Vyhladzovací tábor Treblinka

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Pamätník obetiam v Treblinke.

Vyhladzovací tábor Treblinka (nem.: Vernichtungslager Treblinka) bol komplex nacistických vyhladzovacích a koncentračných táborov v okupovanom Poľsku počas druhej svetovej vojny. Nachádzal sa asi 80 km severovýchodne od Varšavy na brehu rieky Západný Bug pri obci Treblinka.

Spolu s koncentračnými tábormi Osviečim, Sobibor, Belzec, Jasenovac a ďalšími sa Treblinka spája s najhoršími nacistickými zločinmi proti ľudskosti, spáchanými počas druhej svetovej vojny. Podľa vierohodných údajov bolo v Treblinke zavraždených vyše 870 000 obetí, takmer výlučne (asi 99,5 %) židovských. Nacistické vraždenie trvalo šestnásť mesiacov. Výnimkou medzi židovskými obeťami bol jediný transport, čítajúci asi dvetisíc Rómov.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Poloha tábora Treblinka v sieti nacistických táborov.

Ríšske vedenie NSDAP a SS v januári 1942 na konferencii vo Wannsee pri Berlíne otvorilo cestu „konečnému riešeniu židovskej otázky“. Na jar 1942 bol za podmienok najprísnejšieho utajenia, takmer súčasne so Sobiborom a Belzecom založený i vyhladzovací tábor Treblinka. Išlo o tábory s jediným účelom: vyhladzovanie (nem. Vernichtung), teda systematické masové vraždenie nežiadúcich osôb. Celý komplex sa skladal z dvoch táborov označených Treblinka I a II. Treblinka I bola pracovným táborom, slúžila ako administratívna časť komplexu, ktorá obsahovala ubikácie jednotiek SS, ukrajinské oddiely, veliteľstvo, pekáreň, sklady a obytné priestory pre asi 1 000 väzňov, ktorí zaisťovali chod tábora. Tento tábor bol vzdialený niekoľko kilometrov od druhého tábora. Treblinka II bol malý tábor lichobežníkového pôdorysu s rozmermi okolo 600 × 400 m. Neveľký tábor bol navyše postavený na kopci obkolesenom stromami, ktoré znemožňovali pozorovanie tábora[1].

Treblinka ako miesto pre tábor smrti nebola vybratá náhodne. Po prvé, nachádzala sa vtedy v riedko obývanej oblasti. Po druhé, z blízkeho tábora Treblinka I bolo možné okamžite získať pracovnú silu. Po tretie, leží pri železničnej trati na polceste medzi Varšavou a Bialystokom. Getá vo Varšave a Bialystoku slúžili ako zberné miesta pre židovské obyvateľstvo. Napríklad len z Varšavy tak bolo možné hneď v prvých mesiacoch spustenia odtransportovať do Treblinky okolo 310 000 Židov, o čom sú presné záznamy.

Spolu s Belzecom, Sobiborom a Majdankom patrila Treblinka II ku štyrom vyhladzovacím táborom, v ktorých prebiehala akcia Reinhardt. Na túto osobne dozeral Heinrich Himmler, ríšsky veliteľ SS, medzi ktorého úlohy patrilo aj vyprázdnenie dobytých území od židovského a rómskeho obyvateľstva a prevod ich ekonomického bohatstva do rúk budúcich obyvateľov, ríšskych Nemcov. Úlohou Akcie Reinhardt bolo „vyčistenie“ piatich okresov (Varšavy, Lublinu, Radomy, Krakova a Haliče). Zavraždených bolo vyše 2 milióny poľských Židov a 50 tisíc v Poľsku žijúcich Rómov.

Chronológia známych transportov, ktoré skončili v Treblinke.

Tábor v Treblinke bol pripravený začať svoju činnosť na príkaz O. Globocnika, veliteľa akcie Reinhard v júli 1942. Deportácie Židov z varšavského geta sa začali 22. júla 1942 a čoskoro sa proti nim Židia v gete postavili na odpor. Podľa správy SS-Brigadeführera J. Stroopa bolo z Varšavy vyvevezených od 22. júla do 3. októbra 1942 do Treblinky 310 000 Židov.

Prvý z transportov dorazil do tábora 22. júla 1942. Jednalo sa o transport 6500 Židov z varšavského geta. Plynové komory začali fungovať od nasledujúceho dňa. Transporty nových obetí prichádzali denne v počte 4000 až 7000 ľudí. Väčšina obetí bola okamžite poslaná do plynových komôr a zavraždená. Stovky osôb však zahynuli už počas presunu od hladu, dehydratácie alebo sa zadusili v preplnených vagónoch.

Veliteľ tábora Irmfried Eberl, jediný psychiater, ktorý velil nemeckému koncentračnému táboru nemal dostatok organizačných schopností. Prejavilo sa to napríklad zlou organizáciou pochovávavania mŕtvych v masových hroboch. Už po niekoľkých dňoch totiž pracovné jednotky nestíhali hĺbiť dostatok hrobov a mŕtve telá sa hromadili v tábore II na veľkých kopách. V rovnakom období sa postupne pokazili všetky plynové komory. Vedenie tábora preto nariadilo Židov strieľať a ich telá ukladať na rôzne miesta po tábore. Kopy mŕtvych tiel videli aj Židia prichádzajúci v transportoch. Mnoho z nich si vtedy uvedomilo, že idú na smrť a svojich vrahov predbehli tým, že spáchali samovraždu. Množstvo nepochovaných tiel sa však začalo rozkladať a zapáchať. Zápach neskôr popisovali aj obyvatelia obce Treblinka, ktorá bola vzdialená od tábora niekoľko kilometrov.

26. augusta 1942 na inšpekcii velenia SS O. Globocnik s Ch. Wirthom a J. Iberhauserom neboli spokojní s rýchlosťou vraždenia a organizáciu tábora a Eberla preto uvoľnili z funkcie. Jeho miesto prebral nakrátko Ch. Wirth. Ten nariadil dočasné prerušenie transportov a pochovanie mŕtvych tiel a vybudovanie nových plynových komôr. Po svojom príchode zo Sobiboru ho nahradil F. P. Stangl. Práve Stangl upravil vzhľad tábora tak, aby vyzeral nenápadne a mierumilovne. Nechal vysadiť kvety a vydláždiť chodníky. Nové transporty sa rozbehli 3. septembra 1942. Do októbra 1942 začalo v tábore fungovať 13 plynových komôr. V tábore nikdy nefungovali krematóriá s pecami, obete boli pochovávané do masových hrobov. K spopoľňovaniu začalo dochádzať až neskôr, keď sa Nemci chystali zakryť stopy po svojej činnosti.

Na rozdiel od iných táborov (napr. Auschwitz II, Majdanek), v Treblinke bol na likvidáciu obetí v plynových komorách používaný oxid uhoľnatý z výfukových plynov (podobne ako v táboroch Belžec a Sobibor). Usudzuje sa, že v Treblinke na to boli používané najmä motory demontované zo sovietskych tankov, ktoré sa v priebehu bojov na východnom fronte dostali do nemeckých rúk. Vzhľadom na to, že veľká časť sovietskych tankov mala dieselové motory, boli zrejme používané práve motory tohto typu. Dusenie obetí oxidom uhoľnatým je menej efektívne (dlhšie) ako vraždenie kyanidom obsiahnutom v látke Zyklon B.

Vraždenie pokračovalo koncom roka 1942 a začiatkom roku 1943 likvidáciou Židov z Terzínskeho geta (5.-15. október 1942), oblasti Bialystoku (15. október 1942 až február 1943) a napokon likvidáciou Židov z Bulharskom okupovaných oblastí (11. marec 1943). 2. augusta 1943 vypuklo v pracovnej časti tábora (Treblinka I) ozbrojené povstanie. Väzni obávajúci sa o vlastný život pripravovali povstanie už dlhšiu dobu a krátko pre jeho začatím boli odhalení, napriek tomu zaútočili na stráže a začali zapoľovať niektoré budovy. Z 1 500 väzňov sa vzbúrilo asi 750. Veľa väzňov skosila guľometná paľba strážcov z veží. Zdroje sa rozchádzajú v tom, koľkým väzňom sa vlastne podarilo utiecť. Zdroje hovoria minimálne o 12[2] resp. 70 ľuďoch[3], ktorým sa útek podaril, ostatných nacisti pochytali. Po povstaní väzňov bol Stang prevelený a jeho funkciu prebral Kurt Franz. Franz, bývalý zástupca veliteľa tábora, bol známy pre svoje kruté správanie k väzňom.

19. augusta 1943 dorazil do tábora posledný transport s asi 7600 Židmi, ktorí povstali v bialystockom gete. Všetci boli následne po príchode usmrtení. Stráže z radov SS následne nariadili zvyšku väzňov aby zničili všetky stopy po existencii tábora. Začala sa exhumácia tiel z masových hrobov v dvoch veľkých jamách. Po skončení tejto úlohy boli zvyšní väzni strážcami z SS zastrelení alebo boli presunutí do Sobiboru. Treblinka II bola do konca roku 1943 zlikvidovaná. Budovy boli zapálené, územie rozorané a celú oblasť nakoniec premenili na nevinne vyzerajúcu farmu posiatu zemjakmi. Tábor Treblinka I fungoval až do júla 1944, kedy ho oslobodili jednotky sovietskej armády.[4] Prvú správu o dianí v tábore vydal sovietsky vojenský korešpondent Vasilij Grossman krátko po vojne.

Velitelia tábora[upraviť | upraviť zdroj]

Spôsoby vraždenia[upraviť | upraviť zdroj]

Pôvodný plán likvidácie židovského a ďalšieho nežiadúceho obyvateľstva v dobytých oblastiach na východ od nemeckých hraníc spočíval v použití Einsatzgruppen. Tieto skupiny zvláštneho nasadenia v počte asi 15 000 mužov v štyroch rôznych skupinách mali likvidovať obyvateľstvo priamo v (alebo pri) dobytých obciach a mestách. Najznámejšia takáto hromadná poprava sa udiala v kyjevskej rokli Babij Jar, kde bolo v priebehu niekoľkých septembrových dní roku 1941 popravených vyše 34 000 Židov z kyjevskej oblasti. Ukázalo sa však, že takéto hromadné vraždenie psychicky ničí dokonca aj samotných vrahov. Okrem toho, rýchlosť zabíjania nepostačovala rozsahu nacistických plánov. Preto bol uprednostnený prevoz nežiadúcich skupín do koncentračných táborov - ktorých modely nacisti postupne rozvíjali už od prvej polovice tridsiatych rokov - a priemyselná likvidácia obetí za pomoci jedovatých plynov.

Spôsoby usmrcovania obetí nacisti vyskúšali ešte pred vojnou v rámci „Euthanasia-programu“, kedy na rôznych miestach boli likvidovaní Nemci s duševnými a telesnými poruchami (Unwertes Leben) s cieľom zvýšiť rasovú čistotu nemeckého národa. Ďalšou skúšobňou priemyselného vraždenia bol napríklad koncentračný tábor Chelmno, kde boli väzni likvidovaní v pojazdných plynových komorách. Išlo vlastne o upravené skriňové nákladné autá. Obete sa udusili vo vzduchotesne izolovanom priestore dodávky, do ktorej boli nasmerované výfukové plyny z motora. Umreli počas prevozu k ich masovému hrobu. Ani tento proces však nebol dostatočne efektívny. Smrtiacu dokonalosť dosiahli až komplexy plynových komôr a krematórií v Brzezinke (Birkenau) pri Osvienčime a vyhladzovacie tábory akcie Reinhardt, z ktorých vynikla svojou desivou efektivitou práve Treblinka.

Nacisti si pomerne skoro uvedomili, že pochované telá veľkého množstva obetí sú zdrojom znečistenia podzemných vôd. Navyše predstavujú hmatateľný dôkaz hromadnej vraždy. Čoskoro preto pristúpili ku spaľovaniu mŕtvol. V Osviečime zriadili krematóriá s priemyselnými pecami. V Treblinke pálili telá v obrovských priekopách pod holým nebom, na roštoch zvarených z koľajníc. Popol mŕtvych bol distribuovaný roľníkom ako kvalitné dusíkaté hnojivo.

Transporty a masové vraždy[upraviť | upraviť zdroj]

Organizácia transportov[upraviť | upraviť zdroj]

Cestový poriadok vlaku so Židmi smerujúceho v auuste 1942 z Lukowa cez Siedlce do Treblinky.

Samotný transport osôb určených na likvidáciu, ale aj do pracovných táborov, mal likvidačný charakter. Trval často niekoľko dní. Bez možnosti zásobiť sa vodou alebo jedlom boli obete natlačené do nákladných železničných vagónov. V lete v nich bolo neznesiteľne horúco, v zime mráz. Mnohí transport neprežili. Na záver transportu bola preto väčšina obetí natoľko vyslabnutá, že kládla minimálny odpor. Obete dokonca vychádzali z vagónov s určitou úľavou a s predstavou, že ich utrpenie sa končí. Mnohí verili, že sú len v tranzitnom tábore alebo na mieste ich konečného určenia. Tým miestom mali byť oblasti na východe Európy, kam mali byť podľa oficiálnej nacistickej propagandy všetci Židia presídlení za prácou.

Nacisti si vypracovali presnú a efektívnu metódu. Transport s budúcimi obeťami, čítajúci spravidla 50 až 60 vagónov, dorazil na železničnú stanicu v Treblinke. Aby nedochádzalo k zdržaniam, bola zastávka pre pravidelnú dopravu zrušená. Transport rozdelili na tri časti po cca 20 vagónoch. Tie boli presmerované na odbočku do asi 4 km vzdialeného tábora smrti. Vlak s kontingentom určeným na „spracovanie“ hlásil svoj príchod vopred tiahlym zapískaním, aby sa v tábore stihli pripraviť na príchod „batožiny“. Súprava vošla do priestoru tábora Treblinka II a zatvorili sa za ňou vráta. Celý výstupný priestor, tzv. „rampa“, bol od okolitého sveta oddelený vysokým nepriehľadným plotom. Obete tak nemali možnosť rozpoznať, kde sa nachádzajú. Na oklamanie bola pri trati postavená aj falošná železničná stanica s označením „Treblinka“ a nápismi Pokladňa, Batožiny, Prednosta a podobne. Bola tu aj atrapa železničných hodín. Jeden z väzňov na nich vždy nastavil približný čas. Na transport čakali ozbrojení príslušníci SS, dozorcovia a niekoľko desiatok židovských väzňov, členov Zvláštneho komanda (Sonderkommando). Títo vykonávali samotnú prácu v tábore: od pristavenia výstupných mostíkov, cez zber a triedenie šatstva, batožín a cenností, čistenie vagónov a vyberanie mŕtvol tých, ktorí cestu neprežili, až po vyberanie tiel usmrtených a ich následnú kremáciu.

Po vystúpení z vlakov sa prakticky nekonali žiadne selekcie. Iba starí, nevládni a zranení boli hneď určení na návštevu „ošetrovne“. Bol to však len ďalší trik. Nacisti vedeli, že nevládni spomaľujú vraždiaci proces. Odviedli ich za budovu označenú červeným krížom, kde sa museli vyzliecť a sadnúť si na okraj hlbokej priekopy. Potom boli postrieľaní ranou do zátylku. Popravčie čaty často používali vzduchové pištole, ktoré nespôsobovali prakticky žiadny hluk.

Občas, keď tábor postihla epidémia alebo bolo potrebné zbaviť sa väzňov, ktorí vedeli príliš veľa, boli z transportov vybratí zdraví muži na doplnenie stavov Sonderkommanda, ostatní boli spravidla zavraždení.

Vraždenie v plynových komorách[upraviť | upraviť zdroj]

Po likvidácií nevládnych dostali všetky osoby bez rozdielu veku a pohlavia príkaz vyzliecť sa a odovzdať šatstvo. Bolo im vysvetlené, že sú v tranzitnom tábore. Pred ďalšou cestou je potrebné ich odvšiviť a dezinfikovať. Za týmto účelom pôjdu do spŕch. Obete je preto logicky potrebné rozdeliť podľa pohlavia. Ženám budú ostrihané vlasy (ktoré sa potom posielali na priemyselné využitie do Nemecka). Členovia Sonderkomanda rozdali špagát, ktorými si každý musel zviazal svoj pár topánok. Nato obetiam dali kúsky mydla.

Nacistickí dozorcovia mali dobre naštudovanú psychológiu tejto situácie. Vedeli, že čím rýchlejšie obete zavalia príkazmi, tým menší je priestor na odpor. Všetko sa dialo vo vysokom tempe, v pokluse, za neustáleho revu dozorcov a brutálneho bitia obetí všetkým, čo mali dozorcovia práve v obľube. Nešťastné obete nemali šancu pochopiť, o čo ide.

Obete boli po skupinách hnané asi päť metrov širokou, kľukatou cestičkou obohnanou vysokými ostnatými plotmi. Vráta vstupného tábora sa za nimi zatvorili. V plotoch po stranách boli husto zapletené ihličnaté vetvičky, takže obete videli iba zelené bočné steny, stráže a úzky priestor pred sebou. Túto poslednú šikanu pred smrťou esesáci volali Schlauch (hadica) alebo cynicky Himmelstrasse (cesta do neba). Na konci „šlauchu“ boli ďalšie vráta. To bol vstup do samotného Totenlageru – tábora mŕtvych. Obete boli nahnané priamo do plynových komôr. Boli to stavby označené Dávidovou hviezdou a nápismi Reinigungsbäder (očistný kúpeľ). Niektorým z obetí sa ešte ušlo posledné trýznenie v podobe sadistických zásahov dozorcov, z ktorých krutosťou vynikal najmä Ukrajinec z prezývkou Ivan Hrozný. Niektorým mladým ženám bolo utrpenie predĺžené hodinami znásilňovania. Nakoniec však všetci boli natlačení do komôr zamaskovaných ako sprchy, z ktorých namiesto vody prúdil výfukový plyn z agregátov. Po pätnástich až dvadsiatich piatich minútach boli všetci v komore mŕtvi.

Zo začiatku bývali prvé na rade ženy. Z obavy o možnú vzburu však čoskoro začali ako prvých posielať na smrť mužov.

Likvidácia tiel[upraviť | upraviť zdroj]

Väzni zo Sonderkomanda v Totenlageri otvorili dvojkrídlové dvere na vzdialenejšom konci plynovej komory. V okamihu smrti sa všetky obete inštinktívne pritlačili smerom k dverám, ktorými do komory vstúpili. Mnohé z prepletených tiel preto stáli aj po smrti na nohách, nakoľko komory boli vždy maximálne zaplnené. Telá boli potom obraté o posledné cennosti, ktoré unikli prehliadkam; zlaté zuby boli vytrhané. Mŕtvoly nahádzané na banícke vozíky vykonali posledných pár desiatok metrov cesty smerom k spaľovacím jamám. V nich horeli ohne, prikrmované palivovým drevom a všetkým, čo sa nedalo ďalej využiť: drevenými a kartónovými kuframi obetí, nepoužiteľným šatstvom, knihami, písomnosťami, fotografiami a podobne. Za päť hodín bolo možné spáliť okolo 1000 tiel. Ohne horeli nepretržite, 24 hodín denne. Tak sa palivom stávali aj zuhoľnatelé telá.

Efektivita vraždenia[upraviť | upraviť zdroj]

Treblinka bola vrcholom nacistických snáh po čo najefektívnejšom spôsobe vraždenia. Prostriedky použité na vraždu takmer 900 000 ľudí boli minimálne. V čase plnej prevádzky bolo v Treblinke len 25-30 príslušníkov Totenkopfverbände. Ich podriadených, dozorcov naverbovaných prevažne z radov vojnových zajatcov na východe, bolo 120[5]. Špinavú prácu vykonávali židovskí väzni, členovia Sonderkommandos, ktorých bolo niekoľko stoviek. Bol to výsledok chladnokrvnej racionalizácie. Celý tábor bol zorganizovaný tak, aby bol vylúčený kontakt medzi živými a mŕtvymi. V „dolnom tábore“ bola rampa, prezliekárne, sklady šatstva, cenností a „ošetrovňa“. V „hornom tábore“ boli plynové komory a kremačné jamy. Tieto dve časti boli spojené „šlauchom“, ktorým sa nikto živý nevrátil. Aj Sonderkomando bolo rozdelené, aby jeho „dolná“ časť mala minimálne informácie o tom, čo sa deje „hore“. Pri najmenších náznakoch problémov boli otroci zabíjaní a nahradzovaní novými silami z transportov. Sonderkommandá boli navyše neustále na hranici vyhladovania a preto závislé na jedinom prísune potravín zvonka: na potravinách, ktoré našli v batožinách po čerstvo popravených obetiach. Nacistom sa tak podarilo rozdrobiť, a takmer dokonale ovládnuť, dianie v Treblinke.

Spochybňovanie existencie[upraviť | upraviť zdroj]

Höfleho telegram

Vraždenie v Treblinke je bez lepších znalostí problematiky len ťažko predstaviteľné a mnohé okolnosti sú dodnes spochybňované.[6]. Preto je často napádané popieračmi holokaustu. Popierači holokaustu poukazujú na technickú nerealizovateľnosť Akcie Reinhardt, v rámci ktorej bolo dokázateľne vyhladených okolo dvoch miliónov poľských Židov (Toto číslo neobsahuje obete z Osviečimu ani ďalších známych koncentračných táborov. Na Akciu Reinhardt boli určené výlučne tábory Sobibor, Belžec, Majdanek a Treblinka). Hovorí sa o nedostatku paliva, kapacity plynových komôr a krematórií, o neprítomnosti telesných pozostatkov obetí. Proti popieračom stoja osobné svedectvá preživších. Napríklad českých Židov Richarda Glazara a Karla Ungera, ktorým sa podarilo utiecť z Treblinky pri pokuse o ozbrojenú vzburu v lete 1943. Svedčí proti nim aj tzv. „Höfleho telegram“. Ide o prísne tajný dokument, ktorý Sturmbannführer-SS (major) Höfle posielal 11. januára 1943 Obersturmbannführerovi-SS Adolfovi Eichmannovi, zodpovednému za priebeh „konečného riešenia“. Telegram udáva počet osôb zlikvidovaných v rámci Akcie Reinhardt vo všetkých štyroch táboroch ku dňu 31. decembra 1942: Sobibor 101 370, Belžec 434 508... pri Treblinke je uvedené číslo 713 555. Celkové číslo k 31. decembru 1942 je 1 274 166. Akcia Reinhardt trvala ešte temer desať mesiacov, do októbra 1943.

Jedným z dôkazov o existencii a funkcii tábora je i správa Odila Globocnika, veliteľa SS a polície Lublinského distriktu. Tento potomok slovinských predkov mal na zodpovednosti likvidáciu varšavského a bialystockého geta. Mal tiež na starosti zhromažďovanie židovských majetkov. Z akcie Reinhard vykázal príjem vyše 178 000 000 ríšskych mariek (ich dnešná hodnota prekračuje 700 000 000 USD alebo 550 000 000 EUR). 19. októbra 1943 napísal Globocnik svojmu nadriadenému, ríšskemu vodcovi SS, Heinrichovi Himmlerovi: „[v dnešný deň]...som ukončil akciu Reinhardt, a rozpustil som [príslušné] tábory.“

Splnená úloha znamenala vyhladenie, teda Vernichtung 1,8 milióna Židov, ktorí podľa nacistického sčítania žili v piatich okresoch Generalgouvernementu. A čo sa týka ich peňazí a majetkov – o ktoré tu išlo predovšetkým – s nacistami neboli žiadne žarty. Za spreneveru malého zlomku z vykázaných peňazí bol Globocnik okamžite prevelený z lukratívneho miesta do bezvýznamnej posádky pri Friuli v severnom Taliansku.

Počet obetí a porovnanie s inými tábormi[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1965 vydal historik Helmut Krausnick z Ústavu pre súčasné dejiny v Mníchove štúdiu hovoriacu o asi 700 000 obetiach. Neskoršia práca dr. Wolfganga Schefflera odhadovala počet obetí na 900 000. Podľa informácii Poliaka Franciszka Ząbeckeho, ktorý riadil prevádzku blízkej železničnej stanice v obci Treblinka, kadiaľ prechádzali všetky vlaky do tábora, a denne si zaznamenával informácie o prichádzajúcich vlakoch, možno usudzovať, že v tábore pripravili o život až 1,2 milióna ľudí.

Podľa súčasných odhadov bolo vo vyhladzovacom tábore Treblinka II zavraždených počas vojny 870 000 až 925 000 ľudí. Tento počet nezahŕňa úmrtia z tábora nútených prác Treblinka I, kde však nebolo nikdy sústredených väčšie množstvo väzňov.[7] Väčšinu obetí predstavovali Židia z Poľska, ZSSR, Rakúska, Grécka, Macedónska, Slovenska, Česka, Francúzska a Juhoslávie[4]. V tábore bolo zavraždených aj okolo 2000 Rómov. V roku 2001 bol Spojenom kráľovstve pri odtajňovaní starších spravodajských dokumentov nájdený aj telegram zachytený a dešifrovaný britskou rozviedkou 11. januára 1943. Tzv. Höfleho telegram oznamoval, do konca decembra 1942 bolo v tábore Treblinka II zlikvidovaných 713 555 Židov. Na základe tohto telegramu a ďalších odhadov na obdobie roku 1943 Jacek Andrzej Młynarczyk odhaduje, že v tábore bolo zavraždených 780 863 ľudí. Presný počet obetí je však ťažké odhadnúť.

Tábory v Osviečime však fungovali oveľa dlhšie (máj 1940 - január 1945) a mali oveľa komplexnejšiu štruktúru (tri koncentračné tábory – Osviečim I, Osviečim II – Birkenau (Brzezinka), Osviečim III – Monowice, ako aj väčší počet špecializovaných pracovných táborov roztrúsených na ploche niekoľko desiatok kilometrov štvorcových). Tu všade umierali ľudia: boli popravení, utýraní, zavraždení pre zábavu strážcov, alebo podľahli vyčerpaniu či chorobám (najmä týfu a TBC). Čisto vyhladzovací charakter v Osviečimskom kontexte však mal len tábor č. II. Auschwitz-Birkenau so svojimi povestnými plynovými komorami a krematóriami.

Potrestanie vojnových zločincov[upraviť | upraviť zdroj]

Druhý veliteľ Treblinky Franz Stangl bol zatknutý v roku 1967 v Brazílii. V roku 1970 v Düsseldorfe odsúdený na doživotie. Proti rozsudku sa odvolal so slovami: „Konal som iba svoju povinnosť. Moje svedomie je čisté.“ Franz Stangl zomrel počas odvolávacieho konania na zlyhanie srdca v júni 1971.

Jedným z najznámejších príslušníkov stráže tábora patril príslušník kolaborantských ukrajinských oddielov, John Demjanjuk známy ako Ivan Hrozný.

Pamätník[upraviť | upraviť zdroj]

Na mieste tábora Treblinka II bol po vojne vybudovaný pamätník a symbolický cintorín.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Treblinka, Holocaust Encyclopedia [online]. ushmm.org, [cit. 2008-09-26]. Dostupné online. (po anglicky)
  2. Axelrod, A., Encyclopedia of World War II. Facts On File, Inc., New York, 2007, s. 828-829
  3. Laqueur, W., 2001, Treblinka. in Laqueur, W. (Editor), The Holocaust Encyclopedia. Yale University Press, New Haven, s. 640-641
  4. a b Treblinka, Boľšaja sovietskaja enciklopedie [online]. bse.sci-lib.com, [cit. 2013-03-31]. Dostupné online. (po rusky)
  5. Treblinka [online]. yadvashem.org. Dostupné online. prístup: 26.9.2008
  6. Mattogno, C., Graf, J., Treblinka: vyhlazovací nebo tranzitní tábor? vzdelavaci-institut.info, 2010, Dostupné online
  7. Treblinka, Holocaust Encyclopedia [online]. ushmm.org, rev. 2013-05-11, [cit. 2013-03-31]. Dostupné online. (po anglicky)

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Treblinka extermination camp na anglickej Wikipédii.