Jazídíja

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Jazídskí muži v tureckom Mardine koncom 19. storoči

Jazídíja[1] alebo jezídíja[1] je islamská sekta[2], ktorá má dualistické[3] a synkretické[4] črty. Jej príslušníci sú označovaní ako jazídi[1], jezídi[5] alebo jezidi[6] (sg. jazíd, jezíd, jezid); žijú (stav 2012) najmä v severnom Iraku, menšie skupiny v severnej Sýrii, východnom Turecku, Arménsku a Gruzínsku[7].

Sami používajú etnonymum Dásim alebo Dawásim (dosl. poslední).[1]

Jazídi sa považujú za Kurdov, časť, ktorá žije v diaspóre a Arménsku, za samostatnú etnickú skupinu. Až na niekoľko skupín, ktorých jazyk je arabčina, je kurdčina ich materinský a obradový jazyk.[8]

Väčšina súčasných jazídov odmieta akúkoľvek súvislosť medzi jazídíjou a islamom.[8]

Všeobecná charakteristika[upraviť | upraviť zdroj]

Jazídíja obsahuje prvky[8][2][7][4]:

Islamské prvky sú však najvýraznejšie: obriezka, pôst, púť, a množstvo sufijských prvkov.[2]

Náuka je silne dualistická: svet stvoril Boh, ktorý je však absolútne transcendentný a je príliš vysoko nad stvorením, takže sa oň viac ďalej nestará.[1][2][4] Jeho vplyv na svet reprezentujú stvorené bytosti - sedem anjelov, z ktorých najvyššie postavený je Páví anjel (Malak Tá’ús), okolo uctievania ktorého sa jazídíja sústreďuje.[8] Ten sa pôvodne vzbúril voči Bohu, ale kajal sa a svojimi slzami uhasil plamene pekla.[2][4] Jazídíja verí v reinkarnáciu.

Okrem Boha, siedmych archanjelov uctievajú aj svätcov, z ktorých časť má rovnaké meno ako osobnosti raného sufizmu.[8] Ich učenie sa prenáša najmä ústnym podaním, v podobe príbehov a posvätných hymnov.[8]

Často ich neprávnom považujú za uctievateľov diabla (Iblís).[4][7]

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Hoci niektoré zdroje udávaju vznik v 7.-8. storočí po Kr.,[7] potvrdená je až existencia jázidíje v horách pred rokom 1111. Ich náboženstvo bolo pravdepodobne iránskeho pôvodu. Sufijský mystik Adí ibn Musáfír al-Umawí založil v mieste Láliš (severne od Mosulu) svoj sufijský rád. Tento mal nasledovníkov aj mimo Kurdistanu. Po smrti Musáfíra v roku 1162 sa vedúcim rádu stal Hasan ibn Adí a kurdské skupiny, ktoré k nemu patrili sa postupne začínali líšiť od ostatných členov rádu. Narastajúce rozdiely ich odcudzovali od väčšinovej moslimskej populácie a k prvému väčšiemu konfliktu došlo v roku 1414.[8] Mocné kurdské kmene, ktoré sa k jazídíji pripojili, mali významnú mocenskú úlohu v miestnej politike. Postupne ich moc slabla a od 16. storočia čelili narastajúcim perzekúciam. V 19. storočí časť jazídov emigrovala do Arménska a Gruzínska a následne počas 2. polovice 20. storočia najprv tureckí a potom aj irackí jazídi imigrovali do západnej Európy,[8] čo sa zosilnelo po 3. vojne v Perzskom zálive a najmä po vzostupe Islamského štátu[9].

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c d e jazídíja. In: Encyclopaedia Beliana. 1. vyd. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV; Veda, 2013. 682 s. ISBN 978-80-970350-1-3. Zväzok 7. (In – Kalg), s. 441.
  2. a b c d e jazídíja. In: DROZDÍKOVÁ, Jarmila. Lexikón islámu. 1. vyd. Bratislava : Kalligram, 2005. 270 s. ISBN 80-7149-764-9. S. 115 – 116.
  3. DUALISM. In: JONES, Lindsay, ed. Encyclopedia of Religion. 2nd ed. Detroit : Macmillan Reference USA, 2005. ISBN 0-02-865733-0. S. 2514.
  4. a b c d e jazídija. In: OSTŘANSKÝ, Bronislav. Malá encyklopedie islámu a muslimské společnosti. 1. vyd. Praha : Libri, 2009. 255 s. ISBN 978-80-7277-404-3. S. 97.
  5. jezíd. In: ŠALING, Samo; IVANOVÁ-ŠALINGOVÁ, Mária; MANÍKOVÁ, Zuzana. Veľký slovník cudzích slov. 5. revid. a dopl. vyd. Bratislava – Prešov : SAMO, 2008. 1184 s. ISBN 978-80-89123-07-0. S. 546.
  6. jezidi. In: Slovník vedeckého ateizmu. Bratislava : Ústav vedeckého ateizmu SAV, 1983. 735 s. S. 284.
  7. a b c d jezídové, jezídíja. In: PAVLINCOVÁ, Helene, a kol. Slovník : judaismus, křesťanství, islám. 1. vyd. Praha : Mladá fronta, 1994. 469 s. ISBN 80-204-0440-6. S. 390.
  8. a b c d e f g h YASĪDĪ . In: DONZEL, E. van den, ed. The Encyclopaedia of Islam : XI W – Z. New ed. Leiden : Brill, 2002. ISBN 90-04-12756-9. S. 313 – 316.
  9. LATTA, Boris. Irackí jezídi netrpia len dnes [online]. Bratislava : Pravda, 14.08.2014, [cit. 2015-12-28]. Dostupné online.

Ďalšia literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • KUBÁLEK, Petr. Jezídi. In: GEBELT, Jiří, a kol. Ve stínu islámu : menšinová náboženství na Blízkém východě. Vyd. 1. Praha : Vyšehrad, 2016. 444 s. ISBN 978-80-7429-692-5. S. 351-379.
  • ČERNÝ, Karel. Jezídové : komunita na útěku. Vyd. 1. Praha : NLN, Nakladatelství Lidové noviny; Metropolitní univerzita Praha, 2016. 229 s. (Blízký východ na křižovatce.) ISBN 978-80-7422-589-5.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]