Lidija Vladimirovna Litviaková

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Lidija Vladimirovna Litviaková
Lydia Litvyak.JPG
Osobné informácie
Štát Sovietsky zväz Sovietsky zväz
Narodenie 18. august 1921
Moskva, Ruská SFSR
Úmrtie 1. august 1943 (21 rokov)
neďaleko samoty Koževňa (pri obci Dmitrijevka), Donecká oblasť, Ukrajinská SSR, ZSSR
Zostrely
Potvrdené zostrely 12
Vyznamenania
Hrdina Sovietskeho zväzu
Rad Lenina
Rad Červenej zástavy
Rad Červenej hviezdy
Rad Vlasteneckej vojny

Lidija Vladimirovna Litviaková (rus. Лидия Владимировна Литвяк; * 18. august 1921, Moskva – † 1. august 1943, pri obci Dmitrijevka, Donecká oblasť) bola sovietska stíhacia pilotka. Bola najúspešnejším a dodnes neprekonaným ženským leteckým esom. Počas druhej svetovej vojny zostrelila najmenej 12 nepriateľských lietadiel. Celkovo sa však pramene o počte jej zostrelov pomerne rozchádzajú.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Narodila sa v Moskve. Od mlada ju priťahovalo letectvo, a tak od 14 rokov chodila do aeroklubu. V 15 rokoch už po prvýkrát sama pilotovala lietadlo. Po skončení Chersonskej leteckej školy pracovala v Kalininskom aeroklube. V tomto období vyškolila 45 letcov. V roku 1937 sovietske štátne orgány zatkli a popravili Litviakovej otca.

Po napadnutí Sovietskeho zväzu v lete 1941 požiadala o vstup do letectva, čo však kompetentné orgány odmietli, kvôli jej údajnej neskúsenosti. Sovietske letectvo bolo pritom v tej dobe nútené nasadzovať množstvo neskúsených pilotov, ktorí mali odlietaných iba niekoľko letových hodín. Jej žiadosti bolo vyhovené až v roku 1942, potom, čo si do letového denníka pripísala navyše 100 letových hodín. Následne vstúpila do ženského 586. IAP vedeného Marinou Raskovovou. Absolvovala výcvik na strojoch Jakovlev Jak-1 a po prvýkrát sa účastnila vzdušných bojov nad Saratovom.

V auguste 1942 zostrelila v spolupráci s ďalším stíhačom nemecký bombardér Junkers Ju 88. Nasledujúci mesiac bola prevelená k 437. IAP, spadajúci pod 287. IAD, 8. leteckej armády Juhovýchodného frontu, ktorý sa zúčastňoval vzdušných bojov pri Stalingrade. Krátku dobu vtedy lietala na stroji Lavočkin La-5.

13. septembra pri svojom druhom bojovom lete zostrelila nad Stalingradom Ju 88 a Bf 109. Pilotom stíhacieho lietadla Bf 109 bol nemecký aristokrat, ktorý už mal na svojom konte 30 vzdušných víťazstiev. 27. septembra paľbou na vzdialenosť necelých 30 metrov zlikvidovala ďalší Ju 88. Onedlho na to zostrelila spolu s Rajou Bieljajevou Bf 109. V tej istej dobe si na trup svojho Jaku-1 nechala nakresliť dlhú bielu čiaru – „Bielu Stalingradskú čiaru“, podľa ktorej ju onedlho začali aj prezývať.

Koncom roku 1942 bola prevelená k 9. GIAP, ktorému velil Lev Ľ. Šestakov. U tejto jednotky zaznamenala jeden zostrel a bola znovu prevelená, teraz k 296. IAP. 11. februára 1943 zostrelila ďalšie dva Ju 88 a v spolupráci jeden Focke-Wulf Fw 190. V nasledujúcich dňoch však bola zostrelená a prinútená pristáť na nepriateľskom území. Keď sa ju nemeckí vojaci pokúsili zajať jeden z letcov jej prišiel na pomoc a svojou paľbou Nemcov zahnal, následne pristál, vzal Lidiju Litviakovú na palubu a vrátil sa späť na základňu. 23. februára 1943 získala za svoje úspechy Rad Červenej hviezdy. U jednotky sa Lidija Litviaková zoznámila so stíhačom Alexejom F. Solomatinom, za ktorého sa čoskoro vydala.

22. marca v oblasti Rostova nad Donom zostrelila pri útoku na nemecké bombardéry jeden nepriateľský stroj. Následne sa pustila do boja so šiestimi eskortnými Bf 109. V tomto boji bola ťažko ranená, no bola schopná návratu na základňu. Po prepustení z nemocnice však neposlúchla príkazy lekárov, aby si doliečila svoje zranenia doma, ale po týždni odišla späť k jednotke.

Koncom mája zaznamenala zaujímavý zostrel, keď sa jej podarilo zničiť nemecký pozorovací balón, ktorý korigoval delostreleckú paľbu na fronte. Tento balón mal však silné krytie protilietadlovou obranou, a preto použila trik. Preletela frontovú líniu vo väčšej vzdialenosti od cieľa a zaútočila naň z tyla. Jak útočiaci zo slnka v plnej rýchlosti nemecká protivzdušná obrana nestihla zostreliť. Za tento úspech onedlho obdržala Rad Červenej zástavy. 21. mája 1943 padol v boji jej manžel Alexej F. Solomatin.

15. júna 1943 zostrelila v leteckom súboji ďalší Ju 88 a Bf 109, lenže bola zranená. 18. júla boli Litviaková a jej najlepšia priateľka Kaťa Budanovová zostrelené. Lidiji Litviakovej sa podarilo zachrániť na padáku, no jej spolubojovníčka také šťastie nemala a zahynula v horiacom stroji. V tej dobe bola Litviaková už pomerne známou osobnosťou, o ktorej často písala nielen sovietska tlač. V dôsledku silného duševného aj fyzického vypätia, po strate manžela a najlepšej priateľky však začala trpieť vyčerpaním.

Na prelome júla a augusta 1943 prebiehali v oblasti rieky Mius ťažké boje medzi sovietskymi jednotkami a nemeckou 6. armádou. Podobne ako inde aj tu boli pozemné boje úzko späté s činnosťou letectva. 1. augusta 1943 Lidija Litviaková vzlietla štyrikrát. Počas prvých troch bojových letov zostrelila dve nepriateľské lietadlá samostatne a jedno v spolupráci. Zo štvrtého letu sa jej Jak-1b s číslom 23 však už nikdy nevrátil. Jej lietadlo sa s ňou zrútilo pri samote Koževňa neďaleko obce Dmitrijevka v okrese Šachťarsk. Lidija Litviaková bola vyhlásená za nezvestnú. Velenie divízie pripravilo návrh na udelenie titulu Hrdina Sovietskeho zväzu, avšak potom, čo vzniklo podozrenie, že padla do zajatia, bolo udelenie vyznamenania odložené.

Po skončení vojny jej spolubojovníci pokračovali v jej hľadaní. Až v roku 1979 ju náhodne identifikovali v masovom hrobe pri dedine Dmitrijevka. Presné okolnosti jej smrti nie sú dodnes jasné.

5. mája 1990 jej prezident ZSSR Michail Gorbačov posmrtne udelil titul Hrdina Sovietskeho zväzu.