupiter-C, Mercury-Redstone a Jupiter.

Nosné rakety Saturn I a Saturn IB boli vyrobené s použitím jednej nádrže rakety Jupiter obklopenej ôsmimi palivovými nádržami rakety Redstone, aby tak vytvorili silný prvý stupeň nosnej rakety.

Balistická raketa Jupiter bola upravená pridaním ďalšieho stupňa zostaveného z rakiet Sergeant a vytvorila nosnú raketu pre vynášanie kozmických sond a družíc. Táto modifikovaná raketa Jupiter sa nazývala Juno-II.

Biologické lety[upraviť | upraviť zdroj]

Rakety Jupiter boli použité v sérii suborbitálnych biologických testovacích letoch. 13. decembra 1958 z Cape Canaveral Air Force Station odštartovala raketa Jupiter AM-13 s námorníctvom vytrénovanou opičkou (rod saimiri) "Gordo" na palube. Padák návratového nosa rakety sa však neotvoril a opička "Gordo" let neprežila. Telemetrické dáta však ukázali, že opička prežila zrýchlenie 10 g (100 m/s²) pri štarte, 8 minút v bezváhovom stave a 40 g (390 m/s²) pri návrate do atmosféry v rýchlosti 4,5 km/s. Nos rakety padol do mora 2 411 km od Cape Canaveral a nebol vyzdvihnutý.

Iný biologický let odštartoval 28. mája 1959. Na palube rakety Jupiter AM-18 bol 3,2 kg makak rézus "Able" a 310 g juhoamerická opička saimiri "Baker". Opice dosiahli v nose rakety výšku 579 km a vzdialenosť 2 700 km od štartovacej rampy na Floride. Vydržali zrýchlenie 38 g a deväť minút strávili v bezváhovom stave. Ich raketa počas 16 minútového letu dosiahla maximálnu rýchlosť 4,5 km/s. Po pristáti na mori bol nos rakety s obidvoma opicami vyzdvihnutý americkou loďou USS Kiowa ATF-72.

Opice prežili let v dobrej kondícii. "Able" zomrel štyri dni po štarte po užití anestetík počas operácie, ktorá mala odstrániť nefunkčnú elektródu. "Baker" zomrela 29. novembra 1984 v Alabama Space and Rocket Center v Huntsville, štát Alabama.

Gordo, Able a Baker boli iba tri z mnohých opíc poslaných do vesmíru.

Vojenské rozmiestnenie[upraviť | upraviť zdroj]

V apríli 1958 Ministerstvo obrany Spojených štátov poverilo U.S. Air Force prípravou rozmiestnenia prvých troch eskadier rakiet Jupiter (45 rakiet) vo Francúzsku. Vyjednávania medzi Spojenými štátmi a Francúzskom trvali do júna 1958. Charles de Gaulle, nový francúzsky prezident, odmietol rozmiestnenie čo i len jednej rakety Jupiter vo Francúzsku. Toto rozhodnutie primälo Spojené štáty preskúmať možnosti rozmiestnenia rakiet v Turecku alebo v Taliansku. U. S. Air Force v tom istom čase rozmiestňovala štyri eskadry rakiet Thor (60 rakiet) v Spojenom kráľovstve okolo Nottinghamu.

V apríli 1959 minister pre letecké sily poveril U. S. Air Force rozmiestniť dve eskadry rakiet Jupiter v Taliansku. Od roku 1961 do 1963 bolo na desiatich miestach v Taliansku rozmiestnených dohromady 30 rakiet. Obsluhovali ich príslušníci talianskych vzdušných síl, ale Američania mali pod kontrolou jadrové hlavice. Tieto rakety rozmiestnené na talianskom území boli pod správou 36^Aerobrigata Interdizione Strategica (36. strategickej leteckej eskadry talianskych vzdušných síl) umiestnenej na leteckej základni Gioia Del Colle. V roku 1962 bulharský MiG-17, špionážne lietadlo, potom, ako vykonal prelet nad jedným takýmto miestom, havaroval v neďalekom olivovom háji.

V októbri 1959, po podpísaní medzivládnej dohody s Tureckom, bola tretia a posledná eskadra rozmiestnená v Turecku. V rokoch 1961 až 1963 bolo spolu 15 rakiet rozmiestnených na 5 miestach v blízkosti mesta Izmir. Tieto miesta boli pod priamou správou personálu U.S. Air Force. Prvá letka troch Jupiterov bola prevedená pod správu Türk Hava Kuvvetleri (Tureckých leteckých síl) až koncom októbra 1962, počas Kubánskej krízy. Američania však stále kontrolovali jadrové hlavice. Skutočné rozmiestnenie rakiet Jupiter v Turecku je aj po takmer štyridsiatich rokoch tajné. Podľa nemenovaného zdroja z obdobia rozmiestňovania v roku 1961, jedno z piatich miest bolo v horách blízko mesta Manisa a ďalšie v horách blízko mesta Akhisar. Hlavnou základňou pre rozmiestnenie rakiet bola letecká základňa Cigli.

V štyroch prípadoch medzi polovicou októbra 1961 a augustom 1962 boli rakety Jupiter, rozmiestnené v Taliansku, nesúce jadrové hlavice so silou 1,4 megaton TNT (5,9 PJ) zasiahnuté bleskom. Vo všetkých prípadoch boli aktivované termálne batérie a v dvoch prípadoch bol tríciovo-deutériový plyn napumpovaný do hlavice, čím sa tie stali čiastočne "nabité". Po týchto štyroch falošných poplachoch U.S. Air Force nainštalovali na všetky odpaľovacie zariadenia ochranu proti bleskom.

Vzhľadom na to, ako dlho trvalo rozmiestnenie rakiet v Turecku, sa tie stali zastarané a zraniteľnejšie prípadným sovietskym útokom. Prezident John F. Kennedy hneď po príchode do úradu nariadil všetky rakety Jupiter odstrániť. US Air Force oddiaľovalo odstránenie rakiet a tie ani po roku ešte stále neboli odstránené. Všetky rakety Jupiter boli odstránené až v apríli 1963, v tomto momente už však ako súčasť dohody so Sovietskym zväzom, ktorý odstránil svoje rakety z Kuby.

Špecifikácia rakety Jupiter[upraviť | upraviť zdroj]

Ilustrácia ukazuje rozdiely medzi raketami Redstone, Jupiter-C, Mercury-Redstone
a Jupiter
  • Dĺžka: 18,3 m
  • Priemer: 2,67 m
  • Hmotnosť po natankovaní: 49 353 kg
  • Prázdna hmotnosť: 6 221 kg
  • Hmotnosť tekutého kyslíka: 31 189 kg
  • Hmotnosť RP-1 (kerozínu): 13 796 kg
  • Ťah: 150 000 lbf (667 kN)
  • Motor: Rocketdyne LR70-NA (Model S-3D)
  • ISP: 247,5 s (2,43 kN·s/kg)
  • Čas horenia: 157,8 s
  • Spotreba paliva: 284,7 kg/s
  • Dolet: 2 410 km
  • Flight time: 1,016.9 s
  • Rýchlosť po dohorení: 14 458 km/h - Mach 13,04
  • Rýchlosť pri návrate: 17 131 km/h - Mach 15,45
  • Zrýchlenie: 13,69 g (134 m/s²)
  • Najväčšie zrýchlenie: 44,0 g (431 m/s²)
  • Najvyššia výška: 628 km
  • Presnosť dopadu: 1 500 m
  • Bojová hlavica: 1,45 Mt termonukleárna W-49 - 750 kg
  • Výbuch: priblíženie a dopad
  • Riadenie: inerciálne

Špecifikácia nosiča Juno II[upraviť | upraviť zdroj]

Nosná raketa Juno II postavená na základe rakety Jupiter

Juno II bola nosná raketa odvodená z rakety Jupiter IRBM. Bola použitá pre desať štartov kozmických sond. Šesť z nich bolo neúspešných. Juno II bola štvorstupňová raketa. Vyniesla sondy Pioneer 3, Pioneer 4, Explorer 7, Explorer 8 a Explorer 11.

  • Celková dĺžka: 24,0 m
  • Užitočný náklad do výšky 200 km: 41 kg
  • Náklad na únikovú dráhu: 6 kg
  • Prvý štart: 6. december 1958
  • Posledný štart: 24. máj 1961
Parameter 1. stupeň 2. stupeň 3. stupeň 4. stupeň
Hmotnosť 54 431 kg 462 kg 126 kg 42 kg
Prázdna hmotnosť 5 443 kg 231 kg 63 kg 21 kg
Ťah 667 kN 73 kN 20 kN 7 kN
Isp 248 s
(2,43 kN·s/kg)
214 s
(2,10 kN·s/kg)
214 s
(2,10 kN·s/kg)
214 s
(2,10 kN·s/kg)
Čas horenia 182 s 6 s 6 s 6 s
Dĺžka 18,28 m 1,0 m 1,0 m 1,0 m
Priemer 2,67 m 1,0 m 0,50 m 0,30 m
Motor: Rocketdyne S-3D Eleven Sergents Three Sergents One Sergent
Palivo LOX/RP-1 pevné palivo pevné palivo pevné palivo

Zoznam štartov rakiet Jupiter a Juno II[upraviť | upraviť zdroj]

Všetky testy sa uskutočnili z Cape Canaveral Air Force Station na Floride.

Sériové číslo Misia Dátum štartu Poznámky
AM-1A AM-1A 1. marec 1957 Testovací štart 1. Test rakety. Zlyhanie. Apogeum 23 km
AM-1B AM-1B 26. apríl 1957 Testovací štart 2. Test rakety. Zlyhanie. Apogeum 29 km
AM-1 AM-1 31. máj 1957 Testovací štart 3. Test rakety. Úspech. Apogeum 805 km
AM-2 AM-2 28. august 1957 Testovací štart 4. Test rakety. Úspech. Apogeum 805 km
AM-3 AM-3 23. október 1957 Testovací štart 5. Test rakety. Úspech. Apogeum 805 km
AM-3A AM-3A 27. november 1957 Testovací štart 6. Test rakety. Zlyhanie. Apogeum 32 km
AM-4 AM-4 16. december 1957 Testovací štart 7. Test rakety. Zlyhanie. Apogeum 101 km
AM-5 AM-5 18. máj 1958 Testovací štart 8. Test vstupu do atmosféry. Úspech. Apogeum 555 km
AM-6B AM-6B 17. júl 1958 Testovací štart 9. Test vstupu do atmosféry. Úspech. Apogeum 555 km
AM-7 AM-7 27. august 1958 Testovací štart 10. Test rakety. Úspech. Apogeum 555 km
AM-9 AM-9 10. október 1958 Testovací štart 11. Test rakety. Zlyhanie. Apogeum 0 km
AM-11 Juno II 6. december 1958 Štart 12. Lunárna sonda. Pioneer 3. Zlyhanie pri dosiahnutí Mesiaca. Apogeum 113 640 km
AM-13 Bio 1 13. december 1958 Štart 13. Biologický testovací let. Opica "Gordo". Zlyhanie padáka. Apogeum 555 km
CM-21 CM-21 22. január 1959 Testovací štart 14. Taktický testovací ket. Úspech. Apogeum 555 km
CM-22 CM-22 27. január 1959 Testovací štart 15. Test rakety. Úspech. Apogeum 555 km
AM-14 Juno II 3. marec 1959 Štart 16. Lunárna sonda. Pioneer 4. Prelet vo vzdialenosti 58 983 km od Mesiaca. Na solárnej orbite.
CM-22A CM-22A 4. apríl 1959 Testovací štart 17. Test rakety. Úspech. Apogeum 555 km

Celkovo bolo 46 testovacích štartov.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]