Zlatno (okres Zlaté Moravce)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Súradnice: 48°27′54″S 18°18′41″V / 48.465000°S 18.311389°V / 48.465000; 18.311389
Zlatno
obec
Zlatno, Zlaté Moravce pohlad.JPG
Štát Slovensko Slovensko
Kraj Nitriansky kraj
Okres Zlaté Moravce
Región Požitavský
Nadmorská výška 330 m n. m.
Súradnice 48°27′54″S 18°18′41″V / 48.465000°S 18.311389°V / 48.465000; 18.311389
Rozloha 15,37 km² (1 537 ha) [1]
Obyvateľstvo 225 (31. 12. 2014) [2]
Hustota 14,64 obyv./km²
Prvá pís. zmienka 1038
Starosta Róbert Šlehobr[3] (SMER-SD)
PSČ 951 91 (pošta Hosťovce)
ŠÚJ 500976
EČV ZM
Tel. predvoľba +421-37
Adresa obecného
úradu
Zlatno 99
E-mailová adresa zlatno@stonline.sk
Telefón 037/6347311
Poloha obce na Slovensku
Red pog.svg
Poloha obce na Slovensku
Poloha obce v rámci Nitrianskeho kraja.
Red pog.svg
Poloha obce v rámci Nitrianskeho kraja.
Wikimedia Commons: Zlatno, Zlaté Moravce District
Štatistika: MOŠ/MIS
Webová stránka: www.zlatno.estranky.sk
Freemap.sk: mapa
Portal.svg Slovenský portál

Zlatno je obec na Slovensku v okrese Zlaté Moravce v Nitrianskom kraji. Zlatno je najmenšia dedina v okrese, má približne 230 stálych obyvateľov. Z troch strán ju obklopujú Tribečské vrchy a preteká ňou potok Stránka. Zlatno je podhorská poľnohospodárska obec so začínajúcim turistickým potenciálom.

Názov obce je odvodený od zlata, ktoré sa tu v stredoveku ryžovalo. Prvá písomná zmienka o Zlatne pochádza z roku 1038, obec viackrát menila majiteľa. V 19. storočí sa tu nachádzal jeden z najväčších ovocných sadov v Uhorsku a v celej Európe. Za masovú účasť v Slovenskom národnom povstaní nesie Zlatno čestný názov „partizánska obec“. V obci sa nachádza rímskokatolícky kostol z roku 1957, historická požiarna zbrojnica, knižnica či múzeum, za obcou sa nachádzajú ruiny Čierneho hradu pravdepodobne z prelomu 13. a 14. storočia.

Poloha a geografické pomery[upraviť | upraviť zdroj]

Obec Zlatno sa nachádza v Zlatnianskom predhorí na južnej strane pohoria Tribeč, v eróznej kotline po oboch brehoch potoka Stránka. Od okresného mesta Zlaté Moravce je obec vzdialená 13 km severozápadným smerom. Katastrálne hraničí na západe s obcou Velčice, na juhu s obcou Mankovce, na východe s obcou Hosťovce, severozápadná hranica katastra za pohorím Tribeč je s obcami Práznovce a Krnča (okres Topoľčany) a na severovýchode je to obec Klátova Nová Ves (okres Partizánske).

Nadmorská výška v strede obce je 330 m n. m., v chotári 250 – 700 m n. m. Členitý chotár s výraznými kremencovými tvrdošmi – hôrkami tvoria kryštalické horniny, granodiority, diority a druhohorné kremence. Zalesnený je listnatým lesom, má hnedé lesné pôdy. Priemerná ročná teplota je 7 – 8 °C, júlová okolo 17 °C, januárová do −4 °C. Priemerné množstvo zrážok je vyše 700 mm. Najvyšší bod v katastrálnom území obce je Javorový vrch (730 m n. m.).

Miestne chotárne názvy[upraviť | upraviť zdroj]

Diely, Poceriny, Zorkov, Breziny, Žrebíky, Straňa, Lukov, Dvanásta tabla, Roskoše, Fabriky, Gaštanica, Kopanica, Blažkov, Lázok. Húšťavy, Klčovnica, Trstenica, Cvandrov lázok, Zhorená, Diely, Kúty, Rožky, Krutá cesta, Kršelina, Gramenný breh, Kutnianska bukovina, Ceriny, Plešina, Čachotník, Pivničky, Holárka, Bujakov lázok, Šarkanov chvost, Nohavice, Blažíkov, Filov kríž, Dávidov jarok, Sikáč.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Rímskokatolícky kostol sv. Kríža v Zlatne z roku 1957

Názov obce[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1038 sa obec uvádza ako Zaltinc (prvá písomná zmienka), v roku 1156 a 1397 ako Zalathna, v roku 1424 ako Zalakna, od roku 1808 už ako Zlatno. Oficiálnym názvom obce bol od roku 1808 Zlatno, v rokoch 1863 – 1888 Zlatnó, v období 1892 – 1913 Kisaranyos a od roku 1920 až do súčasnosti Zlatno.

Demonym je podľa Pravidiel slovenského pravopisu zlatniansky, obyvateľ obce sa volá Zlatňan / Zlatňanka.

Maďarský názov obce je Kisaranyos.

Staršie dejiny obce[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa fosílnych dôkazov je územie obce osídlené od doby kamennej. Z mladého paleolitu sa tu našli nástroje, priraďované k obdobiu gravettienu. Archeologické nálezy potvrdzujú prítomnosť ľudí doby bronzovej a doby železnej, kedy tu žili príslušníci Hallstatskej kultúry. V 3. storočí pred Kr. sa na území obce objavujú Kelti, po nich Kvádi a Sarmati.

Dátum vzniku obce Zlatno nie je známy. Vznikla pravdepodobne v súvislosti s náleziskami zlata. Prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1038 (názov Zaltinc) a ďalšia z roku 1156 (názov Zalathna). Písomné záznamy sa nachádzajú v Zoborských listinách. Obec sa spomína v roku 1397 ako Zalathna, v roku 1424 ako Zalakna, v roku 1808 už ako Zlatno.

Od 14. do 18. storočia patrila obec hradným pánom Forgáchovcom z Gýmeša. V roku 1424 získal gróf Mikuláš Forgách kráľovský dekrét na ryžovanie zlata v Zlatne. Zlato sa ryžovalo v koryte potoka Stránka, ktorý pramení v pohorí Tribeč. Po zrade Forgáchovcov (Šimon Forgách sa zúčastnil na Rákócziho povstaní) patrilo Zlatno panstvu Topoľčianky, potom rehoľnému rádu Pavlínov z Lefantoviec a zemanom Jesenským z Beladíc. Od začiatku 18. storočia sa takmer vyľudnená obec opäť stala majetkom panstva z Topoľčianok. Rozvoj obce nastal až s príchodom zemepánov Jesenských na začiatku 19. storočia.

Jozef Jesenský (15. 9. 1782 v Beladiciach – 13. 6. 1863 v Zlatne), bol priekopníkom ovocinárstva na Slovensku. V roku 1820 založil v chotári Roskoš (Roszkos) ovocný veľkosad. Pestovali sa tu jablká, čerešne a jedlé gaštany. Na rozlohe 260 jutár dal vysadiť vyše 20 tisíc ovocných stromov a sad sa zaradil k najväčším v Uhorsku. Vybudoval tiež konzerváreň, muštáreň a pálenicu. Po jeho smrti (pochovaný je uprostred svojho sadu na Roskošiach) pokračoval v jeho diele zať Ladislav Majthényi, ktorý ešte zväčšil veľkosad o 60 jutár a vysadil ďalších 6 tisíc ovocných stromov. Nachádzala sa tu aj tehelňa a pri horárni Kľačany i sklárska huta.Skláreň v Hute zanikla v roku v roku 1885. Na jej mieste v údolí Čerešňového potoka postavili pílu s vodným pohonom. Tá v roku 1923 vyhorela. Majthényi založil v roku 1876 priamo v obci manufaktúru Salajka na výrobu kameninového riadu. Zamestnávala asi 50 mužov a žien. Kremičitú hlinu ťažili na viacerých miestach zlatnianskeho chotára v tzv. hlinených jarkoch. Roku 1885 Salajka zanikla. Ďalším majiteľom sadu i priľahlých lesov sa stal barón Henrich Lindenhoff, ktorý po roku 1918 ostal v Maďarsku. Spustnutý veľkosad a lesy odkúpil v roku 1937 veľkostatkár Móric Szentiványi z Beladíc. Po druhej svetovej vojne boli lesy zoštátnené a pozemky rozparcelované.

Severne od obce sa nachádzal mlyn, ktorý fungoval až do roku 1907, kedy vyhorel. Za prvej Československej republiky (1918 – 1938) bolo Zlatno podhorskou poľnohospodárskou obcou.

Druhá svetová vojna[upraviť | upraviť zdroj]

V zime 1944/45 sa obec Zlatno stala domovom pre vyše tisíc partizánov z Tribečských vrchov. Do obce sa uchýlili štyri oddiely Nitrianskej partizánskej brigády: Národný pomstiteľ, Plameň, Zarubežnyj a Medzinárodný oddiel. Obyvatelia obce ich prichýlili vo svojich domoch, prijali do svojich rodín a delili sa s nimi o všetko, čo mali. Vyše štyroch mesiacov bolo Zlatno nedobytnou partizánskou pevnosťou. Za pomoc partizánom a aktívnu účasť v protifašistickom odboji získalo Zlatno čestný názov „partizánska obec“.

22. decembra 1944 postihla obec tragická udalosť, keď tu havarovali dve poškodené sovietske bombardovacie lietadlá Lisunov Li-2 (verzia Douglas DC-3). Lietadlá patrili k 197. leteckému pluku Ukrajinského frontu. Štartovali z poľného letiska v ukrajinskom meste Zbaraž a bombardovali kolónu nemeckých tankov a vojenských áut v obci Chynorany na Hornom Ponitrí, kde boli zasiahnuté nemeckou protileteckou obranou. Jedno z lietadiel začalo horieť už vo vzduchu a núdzovo uvoľnené bomby zasiahli domy v obci Zlatno. Obe lietadlá potom havarovali v chotári obce. Zahynulo jedenásť letcov, zachránil sa jediný (radista Nikolaj Meťolkin). Bomby pripravili o život jedenásť občanov Zlatna, z toho päť detí. Zničených bolo šesť domov, desiatky ďalších boli poškodené. Túto tragickú udalosť pripomínajú dva pamätníky: jeden pred obecným úradom a druhý na mieste havárie na Dvanástej table.

Dejiny po druhej svetovej vojne[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1957 vystavali v obci rímskokatolícky kostol sv. Michala, ktorý bol neskôr premenovaný na kostol sv. Kríža. Miestne JRD bolo založené v roku 1959.

V roku 1988 bol otvorený lesný Partizánsky náučný chodník Zlatno – Skýcov v dĺžke 10,5 km a s prevýšením 350 m, ktorý vedie po stopách presunov partizánov a je prístupný zo stredu oboch obcí. Má 6 zastávok, zatiaľ bez informačných panelov. Vedie stredne náročným terénom zo Zlatna, smerom na Studničku Jelšovku, Miesto smrti M. Antalca z partizánskeho oddielu „Národný pomstiteľ“, cez Stratený vrch (partizánske bunkre), Tajný sklad zbraní do Skýcova.[4]

Infraštruktúra[upraviť | upraviť zdroj]

Múzeum v obci Zlatno

Obec nemá železničné spojenie. Autobusová linka premáva viackrát denne po trase Zlatno – Mankovce – Martin nad Žitavou – Zlaté Moravce. V Zlatne sa nachádzajú tri zastávky: pri bývalom JRD, pri kostole a pri predajni potravín. Obec nemá pomenované ulice, len popisné čísla domov.

V obci sa nachádza rímskokatolícky kostol sv. Kríža, kultúrny dom (v ktorom sídlia Obecný úrad a knižnica), obecné múzeum, historická požiarna zbrojnica, predajňa potravín a zmiešaného tovaru, pohostinstvo, prírodné futbalové ihrisko, malý rekreačný areál s jazerom a detským ihriskom a cintorín s domom smútku.

Obecná knižnica bola založená v roku 1926. V obci je zavedený miestny rozhlas. Zlatno má verejné osvetlenie. Z finančných aj praktických dôvodov sa osvetlenie vypína o jedenástej hodine v zime a o polnoci v lete.[5] Po Druhej svetovej vojne bola do Zlatna dovedená asfaltová cesta z Mankoviec. Obec je pripojená na verejný vodovod a plynovod. Obec má zabezpečený odvoz komunálneho odpadu.

Škola v Zlatne[upraviť | upraviť zdroj]

Najstaršia zmienka o škole je z roku 1850 v spise farára Jána Jesenského vo Velčiciach. Píše, že učiteľom v Zlatne je Ignác Mayer, ktorý hovorí „po Slowenski, strednie po Uherski a Laťinski. Ďeťi viučuje po Slowenski.“ Stará škola bola v osemdesiatročnom dome, mala jednu triedu a byt pre učiteľa (dve miestnosti). V rokoch 1912 – 1914 obec postavila novú jednotriednu školu s bytom pre učiteľa za 26 tisíc korún. Peniaze si obec musela požičať a potom niekoľko rokov splácať. Do roku 2003 sa tu vystriedalo 39 učiteľov, z toho traja učitelia učili po dvakrát. Od roku 1985 tu bola aj Materská škola. V roku 2003 boli škola aj materská škola pre nedostatok žiakov a detí zrušená. V súčasnosti je v budove bývalej školy pohostinstvo.

Obecná kronika[upraviť | upraviť zdroj]

Obecnú kroniku s názvom Pamätná kniha obce Zlatno založil 1. 7. 1933 starosta Ondrej Krátky, člen obecnej rady Ján Tlach a obvodný notár Marko Urbanský. Do vienka jej dali nasledujúce slová: „Ľud môj, ži tak, aby zmienka o tebe na týchto listoch bola jasnou pamiatkou a žiarivým vzorom budúcim pokoleniam. K tomu pomáhaj ti Boh.“ Prvým kronikárom bol učiteľ Karol Hrubý.

Z obecnej kroniky[upraviť | upraviť zdroj]

  • 28. 10. 1935 – na počesť sviatku slobody sa konal lampiónový sprievod obcou. Hasiči pochodovali v uniformách.
  • 14. 6. 1936 – Rodičovské združenie v Zlatne na čele s Michalom Benčíkom, správa školy a Klub československých turistov Tekov v Zlatých Moravciach usporiadali Turistický deň v Zlatne. Zúčastnili sa na ňom aj skauti z oddielu Zväzu junákov.
  • 16. 2. 1941 – miestni ochotníci predviedli divadelný kus M. Goutku Hora volá. Hra sa veľmi vydarila.
  • 18. 1. 1959 – založenie Jednotného roľníckeho družstva. Prvým predsedom sa stal Ján Šedivý.
  • 21. 8. 1950 – prvé autobusové spojenie do Zlatých Moraviec
  • 9. 11. 1951 – obec dostala telefonické spojenie
  • 1956 – 1957 – výstavba kostola
  • 15. 1. 1960 – prvý raz sa v obci rozsvietili elektrické žiarovky
  • 1960 – prvý televízor v obci
  • 1960 – zriadenie miestneho rozhlasu
  • 1960 – začiatok výstavby kultúrneho domu a asfaltovanie ciest
  • 1961 – výstavba obchodu a Domu smútku
  • 1970 – vodovod
  • 1983 – vznik Dychovej kapely Zlatnianka a ženského spevokolu
  • 1983 – zaradenie obce do rekreačnej oblasti
  • 9. 6. 1984 – Deň kvetov rozhlasovej rodiny Bielikovcov
  • 26. 12. 2014 – Krst knihy Emila Benčíka Zlatno v náručí hôr

Kultúra a obyvateľstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Demografia obce Zlatno
od stredoveku po súčasnosť
Rok Počet domov Počet obyvateľov
1601 28
1720 krčma 10 daňovníkov
1828 34 233
1910 338
2010 231

Kultúrne aktivity:

  • Každoročný pochod Náučným partizánskym chodníkom Zlatno-Skýcov
  • Stavanie mája
  • Hodové slávnosti v septembri na sv. Kríža
  • Stretnutia seniorov pri príležitosti Mesiaca úcty k starším

V minulosti malo Zlatno aj vlastnú kapelu dychovej hudby, ženský spevokol a ochotnícke divadlo.

Flóra a fauna[upraviť | upraviť zdroj]

Chránená krajinná oblasť Ponitrie (CHKO Ponitrie) sa rozprestiera v pohoriach Tribeč a Vtáčnik. Jej hranica prebieha tesne za obcou Zlatno a CHKO Ponitrie pokrýva celú časť zalesnenej časti Tribečského pohoria na západ a sever od obce. Jej celková rozloha je viac ako 376 km². Bola vyhlásená v roku 1985 s cieľom ochrániť ojedinelé druhy fauny a flóry. Územie CHKO Ponitrie sa prevažne prekrýva s chráneným vtáčím územím (CHVÚ), ktoré zastrešuje projekt štátov EÚ Natura 2000. Z chránených druhov sa tu vyskytuje napríklad orol kráľovský, výr skalný či včelár lesný.

Okolie obce[upraviť | upraviť zdroj]

  • Zrúcaniny Čierneho hradu pravdepodobne z 13. storočia (4 km od obce)
  • Zubria obora – Topoľčianska zubria zvernica (5 km od obce)
  • Lesný Partizánsky náučný chodník zo Zlatna do Skýcova (v dĺžke 10,5 km)
  • Pomník letcom z dvoch havarovaných bombardovacích lietadiel na Dvanástej table (3 km od obce)
  • Veľký Tribeč, najvyšší vrch Tribečských vrchov (829,6 m – 6 km od obce)

Obcou vedú značené turistické trasy a Požitavské cyklotrasy.

Významní rodáci[upraviť | upraviť zdroj]

  • Michal Lukniš (26. 2. 1916 – 20. 9. 1986), slovenský geograf, vysokoškolský profesor, vedecký pracovník
  • Emil Benčík (20. 1. 1933), slovenský spisovateľ, publicista, autor rozhlasových relácií, poviedok a literatúry faktu
  • Michal Zaťko (9. 8. 1933 – 8. 9. 2011), slovenský hydrogeograf, vysokoškolský profesor, vedecký pracovník

Galéria[upraviť | upraviť zdroj]

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Registre obnovenej evidencie pozemkov [online]. Bratislava : ÚGKK SR, [cit. 2011-12-31]. Dostupné online.
  2. Počet obyvateľov SR k 31. 12. 2014 [online]. Bratislava : ŠÚ SR, 2015-04-30. Dostupné online.
  3. Zoznam zvolených starostov a primátorov podľa obcí, miest a mestských častí [online]. Bratislava : ŠÚ SR, 2014-11-16. Dostupné online.
  4. http://www.naucnechodniky.sk/?id=2&c=ch&ch=212
  5. http://nitra.sme.sk/c/5248299/starostovia-su-panmi-svetiel-ovladaju-gombik-na-tmu.html

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]