Iracký Kurdistan

	Región Kurdistan
Vlajka	Znak
	Národné motto:; nie je
	Štátna hymna:; Ey Reqîb
Miestny názov
• dlhý	هه‌رێمی کوردستان
• krátky
Hlavné mesto	Arbíl; 36°11′ s.š. 44°00′ v.d.
Najväčšie mesto	Arbíl
Úradné jazyky	Kurdčina, Arabčina ;
Štátne zriadenie; Prezident; Predseda vlády	autonómna oblasť; Nechirvan Barzani; Masrour Barzani
Vznik	1991
Susedia	Irán, Irak, Sýria, Turecko
Rozloha; • celková; • voda (%)	; 78 736 km² ; ? km² ( %)
Počet obyvateľov; • odhad (2014); • hustota (2014)	; 8 350 000 ; ; /km²
Mena	Iracký dinár (IQD)
Časové pásmo; • Letný čas	(UTC+3); (UTC+3)
Internetová doména	.krd
Smerové telefónne číslo	+964

Súradnice: 36°11′00″S 44°00′00″V / 36,183333333333°S 44°V / 36.183333333333; 44

Iracký Kurdistan, niekedy aj Južný Kurdistan je autonómna oblasť Kurdov v severovýchodnom Iraku, ktorú tvorí guvernorát Halabdža, Sulajmáníja, Arbíl a Dahúk. V oblasti s rozlohou asi 36 000km² žije 4 864 000 obyvateľov (zhruba 20 % populácie Iraku). Na východe susedí s Iránom, na severe s Tureckom, na západe so Sýriou a na juhu s Irakom. Hlavným mestom regiónu je Arbíl. Úradnými jazykmi sú kurdčtina a arabčina, okrem kurdskej väčšiny tu žijú Asýrčania, Arméni a irackí Turkméni. Väčšina obyvateľov sú moslimovia, z ktorých je viac sunnitov než šítov; významné náboženské menšiny tvoria kresťania a jezídovia. Fakticky ale iracký Kurdistan kontroluje oveľa väčšie územie než sú tri vyššie spomínané guvernoráty. K ďalším územím ovládaným Irackým Kurdistanom náleží aj guvernorát Kirkúk.

Geografia[upraviť | upraviť zdroj]

Región Kurdistan je prevažne hornatý, pričom najvyšším bodom je 3 611 metrov vysoký vrch, ktorý je známy ako Cheekha Dar („čierny stan“). Medzi pohoria irackého Kurdistanu patria pohoria Zagros, Sindžar, Hamrin, Mount Nisir a Qandil. Regiónom preteká veľa riek, ktoré sa vyznačujú úrodnými pôdami, dostatkom vody a malebnou prírodou. Veľký Zab a Malý Zab tečú z východ na západ regiónu. Rieka Tigris vstupuje do irackého Kurdistanu z tureckého Kurdistanu.

História[upraviť | upraviť zdroj]

Kurdi žijú na území Kurdistanu už niekoľko tisícročí. Až do konca prvej svetovej vojny boli podriadení iránskym Šáhom alebo osmanským sultánom. Od polovice 19. storočia začali zakladať politické združenia a požadovali aspoň určitú formu autonómie. V roku 1917 začali Briti okupovať územie Iraku. V kurdských oblastiach najprv dosadzovali vhodných správcov, ale neskôr okupovali aj toto územie. Kurdi stále požadovali svoju samostatnosť, v čom ich podporovala Iracká komunistická strana založená roku 1934. V roku 1945 vznikla Kurdská demokratická strana Iraku (KDS).

KDS uvítala štátny prevrat roku 1958, kedy bolo zvrhnuté Iracké kráľovstvo a nastolená republika. Od novej vlády očakávala, že ich podporí v snahe o osamostatnenie. Tieto nádeje sa ale ukázali ako falošné a vzťahy medzi Kurdmi a centrálnou vládou sa začali zhoršovať, čo nakoniec vyústilo v nerozhodnú vojnu, ktorá trvala s prestávkami až do roku 1975.

V roku 1970 vydala baasistická vláda manifest, ktorý uznával legitímnosť kurdskej národnosti a sľuboval Kurdom jazykové práva, účasť vo vláde aj autonómne riadenie vo svojich oblastiach. Kurdská oblasť mala byť určená sčítaním ľudu, ku ktorému ale nedošlo. Iracká vláda sa tak s Kurdmi prela okrem iného o mesto Kirkúk a jeho okolie, v ktorom bola kurdská väčšina, ale iracká vláda si ho chcela ponechať kvôli náleziskám ropy. Keď v roku 1974 vyhlásil režim autonómna oblasť, konflikty o územie vyústili v otvorený boj, kedy proti sebe stálo vyše 50 000 bojovníkov kurdských milícií Pešmerga a na strane štátnej moci asi 90 000 mužov, 1 200 tankov a 200 lietadiel. Pri vojne, ktorá skončila ešte v tom roku podpisom Alžírskej dohody, získavali Kurdi podporu vo forme dodávok zbraní od Iránu.

Po skončení bojov nasledovali násilné presuny Kurdov z odľahlých oblastí irackého Kurdistanu do tých pod väčšou kontrolou centrálnej vlády alebo dokonca mimo autonómnu oblasť do iných častí Iraku. Týmto spôsobom bolo presídlených približne 250 000 ľudí. V roku 1975 založil prezident Iraku Džalál Talabání Vlasteneckú úniu Kurdistanu (VSK), ktorá odvtedy bojuje o popredné postavenie v kurdskom hnutí s KDS. Ku koncu Iránsko-irackej vojny v roku 1987 vymenoval Saddám Husajn svojho bratranca Alího Hasana al-Madžída guvernérom severnej časti Iraku . Al-Madžíd sa rozhodol vyľudniť oblasť Kurdistanu a v roku 1988 začal genocídu kurdského obyvateľstva známu pod názvom al-Anfál, pri ktorej využíval aj chemické zbrane. Počas asi pol roka nechal zničiť takmer 4 000 dedín a zabiť približne 150 000 Kurdov. Ďalších asi 150 000 ušlo do Turecka a Iránu.

Porážka Iraku vo Vojne v Zálive vo februári 1991 podnietila Kurdmi a Śítov k vzbure proti režimu. Kurdskej jednotky Pešmerga sa postupne zmocnili väčšiny územia Kurdistanu. Iracká armáda na vzburu odpovedala tvrdým protiútokom, pri ktorom zomrelo asi 300 000 ľudí (Kurdov a Šítov dohromady) a ďalších až 2,5 milióna ušlo do Turecka a Iránu. V apríli 1991 si Spojené kráľovstvo a OSN vynútili zriadenie bezletovej zóny nad irackým Kurdistanom. Oblasť postupne opustili iracká armáda a irackí úradníci a stala sa tak de facto autonómnou oblasťou.