Dejiny Švajčiarska

Počas dejín Švajčiarska sídlilo na jeho území niekoľko národov. Po prvých obyvateľoch sem prišli Kelti, po nich Germáni. Oblasť Švajčiarska bola po určitú dobu súčasťou Rímskej ríše a po jej rozpade Franskej ríše. Od roku 1291 sa začalo vytvárať konfederačné spoločenstvo nazývané Švajčiarske spríženstvo, ktoré bolo zložené z väčšieho počtu prakticky samostatných celkov nazývaných kantóny a dlho aj ďalších celkov s rôznou mierou autonómie či podriadenosti k jednotlivým kantónom. V 16. storočí prebehla v časti Švajčiarska náboženská reformácia. V období novoveku často švajčiarski žoldnieri bojovali v armádach európskych veľmocí. Počas tridsaťročnej vojny a aj neskôr zostala väčšina Švajčiarska neutrálna, až v roku 1798 bolo Švajčiarsko vtiahnuté do vojenského konfliktu a jeho územie obsadili vojska revolučného Francúzska. Na území Švajčiarska bola vyhlásená centralizovaná Helvétska republika. Po páde Napoleona bolo obnovené pôvodné Švajčiarsko, ktoré naviac získalo nové územia. V prvej aj druhej svetovej vojne zostali Švajčiari neutrálni. Od roku 2002 je Švajčiarsko členom OSN.

Skorá história[upraviť | upraviť zdroj]

Archeologické nálezy vo Švajčiarsku naznačujú prítomnosť lovcov a zberačov v nížinách na sever od Álp už v období neskorého paleolitu. V neolitickom období bolo územie celkom husto zaľudnené a pozostatky obydlí vybudovaných na koloch nad hladinou vody pochádzajúcich z doby bronzovej (okolo roku 3800 pr. n. l.)^[1] boli objavené v plytkých vodách mnohých jazier. Okolo roku 1500 pr. n. l. osídlili oblasť keltské kmene, pričom západné oblasti osídlili Helvéti, zatiaľ čo východnú časť územia Rétovia.

V roku 58 pred Kr. sa Helvéti snažili uniknúť prichádzajúcim germánskym kmeňom presunutím sa do Galie, ale boli porazení pri Bibracte armádami Iuliusa Caesara a potom poslaní späť na svoje pôvodné územie. Alpská oblasť bola pričlenená k Rímskej ríši a v nasledujúcich storočiach sa tu presadzovala silná romanizácia. Správne stredisko oblasti sa nachádzalo v meste Aventicum (dnes Avenches). V roku 259 prišli na tunajšie územe Alamani potom, čo prenikli cez limes a usadili sa na hranici s Rímskou ríšou.

Prvé kresťanské biskupstvá boli založené v 4. storočí. Spolu s pádom Západorímskej ríše prišli do oblasti germánske kmene. Burgundi zabrali západnú časť krajiny, zatiaľ čo sa kelto-románska populácia stiahla na severe do hôr pred postupom Alamanov. Burgundsko sa v roku 534 stalo súčasťou Franskej ríše a o dva roky neskôr čakal rovnaký osud aj vojvodstvo Alamanov. V oblasti pod kontrolou Alamanov zostali zachované iba malé skupinky kresťanov a nové rozšírenie kresťanskej viery prebehlo až na počiatku 7. storočia zásluhou írskych mníchov.

Za vlády Karolovcov stále viac rástol vplyv lénnikov a oporou vládnej moci sa vtedy stali kláštory a biskupstvá. Verdunská zmluva rozdeľujúca vtedajšiu Franskú ríšu medzi vnukov Karola Veľkého (843) prisúdila Horné Burgundsko (západná časť dnešného Švajčiarska) Stredofranskej a Alemániu (jeho východnú časť) Východofranskej ríši (tej vládol Ľudovít Nemec a neskôr sa mala pretvoriť v Svätú ríšu rímsku).

V 10. storočí spolu s oslabením moci Karolovcov vydrancovali Saracéni Valais a na druhej strane Maďari zničili v roku 917 Bazilej a o deväť rokov neskôr aj St. Gallen. Až po víťazstve rímskeho kráľa Otta I. nad Maďarmi v bitke na rieke Lech v roku 955 bolo švajčiarske územie znovu pripojené k ríši.

V 12. storočí získali zähringenskí vojvodovia moc nad časťou burgundského územia, ktoré v tej dobe pokrývalo západnú oblasť novodobého Švajčiarska. Tí tu založili mnoho miest, medzi inými aj Fribourg (1157) a Bern (1191). Zähringenský rod vymrel v roku 1218 Berchtoldom V. a ich mestám bol vzápätí nato prisúdený štatút slobodného ríšskeho mesta, zatiaľ čo o vidiecke oblasti medzi sebou súperili vojvodcovia z Kyburgu a Habsburgovci.

V dobe panovania rodu Hohenštaufovcov sa stali alpské priesmyky a hlavne priesmyk svätého Gotharda dôležitou obchodnou cestou. Oblasti Uri a Schwyz získali v prvej polovici 13. storočí postavenie slobodného ríšskeho léna, aby tak umožnili priamu kontrolu ríše nad týmto priesmykom. Väčšina Unterwaldenu v tejto dobe patrila kláštorom, ktoré už skôr získali v rámci ríše slobodu.

Vymretie rodu Kyburgovcov umožnilo Habsburgovcom získať väčšinu územia na juh od Rýnu pod svoju kontrolu a pomohlo im k silnejšiemu postaveniu. Rudolfovi I. Habsburgskému, ktorý sa v roku 1273 stal rímskym kráľom, sa podarilo zrušiť doterajšie nezávislé postavenie troch lesných kantónov Uri, Schwyzu a Unterwaldenu. Tie tak stratili svoju samostatnosť a boli riadené správcami.

Stará konfederácia[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1291 sa kantóny Uri, Schwyz a Unterwalden spojili proti Habsburgovcom. Ich spojenectvo, základ Starej švajčiarskej konfederácie, bolo zaznamenané vo Federálnej charte, ktorá bola pravdepodobne spísaná až v 14. storočí. Spolok bol úspešný - v bitkách pri Morgartene v roku 1315 a pri Sempachu v roku 1386 Švajčiari porazili habsburgskú armádu a umožnili tak ďalšiu existenciu konfederácie v Svätej ríši rímskej.

Do roku 1353 sa k pôvodným kantónom pridali ďalšie - Glarus a Zug a mestské štáty Luzern, Zürich a Bern, čím vznikla Stará konfederácia, ktorá v tejto podobe zotrvala po väčšine 15. storočia. V 40. rokoch 15. storočia bol Zürich z konfederácie načas vypudený kvôli rozbrojom týkajúcim sa územia Toggenburgu (takzvaná stará zürišská vojna). Pripojenie ďalších členov viedlo k významnému posilneniu moci a bohatstva spolku, hlavne vďaka víťazstvám nad burgundským vojvodom Karolom Smelým počas 70. rokov 15. storočia a tiež aj úspechu švajčiarskych žoldnierov. Od roku 1481 sa k spolku začali pripájať ďalšie kantóny.

Švajčiarske víťazstvo nad Švábskou ligou v roku 1499 prispelo k úplnej nezávislosti od Svätej ríše rímske. V roku 1506 zaviedol pápež Július II. švajčiarsku gardu, ktorá slúži pápežstvu dodnes. Rast spolku a povesť neporaziteľnosti jeho armády utrpeli prvé trhliny v prehratej bitke pri Marignane v roku 1515.

Reformácia a tridsaťročná vojna[upraviť | upraviť zdroj]

V 16. storočí sa v Zürichu odohrali významné zmeny v obecnom živote a v štátnych záležitostiach spôsobené náboženskou reformáciou Ulricha Zwingliho (1523), ktorý pre svoje plány získal podporu zürišských konšelov a obyvateľstva. Reformácia sa potom rozšírila do ďalších piatich kantónov, zatiaľ čo päť zostávajúcich zostalo pri katolíckej viere. To viedlo k vojnám medzi týmito kantónmi v rokoch 1529 a 1531. Zwingli na jednom z bojísk tejto vojny zomrel.

Počas tridsaťročnej vojny sa prevažná časť Švajčiarska tomuto konfliktu vyhla, hlavne vďaka tomu, že väčšina hlavných mocností Európy závisela od švajčiarskych žoldnierov a tieto veľmoci by si teda nedovolili, aby sa Švajčiarska zmocnil niektorý z ich rivalov. Namiesto toho sa snažili získať na politickom dianí vo Švajčiarsku určitý vplyv, a to prostredníctvom žoldnierskych veliteľov, napríklad Jörga Jenatscha alebo Johana Rudolfa Wettsteina.

Po vestfálskom mieri[upraviť | upraviť zdroj]

Vestfálsky mier z roku 1648 právne potvrdil nezávislosť Švajčiarska od Svätej ríše rímskej. V roku 1653 sa sedliaci vzbúrili na územiach patriacich kantónom Luzern, Bern, Solothurn a Bazilej. Dôvodom bolo znehodnotenie meny. Aj keď v tejto švajčiarsko-selskej vojne nakoniec zvíťazili vládnuce vrstvy, boli neskôr urobené určité daňové reformy, čo v dlhodobom meradle znemožnilo vytvorenie absolutistickej formy vlády ako v niektorých iných európskych krajinách. Avšak náboženské spory naďalej ohrozovali jednotu štátu, ktoré vyvrcholili bitkami pri Villmergene v roku 1656 a 1712.

Napoleonské obdobie a reštaurácia[upraviť | upraviť zdroj]

Počas francúzskych revolučných vojen postupovali revolučné armády na východ, čím ich jednotky obklopili Švajčiarsko z oboch strán. V roku 1798 ho úplne obsadilo Francúzsko a stalo sa centralizovanou Helvétskou republikou v ktorej kantóny prišli o autonómiu a zároveň bol zredukovaný ich počet. Helvétska republika bola štátom vytvoreným cudzou mocou a jej prežitie záviselo len na francúzskych jednotkách. Jej neobľúbený režim musel čeliť mnohým hospodárskym a politickým problémom i opakovaným povstaniam.

Proti centralistickej ústave Helvétskej republiky sa dvihol odpor a tak Napoleon nakoniec roku 1803 dal Švajčiarsku novú ústavu ktorou obnovil autonómiu kantónov, zrušené kantóny, a urobil plnoprávnymi kantónmi i celé stáročia závislé alebo spojenecké územia Aargau, Thurgau, Graubünden, St. Gallen, Vaud a Ticino.

Viedenský kongres roku 1815 úplne obnovil švajčiarsku nezávislosť a európske mocnosti súhlasili s trvalým uznaním švajčiarskej neutrality. V tomto období sa územie Švajčiarska rozšírilo o nové kantóny Valais, Neuchâtel a Ženeva.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

↑ Julia Slater. Prehistoric find located beneath the waves [online]. swissinfo, September 10, 2007. Dostupné online. Archivované 2008-06-16 na Wayback Machine

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

FAHRNI, Dieter. An Outline History of Switzerland. From the Origins to the Present Day. Zurich : Pro Helvetia, 2003. ISBN 3-908102-61-8.
LUCK, James Murray. A History of Switzerland. The First 100,000 Years: Before the Beginnings to the Days of the Present. Palo Alto CA : SPOSS, 1985. Dostupné online. ISBN 0-930664-06-X.