Jaroslav Svěchota

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Jaroslav Svěchota
riaditeľ kontrarozviedky SIS, námestník riaditeľa SIS
Narodenie13. september 1941
Domanín (okres Hodonín), dnes Česko
Úmrtie8. november 2004 (63 rokov)
Bratislava

Plk. JUDr. Jaroslav Svěchota (* 13. september 1941, Domanín (okres Hodonín), dnes Česko – † 8. november 2004, Bratislava) bol príslušník komunistickej Štátnej bezpečnosti a riaditeľ kontrarozviedky Slovenskej informačnej služby, námestník riaditeľa SIS I. Lexu. Figuroval ako svedok a obvinený vo viacerých kauzách spojenými s vládou Vladimíra Mečiara.

Vzdelanie[upraviť | upraviť kód]

Jaroslav Svéchota bol absolventom Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.

Pred novembrom 1989[upraviť | upraviť kód]

Jaroslav Svěchota nastúpil na Krajskú správu Štátnej bezpečnosti (ŠtB) v Bratislave začiatkom 60. rokov 20. storočia. Bol zaradený na štvrté oddelenie druhého odboru tzv. zjednotenej kontrarozviedky. Úlohou tohto odboru bolo okrem iného aj monitorovanie a dokumentovanie slovenskej emigrácie žijúcej v Nemecku a Rakúsku. Šlo najmä o emigrantov s ľudáckym pozadím. Počas práce pre tento odbor si Jaroslav Svěchota (osobné evidenčné číslo: 113682) získal povesť schopného a ambiciózneho príslušníka so sklonmi ku kariérizmu.

Počas tzv. Pražskej jari sa Jaroslav Svěchota stal zástancom obrodnej politiky Alexandra Dubčeka. Po invázii vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska v auguste 1968 bol počas následných normalizačných čistiek z ŠtB prepustený nakoľko odmietol túto invaziu označiť za "bratskú pomoc". Rovnako bol vylúčený z komunistickej strany. Ako právnik sa zamestnal na Správe ciest, kde mal na starosti vykupovanie pozemkov pre diaľnice.

V priebehu 70.rokov kriminálna polícia prišla na to, že sa mal podieľať na krádeži vykurovacieho oleja. Keďže šlo o bývalého príslušníka ŠtB, musela to na ŠtB hlásiť. Svěchota podpísal záväzok o spolupráci. Stal sa z neho obyčajný spolupracovník ŠtB (agent, krycie meno Technik, registračné číslo 19508).

Po novembri 1989[upraviť | upraviť kód]

Po politických a spoločenských zmenách v krajine sa o slovo a novú príležitosť prihlásili aj bývalí príslušníci ŠtB, ktorí boli vyhodení počas normalizačných čistiek. Svěchota bol medzi nimi. Bol opätovne prijatý do služobného pomeru a vo februári 1990 sa dokonca stal náčelníkom XII. Správy kontrarozviedky v Bratislave. Šlo o zložku ŠtB, ktorá mala na Slovensku na starosti problematiku a objekty federálneho významu. V tomto období stihol Svěchota predsedať aj rehabilitačnej komisii.

ŠtB bola rozpustená a s ňou skončila pominula aj XII. Správa. Na civilnej báze ju nahradili Úrad pre zahraničné styky a informácie (ÚZSI) a Úrad pre ochranu ústavy a demokracie (ÚOÚD). 14.augusta 1990 sa Svěchota stal námestníkom ÚOÚD pre Slovensko a krátko na to aj námestníkom slovenského ministra vnútra. Funkciu šéfa slovenskej pobočky ÚOÚD si však dlho neužil. Prvý námestník federálneho ministra vnútra Jan Ruml ho kvôli podozreniam z manipulácie so zväzkami rozpustenej ŠtB odvolal. Počas týchto manipulácií mali zmiznúť niektoré zväzky ŠtB, napr. zväzok Vladimíra Mečiara[1]. Zo Svěchotu sa opäť stal právnik

Námestník Slovenskej informačnej služby[upraviť | upraviť kód]

Na jeseň 1994 vyhralo HZDS predčasné voľby. Jeho predseda Vladimír Mečiar zostavil vládnu koalíciu. Za riaditeľa Slovenskej informačnej služby (SIS) bol vymenovaný Ivan Lexa a za riaditeľa jej druhej sekcie (kontrarozviedka) bol menovaný Jaroslav Svěchota. Ten sa vzápätí stal aj námestníkom Ivana Lexu.

Jedným z prvých krokov, ktoré Svěchota po svojom menovaní do funkcie urobil, bolo zriadenie Odboru špeciálnych operácií so skratkou OŠO. Šlo o špeciálne komando určené k vykonávaniu tzv.neštandardných operácií, ktoré boli nad rámec úloh, ktoré mala vykonávať SIS. Toto OŠO bolo priamo zainteresované na zavlečení syna prezidenta Michala Kováča do Rakúska. Ale keďže samotná akcia zavlečenia bola zbabraná, na čom mal podiel Svěchota, a existencia OŠO prezradená, celý tento odbor musel byť rozpustený. Na jeho základe vzniklo 52. oddelenie SIS. Šlo o podobný útvar, ktorý však okrem špeciálnych operácií vykonával aj operácie spravodajské. No jeho činnosť sa takmer vždy odvíjala súlade s potrebami HZDS a jeho predsedu Vladimíra Mečiara. Príslušníci 52. oddelenia monitorovali a zastrašovali všetky režimu Vladimíra Mečiara nepohodlné osoby či organizácie: opozičných politikov, novinárov, mimovládne organizácie, cirkevných predstaviteľov a pod. Jeho príslušníci majú na svedomí napríklad fyzický útok na bývalého poslanca KDH Františka Mikloška, či podpálenie auta vtedajšieho novinára denníka SME Petra Tótha.

Jaroslav Svěchota zatiahol SIS do spolupráce s podsvetím. Udržiaval čulé kontakty s mafiánskymi bosmi, ktorých využíval na svoje vlastné ciele ale aj ich štval proti sebe. SIS si mala napríklad v podsvetí objednať sledovanie Róberta Remiáša, ktorý bol spojkou svedka zavlečenia prezidentovho syna Oskara Fegyveresa. Mal to byť práve Svěchota, kto vylákal mafiánskeho bosa Miroslava Sýkoru na stretnutie, na ktorom ho jeho nepriatelia zabili.

Po parlamentných voľbách 1998[upraviť | upraviť kód]

Začiatkom roka 1998 prevzal Vladimír Mečiar a jeho vláda prezidentské právomoci a vyhlásili amnestiu na skutky zavlečenia prezidentovho syna. Na jeseň 1998 sa konali parlamentné voľby. HZDS ich síce vyhralo avšak vládu zostavila opozícia. Nový premiér Mikuláš Dzurinda vydal ďalšiu amnestiu, ktorá mala odblokovať vyšetrovanie a zavlečenia prezidentovho syna a vraždy Róberta Remiáša. Svěchota bol zadržaný. List premiérovi Dzurindovi, v ktorom ponúkal novej vládnej garnitúre svoje služby nezabral. Bol obžalovaný z niekoľkých trestných činov, okrem zavlečenia aj z podvodu, zneužitia právomoci verejného činiteľa. Obvinený bol aj v kauze Triptich, Klaňanie sa troch kráľov, či v kauze Legalizanti. Jedným z jeho posledných počinov bolo podanie na ústavný súd, v ktorom namietal porušenie svojich práv. Senát ÚS Tibora Šafárika vydal bezprecedentné rozhodnutie, na základe ktorého bol na slobodu prepustený Lexa, Svěchota a ďalšie osoby stíhané vo veci zavlečenia prezidentovho syna. Zo všetkých káuz a trestných činov, s ktorými bolo spojené jeho meno, bola uzavretá len kauza podvodu. Svěchota bol v júni 2004 odsúdený za spreneveru 11 miliónov Slovenských korún na dva roky s podmienečným odkladom na päť rokov. Svěchota sa voči rozsudku odvolal, avšak ku odvolaciemu konaniu už nedošlo. 8. november 2004 Svěchota zomrel na následky embólie v nemocnici na Kramároch.

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. Vladimír Palko: Boj o moc a tajná služba. Vydavateľstvo Václava Vaška, Prešov, 2004. Str. 21 a nasl.

Zdroje[upraviť | upraviť kód]