Explorer 13

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Jump to navigation Jump to search
Explorer 13
vedecká družica
Explorer 13
PrevádzkovateľNASA
Iné názvyS-55A
DružicaZeme
Dátum štartu25. august 1961
Nosná raketaScout X-1
KozmodrómWallops Island LA-3
Trvanie misie3 dní
Zánik28. august 1961
COSPAR1961-022A (180)
Hmotnosť86 kg
Elementy dráhy
Epocha61-08-26.8
Inklinácia37,70°
Apoapsida1 164 km
Periapsida125 km
Doba obehu97,5 min

Explorer 13 bola vedecká družica NASA, zamerané na štúdium mikrometeoritov a ich účinkov na systémy kozmickej lode. Bola druhá zo série S-55, kam patrili aj satelity Explorer 16 a Explorer 23. Explorer 13 bola prvou úspešnou družicou v sérii, pretože predchádzajúca Explorer S-55 bola zničená kvôli zlyhaniu nosnej rakety.

Misia[upraviť | upraviť zdroj]

Explorer 13 bol vynesený 25. augusta 1961 raketou Scout X-1 a bol umiestnený na eliptickú dráhu s perigeom 125 km a apogeom o 1164 km. Dosiahnutá dráha bola nižšia ako sa plánovalo a životnosť družice tak bola skrátená na 2,3 dňa. Družica vstúpila do atmosféry 28. augusta 1961 a zhorela.

Popis[upraviť | upraviť zdroj]

Družica bola tvorená posledným stupňom rakety Scout, na ktorý boli umiestnené detektory a telemetrická výbava. Družica bola vybavená piatimi sadami rôznych detektorov mikrometeoritov. Celková dĺžka bola 1,93 metra a priemer 0,61 metra. Elektrická energia bola dodávaná fotovoltaickými článkami.

Hlavným typom detektorov boli malé pretlakové bunky, ktoré pokrývali najväčšiu časť povrchu. Tieto bunky boli vyrobené z beryliového bronzu a pred štartom boli natlakované héliom. Vnútri každej bunky bol tlakový spínač, ktorý by v prípade zásahu bunky zaznamenal stratu tlaku. Bunky mali rôzne hrúbky stien, aby bolo možné určiť dopadovú energiu meteoritu. Hrúbky boli 0,025 (60 buniek), 0,038 (40 buniek), 0,050 (20 buniek), 0,063 (20 buniek) a 0,125 mm (20 buniek). Detektory boli umiestnené po obvode družice v piatich radoch, každá po 32 bunkách. Celkom bola družica vybavená 160 bunkami, čo zodpovedá detekčnej ploche 2,25 m². Počas misie neboli detekované žiadne zrážky s mikrometeoritmi.

Ďalším typom detektorov boli obdĺžnikové doštičky potiahnuté medeným drôtom, ktorým prechádzal elektrický prúd. Pri zásahu sa zmenil elektrický odpor a táto zmena bola zaznamenaná a odoslaná. Boli použité drôty s priemerom 2 mm a 3 mm. Detektory mali pracovať v rozmedzí teplôt -10 až 60 °C, čo stačilo na zmenu odporu vodiča. Preto boli k doštičkám paralelne pripojené rezistory, aby kompenzovali tieto zmeny. Družica bola osadená celkom 46 detektormi, umiestnenými na spodnej časti valcového telesa. Celková detekčná plocha bola 0,11 m². Detektory dokázali zaznamenať dopady častíc s rozmermi približne polovice priemeru drôtu, tzn. 1 - 1,5 mm. Počas činnosti družice nebol zaznamenaný žiadny zásah.

Fotočlánky zo sulfidu kademnatého boli použité na detekciu častíc, ktoré nemajú dostatočnú energiu na poškodenie kovových častí plášťa lode, ale mohli by poškodiť nechránené plochy. Detektor bol zložený z elipsovitej banky s reflexným povrchom. Na jednom konci banky bol fotočlánok a druhý koniec bol zakrytý fóliou z polyetyléntereftalátu a hliníka. Keď bola fólia pretrhnutá, vnikli do banky slnečné lúče, ktoré boli odrazené k fotočlánkom. Počas štartu bola fólia zrejme pretrhnutá, pretože detektor zachytával veľké množstvo svetla. Experiment tak bol neúspešný.

Ďalšie detektory boli zamerané na detekciu častíc s hybnosťou 10-7, 10-6 a 10-5 kg ·m /s. V tejto oblasti bolo veľmi málo dát a Explorer 13 mal prispieť k rozšíreniu poznatkov o výskyte týchto častíc. Získané dáta však boli nepresvedčivé. Nízke perigeum spôsobilo, že družica prelietala oblasťou so zvyškami atmosféry. Mechanické a tepelné pôsobenie riedkej atmosféry spôsobovalo spínanie detektorov, ktoré tieto sily mylne považovali za dopady častíc.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]


Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]