Filetairos (Pergamon)

Tento článok spĺňa podľa redaktorov slovenskej Wikipédie kritériá na dobrý článok.
z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Filetairos
vládca Pergamonu
Filetairos
Panovanie
Panovanie282 pred Kr. – 263 pred Kr.
NástupcaEumenes I.
Biografické údaje
Narodenie343 pred Kr.
Tieion, Paflagonia
Úmrtie263 pred Kr.
Pergamon
Rodina
OtecAttalos
MatkaBoa
Odkazy
Spolupracuj na CommonsFiletairos
(multimediálne súbory na commons)

Filetairos (starogr. Φιλέταιρος; * 343 pred Kr., Tieion, Paflagonia – † 263 pred Kr.) bol vládca Pergamonu v rokoch 282 – 263 pred Kr.[1]

Pergamon bolo v helénistickom období, t. j. od roku 281 do 133 pred Kr., sídlo kráľov dynastie Attalovcov. Túto dynastiu založil Filetairos, ktorý slúžil v armáde Lysimacha, jedného z nástupcov Alexandra Veľkého (diadochov). Lysimachos v bojoch po Alexandrovej smrti (323 pred Kr.) získal kontrolu nad Tráciou a severozápadnou Malou Áziou. Veľkú časť svojej štátnej pokladnice si uložil v meste Pergamon, ktoré bolo pod dohľadom Filetaira. V roku 281 pred Kr. Lysimachos zahynul v boji a Filetairos od tej chvíle vystupoval ako samostatný panovník vo svojom malom, ale nesmierne bohatom mestskom štáte.[2] Filetairos sa počas svojej 19-ročnej vlády venoval predovšetkým budovaniu mesta, rozširovaniu kontroly nad severozápadnou Malou Áziou a upevňovaniu postavenia svojej rodiny. Počas jeho vlády najväčším problémom boli útočiaci Galovia, bojovný národ zo strednej Európy, ktorý hlavne v rokoch 278 až 275 pred Kr. drancoval mestá severnej a západnej Malej Ázie. Filetairos nemal vlastné deti, preto si adoptoval synovca Eumena a vymenoval ho za svojho nástupcu.[3]

Filetairova mladosť[upraviť | upraviť zdroj]

Filetairos, syn Attala a Boy, pochádzal z paflagonskeho Tieionu (starogr. Τιεῖον – Tieion), malého mesta na pobreží Čierneho mora. Je možné, že zo strany otca bol macedónskeho pôvodu, ale to nie je isté, pretože meno Attalos, v miestnej podobe Attales, sa vyskytovalo aj v Malej Ázii a jeho matka Boa mala zjavne paflagonske meno.[4] Starogrécky spisovateľ Athénaios zaznamenal: „Karystios vo svojich historických komentároch hovorí, že Filetairos, kráľ Pergamonu a celej krajiny, ktorá sa teraz nazýva Nová provincia, bol synom ženy menom Boa, ktorá bola flautistkou a hetérou, rodenou Paflagončankou."[5] Tzv. Pergamská kronika[6] z 2. storočia (je vytesaná na troch mramorových tabuľkách, fragmenty A, B, C.[7]) obsahuje fragmenty genealógie (fragment B zjavne odkazuje na predkov Filetaira i to, že jeho matka bola Paflagončanka[8]), podľa ktorej Filetairos i jeho matka pochádzali z významnej rodiny, je zrejme fiktívna.[9] Filetairos mal dvoch súrodencov: Eumena a Attala (starší bol Eumenes, mladší Attalos[10]).[11]

Minca razená za Attala I. zobrazuje profil Filetaira, na líci je znázornená bohyňa Aténa

Strabón uvádza, že Filetairos bol od detstva eunuch, pretože sa s ním jeho opatrovateľka na pohrebe, na ktorom bolo veľkolepé predstavenie, dostala do davu, kde mu poškodili genitálie.[12][13] Mať eunucha ako dynastického predka by sa v tom čase mohlo považovať za hanlivý rys, ale pergamskí králi (Attalovci) nikdy neprestali oslavovať jeho dosiahnuté úspechy, minimálne na minciach, kde sa jeho meno často vyskytuje. Okrem toho je Filetairos na minciach jeho nástupcov zobrazovaný (bez prikrášlenia) s telesnými znakmi eunucha (eunuch, ktorý prišiel v detstve o semeníky nezarastal[14]). To všetko bolo prinajmenšom nezvyčajné.[15] Podľa niektorých historikov je preto možné, že prvých členov dynastie, t. j. Filetaira a jeho synovca Eumena I. nepovažovali za vhodné vyhlásiť za kráľov (prvým kráľom sa stal až Attalos I. po víťazstve nad Galmi).[16][17]

Filetairos dostal dobrú výchovu.[12] Vo svojej dvadsiatke, keď zomrel Alexander Veľký, sa stal dôstojníkom vo vojsku macedónskeho stratéga Dokima,[18] prívrženca Antigona I. Uprostred rastúceho napätia medzi rôznymi kráľmi (boj diodochov) sa v roku 302 pred Kr. pripojil k tráckemu panovníkovi Lysimachovi. Po smrti Antigona v roku 301 pred Kr. v bitke pri Ipse ho Lysimachos za svoju lojalitu poveril službou dohliadať na kráľovskú pokladnicu nachádzajúcu sa v malomázijskom meste Pergamon (bol to poklad o hodnote 9000 talentov,[19] 1 talent = 24,5 kg zlata[20]).[19][21] Antigonos veľkú časť tohto pokladu získal z mnohých veľkých kráľovských pokladníc, pravdepodobne najdôležitejšími z nich boli pokladnica v kilíkijskej Kyinde (približne s 3 000 talentmi) a pokladnica v Synnade vo Frýgii.[22][23]

Vládca Pergamonu[upraviť | upraviť zdroj]

Filetairos bol Lysimachovi vo svojej funkcii strážcu pokladnice v Pergamone dlho lojálny. Keď však v roku 282 pred Kr. Lysimachos na naliehanie svojej manželky Arsinoé popravil svojho jediného syna Agathokla obvineného zo zrady, Filetairos spolu s niekoľkými ďalšími vernými veliteľmi opustil Lysimacha a pripojil sa k Seleukovi I.[1][19] Pausanias o tom uvádza: „Mnohé nešťastia sa často ľuďom prihodia z milostnej vášne. Keď bol Lysimachos už v pokročilom veku a sám pre vlastné deti bol považovaný za blaženého a tiež Agathokles mal deti s Lysandrou, poňal za manželku Arsinou, Lysandrinu sestru. Táto Arsinoé zo strachu o vlastné deti, aby sa totiž po smrti Lysimacha nedostali do Agathokleovho područia, usilovala vraj pre to o Agathokleov život. Iní napísali, že Arsinoé pocítila lásku k Agathokleovi, a keď bola odmietnutá, činila mu vraj nástrahy a chystala smrť. Lysimachos sa vraj neskôr dozvedel o zločine svojej ženy, ale nebolo mu to nič platné, pretože nemal jediného priateľa. Keď totiž vtedy Lysimachos strpel Arsinoi, aby odstránila Agathoklea, ušla Lysandra k Seleukovi a vzala so sebou svoje deti a jej bratia ušli k Ptolemaiovi. Medzi tými, ktorí ušli k Seleukovi, bol aj Alexandros, ktorý sa Lysimachovi narodil z Odrysanky. Len čo vtedy prišli do Babylonu, prosili Seleuka, aby vytiahol do boja proti Lysimachovi. Filetairos, ktorému Lysimachos zveril svoje poklady, nesúc ťažko Agathokleovu smrť a majúc podozrenie k Arsinoi, zmocnil sa Pergamu nad Kaikom a po poslovi sa odovzdal i s bohatstvom do moci Seleukovej. O tomto všetkom sa dozvedel Lysimachos a ponáhľal sa do Ázie, prvý sa pustil do boja so Seleukom, bol však porazený na hlavu a sám padol."[18] Lysimachos padol v bitke pri Kurupedione v roku 281 pred Kr. (Seleukos touto bitkou získal značnú časť Malej Ázie). Keď potom Seleukos vpadol do Európy a pokúsil sa zabrať i Macedóniu, zavraždil ho neďaleko Lysimachie Ptolemaios Keraunos, syn egyptského vládcu Ptolemaia I.[24][19]

Filetairos preukázal svoju lojalitu Seleukovcom tým, že kúpil jeho telo za veľkú sumu peňazí, dal ho slávnostne spopolniť a poslal ho jeho synovi a následníkovi Antiochovi I.[25] Týmto gestom si zabezpečil svoju pozíciu v Pergamone, Filetairos tak pod Seleukovcami zostal na 19 rokov nezávislým vládcom Pergamonu (spočiatku akéhosi poloautonómneho malého štátneho útvaru pod vládou Seleukovcov[26]) a možno i rozšíril svoje územie,[1][10] ktoré na začiatku pokrývalo len mesto Pergamon a bezprostredné okolie údolia rieky Kaikos. Je to zrejmé najmä z mincí. Zatiaľ čo Filetairos prvé mince razil v Lysimachovom mene s portrétom Alexandra, po bitke pri Kurupedione ich razil rovnaké. V poslednej dekáde jeho vlády mali mince Seleukov portrét, ale už s Filetairovým menom.[27][26]

Boje s Galmi[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 278 pred Kr. sa Galovia na pozvanie kráľa Nikoméda I. z Bitýnie sťahovali do Malej Ázie, aby mu poslúžili ako žoldnieri v občianskej vojne. Poslúžili mu dobre, ale Galovia sa už do svojej vlasti nechceli vrátiť a pustili sa do drancovania západnej Malej Ázie.[28][29] Celý región tak zažíval pohromu neuveriteľných rozmerov, ktoré nikto dlho nepamätal. Bojov proti Galom sa zúčastnil aj Filetairos, ktorý ochránil Pergamské teritórium i územia iných západných maloázijských miest pred ich pustošivými útokmi (najmä za pomoci žoldnierov).[30] Nadobudnutým obrovským bohatstvom, ktoré získal odpadlíctvom od Lysimacha, pomáhal susedným mestám (navzájom ich aj diplomaticky spájal). Napr. mesto Kyzikos dostalo peniaze, obilie, kone a iné prostriedky na niekoľko rokov. Aiolskému Kymé, mestu južne od Pergamonu, bolo darovaných 600 bronzových štítov. Mestá sa za to Filetairovi odvďačili rôznymi spôsobmi, napr. v Kyziku zorganizovali slávnosť s názvom Filetaireia (dokonca s jeho kultovým uctievaním). To isté sa stalo v Kymé, kde Filetairos dostal aj sochu nazvanú po ňom Filetaireion, pri ktorej sa konali dokonca bohoslužby. Veľkorysý bol napr. voči susednému prístavnému mestu Pitané, ktorému dal značný peňažný dar na nákup pôdy, a i k Aigai, kde podporoval mestskú Apolónovú svätyňu. Zdá sa, že Filetairos tiež hľadal kontakt s národne dôležitými posvätnými miestami. V Delfách ho vymenovali za proxena (funkcia podobná s funkciou súčasného honorárneho konzula) i s členmi svojej rodiny (zrejme už v roku 280 pred Kr. boli Filetairos, jeho adoptovaný syn a jeho brat Eumenes menovaní v Delfách za proxenov[31]).[32] Za svoju štedrosť dostal aj ďalšie ocenenia, napr. na ostrove Délos ho epigram chválil ako víťaza nad Galmi:

ὦ μάκαρ ὦ Φιλέταιρε, σὺ καὶ θείοισιν ἀοιδοῖς
καὶ πλάστηισιν ἄναξ εὐπαλάμοισι μέλεις·
οἳ τὸ σὸν ἐξενέπουσι μέγα κράτος, οἱ μὲν ἐν ὕμνοις,
οἱ δὲ χερῶν τέχνας δεικνύμενοι σφετέρων,
ὥς ποτε δυσπολέμοις Γαλάταις θοὸν Ἄρεα μείξας
ἤλασας οἰκείων πολλὸν ὕπερθεν ὅρων·
ὧν ἕνεκεν τάδε σοι Νικηράτου ἔκκριτα ἔργα
Σωσικράτης Δήλωι θῆκεν ἐν ἀμφιρύτηι
μνῆμα καὶ ἐσσομένοισιν ἀοίδιμον· οὐδέ κεν αὐτὸς
Ἥφαιστος τέχνην τῶν γε ὀνόσαιτ’ ἐσιδών.[33]

Ó, blahoslavený Filetairos, zaujmeš oboch božských spevákov
a obratných sochárov, si pán
tieto ohlasujú tvoju silnú moc, hymny,
ostatne tým, že preukázal si zručnosť svojich rúk,
ako keď si vstúpil do rýchleho boja s krutými bojovníkmi, Galmi
vyhnal si ich ďaleko za svoje hranice,
na základe toho toto Nikératos zhotovil,
Sósikrates, ktorý venoval z morom obklopeného Delu
túto pamiatku, ktorá bude básňou pre mužov budúcnosti. Ani samotný
Héfaistos by neopovrhol tomuto umeniu, keby to videl.[34]

Nápis je datovaný do druhej polovice 3. stor. pred Kr.[8] Aj na ostrove Délos sa konala slávnosť pomenovaná po ňom. Filetairos však aj napriek všetkým kultom ustanoveným na jeho počesť nemal titul kráľa. Jednoducho sa nazýval svojím menom (napr. kymskom dekréte, liste Filetairovi[35]) a menom otca (v Kyziku[36]), alebo sa nazýval Pergameus, t. j. občan Pergamonu (i v Delfách[32]). V roku 276 pred Kr., počas vojny s Galmi, sa jeho synovec Attalos na olympijských hrách stal víťazom v tethrippe a bol v Pergamone oslavovaný.[37] Po trojročnom vyčíňaní Galov nakoniec (v roku 275 pred Kr.) predsa len došlo k rozhodujúcej bitke. Antiochos I. sa galskému vojsku rozhodol postaviť (pravdepodobne niekde vo Frýgii) a v tzv. bitke slonov nad nimi zvíťazil (slony pôsobili v boji na ľudí a kone odstrašujúco). Gréci sa dostali do kontaktu so slonmi pri výpravách Alexandra Veľkého.[38]

Poslené roky vlády[upraviť | upraviť zdroj]

Vstup Galov do Malej Ázie zrejme urýchlil vyčlenenie Pergamonu od vládnucich Seleukovcov. Je samozrejme možné, že sa Filetairos v posledných rokoch vlády stále viac dištancoval od Seleukovcov v dôsledku čoho sa v tom čase zmiernila i jeho závislosť od tejto kráľovskej rodiny. Filetairos si už mohol dovoliť založiť dve vojenské pevnosti s dynastickými názvami Filetaireia (približne 70 km severne od Pergamonu) a Attaleia (približne 40 km východne), kde na začiatku panovania Eumena I. nastali žoldnierske nepokoje. Tieto pevnosti, ktorých posádky boli zložené väčšinou zo žoldnierov, umiestnené neďaleko od Pergamonu slúžili najmä proti galským nájazdom, ale mohli byť namierené aj proti Seleukovským kráľom. Aj keď nie je isté, či už existovali pred smrťou Filetaira, celkom určite už stáli tesne po jeho smrti (roku 263 pred Kr.). Keďže Filetairos nemal vlastné deti, po smrti ho vystriedal synovec (a adoptovaný syn) Eumenes.[1] Najneskôr po tomto okamihu, ak nie už počas jeho života, sa začal v Pergamone vytvárať okolo jeho osobnosti kult a v tejto súvislosti sa na jeho počesť konali slávnosti. Navyše sa po jeho smrti seleukovské mince nahradili mincami s jeho portrétom, ktoré naďalej používali aj ďalší vládcovia dynastie Attalovcov, a to až do roku 190 pred Kr. V politickom správaní Filetaira sa už naznačila cesta, po ktorej by sa mala pohybovať reprezentatívna politika budúcich pergamských vládcov.[39]

Výstavba Pergamonu[upraviť | upraviť zdroj]

Pohľad na Akropolu v Pergamone (Friedrich Thierch v roku 1882, rekonštrukcia po predchádzajúcich výskumoch).

Pergamon, dnes turecké mesto Bergama, je jedným z tých tureckých miest, ktoré sú pekné aj zblízka. Na jeho strmej akropole, ohradenej stupňovito ustupujúcimi hradbami, je viac pamiatok z čias diadochov ako v ostatných ich sídelných mestách dohromady.[40] Na začiatku 3. storočia pred Kr. bol Pergamon len malým gréckym mestom postaveným na vrchu vysokej akropoly, ktorého steny obklopovali domy, vojenské kasárne, sklady, vodné cisterny, agora (s trhoviskom) a malý chrám bohyne Atény (patrónky mesta) postavený z andezitu (miestnej horniny). Neďaleko dolných výbežkov citadely, za hradbami, stál chrám bohyne Demeter. Potraviny sa mestu dodávali z okolitej nížiny, úrodného údolia rieky Kaikos. Mesto bolo postavené na strategicky dobre chránenom mieste so spoľahlivými vodnými zdrojmi.[3]

Zostáva nejasné, čo všetko dal Filetairos v meste Pergamon postaviť a koľko na to investoval zo svojho obrovského bohatstva. Počas svojej vlády však celkom určite dal postaviť chrám bohyne Demeter, chrám bohyne Atény, prvý palác v Pergamone a výrazne prispel k opravám a budovaniu mestského opevnenia.[41] V samotnom meste bola po ňom pomenovaná mestská časť Filetaireia, hoci nie je jasné, či sa pod týmto názvom nazývala časť alebo celé opevnené „staré mesto“. Pokiaľ ide o tzv. „Filetairove mestské hradby“, ktoré začiatkom 3. stor, pred Kr. zahŕňali mestskú oblasť s rozlohou približne 21 hektárov, objavili sa pochybnosti či boli zhotovené v čase jeho vlády. Vo svojej jednoduchej stenovej konštrukcii v porovnaní so vtedajšou budovou pevnosti s mnohými vežami vyzerajú stašie, a preto sa zvažuje, že boli zhotovené skôr.[42]


Filetairos
Vladárske tituly
Vznik panovník
282 pred Kr. – 263 pred Kr. 		Nástupca
Eumenes I.

Referencie a bibliografia[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ a b c d Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 60.
  2. ↑ Průvodce Turecké pobřeží. Praha : Lingea s.r.o., 2016. ISBN 978-80-7508-234-3. S. 62.
  3. ↑ a b Nigel Wilson. Encyclopedia of Ancient Greece. New York : Routledge, 2013. ISBN 978-11-3678-799-7. S. 114.
  4. ↑ Martin Zimmermann. Pergamon. München : C.H.Beck, 2011. ISBN 978-34-0662-140-6. S. 20.
  5. ↑ Athénaios z Naukratidy, Deipnosofistai, 13,577b
  6. ↑ Inscriptiones, Regions: Asia Minor, Mysia [Kaïkos], Pergamon, IvP II 613 [1]
  7. ↑ Stanley M. Burstein, Professor Emeritus of History Stanley M Burstein. The Hellenistic Age from the Battle of Ipsos to the Death of Kleopatra VII. Cambridge : Cambridge University Press, 1985. ISBN 978-05-2128-158-4. S. 107.
  8. ↑ a b OGIS: 264, Fragments of a chronicle of Pergamon [2]
  9. ↑ Esther Violet Hansen. The Attalids of Pergamon. London : Cornell University Press, 1971. ISBN 978-08-0140-615-7. S. 15.
  10. ↑ a b Vácslav Vlček, František Adolf Šubert. Osvĕta. Praha : J. Otto, 1881. S. 295.
  11. ↑ Jens Gürtler. Diadochenreiche im Hellenismus - die Konsolidierung der Attalidenherrschaft bis zur Annahme des Königtitels durch Attalos I.. München : GRIN Verlag, 2007. ISBN 978-36-3863-497-7. S. 3.
  12. ↑ a b Strabón, Geógrafika 13,4,1.
  13. ↑ Christian Marek, Peter Frei. In the Land of a Thousand Gods. Princeton : Princeton University Press, 2016. ISBN 978-06-9115-979-9. S. 209.
  14. ↑ Fred Rosner. Encyclopedia of Jewish Medical Ethics. Jerusalem : Feldheim Publishers, 2003. ISBN 978-15-8330-592-8. S. 127.
  15. ↑ Richard Evans. A History of Pergamum. London : A&C Black, 2012. ISBN 978-14-4111-703-8. S. 139.
  16. ↑ Linda-Marie Günther, Sonja Plischke. Studien zum vorhellenistischen und hellenistischen Herrscherkult. Berlin : Verlag Antike, 2011. ISBN 978-39-3803-247-3. S. 115.
  17. ↑ Andrew Erskine. A Companion to the Hellenistic World. Hoboken : John Wiley & Sons, 2009. ISBN 978-14-0515-441-3. S. 221.
  18. ↑ a b Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku I.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1973. 77-043-86. S. 41-42.
  19. ↑ a b c d Strabón, Geographica 13,4,1.
  20. ↑ Hanns Dieter Elschnig. Die Türkeifibel. Karlsruhe : BoD – Books on Demand, 2014. ISBN 978-37-3571-162-5. S. 46.
  21. ↑ Andrew Erskine. A Companion to the Hellenistic World. Hoboken : John Wiley & Sons, 2009. ISBN 978-14-0515-441-3. S. 160.
  22. ↑ Diodoros Sicílsky, Bibliotheca historia, 20,107,3-4
  23. ↑ Richard A. Billows. Antigonos the One-Eyed and the Creation of the Hellenistic State. Berkeley : University of California Press, 1997. ISBN 978-05-2020-880-3. S. 257.
  24. ↑ Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 83.
  25. ↑ Appianos, Syriake 63.
  26. ↑ a b Roger Burnham McShane. The foreign policy of the Attalids of Pergamum. Illinois : University of Illinois Press, 1964. S. 30.
  27. ↑ Ellen Schraudolph, Renée Dreyfus, Metropolitan Museum of Art. Pergamon. New York : University of Texas Press, 1996. ISBN 978-88-4010-089-0. S. 106-107.
  28. ↑ Peter Chidolue Onwuka. The Law, Redemption and Freedom in Christ. Roma : Gregorian Biblical BookShop, 2007. ISBN 978-88-7839-111-6. S. 20.
  29. ↑ The New Encyclopaedia Britannica. Chicago : Encyclopaedia Britannica, 1983. ISBN 978-08-5229-400-0. S. 383.
  30. ↑ Dějiny a současnost. Praha : Orbis, 1966. S. 16.
  31. ↑ Peter Thonemann. Attalid Asia Minor. Oxford : OUP Oxford, 2013. ISBN 978-01-9965-611-0. S. 88.
  32. ↑ a b Inscriptiones Graecae, FD III 1:432 [3]
  33. ↑ Inscriptiones Graecae, IG XI,4 1105 [4]
  34. ↑ Peter Bing, Jon Bruss. Brill's Companion to Hellenistic Epigram. Leiden : BRILL, 2007. ISBN 978-90-4741-940-2. S. 9.
  35. ↑ Supplementum Epigraphicum Graecum, SEG 50-1195 [5]
  36. ↑ Inscriptiones Graecae, IMT Kyz Kapu Dağ 1485 [6]
  37. ↑ Martin Zimmermann. Pergamon. München : C.H.Beck, 2011. ISBN 978-34-0662-140-6. S. 21-22.
  38. ↑ Kronika ľudstva. Bratislava : Fortuna print, 1995. ISBN 80-7153-090-5. S. 141.
  39. ↑ Martin Zimmermann. Pergamon. München : C.H.Beck, 2011. ISBN 978-34-0662-140-6. S. 22-26.
  40. ↑ Vojtech Zamarovský. Grécky zázrak. Bratislava : Mladé letá, 1990. ISBN 80-06-00122-7. S. 504.
  41. ↑ Esther Violet Hansen. The Attalids of Pergamon. London : Cornell University Press, 1971. ISBN 978-08-0140-615-7. S. 17-18.
  42. ↑ Martin Zimmermann. Pergamon. München : C.H.Beck, 2011. ISBN 978-34-0662-140-6. S. 23.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Filetairos_(Pergamon)&oldid=7605840“