Gemini 9A

Gemini IX-A

Znak misie
Údaje o misii
Názov misie:	Gemini IX-A
COSPAR ID:	1966-047A
Kozmická loď:	Gemini SC9
Nosná raketa:	Titan II GLV (výr. č. 62-12564)
Volací znak:	Gemini 9
Posádka:	2
Kozmodróm (rampa):	Cape Kennedy (LC-19)
Štart:	3. jún 1966, 13:39:33,335 UTC
Pristátie:	6. jún 1966, 14:00:23 UTC severná oblasť Atlantického oceánu; 240 km severovýchodne od ostrova Great Abaco 27°52′00″S 75°02′48″Z
Trvanie:	3 dni, 20 minút, 50 sekúnd
Počet obehov:	47
Apogeum:	266,9 km
Perigeum:	158,8 km
Doba obehu:	88,78 minút
Inklinácia:	28,91°
Hmotnosť:	3 750 kg (kozmická loď pri štarte)
Fotografia posádky
Stafford (vľavo) a Cernan (vpravo)
Navigácia
Predchádzajúca misia Nasledujúca misia Gemini 8 Gemini 10
Kozmonautický portál

Gemini 9A (oficiálne Gemini IX-A) bol siedmy americký pilotovaný kozmický let v rámci programu Gemini. Pôvodná posádka Gemini 9, veliaci pilot Elliot See a pilot Charles Bassett, zahynula pri havárii 28. februára 1966, kedy astronauti leteli na nadzvukovom cvičnom prúdovom lietadle T-38 do St. Louis v štáte Missouri, kde mali v továrni McDonnell Aircraft trénovať na simulátore. Ich smrť povýšila záložnú posádku, Thomasa Stafforda a Eugena Cernana, na hlavnú posádku. Misia bola premenovaná na Gemini 9A potom, ako bol pôvodný štart 17. mája zrušený, keď bolo cieľové teleso misie Agena zničené pri zlyhaní štartu. Misia sa uskutočnila 3. až 6. júna 1966 po vypustení záložného adaptéra Augmented Target Docking Adapter (ATDA). Stafford a Cernan sa na obežnej dráhe síce stretli s ATDA, ale nemohli sa s ním spojiť, pretože sa kvôli chybe pri príprave štartu neoddelil aerodynamický kryt. Cernan počas misie vykonal dvojhodinový výstup do otvoreného vesmíru, počas ktorého mal podľa plánu predviesť voľný let v autonómnom raketovom kresle Vojenského letectva USA (Astronaut Maneuvering Unit). Nepodarilo sa mu to však uskutočniť v dôsledku stresu, únavy a prehriatia.

Posádka

• Thomas P. Stafford (2), veliaci pilot
• Eugene A. Cernan (1), pilot

(V zátvorkách je uvedený celkový počet letov do vesmíru vrátane tejto misie.)

Záložná posádka

• James A. Lovell, Jr., veliaci pilot
• Edwin E. Aldrin, Jr., pilot

Povýšenie Stafforda a Cernana zo záložnej posádky na hlavnú znamenalo, že bola potrebná nová záložná posádka. Jim Lovell a Edwin „Buzz“ Aldrin boli pôvodne záložnou posádkou pre Gemini 10. To je dôležité, pretože štandardná rotácia posádok znamenala, že miesto v záložnej posádke Gemini 10 by Aldrina zaradilo do hlavnej posádky neexistujúcej misie po Gemini 12 (rotácia posádok zvyčajne znamenala, že po službe v záložnej posádke mohol astronaut očakávať, že vynechá dve misie a potom bude v hlavnej posádke). Presun do záložnej posádky Gemini 9 znamenal, že Aldrin letel ako člen hlavnej posádky Gemini 12, čo zohralo významnú úlohu pri jeho výbere do záložnej posádky Apolla 8 a hlavnej posádky Apolla 11, vďaka čomu sa nakoniec stal druhým človekom na Mesiaci.

Pôvodná posádka

• Elliot M. See, Jr., veliaci pilot †
• Charles A. Bassett II, pilot †

Dňa 28. februára 1966 leteli See a Bassett z Houstonu v Texase do St. Louis v štáte Missouri, kde mali v továrni McDonnell Aircraft trénovať na simulátore. Podmienky na letisku Lambert Field boli zlé a v dôsledku toho See pri pokuse o vizuálne priblíženie a pristátie narazil do jednej z montážnych budov továrne a spôsobil haváriu lietadla, pričom on aj Bassett na mieste zahynuli. V dôsledku toho bola záložná posádka povýšená na hlavnú posádku, čo sa stalo prvýkrát od letu Mercury-Atlas 7 v roku 1962.

Gemini 9

Dňa 9. novembra 1965 NASA zverejnila zloženie posádky misie Gemini 9. Hlavnou posádkou sa stali Elliot See z druhého náboru astronautov (The New Nine) a Charles Bassett z tretieho náboru (The Fourteen). Po Neilovi Armstrongovi sa mal Elliot See stať iba druhým civilistom veliacim kozmickej lodi. Za záložnú posádku boli menovaní Thomas Stafford a Eugene Cernan. Zvláštnosťou bolo, že v tom čase sa Stafford ešte len pripravoval na svoj let s Wallym Schirrom na misiu Gemini 6A. Preto spočiatku najviac práce vykonal Cernan, nováčik z tretieho náboru. Až potom, ako sa Stafford vrátil z úspešnej misie a prešiel tradičnými spoločenskými oslavami, mohol sa naplno zapojiť do výcviku pre svoju prvú misiu v úlohe veliteľa. Zatiaľ čo výber Stafforda, Bassetta a Cernana do oddielu astronautov bol ostatnými uznávaný ako opodstatnený, u Elliota Seeho to tak úplne nebolo. Podľa spomienok Deka Slaytona, ktorý mal na starosti okrem iného výber letových posádok, bolo zaradenie Seeho do oddielu jedinou personálnou chybou, ktorej sa počas svojej kariéry dopustil. See, hoci veľmi priateľský, milý a skúsený, nebol na rovnakej úrovni s ostatnými ani ohľadom fyzickej kondície, ani ohľadom pilotných schopností, ani ohľadom schopnosti správneho rozhodovania pod tlakom. Slayton priznal, že mu velenie Gemini 9 venoval viac-menej ako „cenu útechy“, načo mal byť menovaný spolu so Cernanom do záložnej posádky Gemini 12, po ktorej by angažmán Seeho v oddiele v tichosti skončil. Elliot See bol pred vstupom do oddielu astronautov skúšobným pilotom u General Electric. Za svoju kariéru nalietal viac ako 3 700 hodín, z toho 3 200 hodín na prúdových lietadlách. Jeho povesť skúšobného pilota bola formálne úplne v poriadku. Avšak jeho kolegovia astronauti mali iný názor. Podľa Slaytona chýbal Elliotovi „killer instinct“ (inštinkt zabijaka), ktorý je typický pre všetkých stíhacích a skúšobných pilotov, a ktorý im dovoľuje vykonávať správne komplikované rozhodnutia v zlomkoch sekundy. Podľa Stafforda bol See trocha neistý pri lietaní podľa prístrojov a napríklad podľa Walta Cunninghama, ktorý mal možnosť raz letieť s Elliotom, lietal celkom nebezpečne – opatrne a pomaly. Vzhľadom na to, že astronauti mali ako svoj dopravný prostriedok nadzvukové cvičné prúdové lietadlo T-38, ktoré bolo známe svojím vysokým plošným zaťažením krídla a tým pádom neobľubovalo nižšie rýchlosti, si pilotné návyky Elliota Seeho koledovali o katastrofu.

Pôvodná hlavná a záložná posádka misie Gemini 9, 5. január 1966. Hlavná posádka: Elliot See (sediaci vľavo) a Charles Bassett (sediaci vpravo). Záložná posádka: Thomas Stafford (stojaci vľavo) a Eugene Cernan (stojaci vpravo)

Dňa 28. februára 1966 vzlietli z Ellingtonovej základne v Houstone dve lietadlá T-38. V jednom sedeli See a Bassett, v druhom Stafford a Cernan. Formáciu viedol See, Stafford bol jeho „číslom“. Astronauti leteli do St. Louis, kde mali v továrni McDonnell Aircraft trénovať na simulátore rendezvous, stretnutie kozmických lodí na obežnej dráhe. Na cieľovom letisku Lambert Field bola hmla, padal dážď so snehom a 200 metrov nad zemou viseli mraky. Prvý pokus o priblíženie nedopadol dobre – lietadlá boli „dlhé“, čiže preleteli prah pristávacej dráhy v príliš veľkej výške, navyše príliš veľkou rýchlosťou. Zatiaľ čo Stafford sa rozhodol pre opakované priblíženie podľa prístrojov a zdvihol lietadlo opäť do mrakov, See sa rozhodol pre vizuálne priblíženie. Stále s vysunutými plnými klapkami a podvozkom robil ľavú zákrutu tak, aby mal letisko stále v dohľade. Bohužiaľ, počas sledovania letiska si See neuvedomil, že rýchlosť jeho klesania je príliš veľká. Náhle sa pred ním objavila budova McDonnell č. 101. See zapol forsáž a T-38 sa pri pokuse o ostrý pravý náklon začal otáčať okolo pozdĺžnej osi. Bolo však už neskoro. Lietadlo narazilo pravým krídlom do strechy budovy 101 a vzápätí v kotrmelcoch dopadlo na parkovisko pred budovou. Bolo 08:58 miestneho času a misia Gemini 9 práve prišla o svoju hlavnú posádku – See a Bassett boli na mieste mŕtvi. Stafford a Cernan vo svojom lietadle pristáli vďaka procesu opakovaného priblíženia podľa prístrojov úplne bezpečne, hoci na chvíľu vládol v éteri zmätok ohľadom toho, kto sedel v havarovanom lietadle. Staffordovi so Cernanom nechceli pochopiteľne riadiaci na veži povedať, čo sa stalo. Astronauti sa to dozvedeli až na stojánke letiska, keď im prišiel tragickú správu oznámiť James McDonnell, zakladateľ McDonnell Aircraft.

Cernan (vľavo) a Stafford v kabíne kozmickej lode Gemini 9 počas výcviku, 10. máj 1966

Vyšetrovanie nehody, ktoré viedol šéfastronaut Alan Shepard, bolo veľmi dôkladné a boli počas neho vykonané aj rekonštrukcie profilu letu pomocou vrtuľníkov a lietadiel. Podľa záveru vyšetrovania bolo lietadlo T-38 s trupovým číslom 901 bez technických porúch a úplne letuschopné. Zrážka s vtákom bola vylúčená a najpravdepodobnejšou príčinou bola chyba pilota, ktorej sa dopustil Elliot See. Pád lietadla poškodil budovu 101, v ktorej prebiehala montáž kozmických lodí Gemini. See a Bassett zahynuli len pár metrov od miesta, kde sa dokončovala ich loď Gemini 9, ktorá našťastie nebola vôbec poškodená. Menšiu ujmu od padajúcich trosiek krídla T-38 utrpela rozpracovaná loď Gemini 10. Thomas Stafford neskôr napísal, že bolo šťastím v nešťastí, že lietadlo narazilo do strechy až takmer na konci budovy. Keby k pádu došlo o pár desiatok metrov skôr, T-38 by narazil do steny budovy a pravdepodobne by tak vymazal celý zvyšok programu Gemini. Nehoda tiež spôsobila veľké personálne zmeny ohľadom ďalších misií. Prvým logickým krokom bolo preradenie Stafforda a Cernana do hlavnej posádky Gemini 9, ktoré astronautom oficiálne oznámil Deke Slayton tesne po pohrebe Seeho a Bassetta 3. marca. Ďalším Slaytonovým ťahom bolo prevedenie Jima Lovella a Edwina „Buzza“ Aldrina, doterajšej záložnej posádky Gemini 10, na zálohu Gemini 9. Takto sa Lovell s Aldrinom ocitli na pozícii, z ktorej mohli očakávať nomináciu na let Gemini 12. Avšak tragickou smrťou Seeho a Bassetta boli ovplyvnené aj ďalšie záložné posádky. Na uvoľnené miesto zálohy „desiatky“ Slayton dosadil Alana Beana a doplnil ho Cliftonom Williamsom. Wiliams mal predtým predbežne figurovať na mieste záložného pilota misií jedenástky a dvanástky. Teraz pre zálohu jedenástky Slayton recykloval Armstronga a spároval ho s Williamom Andersom. Zálohu dvanástky, čo mala byť pôvodne posledná nominácia Elliota Seeho, teraz dostal Gordon Cooper a po ukončení svojej misie sa k nemu pridal Gene Cernan. Stafford so Cernanom sa teda na začiatku marca 1966 ocitli na mieste hlavnej posádky misie, ktorá mala štartovať iba za desať týždňov. Navyše, hoci obaja boli pochopiteľne cvičení práve pre túto misiu, prednostné právo na simulátoroch mali doteraz See a Bassett. Stafford so Cernanom preto ešte znásobili svoje tempo výcviku.

Tom Stafford bol ohľadom vyčerpávajúceho programu rendezvous pomerne nesvoj, najmä preto, že Gemini 9 bola posledným kusom, ktorý mal nádrže pohonných látok s menšou kapacitou. Experti ho však presvedčili o tom, že equi-period orbit rendezvous, pokiaľ je vykonané správne, je pomerne nenáročné na spotrebu paliva. Pôvodne bolo v pláne ešte jedno rendezvous. Malo ísť o stretnutie s teoretickým cieľom na eliptickej orbite vo veľkej výške. Tu mal pomôcť raketový stupeň Agena svojím motorom, avšak plánovači ešte stále neboli po predchádzajúcom zlyhaní presvedčení o tom, či je motor Ageny spoľahlivý. Ku Staffordovej veľkej úľave bol preto tento manéver z letového plánu vyškrtnutý. Stafford mal výhodu predošlého letu na Gemini 6A, a tak prikázal Cernanovi, aby sa zaoberal hlavne nácvikom na výstup do otvoreného vesmíru a ovládaním palubného počítača. Gemini 9 mala byť druhým strojom, kde bol počítač upgradovaný a dostal možnosť nahrávať programy z magnetických pásikov. Cernan už predtým s Charliem Bassettom veľmi starostlivo vyspovedal Eda Whitea a po jeho uistení, že kľúčovým faktorom počas výstupu do vesmíru je sila v rukách a najmä v predlaktiach, začali s Charliem usilovne cvičiť. Stafford taktiež udržoval frenetické tempo príprav a v priebehu jari nemohlo byť pochýb o tom, že pôvodne záložná posádka sa zhostí svojej úlohy úplne perfektne.

Problémy so štartom

Štart raketového stupňa Agena pomocou nosnej rakety Atlas, 17. máj 1966

Dátum štartu bol stanovený na 17. mája 1966. Najprv mala o 10:12 miestneho času (15:12 svetového času) zo štartovacieho komplexu 14 odštartovať Agena pomocou nosnej rakety Atlas a o 1 hodinu a 39 minút neskôr ju mali z rampy 19 nasledovať Stafford so Cernanom v Gemini 9. Odpočítavanie prebiehalo hladko a astronauti, v tom čase usadení v kokpite Gemini, mohli krátko po desiatej hodine začuť vzdialené hrmenie, ktoré vydávala štartujúca zostava Atlas-Agena. V čase 120,628 sekúnd po štarte, asi 10 sekúnd predtým, než sa mali vypnúť a oddeliť dva „boostery“, teda akési postranné motory, ktoré boli odhadzované a tým prenechávali svoju úlohu centrálnemu motoru Atlasu, priškripnutý kábel v systéme navádzania spôsobil skrat. Vzápätí sa jeden z boosterov Atlasu vychýlil až po zarážku a v tejto pozícii sa zasekol. Atlas sa začal vychyľovať doprava a za desať sekúnd vykonal vertikálnu otočku o 216°. Atlas s Agenou sa teraz rútil strmhlav dole zhruba smerom, odkiaľ vyštartoval. Otočka znamenala, že antény rakety už nemierili smerom k sledovacím staniciam, preto s ňou pozemná kontrola stratila spojenie. Agena sa však stále ozývala a to až do času T+456 sekúnd. Potom nastalo ticho. Atlas s Agenou dopadol do Atlantiku, 198 kilometrov od miesta svojho štartu.

Stafford (vpredu vľavo) a Cernan odchádzajú zo štartovacej rampy po zrušení letu Gemini 9, 17. máj 1966

Stafford so Cernanom museli vystúpiť z kabíny, pretože nebolo kam letieť. Pre Stafforda to bola zvláštna skúsenosť: dvakrát mal letieť v ústrety Agene a dvakrát jeho cieľové teleso zlyhalo a skončilo ako hromada trosiek na dne Atlantiku. K dobrej nálade mu neprispela ani básnička, ktorú v ten večer na večierku na „oslavu“ odloženia štartu recitoval jeden plukovník Vojenského letectva USA: „Myslím, že nikdy neuvidím Agenu pred sebou svojím okom.“ Už druhýkrát nastala situácia, kedy Gemini aj s posádkou bola pripravená na štart a cieľové teleso zlyhalo. Avšak práve preto, že to bolo druhýkrát, bol v zálohe alternatívny plán. Už jeden deň po neúspešnom štarte Ageny sa rozbehla aktivita, ktorá mala umožniť vyslanie Stafforda a Cernana na takmer plnohodnotnú misiu.

Pôvodne sa o Augmented Target Docking Adapter (ATDA) uvažovalo ako o alternatívnom cieli pre Gemini 8. Adaptér ATDA bol zostavený k 1. februáru 1966 a o deň neskôr prebehla oficiálna prebierka NASA. Avšak kým nastala chvíľa, kedy bolo možné ATDA použiť pre Gemini 8, podarilo sa vyriešiť problémy s Agenou a ATDA šiel do skladu. Jeho chvíľa nastala práve 17. mája, kedy Agena skončila na dne Atlantiku. Už ďalší deň začali úpravy rakety Atlas, ktorá mala pôvodne niesť Agenu pre Gemini 10. V ten istý deň bol ATDA vyvezený zo skladu a začala jeho kontrola. Dňa 19. mája bol orientačný systém v rendezvous and recovery section natankovaný palivom a o deň neskôr bola táto sekcia pripojená k zvyšku ATDA. Dňa 21. mája bol Atlas vztýčený na rampe 14 a 24. mája bol ATDA inštalovaný na jeho špici. Vykonali sa nevyhnutné prepojenia a ATDA dostal aerodynamický kryt. Uskutočnila sa štartovacia simulácia Gemini aj Atlasu a 1. júna bolo všetko pripravené. O 10:00:02 miestneho času (15:00:02 svetového času) odštartovala z rampy 14 zostala Atlas-ATDA. Po niekoľkých minútach bolo cieľové teleso usadené na svojej plánovanej dráhe vo výške 298,4 – 309,7 km nad povrchom so sklonom 28,87° vzhľadom k rovníku. Jediným zaváhaním na inak hladkom priebehu štartu boli signály z telemetrie, podľa ktorých sa neoddelil aerodynamický kryt. V čase 95 minút po ATDA mali na orbitu vyštartovať aj Stafford so Cernanom. Lenže, ako sa už u Stafforda stalo viac-menej zvykom, opäť sa nikam neletelo. Tentokrát sa tri minúty pred štartom pokazil navádzací systém Gemini. Počítač nespracoval aktualizáciu štartového azimutu a odpočet sa zastavil. Štyridsaťsekundové okno pre štart uplynulo a Stafford so Cernanom opäť sklamane vystúpili z kabíny. Pre Stafforda to bol štvrtý neúspešný pokus o štart a za tento pochybný rekord si vyslúžil trocha posmešnú prezývku „starosta rampy 19“. Ďalší pokus o štart bol naplánovaný za 48 hodín.

Priebeh letu

Stafford (v popredí) a Cernan začínajú svoju cestu k štartovacej rampe ráno v deň štartu

V piatok 3. júna 1966 bola záložná posádka Jim Lovell a Buzz Aldrin v kozmickej lodi už krátko po druhej hodine ráno, aby začala prípravy na štart. O hodinu neskôr riaditeľ operácií letových posádok Deke Slayton vzbudil hlavnú posádku Thomasa Stafforda a Eugena Cernana. Následne sa astronauti osprchovali a podstúpili krátku lekársku prehliadku. Potom si sadli k raňajkám, ku ktorým sa tradične podával steak a vajíčka. Spoločnosť im okrem Slaytona robil aj Charles Buckley, riaditeľ bezpečnostnej služby Kennedyho vesmírneho strediska. Po raňajkách Stafford a Cernan vyšli z Budovy pilotovaných letov (Manned Spacecraft Operations Building) a presunuli sa na štartovaciu rampu 16, kde si v špeciálne upravenom obytnom prívese obliekli skafandre. Nasledovala jazda špeciálne upravenou dodávkou na štartovací komplex 19, odkiaľ mali vyštartovať. Postupom času sa stalo tradíciou, aby posádka venovala nejaký malý a pokiaľ možno humorný darček vedúcemu štartovacej rampy Guenterovi Wendtovi. Stafford tradíciu dodržal a „padführerovi“, ako sa hovorilo Wendtovi kvôli jeho nemeckému pôvodu, odovzdal obrovskú zápalku s tým, že tentoraz už snáď zvládne zapáliť motory rakety. Avšak nielen posádka Gemini 9A si robila žarty. Jeden fór si pre astronautov pripravili aj ich náhradníci Lovell a Aldrin. Nad otvorenými dverami kabíny visel papier s básničkou:

We were kidding before,

But not any more,

Get your, uh, selves into space,

Or we‘ll take your place.

Jim & Buzz

Voľný preklad:

Predtým sme len žartovali,

Ale už sme s tým skoncovali,

Svoje, ehm, do vesmíru odštartujte,

Alebo nám svoje miesta prenechajte.

Jim & Buzz

Štart misie Gemini 9A, 3. jún 1966

Tieto slová nakoniec Staffordovi a Cernanovi pomohli a misia Gemini 9A úspešne odštartovala 3. júna 1966 o 08:39:33,335 miestneho času (13:39:33,335 svetového času) pomocou nosnej rakety Titan II GLV zo štartovacieho komplexu 19 na Cape Kennedy. Po navedení na orbitálnu dráhu sa ATDA nachádzal vo vzdialenosti 1 060 km pred Gemini a len niekoľko minút po oddelení od druhého stupňa Titanu odštartoval Stafford sériu niekoľkých manévrov, ktoré mali loď priviesť k spojeniu s adaptérom. Približne 2 hodiny a 13 minút po štarte zachytil palubný radar slabý odraz ATDA na vzdialenosť 208 km. Čoskoro sa však kontakt stratil, aby sa opäť objavil o pár sekúnd neskôr. ATDA bol ešte príliš ďaleko, takže prerušovaný záchyt radarom nebol ničím neobvyklý. O dvanásť minút neskôr už bol radarový záchyt pevný. Pred poslednou fázou zbližovania začal štrajkovať počítač, ale nešlo o nič závažné a s pomocou riadiaceho strediska vykonali Tom a Gene zážih zvaný TPI – „Terminal Phase Iniciation“, ktorý ich mal po malých korekciách priviesť do bezprostrednej blízkosti ATDA. V čase 3 hodiny a 27 minút po štarte Stafford prvýkrát spozoroval ATDA voľným okom, zatiaľ ešte ako žiariacu bodku. O desať minút neskôr Cernan pri pohľade na podivne sa blýskajúcu vzdialenú bodku vyhŕkol: „Človeče, dúfam, že to nie je aerodynamický kryt!“ Posledná fáza zbližovania prebiehala v zemskom tieni a astronauti mali problém pozorovať navigačné svetlá adaptéra, pretože ich oslňoval nezvyčajne žiarivý Mesiac. 4 hodiny a 10 minút po štarte bola Gemini od adaptéra len 300 metrov. Stafford so Cernanom zatiaľ neboli schopní rozoznať bližšie detaily, ale obaja začínali mať predtuchu. „Vidíš to? Tá potvora má stále na nose kryt,“ neveriacky predniesol Stafford. „Ja ti neviem. Zadná časť ATDA je natretá, tam nemôže byť kryt, nie?“ neisto opáčil Cernan. „Nedokážem to rozlíšiť,“ pripustil Stafford. O chvíľu neskôr však už bolo všetko jasné a Stafford ohlásil: „Kryt je iba napoly otvorený.“ Gemini teraz letela vo vzdialenosti 30 metrov od ATDA a keď bolo nadviazané spojenie s Houstonom cez sledovaciu stanicu na Havaji, astronauti opisovali riadiacemu stredisku, čo vidia: „Máme tu dosť divne vyzerajúci lietajúci stroj. (...) Obe polovice krytu sú stále pripojené, ale sú doširoka otvorené.“ Potom sa astronauti s loďou odvážili bližšie. Zo vzdialenosti jedného až troch metrov potom opisovali stav krytu a jeho súčastí. „Vyzerá to ako rozzúrený aligátor,“ uzavrel svoje pozorovania Stafford.

Pohľad z Gemini 9 na Augmented Target Docking Adapter (ATDA) s neoddeleným aerodynamickým krytom

Problém, ktorému teraz astronauti čelili, bol až zarážajúcim spôsobom triviálny. Všetka pyrotechnika i pružiny, ktoré mali zaistiť oddelenie oboch polovíc krytu od seba navzájom aj od ATDA, fungovali úplne bezchybne. Avšak súčasťou zaisťovacieho mechanizmu bola aj obruč, ktorá sa mala rozpojiť potom, ako sa polovice krytu roztvorili na 15° od seba. V ten moment sa mali rozpojiť klzné úchyty na obruči a obe polovice krytu mali odletieť preč. Lenže teraz rozdeleniu klzných úchytov bránili lanká od elektrických káblov pyrotechniky. Tieto lanká mali zaistiť, aby sa káble po splnení svojej funkcie odpojili zo svojich zástrčiek a tým umožnili rozpojenie obruče. Ukázalo sa, že niekto lanká veľmi starostlivo pripevnil lepiacou páskou ku krytu, čím zamedzil vytiahnutiu káblov zo zástrčiek a tým aj rozpojeniu krytu. Následné vyšetrovanie odhalilo zaujímavé opomenutie. Kryt vyrobila firma Douglas a išlo o podobný systém, aký sa používal na Agenách. Normálne by bol kryt odovzdaný firme Lockheed – väčšinovému výrobcovi Ageny – ktorej pracovníci ho normálne upevňovali na jeho miesto. Lenže ATDA postavil McDonnell a práve na jeho pracovníkov teraz pripadla úloha inštalovať kryt na špici zostavy. Na mieste bol však pracovník Douglasu, ktorý na inštaláciu dohliadal a bol tiež prítomný finálnej predletovej skúške. Tá bola, čo sa konfigurácie systémov týka, takmer dokonalou kópiou skutočného odpočítavania a štartu, ale s jedinou výnimkou. Nebola aktivovaná pyrotechnika, aby sa zabránilo jej nechcenému odpáleniu. To sa týkalo aj tých laniek. Káble sa mali napojiť do finálnej konfigurácie až pre skutočný štart. Avšak pracovník Douglasu, ktorý kryt poznal naspamäť, musel odísť za svojou tehotnou manželkou. Po napojení pyrotechniky zostali z obruče visieť tie lanká a zodpovedný pracovník McDonnellu nevedel, čo s nimi. Keď sa pozrel do manuálu, našiel tam len poznámku o tom, že lanká sa majú zaistiť, a odkaz na nákres. Nákres ale nebol k dispozícii. Nemenovaný pracovník sa zamyslel a lanká nakoniec starostlivo prilepil páskou. Pyrotechnika teda fungovala bezchybne, avšak lanká nemohli vytiahnuť káble zo zdierok a kryt sa tým pádom pootvoril len toľko, koľko mu dovolila obruč.

Stafford v kabíne Gemini 9

V riadiacom stredisku sa uvažovalo nad tým, ako uvoľniť kryt. Čas bežal a zásoby paliva v orientačnom systéme na nose ATDA boli veľmi skromné. Bolo potrebné, aby niekto na niečo prišiel teraz, pretože opakovanie pokusu o spojenie nasledujúci deň už nebude možné. Operátori skúšali vysúvať dokovací prstenec do pracovnej pozície, čo malo za následok iba to, že „aligátor“ akoby otváral a zatváral papuľu a teleso navyše začalo jemne rotovať. V zákulisí sa jednalo o iných možnostiach, pričom s asi najzvláštnejším nápadom prišiel pilot záložnej posádky Buzz Aldrin. Navrhoval, aby Gene Cernan vystúpil z kozmickej lode a prestrihol lanká. Vyvolal tým značnú nevôľu u svojich nadriadených, pretože takýto postup by Cernana mohol stáť život. Všade bolo plno ostrých hrán, ktoré mohli preseknúť skafander, nehľadiac na to, že samotné lanká boli napnuté a po uvoľnení mohli aj tie znamenať pre Cernana smrteľné nebezpečenstvo. Zatiaľ ešte zúčastnení verili, že sa situáciu nejako podarí vyriešiť, ale drahocenný čas ubiehal a bolo treba prejsť k ďalším bodom letového programu. Päť hodín a jednu minútu po štarte vykonali astronauti zážih, ktorý bol úvodom ekviperiodického rendezvous. ATDA pomaly mizol pod loďou a obaja muži sledovali priebeh svojho manévru na pripravených grafoch a pomocou sextantu. Tento druh rendezvous bol podľa predpokladov pomerne priamočiary a nenáročný na pracovné zaťaženie posádky. O hodinu a štvrť neskôr Stafford začal prvý z niekoľkých manévrov, ktoré mali dostať Gemini 9 opäť do blízkosti ATDA. V čase 6:36:32 po štarte posádka mohla ohlásiť, že je opäť vo formácii s cieľovým telesom vo vzdialenosti zhruba 20 metrov. Deň ešte nekončil. Ešte predtým, než sa astronauti najedli a šli spať, museli vykonať separačný manéver, ktorým umiestnili Gemini na nižšiu orbitu do pozície potrebnej pre tretie rendezvous, ktoré bolo na programe druhý letový deň. Stafford a Cernan síce spali, ale len prerušovane a ani jeden z dvojice nespal viac ako trištvrte hodiny v kuse. Navyše hodinu po začiatku spánkovej periódy bola naplánovaná údržba palivových článkov a ďalšie úkony. Až potom malo nasledovať osem hodín odpočinku.

Ústie rieky Amazonky na severnom pobreží Brazílie pri pohľade z Gemini 9, 4. jún 1966

Do 4. júna sa Stafford a Cernan prebudili unavení a v očakávaní veľmi náročného dňa. Malo sa uskutočniť tretie rendezvous a potom mal Cernan vykonať svoj výstup do otvoreného vesmíru s využitím raketového kresla. Necelú hodinu a pol po ukončení spánkovej periódy tak boli obaja muži už v plnej práci a vykonávali prvý zo zážihov nutných na vykonanie stretnutia „zhora“, ktoré malo simulovať záchranu lunárneho modulu potom, ako po štarte z mesačného povrchu skončil na nižšej dráhe, ako sa predpokladalo. V tom čase bol ATDA vzdialený približne 110 km od Gemini. Pol hodiny po prvom zážihu, upravujúcom fázu orbity, prebehol druhý, tentoraz s cieľom upraviť výšku dráhy Gemini. Telesá sa k sebe pomaly približovali, ale posádka mala pomerne veľké problémy s vizuálnym zachytením cieľa. Našťastie tu bol elektronický pomocník v podobe radaru, takže necelé tri a pol hodiny po začatí stíhania ATDA Gemini 9 opäť „zaparkovala“ v bezprostrednej blízkosti cieľového telesa. Bolo 21 hodín a 42 minút po štarte a misia Gemini 9A mala za sebou jeden z dvoch kľúčových bodov letového plánu: tri rendezvous sa vydarili nad očakávania dobre. V nádržiach systému OAMS (Orbit Attitude and Maneuvering System) zostávalo už len 17 % pohonných látok. Takmer okamžite po zavŕšení posledného rendezvous sa komunikátor (CAPCOM) spýtal na stav príprav k výstupu z kozmickej lode. Podľa modifikovaného plánu mali prípravy začať bez meškania. Staffordovi sa však do okamžitého výstupu príliš nechcelo. Stav paliva v nádržiach sa tenčil a ak by Cernanov výstup prebehol teraz, bolo by potrebné udržiavať vzájomnú polohu s ATDA. A to by znamenalo ďalšie míňanie pohonných látok. Navyše boli Stafford so Cernanom po hektickom tempe posledných niekoľko desiatok hodín dosť unavení. Preto Stafford vykonal krátky retrográdny zážih OAMS a Gemini sa začala od ATDA vzďaľovať rýchlosťou približne 1 m/s, tentoraz definitívne. Posádka sa teraz mohla venovať najmä fotografovaniu zemského povrchu a nebeských telies. Astronauti sa s nadšením pustili do experimentov a za jeden deň odviedli značný kus práce.

Cernan na začiatku svojho výstupu do otvoreného vesmíru, 5. jún 1966

Dňa 5. júna sa Gene Cernan začal pripravovať na svoju veľkú chvíľu. Vysoko nad Tichým oceánom bolo všetko pripravené, atmosféra z kokpitu vypustená a s istými ťažkosťami otvorené dvere nad Cernanovou hlavou. Gene sa postavil v sedadle a najprv odhodil vrece s odpadkami. Potom podal Staffordovi lapač mikrometeoroidov, nainštaloval šestnásť milimetrovú kameru, následne sa ľahko odrazil a pomaly vyletel von z kabíny. Potom, ako sa dostal k prednej časti Gemini, pripevnil na ustreďovací kolík malé zrkadlo a pustil sa do prvej veľkej úlohy, ktorá mala názov „Dynamika spojovacieho lana“. Lenže krátko po začiatku výstupu začalo byť jasné, že nič nepôjde podľa plánu. Cernan si síce mohol na začiatku výstupu na pár sekúnd vychutnať výhľad na Los Angeles, Edwardsovu základňu a Baja California, ale čoskoro mal čo robiť, aby sa nezamotal do spojovacieho lana. Veľmi rýchlo zistil, že tretí Newtonov zákon o akcii a reakcii tu platí do poslednej bodky. Kedykoľvek chcel Gene zmeniť svoju polohu v priestore, lano si s ním robilo, čo chcelo. Rovnako, keď sa chcel zaprieť o loď, tá pred ním uskakovala ako živá. Pruhy suchého zipsu, ktoré mal Cernan otestovať ako možnú pomôcku na udržanie polohy tela a na presun po povrchu lode, boli úplne na smiech. Po desiatich minútach sa podľa plánu s veľkými ťažkosťami vrátil k prielezu do kabíny, aby si na chvíľu oddýchol. Zatiaľ čo Staffordov pulz sa držal okolo deväťdesiatky, ten Cernanov prezrádzal, že pohyb vo voľnom priestore v žiadnom prípade nebude taký ľahký, ako sa predtým zdalo. Napriek tomu, že bol Gene v dokonalej fyzickej forme, jeho srdce bilo rýchlosťou až 155 úderov za minútu.

Kozmická loď Gemini 9 fotografovaná Cernanom počas výstupu

Po krátkom odpočinku sa Gene vybral smerom dozadu, kde naňho na konci adaptéra čakalo jeho raketové kreslo Astronaut Maneuvering Unit (AMU). Pohyb bol možný len s najvyššou mierou úsilia – chýbali fixačné body. Cernan tiež začal cítiť na niektorých častiach tela značné horúco, pretože systém udržania životných podmienok bol nedostatočne výkonný a do očí sa mu rinuli rieky potu. Jeho tep stúpol na 180 úderov za minútu. A keď sa konečne dostal na koniec adaptéra, čakala naň prekážka vo forme zubatého a ostrého predelu v miestach, kde sa na adaptér pôvodne napájal druhý stupeň Titanu. Cernan sa opatrne prehupol cez okraj adaptéra a preručkoval ku kreslu. Pripútal sa k nemu a začal s jeho aktiváciou. Každý úkon zabral niekoľkonásobné množstvo času oproti nácvikom na zemi a aj malé pohyby vyžadovali obrovskú námahu. Medzitým sa Gemini dostala do orbitálnej noci. Cernan už predtým s rozčarovaním zistil, že z dvoch pracovných lampičiek na AMU svieti iba jedna. To by nebolo až také tragické, avšak výhľad z prilby bol teraz zlý. Vzápätí Cernan pochopil, kde je problém: priezor prilby sa mu zahmlil a on bol teraz odkázaný iba na výhľad malým okienkom, ktoré očistil špičkou svojho nosa. Navyše, v okamihu, keď prepojil elektrickú prípojku svojho skafandra na zdroj v kresle, takmer úplne stratil možnosť hovoriť so Staffordom. Zatiaľ čo predtým spolu hovorili pomocou interkomu v kábli, teraz boli odkázaní iba na rádiové vlny a tie nie celkom dobre prenikajú kovovými predmetmi, v tomto prípade trupom Gemini. Cernan počul Stafforda, ale Stafford takmer nepočul Cernana.

Tom Stafford sa zľakol situácie. Spomenul si na konverzáciu s Dekom Slaytonom tesne pred odchodom na štartovaciu rampu. Deke mu tlmočil požiadavku manažmentu, ktorý nariaďoval, že ak by sa stalo nemysliteľné a Cernan by počas výstupu zomrel alebo nebol schopný vrátiť sa do kabíny, Stafford ho má doviezť na Zem. Stafford bol šokovaný. Vtiahnutie Cernanovho tela do kokpitu nepripadalo absolútne do úvahy. A vykonávať vstup do atmosféry s jeho telom visiacim za loďou a čiastočne otvoreným poklopom (prípojka kábla bola vo vnútri kokpitu) – to by bola úplná samovražda. Stafford vtedy konverzáciu ukončil vyhlásením, že akonáhle sa raketa zdvihne z rampy, veliteľom je on a on bude rozhodovať, čo v takom prípade urobiť. A teraz začal mať o kolegu naozaj strach. So Cernanom sa teraz mohol Stafford dohovárať iba prostredníctvom zapínania a vypínania mikrofónu, ktoré sa prejavuje kliknutím. Jeden klik znamenal „áno“, dve kliknutia „nie“. Medzitým vyšlo slnko, ale Cernanov priezor zostával stále zahmlený. Nakoniec Stafford rozhodol: nemá zmysel riskovať test AMU so zahmleným priezorom. Približne hodinu a pol po začiatku výstupu oznámil riadiacemu stredisku prostredníctvom sledovacej stanice na Havaji svoje rozhodnutie o ukončení skúšky AMU. Po krátkom opise situácie Houston súhlasil. Cernan sa opäť pripojil na pôvodný kábel, odpútal sa z kresla a pomaly začal cestu späť do kabíny. Spiatočná cesta trvala asi len 4 minúty, ale Cernan bol teraz úplne vyčerpaný. A to pred ním stála ešte posledná prekážka – dvere.

Spokojná posádka Gemini 9A po pristátí v Atlantiku, 6. jún 1966

Trvalo desať minút, kým sa Cernan usadil do sedadla natoľko, že bolo možné uzavrieť dvere kabíny. Gene bol nútený skrčiť sa do úplne neprirodzenej polohy, až mal pocit, že mu natlakovaný skafander rozdrví nohy. Neskôr priznal, že si dokonca ticho poplakal bolesťou. Nakoniec, 2 hodiny a 7 minút po začiatku výstupu, teda o štyridsať minút skôr oproti plánu, začal do kabíny opäť prúdiť kyslík z nádrží a skafander konečne povolil. Cernan bol na pokraji zrútenia. Tvár mal červenú a v skafandri sa prevaľovalo niekoľko litrov jeho potu. Hoci sa niečo málo tekutiny stačilo zo skafandra odpariť, po lete z neho v Houstone technici vyliali ešte celý polliter. Navyše povolil šev jednej z vnútorných vrstiev skafandra a Cernanova kostrč bola spálená od slnka. Keď Stafford zbadal Cernanov mizerný stav, proti všetkým predpisom mu do tváre strekol dávku vody z hadice na pitie. Zvyšok dňa astronauti odpočívali a venovali sa zostávajúcim experimentom. Pár týždňov pred štartom Stafford zavolal kapitánovi záchrannej lietadlovej lode USS Wasp Gordonovi Hartleyovi, aby ho priateľsky napoly žartom varoval, že pokiaľ bude Wasp v strede pristávacej oblasti, je možné, že mu Gemini 9 pristane na palube. Stafford bol rozhodnutý uskutočniť čo najpresnejšie pristátie. V jeho prospech hovorili skúsenosti z predošlých misií a vylepšený navigačný softvér palubného počítača.

Dňa 6. júna posádka dokončila upratovanie a prípravu lode na pristátie a 71 hodín, 46 minút a 44 sekúnd po štarte prebehol deorbitačný zážih. Od začiatku išlo všetko presne podľa plánu, napríklad pomyselnú hranicu atmosféry vo výške 122 km kabína prekonala s odchýlkou ​​iba jednej sekundy oproti predpokladu. Zvyšok pristátia taktiež prebehol bez problémov a Staffordovi sa takmer podarilo to, čo sľuboval kapitánovi USS Wasp. Kozmická loď Gemini 9 pristála 6. júna 1966 o 09:00:23 miestneho času (14:00:23 UTC) na hladine Atlantického oceánu. Miesto pristátia sa nachádzalo 240 km severovýchodne od ostrova Great Abaco, iba 700 metrov od stredu cieľovej oblasti a na dohľad od záchrannej lode. Minútu po pristátí už potápači pracovali na upevnení nafukovacieho goliera okolo kabíny a za ďalších 52 minút bola kabína aj s astronautmi vo vnútri vyzdvihnutá žeriavom a prenesená na palubu lietadlovej lode.

Parametre misie

Prvé rendezvous

• 3. jún 1966: 17:45 – 18:00 UTC

Výstup do otvoreného vesmíru

• Cernan
  • Začiatok: 5. jún 1966, 15:02:00 UTC
  • Koniec: 5. jún 1966, 17:09:00 UTC
  • Trvanie: 2 hodiny a 7 minút

Galéria

• 
  Zľava doprava: Eugene Cernan, Thomas Stafford, Jim Lovell a Buzz Aldrin na tlačovej konferencii v Stredisku pilotovaných letov (Manned Spacecraft Center) v Houstone
• 
  Cernan trénuje obliekanie jednotky AMU (Astronaut Maneuvering Unit)
• 
  Štart náhradného cieľového objektu ATDA pomocou nosnej rakety Atlas, 1. jún 1966
• 
  Posádka Gemini 9A raňajkuje v spoločnosti Deka Slaytona a Charlesa Buckleyho v deň štartu
• 
  Stafford si oblieka skafander
• 
  Stafford (v popredí) a Cernan kráčajú k výťahu, ktorý ich vynesie ku kabíne kozmickej lode
• 
  Stafford (vľavo) a Cernan v kabíne Gemini 9. Nad nimi vidno báseň od ich náhradníkov Lovella a Aldrina
• 
  Štart misie Gemini 9A, 3. jún 1966
• 
  Delta rieky Mississippi a pobrežie Mexického zálivu z Gemini 9
• 
  Náhradný cieľový objekt ATDA pri pohľade z Gemini 9
• 
  Priblíženie k objektu ATDA
• 
  Pohľad z Gemini 9 fotografovaný Cernanom počas výstupu do otvoreného vesmíru
• 
  Kozmická loď Gemini 9 fotografovaná Cernanom počas jeho výstupu do otvoreného vesmíru
• 
  Vyčerpaný Cernan v lodi Gemini 9 po náročnom výstupe do otvoreného vesmíru
• 
  Pristátie Gemini 9 do vĺn Atlantického oceánu, 6. jún 1966
• 
  Stafford (vľavo) a Cernan telefonujú s prezidentom USA Lyndonom B. Johnsonom z lietadlovej lode USS Wasp

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Gemini 9A

Externé odkazy

• Oficiálna stránka (po anglicky)
• Gemini 9A na stránkach spacefacts.de (po anglicky)
• Gemini 9A v Malej encyklopédii kozmonautiky (po česky)
• Kritické momenty kosmonautiky 9. díl (po česky)
• Gemini – Kosmonautická maturita (13. díl) (po česky)
• Gemini – Kosmonautická maturita (14. díl) (po česky)