Bitka na Dnepri
| Východný front |
|---|
| Barbarossa – Pokračovacia vojna – Za polárnym kruhom – Leningrad – Rostov – Moskva – Sevastopoľ – Kerč-Feodosia - 2. Charkov – Voronež-Vorošilovgrad – Ržev-Viazma – Stalingrad – Kaukaz – Ržev-Syčovka – Velikije Luki – Ostrogošsk-Rossoš – Voronež-Kastornoje – 3. Charkov – Kursk – Smolensk – Donbas – Dneper – Pravobrežná Ukrajina – Leningrad-Novgorod – Krym – Bagration – Ľvov-Sandomierz – Jassy-Kišinev – Východné Karpaty – Pobaltie – Kurónsko – Laponsko – Rumunsko – Bulharsko – Debrecín – Kosovo – Belehrad – Budapešť – Visla-Odra – Západné Karpaty – Východné Prusko – Horné Sliezsko – Dolné Sliezsko – Viedeň – Berlín – Praha |
Bitka na Dnepri (po rusky: Битва за Днепр) bola bitkou druhej svetovej vojny, ktorá prebiehala od konca augusta do decembra 1943, na oboch brehoch rieky Dneper na dnešnej Ukrajine. Bojov sa zúčastnilo celkovo asi 4 milióny mužov a žien, oboch strán. Bitka zasiahla front na celkovej dĺžke 1 700 km. Po štyroch mesiacoch bojov bol oslobodený celý pravý breh Dnepra a vybudovaných 23 predmostí, ktoré poskytli sovietskym vojskám odrazový mostík pri prieniku na Ukrajinu. Bitka o Dneper, bola jednou z najkrvavejších bitiek v dejinách, podľa odhadov v nej obe strany stratili dovedna 1 700 000 až 2 700 000 vojakov.
Predohra bitky
Po skončení bojov v oblasti Kurska nemecké velenie stratilo poslednú šancu udržať na východnom fronte rovnováhu síl. Hitlerovo neuvážené jednanie znamenalo veľké oslabenie tankových aj motorizovaných jednotiek, ktoré následne neboli bezprostredne schopné vzdorovať silným protiútokom sovietskych vojsk. Aktivizovalo sa aj partizánske hnutie, ktoré začalo nemilosrdný boj o koľaje v nacistickom tyle.
Nemecká obrana
Červená armáda zatlačila Wehrmacht z ruských oblastí ZSSR. Sovietske sily oslobodili Oriol a Belgorod (tzv. operácia Rumiancev), pri pokračujúcich útokoch 23. augusta oslobodili 2. najväčšie ukrajinské mesto Charkov. Už 11. augusta 1943 Hitler pochopil, že sovietsku ofenzívu len tak nezastaví a urýchlene prikázal budovať tzv. Ostwall, obrannú líniu Panther-Wotan, siahajúcu od Fínskeho zálivu k Azovskému moru, jej najdôležitejšou oporou na ohrozenom južnom úseku mala byť tretia najväčšia európska rieka Dneper. Nová obranná línia však nebola súvislá, v oblasti Dnepra nemali Nemci dostatok síl pre budovanie opevnení a preto sa sústredili hlavne na zabezpečenie najpravdepodobnejších sovietskych cieľov pri Kremenčugu, Záporoží a Nikopole.
Sovietske prípravy
Pozície na Dnepri, ak by boli bránené dostatočne silnými vojskami mohli zastaviť Červenú armádu na dlhé mesiace. Nemci mohli z vyššieho západného brehu dobre pozorovať všetky prípravy sovietskych vojsk a efektívne ich napádať delostrelectvom. Sovieti preto potrebovali túto obranu prekonať z chodu, čo najrýchlejšie. Po neúspechoch Západného a Kalininského frontu proti Skupine armád Stred, pri ktorých sa rozpútala vlečúca sa bitka o Smolensk, sa Josif Stalin rozhodol sústrediť prostriedky a zálohy pre novú ofenzívu svojich vojsk viac na juhu, kde pokračovali bojové operácie rýchlejším tempom. Za najdôležitejšie považoval obsadiť ekonomicky významné regióny Nikopolu, či úrodných ukrajinských stepí. Pri Smolensku viazali sovietske vojská jednotky Skupiny armád Stred, ktoré tak nemohli posilniť Mansteinovu ťažko skúšanú skupinu armád Juh. 25. septembra Nemci nakoniec Smolensk opustili. Mesto však pred svojim odchodom zapálili.
Bitka
Útoky sovietskych vojsk na ľavom brehu Dnepra
24. augusta 1943 sovietske divízie začali na úseku tiahnúcom sa 1 400 km od starobylého ruského mesta Smolensk na severe až po Azovské more na juhu novú veľkú ofenzívu. Účastnili sa ich jednotky Stredného (v priebehu bojov bol 20. októbra 1943 premenovaný na 1. bieloruský front), Voronežského frontu (premenovaný na 1. ukrajinský front), 2. ukrajinského frontu (zapojil sa do operácii neskôr), Juhozápadného frontu (neskôr premenovaný na 3. ukrajinský front), Južného frontu (premenovaný na 4. ukrajinský front). Už po dvoch týždňoch ťažkých bojov, Adolf Hitler nariadil 7. septembra 1943 jednotkám aby začali aplikovať pri ústupe taktiku spálenej zeme, čo znamenalo, že za sebou likvidovali, plienili a mínovali všetko čo mohlo nepriateľovi poslúžiť pri zásobovaní. V niektorých oblastiach násilne evakuovali i civilné obyvateľstvo, ktoré smerovalo na nútené práce do Tretej ríše, alebo muselo vykonávať opevňovacie práce. Boje v oblasti mali vplyv aj na osud slovenských jednotiek. 30. októbra 1943 prebehlo k Červenej armáde 2000 vojakov slovenskej Zaisťovacej divízie pri Melitopole. Nemci zbytok jednotky čoskoro stiahli do tyla.
Napriek početnej prevahe nebol postup sovietskych vojsk jednoduchý. Manstein organizoval svoju obranu veľmi efektívne a snažil sa spomaľovať nepriateľský postup a pôsobiť sovietom čo najväčšie straty. Jeho pozície v otvorenej stepi však nebolo možné ubrániť. Obzvlášť ťažká situácia zavládla na rieke Mius, kde bol nemecký XXIX. tankový zbor nakrátko obkľúčený 8-násobnou sovietskou presilou vojsk generála Malinovského a neskôr nútený spolu s 1. tankovou a 6. armádou ustupovať. Hitler sa pri tom snažil do poslednej chvíle držať Doneckú panvu s jej veľkými zásobami uhlia. 22. septembra oslobodili vojská Juhozápadného a Južného frontu Donbas. Onedlho zasiahol oblasť stretu 1. tankovej a 6. armády útok 3. gardovej armády Juhozápadného frontu vedeného generálom Vatutinom. Rokossovského jednotky zaútočili na nemeckú 2. armádu na severnom krídle Mansteinových vojsk. Ten už sovietskemu tlaku nemohol dlhšie odolávať a od 15. septembra začal ustupovať za Dneper. Hitler si však žiadal, aby 1. tanková armáda bránila oblasť Nikopolu, čo bolo z vojenského hľadiska neudržateľné, pretože okrem toho bolo potrebné ustúpiť so štyrmi ďalšími armádami, množstvom utečencov a materiálom na druhý breh rieky. K dispozícii bolo len 5 veľkých prechodov: pri Dnepropetrovsku, Kremenčugu, Čerkassách, Kaneve a Kyjeve[1]. Už 21. septembra Sovieti dorazili k Dnepru pri Kaneve, tam na nich čakal už len zničený most.
Ťažké boje prebiehali aj na iných úsekoch. Pri Poltave narazili Konevove jednotky na silnú nemeckú obranu, ktorú sa im nepodarilo prekonať ani po niekoľkých dní rozhorčených bojov. Mesto však začali Nemci opúšťať po tom, čo ho ostatné sovietske sily začali obchádzať a smerovať k Dnepru. Do polovice septembra boli nakoniec Nemci nútení ustúpiť o vyše 240 km.
Výsadkové operácie
Na oslabenie nemeckej obrany na pravom brehu rieky sa sovietske velenie Juhozápadného frontu rozhodlo využiť svoje výsadkové jednotky, ktoré by vysadilo do tyla oslabených a nie veľmi dobre pripravených nacistov. Operácia však nebola dostatočne kvalitne pripravená. Výsadky sa začali 24. septembra v oblasti Bukrina a skončili veľkým neúspechom. Letci dopravných lietadiel nenašli zóny výsadkov a v prvej vlne vysadili väčšinu parašutistov nad vlastnými jednotkami, alebo priamo nad Dneprom. Mnohí z nich sa v rieke utopili. Druhá vlna 4 500 vojakov bola zase roztrúsená vo veľmi širokej oblasti s rozlohou takmer 280 km². Vojaci boli pre utajenie oboznámení s cieľmi operácie až priamo v lietadlách. Nemci mali navyše veľké šťastie, lebo do oblasti, ktorá bola považovaná za pokojnejší úsek frontu, práve v tomto období prišla na odpočinok jedna z ich mechanizovaných jednotiek, čo rozviedka Červenej armády nepostrehla. Časť výsadkárov dopadla priamo na jej pozície bola pobitá na mieste alebo ešte vo vzduchu. Nedostatok protitankových zbraní, nemecké protiútoky a strata spojenia s velením spôsobila, že zvyšok parašutistov, ktorí pristáli v poriadku sa nebol schopný sformovať do účinnej sily. Výsadkári preto viedli skôr diverzný boj a napádali menšie nemecké jednotky, asi tisíc z nich sa postupne pridalo k partizánom, zvyšok padol v boji alebo sa dostal do zajatia. Aj tento neúspech však čiastočne odľahčil situáciu iných sovietskych jednotiek, ktoré v tej dobe prekračovali rieku.
Prechod rieky
Začal sa boj o čas. Po zvážení situácie padlo rozhodnutie nečakať týždne na príchod a stavbu pontónových mostov, ktorých cesta po nacistami zničených cestách, by trvala nevyhnutne dlhú dobu, ale napadnúť Nemcov na pravom brehu čo najskôr, kým ich obrana nebude dokončená. Tento prechod bolo potrebné uskutočniť na viacerých miestach a to za každú cenu. Straty vojakov pri improvizovaných prechodoch cez rieku, mali kompenzovať pracné a krvavé dobýjanie nemeckej obrany, ktorá by bola vytvorená neskôr. Plán bol prekročiť rieku na čo najväčšom počte miest, aby bol nepriateľ zmätený, odhalia sa tak jeho najslabšie miesta, ktoré bude možné použiť ako hlavné predmostia. Útok sa preto začal na skoro 300 km dlhom brehu rieky takmer simultánne. Boli použité všetky dostupné plavidlá a materiál, ktorý mohol slúžiť pri preprave cez rieku. Celé divízie prechádzali rieku na improvizovaných prostriedkoch, pltiach, člnoch, vojaci plávali cez Dneper pridržiavajúc sa sudov, kmeňov, alebo batohov naplnených slamou. Na vojakov, ktorí sa pri prechode rieky vyznamenali čakali najvyššie vyznamenania.
Cez noc 22. septembra prekročili 4 sovietski pešiaci na drevenom člne Dneper pri Bukrine a dostali sa do ťažkej paľby. Onedlho ich nasledovala celá 3. gardová tanková armáda Pavla Rybalka. 25. septembra jednotky 5. tankovej armády pri Záporoží objavili dva nemecké pontónové člny, opravili ich a použili ich pri preprave cez rieku. V noci z 5. na 6. októbra na nich cez rieku prepravili 60 tankov. Do 30. septembra získala Červená armáda na západnom brehu Dnepra 23 predmostí a dve ďalšie na rieke Pripiať. Mnohé prechody Nemcov zaskočili, boje však boli tvrdé a nacisti viedli energické protiútoky aby nebezpečné predmostia zničili, takmer polovicu z nich skutočne zničili, alebo sa z nich Sovieti sami stiahli. Intenzívne boje prebiehali aj vo vzduchu, najmä na miestach, kde ženisti postavili pontónové mosty. V bitke o Dneper bolo vyznamenaných sovietskym najvyšším vyznamenaním Hrdina Sovietskeho zväzu 2438 vojakov a dôstojníkov, v žiadnej inej bitke vojny nebolo udelených toľko týchto vysokých vyznamenaní.
Medzi najväčšie predmostia, ktoré Sovieti získali patrilo predmostie južne od Kremenčugu, ktorý oslobodili 29. septembra. Do 10. októbra ho 37. armáda rozšírila na 35 km šírku a hĺbku 6 - 12 km. Ťažké boje prebiehali aj na iných miestach. Konevovmu Stepnému frontu sa podarilo za ťažkých strát rozšíriť predmostie pri ostrove Glinsk-Borodajevsk. Živá sila 123. pluku 53. streleckej divízie v dôsledku bojov nemeckými tankami klesla z 2000 na 300 bojaschopných mužov, čo predstavovalo 85% straty v priebehu 2 týždňov. Toto predmostie sa ocitlo pod ťažkými údermi nemeckého letectva a delostrelectva hneď od začiatku a zachrániť sa ho podarilo, najmä vďaka koncentrácii vlastných diel a kaťuší. Toto však neboli ojedinelé boje, prakticky vo všetkých predmostiach, ktoré sa podarilo udržať pôvodná sila divízií poklesla na 25 až 50% pôvodného stavu. Väčšina predmostí, ktoré nakoniec neboli vhodné na útok bola opustená. Najvyššie velenie dalo prednosť hlavne oblastiam pri Kremenčugu a Dneporopetrovsku.
Boje za Dneprom
Do polovice októbra sa v predmostiach na dolnom Dnepri nazbieral dostatok sovietskych vojsk, aby mohli zo svojich pozícií vyraziť vpred. Najsilnejší útok na ľavom brehu bol vedený z predmostí okolo Kremenčugu a Dnepropetrovska a smeroval viac na juhozápad a odrezali nemecké vojská na Kryme. Predmostie pri Bukrine asi 100 km južne od Kyjeva, bolo využité inak. Sovieti sa rozhodli nepriateľa klamať, aby pri predmostí sústredil čo najväčšie sily. Rozhodli sa preniesť hlavný smer útoku na Kyjev do iného smeru. Aby miatli nepriateľa, rozmiestnili drevené makety tankov, delá viedli rušivú paľbu a menili stanovištia. Vysielalo viacero rádiostaníc, ktoré mali vytvoriť zdanie príprav na útok. „V noci sme však nebadane, aby to nepriateľ nezistil, prechádzali na druhý breh a sústreďovali sa v lesoch,“ popísal svoju činnosť veliteľ 55. gardovej tankovej brigády plukovník Dragunskij.[2] Jeho jednotka spadajúca pod Rybalkovu 3. gardovú tankovú armádu sa tak utajene premiestnila na predmostie pri dedine Ľjutež, odkiaľ sovieti začali nečakaný útok, ktorý sa skončil obsadením Kyjeva.
Na konci ofenzívy si sovietske jednotky vytvorili predmostie 300 km široké a hlboké 80 km, na juhu boli Nemci celkom obkľúčení na Kryme. Sovietske jednotky sa však na Krym netlačili cez Perekopskú šiju, ale na jar 1944 prenikli na Krym cez Sivaš a z východu cez Kerčský polostrov. 6. novembra 1943 bol spoločnými útokmi oslobodený Kyjev. Aj keď situácia pri meste Žitomir západne od Kyjeva bola naďalej vážna a Nemci tu na čas Sovietov opäť zatlačili, najväčšie mesto Ukrajiny zostalo pevne v sovietskych rukách. Pri oslobodzovaní Kyjeva sa vyznamenal aj 1. československý armádny zbor.
Dohra
Bitka o Dneper bola ďalšou veľkou porážkou nemeckej brannej moci. Sovietskym jednotkám sa podarilo prekročiť Dneper z chodu, čím si zabezpečili dostatočnú rýchlosť postupu aj v nasledujúcom období. V dôsledku tejto operácie bol oslobodený Kyjev a začalo sa oslobodzovanie zvyšku pravobrežnej Ukrajiny, ktorá bola stále v nacistických rukách. Bitka demonštrovala nielen vytrvalosť, nenáročnosť a odhodlanie Červenej armády, ale aj silu partizánskeho hnutia, ktorého útoky na železničnú prepravu výrazne skomplikovali nemeckú situáciu. Úspešná činnosť sovietskych armád tiež zvýšila Stalinovu prestíž na Teheránskej konferencii, ktorá sa uskutočnila za prítomnosti Churchilla a Roosevelta medzi 28. novembrom a 1. decembrom 1943.
Výška strát na oboch stranách bola vysoká, ich odhady sa však veľmi líšia od 173 201 padlých a nezvestných podľa Johna Ericksona po 373 000 padlých podľa Nikolaja Šefova. Počet ranených bol asi 3 krát vyšší. Vplyv na to má najmä fakt, že bitka mala pomerne dlhé trvanie a niektorí k nej počítajú aj krvavú bitku o Smolensk, rozdiel je aj v tom, že niektorí historici ponímajú bitku iba ako samotné prekročenie rieky a nerátajú k nemu aj ozbrojené zrážky, ktoré jej predchádzali pri postupe od Kurska a Rostova na Done. Odhady strát Nemcov sa pohybujú v podobných medziach, medzi 500 až 1 500 000 padlých, nezvestných a ranených.
Referencie
- ↑ Robin Cross: Citadela / Bitva u Kurska ISBN 80-7198-070-6. Olomouc, Votobia 1996, s. 242
- ↑ David Abramovič Dragunskij: Gardoví tankisti v útoku. Bratislava, Nakladateľstvo Pravda 1983, s. 131