Vasilij Grigorievič Zajcev

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Vasilij Grigorievič Zajcev
sovietsky ostreľovač

Narodenie 23. marec 1915
Jelino, Čeľabinská oblasť, Ruské impérium
Úmrtie 15. december 1991 (76 rokov)
Kyjev, Ukrajina

Vasilij Grigorievič Zajcev, rus. Василий Григорьевич Зайцев (* 23. marec 1915, Jelino, Ruské impérium – † 15. december 1991, Kyjev, Ukrajina) bol sovietsky ostreľovač v druhej svetovej vojne. Účastník bitky o Stalingrad, hrdina ZSSR.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Vasilij Zajcev sa narodil ako syn roľníka, v obci Jelino v okrese Agapovsk, Čeľabinskej oblasti, nachádzajúcej sa na úpätí Uralu. So zbraňou sa naučil zaobchádzať už ako mladý pri poľovačkách. Strednú priemyselnú školu absolvoval v Magnitogorsku. V roku 1936 vstúpil do armády a vyštudoval armádnu hospodársku školu. Na začiatku druhej svetovej vojny pracoval vo funkcii náčelníka finančného oddelenia sovietskej Tichomorskej vojnovej flotily.[1] Neskôr sa dobrovoľne prihlásil na front. 1047. pluk 284. streleckej divízie bol na front nasadený priamo v Stalingrade. Celá jednotka prekročila rieku v noci z 21. na 22. septembra 1942 [2] a čoskoro sa zapojila do bojov. Počas bojov sa Zajcev ukázal ako vynikajúci strelec. So štandardnou pechotnou puškou Mosin-Nagant 1891/30 zlikvidoval 32 nepriateľských vojakov. Neskôr bol vyznamenaný a prevelený k ostreľovačskej jednotke. Od 10. novembra do 17. decembra 1942 zlikvidoval 225 nepriateľských vojakov a dôstojníkov, z toho 11 ostreľovačov. V súčasnosti je presnosť tejto štatistiky niektorými spochybňovaná. Zajcev sa podieľal na výcviku ďalších ostreľovačov. Niektoré praktiky, ktoré zaviedol, ako napríklad nasadenie šestíc, keď sa v jednej operačnej zóne nachádzajú traja ostreľovači a traja pozorovatelia, sa používajú dodnes. Je autorom dvoch učebníc pre ostreľovačov.

V januári 1943 bol Zajcev ťažko ranený črepinami míny do tváre. Zrak mu zachránil známy oftalmológ V.F. Filatov. 22. februára 1943 bol Zajcev vyznamenaný Radom Lenina a zlatou hviezdou hrdinu ZSSR. Po doliečení znovu pôsobil na fronte v 8. gardovej armáde, na ktorú po bitke o Stalingrad premenovali Čujkovovu 62. armádu. Účastnil sa bojov o Donbas, bojov na Dnepri, oslobodzovania Odesy. Dosiahol hodnosť kapitána, pôsobil ďalej aj ako veliteľ guľometnej a protilietadlovej roty. Na konci vojny bol hospitalizovaný a neskôr demobilizovaný. Po vojne sa usadil v Kyjeve, kde vyštudoval vysokú školu a pracoval ako riaditeľ textilnej továrne. Zomrel 15. decembra 1991 v Kyjeve, kde bol aj pochovaný. 31. januára 2006 bolo Zajcevovo telo pochované podľa jeho poslednej vôle na vojenskom cintoríne na Mamajovej mohyle vo Volgograde (bývalom Stalingrade).

Filmy[upraviť | upraviť zdroj]

Zajcevom sa nechali inšpirovať viacerí filmoví režiséri. Jeho účinkovanie na Stalingradskom bojisku umelecky stvárňuje film J. Ozerova Anjeli smrti z roku 1992 a film J.J. Annauda Nepriateľ pred bránami z roku 2001.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Zajcev, Vasilij Grigorjevič [online]. forum.valka.cz, [cit. 2008-01-18]. Dostupné online.
  2. V.I. Čujkov: Od Stalingradu po Berlín. Bratislava, Nakladateľstvo Pravda 1988, s. 165 a 177