Karner

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Karner svätej Anny v Skalici (14./15. storočie, barokizovaný)

Karner[1] alebo karnerová kaplnka[1] (z lat. carinalis = pozemský; carnarium alebo ossarium = kostnica) je stavba menších rozmerov určená na uchovávanie kostí zosnulých.[2] Môže patriť ku kostolu ako prístavba, prípadne je vymedzeným priestorom v chrámovej predsieni alebo pod chórom, najčastejšie je však samostatnou centrálnou stavbou s kvadratickým, kruhovým, alebo polygonálnym pôdorysom. Výstavba karnerov bola rozšírená v 12. – 16. storočí v románskej a gotickej architektúre v Strednej Európe. Vychádzala z praktických dôvodov, prevažne z dôvodu priestorového obmedzenia cintorínov a potreby ochrany ostatkov zosnulých pred zneuctením. Karner je súčasťou cintorína a jeho dvojitá funkcia je vyjadrená rozdelením priestoru na spodnú, podzemnú časť, ktorá slúži ako kostnica, a hornú kaplnku, spravidla s pripojenou apsidou s oltárom, prípadne i s vežičkou.[1]

Popis[upraviť | upraviť kód]

Karner je dvojpodlažná stavba menších rozmerov. V jeho dolnej časti sa zvyčajne nachádza kostnica zapustená v teréne, v hornej časti sa nachádza kaplnka slúžiaca na zádušné omše za zosnulých. Pôdorys je malá kruhová, polygonálna alebo štvorcová centrála, v období gotiky má aj pozdĺžny pôdorys. Myšlienka budovania karnerov sa vyvinula v prostredí nemeckých benediktínskych kláštorov.[1] Románske karnery kruhového pôdorysu sú tvarovo podobné rotundám, čo je dôvodom ich častej mylnej zámeny. Podobnosť tkvie len v pôdoryse, rozdiel možno badať v dvojpodlažnom systéme karnera a rozličných účeloch stavieb. Rotundy sú vlastne malé kostoly, kým karner je výhradne pohrebnou záležitosťou.[3] Najviac zachovaných karnerov pochádza z románskeho obdobia a v neskorom stredoveku sú zriedkavejšie. Vzorom im bola pravdepodobne dvojpodlažná cintorínska Kaplnka svätého Michala vo Fulde vybudovaná v rokoch 818 – 822. Na pochovávanie sa zrejme začala využívať až neskôr. V 10. storočí sa výstavba karnerov rozšírila do niektorých ďalších benediktínskych, a neskôr i cisterciánskych kláštorov, a do cintorínov pri farských kostoloch. Tento typ sa však rozširuje až v druhej polovici 12. a najmä v 13. storočí. Najčastejšie sa karner vyskytuje v Podunajsku s centrom v Dolnom Rakúsku, odkiaľ sa rozširoval i na susedné územie.[3][1]

Najstarší karner na Slovensku objavili pri archeologickom výskume Bratislavského hradu; stál na pohrebisku pri kostole vybudovanom pravdepodobne na začiatku 11. storočia. Ďalší karner vybudovali v bratislavskom podhradí (Kaplnka svätého Jakuba pod úrovňou dnešného Námestia SNP, po roku 1221). Zachovala sa z neho podzemná časť v suteréne dnešného Dómu sv. Martina. Výstavba a rozšírenie karnerov na Slovensku súvisí s príchodom nemeckých kolonistov koncom 12. a začiatkom 13. storočia. K najvýznamnejším zachovaným karnerom na Slovensku patria Kaplnka svätého Ondreja (pôvodne svätého Michala) v Kremnici (polovica 13. storočia, súčasť komplexu Mestského hradu) a Kaplnka svätého Michala v Banskej Štiavnici (prvá tretina 13. storočia, súčasť komplexu Starého zámku), jeho pôvodný podzemný priestor je zaklenutý pomocou ôsmich kamenných rebier na strednom pilieri. Horná časť s apsidou bola upravená v 14. storočí. Z ďalších príkladov je Karner svätej Anny v Skalici (14./15. storočie, barokizovaný) a Karner svätého Michala v Trenčíne (posledná tretina 15. storočia). Archeologickými vykopávkami sú doložené karnery vo Štvrtku na Ostrove, Dolnom Štále (asi 12. – 13. storočie), Krupine (prvá tretina 13. storočie).[1] V Česku sa zachovalo niekoľko karnerov,mimo iné v Kutnej Hore, v Brne pod Kostolom svätého Jakuba, v Prahe na Malej Strane pod Kostolom Panny Márie Víťaznej, v Mělníku pod Kostolom svätého Petra a Pavla. Stredoveké karnery kruhového pôdorysu sa zachovali aj na južnej Morave, ako napríklad v Moravských Budějoviciach, Stonařove, Bítove (zaplavený Vranovskou priehradou).[4][5]

Galéria[upraviť | upraviť kód]

Literatúra[upraviť | upraviť kód]

  • VLČEK, Pavel; SOMMER, Petr; FOLTÝN, Dušan. Encyklopedie českých klášterů. Praha : Libri, 1997. ISBN 80-85983-17-6. S. 717, 782.
  • DAVID, Petr; SOUKUP, Vladimír. 777 kostelů, klášterů a kaplí České republiky. Praha : Soukup & David, 2002. ISBN 80-7011-708-7. S. 304, 308.

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. a b c d e f karner [online]. Encyclopaedia Beliana, [cit. 2020-03-18]. Dostupné online. ISBN 978-80-89524-30-3.
  2. PLAČEK, Miroslav; BÓNA, Martin. Encyklopédia slovenských hradov. Preklad Daniela Marsinová. 1. slov. vyd. Bratislava : Slovart, 2007. 391 s. ISBN 978-80-8085-287-0. S. 381.
  3. a b HÁJEK, Václav. Architektura. Klíč k architektonickým slohům. Praha : Grada Publishing, 2000. ISBN 8071697222. S. 210, 229.
  4. RICHTER, Václav. Románská architektura na Moravě. Časopis Společnosti přátel starožitností LX (Časopis Společnosti přátel starožitností LX), 1952, roč. 60, čís. 1, s. 231 – 234.
  5. PODOLINSKÍ, Alexandra a Štefan. Karner [online]. apsida.sk, [cit. 2020-03-18]. Dostupné online.

Iné projekty[upraviť | upraviť kód]

  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Karner

Pozri aj[upraviť | upraviť kód]

Externé odkazy[upraviť | upraviť kód]