Historický a archeologický komplex Bolgaru

Svetové dedičstvo UNESCO

Historický a archeologický komplex Bolgaru
zaniknuté sídlo
Štát	Rusko
Subjekt federácie	Tatársko
Okres	Spasský rajón
Súradnice	54°58′27″S 49°01′51″V
Štýl	islamská architektúra prvky orientálnej a pohanskej kultúry
Materiál	pôvodne drevo vápenec, tuf, kameň
Vznik mesta Výstavba zachov. budov Založenie kláštora Vznik múzea	10. storočie 14. storočie 1712 1969
Posl. zmienka o meste	1431
Svetové dedičstvo UNESCO
Dátum zápisu	2014
Komplex na mape Ruska
Wikimedia Commons: Cultural heritage monuments in Bolghar
Webová stránka: великий-болгар.рф/
OpenStreetMap: mapa
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka:  Geografický portál

Historický a archeologický komplex Bolgaru je zaniknuté sídlo v Rusku, niekdajšie hlavné mesto Volžského Bulharska a Zlatej Hordy, jedno z najvýznamnejších miest raného Kazanského chanátu. Komplex sa nachádza v republike Tatársko neďaleko novodobého mesta Bolgar v tesnej blízkosti rieky Volga asi 30 kilometrov od ústia rieky Kama. V čase jeho rozkvetu v 13. a 14. storočí šlo o obrovské osídlenie so značným počtom budov, ktoré bolo obklopené hradbou dlhšou ako 5 kilometrov. Tvarom plocha komplexu pripomína trojuholník tiahnúci sa od rieky Volga na juh. Z budov sa dnes najmä vďaka záchranným prácam zachovala len časť, medzi nimi: Mešita a Veľký minaret (renovovaný), Severné mauzóleum, Východné mauzóleum, Malý minaret a Chánova hrobka, Biela a Čierna komnata a ďalšie. Miesto v sebe spája prvky arabskej, turkickej, moslimskej i pohanskej kultúry. V roku 2014 bol komplex zapísaný na zoznam svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Miesto zohráva významnú úlohu v dejinách islamu v Rusku a je pútnickým miestom tatárskych moslimov.

História

Územie bolo pre svoju výhodnú polohu pri rieke Volga obývané už v období mezolitu (napr. ust-kamská kultúra). Vďaka blízkosti rieky sa darilo rybolovu, a v okolité lesy poskytovali dostatok obživy pre lovcov. Úrodná pôda v okolí zase dopomohla k rozvoju poľnohospodárstva. V okolí sa našlo viacero archeologických nálezov z kameňa, i kovov (napr. azelinská kultúra). V polovici 1. tisícročia (4. – 7. storočie) povodie Volgy osídlila imenkovská kultúra. Hoci neexistujú dôkazy o prepojení imenkovskej kultúry na bolgarské osídlenie, mnohí historici sú presvedčení o tom, že kultúra v neskoršom období splynula s Volžskými Bulharmi, ktorí založili Bolgar.

Protobulharské kmene sa do oblastí nad Kaspickým a Čiernym morom dostali po tom, čo boli z východu vyhnané pre posuny kmeňových zriadení spôsobené Avari. V 7. storočí moc bulharských kmeňov vzrástla a vznikla Kubratova ríša prezývaná aj Veľké Bulharsko. Po Kubratovej smrti sa jeho ríša rozdelila medzi jeho synov a územie v okolí rieky Volga a Kama získal Kotrag, ktorý položil základy Volžského Bulharska.

Dnešný vstup do komplexu, v pozadí je moderná Biela mešita

Historické mesto Bolgar začalo vznikať niekedy v ranom 10. storočí. Pre svoju polohu sa takmer ihneď stal prirodzeným obchodným centrom v lokalite. Mesto samotné nebolo veľké, no jeho rozloha postupne rástla. Prislúchali k nemu aj rozsiahle prímestské oblasti, medzi nimi najmä niekoľko kilometrov vzdialený Aga bazár. Mesto zohrávalo významnú úlohu v obchode medzi východnou Európou, moslimským svetom a Áziou. Po prijatí islamu za oficiálne náboženstvo Volžského Bulharska v roku 922 sa mesto stalo centrom viery v krajine a zohral významnú úlohu pri šírení islamu na území dnešného Ruska. Vďaka náboženskej politike a obchodnej sile krajina a mesto priťahovali pozornosť viacerých dobových historikov.

V písomných prameňoch sa prvýkrát spomína v diele Abú Zaída al-Balchího, niekedy z rokov 920/921. Al Balchí spomína Bolgar ako mesto s hlavnou mešitou v krajine, ďalším mestom, ktoré spomínal bol neďaleký Suvar. Obe mestá mali mať spolu asi 10 000 obyvateľov a domy v nich mali byť vystavané z dreva. Slúžiť však mali len ako zimné obydlia a v lete mali obyvatelia bývať v jurtách. Nezávisle od neho mesto popisujú aj ďalšie arabské pramene z 10. a 11. storočia. Arabský spisovateľ Ibn Chaukal spomína, že bolo dokonca Rusmi dočasne dobyté počas Sviatoslavovej kampane proti Chazarom, iné pramene však udalosť nedokladajú. V 12. storočí význam mesta upadol po tom, čo sa politické centrum premiestnilo do Biljaru (Biläru). Presun hlavného sídla krajiny býva zdôvodňovaný nepokojom na západných hraniciach krajiny, kde proti Bulharom vystupovali ruskí vládcovia (Juraj Dlhoruký a Andrej Bogoľubskij).

Pohľad na: Východné mauzóleum, Veľký minaret a Chrám Zosnutia Presvätej Bohorodičky

V 13. storočí Volžské Bulharsko obsadili Mongoli a pre Bolgar, ktorý bol síce v roku 1236 kompletne zničený, sa začalo nové obdobie rozmachu. Zásadný vzostup dosiahlo mesto po tom, čo ho získal Džučiho ulus (Zlatá horda). V meste sa rozmohla remeselná výroba a jeho rozloha niekoľkonásobne vzrástla. Razili sa v ňom aj mince. Z tohto obdobia pochádza aj väčšina zachovaných budov. Význam mesta potvrdzuje, že sa mesto pravidelne vyskytuje v historicko-geografických dielach danej doby a Bolgar svojom diele spomína aj benátsky cestovateľ Marco Polo, ktorý ho určuje za jedno zo sídiel chána Berkeho. Úpadok moci Zlatej hordy umožnil niektorým častiam krajiny získať istý stupeň autonómie a v Bolgare sa vytvoril poloautonómny Bolgarský ulus. V roku 1361 bolo mesto v rámci sporov o moc obsadené Bulat-Timurom a v roku 1395 Tamerlánom. V 15. storočí význam mesta poklesol pre vzostup Kazane. Po bitke na Kulikovom poli mongolská moc v Rusku začala upadať a ruské vojská a uškujnici (prevažne novgorodskí zbojníci, či riečni piráti) stále častejšie začali prenikať na mongolské územie, čím oslabovali ekonomiku a moc miestnych miest. Definitívny pád mesta priniesla kampaň Fiodora Davidoviča Pestrého v roku 1431. Po tomto roku sa už mesto v kronikách nespomína a jeho miesto zaujala Kazaň. Presná miera deštruktivity tejto kampane však nie je istá a je možné, že vojenské operácie Moskvy v 30. rokoch iba prispeli tomu, že sa moc z Bolgaru definitívne presunula do Kazane.

Pamätná minca venovaná Bolgaru

V roku 1712 bol na mieste zrúcaniny mesta Bolgar založený Uspenský monastier, v ktorom niektorí z miestnych moslimských obyvateľov videli pokus o rusifikáciu regiónu. V roku 1722 Bolgar navštívil Peter Veľký a vydal dekrét o zachovaní a oprave starých budov, čo však bolo vykonané liknavo. Hoci bol kláštor v roku 1763 rozpustený, ako pamiatka po tejto etape na mieste zostal Chrám Zosnutia presvätej Bohorodičky. V roku 1781 vyrástla v tesnej blízkosti komplexu dedina Spasskaja (dnešný Bolgar).

V roku 1969 sa pamiatka stala chránenou a bolo vytvorená Bolgarská štátna historická a architektonická rezervácia. V 70. rokoch sa začali archeologické, výskumné a renovačné práce. V roku 2000 sa rezervácia premenila na múzejnú rezerváciu a bol obnovený Veľký minaret a v roku 2010 sa začala realizácia väčšieho projektu, ktorý má vybudovať novú infraštruktúru a rekonštruovať pamiatky. Vznikla tiež nová Biela mešita, Múzeum chleba a riečny prístav. V roku 2014 bolo miesto zapísané do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.

Stavby

Interiér mešity s minaretom v pozadí

Plán komplexu: 1 – Mešita a Veľký minaret, 2 – Severné mauzóleum, 3 – Chrám Zosnutia presvätej Bohorodičky, 4 – Východné mauzóleum, 5 – Chánove kúpele, 6 – Chánova hrobka, 7 – Malý minaret, 8 – Biela komnata, 9 – Čierna komnata, 10 – Mestečko, 11 – Západná brána, 12 – Južná brána, 13 – Mauzóleá, Čierna čiara – priekopa a valy

Prvé stavby v meste boli podľa zmienok arabských cestovateľov drevené, v mongolskom období vznikli kamenné stavby. Dnešná podoba stavieb je prevažne z obdobia rekonštrukcií, pretože budovy boli po opustení Bolgaru zanedbané a poškodené.

Mešita a Veľký minaret

Mešita bola jednou z hlavných budov komplexu. Je vystavaná z bieleho vápenca a má tvar štvoruholníka (obdĺžnika) o rozmeroch 32x34 metrov. Mala 20 vnútorných stĺpov podopierajúcich drevenú štítovú strechu. K severnej stene priliehal klenutý vstupný portál a vysoký minaret. Steny boli omietnuté a posilnené vonkajšími podperami. Mihráb bol umiestnený na južnej strane a bol orámovaný bohatou ornamentálnou rezbou. Mešita prešla v 14. storočí viacerými rekonštrukciami. Najprv bol prearanžovaný interiér, v 40. rokoch 14. storočia boli k mešite pridané štyri nárožné veže, rámy okien a dverí, predsiene a vonkajšie dekoratívne výklenky. V súčasnosti je na tomto mieste zrúcanina stien, rohových veží, základy portálov a stĺpov, ako i rekonštruovaný minaret. Mešita bola viackrát detailne preskúmaná (1892, 1915, 1946, 1964 – 1966) a konzervovaná (1965 – 1966, 2003 – 2005, 2010 – 2012), rekonštrukcia celej stavby sa zatiaľ neplánuje.

Veľký minaret bol 24 metrov vysoký a na fasáde obsahoval arabské nápisy (výňatky z Koránu). Vystavaný bol z vápenca. V roku 1841 sa zrútil a jeho stavebný materiál bol okamžite zhromaždený miestnym obyvateľstvom na stavebné účely. Minaret bol najmä pre náboženské záujmy obnovený podľa kritérií Benátskej charty, no nejde o skutočnú pôvodnú podobu. Dnešná stavba stojí na základe prvého minaretu a turisti, či pútnici ho môžu bezplatne využívať ako vyhliadkovú plošinu.

Východné mauzóleum

Východné mauzóleum

Bolo postavené z bieleho kameňa (vápenca a tufu) v 30. rokoch 14. storočia v rámci staviteľských prác spojených s druhou rekonštrukciou mešity. Je vystavané vo forme orientálnych moslimských hrobiek s vyčnievajúcim portálom a slúžilo ako rodinná hrobka šľachtického rodu Burašbekovcov. Centrálna osemuholníková stavba s plánom o strane 10,8 metra a s kupolou (dnes pod ihlanovou strechou) má vchod z juhu. Pozdĺž okrajov osemuholníkovej štruktúry zostávajú stopy dekoratívnych výklenkov. Na začiatku 18. storočia bolo prestavané na kresťanský Kostol svätého Mikuláša a bolo v doň pridaných niekoľko kresťanských prvkov. V mauzóleu sa našlo sedem rozpadnutých drevených, alebo kamenných hrobiek, v niektorých boli nájdené i pozostatky. V súčasnosti budova slúži ako múzeum archeologických predmetov.

Severné mauzóleum

Severné mauzóleum

Bolo podobne ako východné mauzóleum postavené v 30. rokoch 14. storočia v súvislosti s dokončením druhej rekonštrukcie hlavnej mešity. Stavba bola postavená z vápenca, pri opláštení sa použili tufové bloky. Má obdĺžnikovitý pôdorys s rozmermi 13x18 metra. Pôvodne malo stanovú strechu a vyčnievajúci portál. Slúžilo ako rodinná hrobka bolgarskej šľachtickej rodiny, v 18. storočí bolo využívané ako kláštorná pivnica. Z pôvodného vzhľadu ostali len základy.

Malý minaret

Chánova hrobka a Malý minaret

Malý minaret sa nachádza pol kilometra južne od mešity blízko Chánovej hrobky. Bol postavený v druhej polovici 14. storočia podľa vzoru Veľkého minaretu, stavitelia využili tuf a biely vápenec. Plán minaretu je štvorec s dĺžkou strany 4,8 metra. Skladá sa z dvoch valcových priestorov položených na sebe a kužeľovej strechy. Bez strechy stavba meria 10 metrov. V jeho vnútri sa nachádza 45 schodov vedúcich do horného priestoru s nízkym bubnom. Oblúkový vstup do minaretu a výklenky na západnej strane sú bohato zdobené jemnými rezmi kameňa. Stopy dekorácie sa nachádzajú aj v hornej kruhovej časti. V historických prameňoch sa spomína až od roku 1712.

Chánova hrobka

Hrobka sa nachádza 15 metrov severne od Malého minaretu v priestoroch bývalého cintorína. Bola postavená v ranom 14. storočí, v polovici storočia bola rekonštruovaná a doplnená na komplex štyroch hrobiek. Vybudovaná bola z bieleho vápenca na štvorcovom pláne so stranou 8,5 metra. Ako strecha poslúžila malá kupola, budova nemala portál. V historických prameňoch sa spomína od 18. storočia.

Čierna komnata

Čierna komnata

Budova sa nachádza 400 metrov južne od mešity, a približne rovnako je vzdialená aj od Malého minaretu. Bola vybudovaná z bieleho vápenca v polovici 14. storočia. Dvojposchodová budova o výške 9,5 metra bola vystavaná na štvoruholníkovej kubickej základni o rozmeroch 10x10 metrov. Má osemuholníkovú vertikálnu strednú časť a pologuľovitú kupolu na nej. Centrálna miestnosť zostala nedotknutá, bola však súčasťou väčšieho komplexu s bočnými chodbami s arkádami a s portálom s predným schodiskom. Kupolovitá miestnosť vo vnútornej vrstve budovy je omietnutá a zdobená alabastrovým tvarovaním, ktoré obsahuje profilové tyče, hviezdicové rozety, stĺpy s hlavicami. Účel budovy nebol dodnes plne odhalený, mohlo ísť o súd, madrasu alebo nemocnicu.

Kúpele

V komplexe sa nachádzalo viacero kúpeľov zo 14. storočia. (Liečebný dom č. 1 vo východnej časti na úpätí, Kúpeľný dom č. 2 v západnej časti na úpätí, Kúpeľný dom č. 3 v blízkosti rieky, Kúpeľný dom „Červená komnata“ (palata), Kúpeľný dom „Biela komnata“ (palata) a Liečebný dom „Východná komnata“ (palata). Zachované však zostali len ruiny niektorých budov. Ako vodná nádrž slúžilo jazero „Galanskoje“

Centrálna miestnosť "Bielej komnaty"

Biela komnata

Ide o ruiny zo 14. storočia. Dnešný vzhľad ruín vznikol po návšteve cára Petra Veľkého, ktorý prikázal starí ruiny zachovať. Vtedajší reštaurátori však budovu nezakonzervovali do pôvodného stavu, ale použili červenú tehlu v Rusku charakteristickú pre 17. a 18. storočie. V jednej miestnosti boli umiestnené náhrobné kamene s arabskými nápismi a oddelené fragmenty týchto dosiek posilnili južnú stenu budovy. Už z 18. storočia pochádza podrobný topografický popis. V roku 1887 sa uskutočnili prvé archeologické vykopávky alebo skôr vyčistenie miesta. Podľa vtedajšej tradície i výskumu šlo pôvodne o kúpele. Druhé výskumy sa uskutočnili v rokoch 1979 – 1983 a potvrdili, že šlo o kúpeľný dom, ktorý fungoval asi 30 rokov, ale v 60. rokoch 14. storočia bol čiastočne zničený a opustený. Obsahoval šatňu, teplé i studené kúpele a ďalšie miestnosti.

Ďalšie kúpele

Výskumy z rokov 1983 – 1993 odhalili pozostatky ďalších kúpeľov nazvaných Východná komnata (alebo Chánove kúpele). Kúpele existovali koncom 13. storočia a patrili k najväčším v meste. Ich rozmery boli 39x11 – 19 metra. Ďalšie štyri stavby považované za kúpeľné domy boli preskúmané v kopcovitej časti lokality a v údolí dnes už neexistujúcej rieky Melenka na oboch jej brehoch. Najznámejším kúpeľným domom v tejto oblasti komplexu bola tzv. „Červená komnata“ (palata), ktorá sa nazýva podľa farby interiérovej výzdoby. Nachádza sa na spodnej časti terasového svahu pobrežia bývalej rieky Melenka severne od komplexu mešity katedrály. Kúpeľný dom s komplikovaným plánom a pomerne veľkými rozmermi (30x12 – 24 metra) bol postavený v polovici 14. storočia a nakoniec bol zničený v 30. rokoch 15. storočia. Súdiac podľa veľkosti a bohatosti výzdoby Červenej komnaty v nej existovali verejné kúpeľne pre prosperujúce obyvateľstvo mesta. Bolo v nej objavené aj malé množstvo fragmentov riadu a numizmatické nálezy, čo vedie k domnienke že priestory neboli vyhradené len pre elitu mesta. Kúpeľný dom bol v rámci rekonštrukcií čiastočne zachovaný, naplnený pôdou a ohradený kamennou priehradou, ktorá ho mala ochrániť pred vodou z rieky.

Chrám Zosnutia presvätej Bohorodičky

Mestečko

Mestečko sa nachádza za južnými hranicami hlavného areálu Bolgaru asi dva kilometre od rieky. Tvarom pripomína lichobežníkové usporiadanie veľkého komplexu nad ním a bolo opevnené dvomi pásmi ochranných bariér. Nachádza sa v ňom niekoľko ruín budov z tufu, vápenca, pieskovca a mačacích hláv. Hlavnú pozornosť tu upútajú rekonštruované pozostatky pylónov vstupnej brány a pozostatky budov.

Chrám Zosnutia presvätej Bohorodičky

Chrám bol vystavaný v rokoch 1732 – 1734 v ruskom architektonickom štýle a je teda od ostatných stavieb značne odlišný. Vznik kláštora a chrámu na pôvodne moslimskom a tatárskom území bolo vnímané ako prejav rusifikačnej cárskej politiky. Na výstavbu chrámu boli zrejme použité aj materiály z okolitých ruín. Vystavaný bol zrejme na mieste Chánovho paláca a niektoré bolgarské budovy boli používané mníchmi z kláštora. Po zániku monastiera a vzniku ZSSR kostol plniť svoju funkciu a od 60. rokov funguje ako výstavná sieň miestnych archeologických nálezov.

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Historický a archeologický komplex Bolgaru