Korporativizmus

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Korporativizmus (tal. corporativismo, lat. corporatio - združenie) je od pluralizmu odlišná forma reprezentácie záujmov, založená na spolupráci jednotlivých spoločenských vrstiev či skupín; tiež organizácia štátu na profesijnom princípe. Vyskytuje sa tu obmedzený počet hierarchicky usporiadaných monopolných organizácií (korporácií), ktoré pri vyjednávaní so štátom pri dodržiavaní základnej idey ľudskej pracovnej spolupatričnosti zastupujú záujmy svojich členov a súčasne sa podieľajú aj na uskutočňovaní štátnej politiky. Korporativizmus predpokladá obmedzený počet nekonkurenčných organizácií s povinným alebo polopovinným členstvom v nich, členstvo je profesne organizované podobne ako u stredovekých cechov. Tieto korporácie, pôsobiace často paralelne s parlamentom, sú kontrolované a usmerňované štátom.

Medzi teoretické zdroje korporativizmu možno zaradiť encykliku pápeža Leva XIII. Rerum novarum, encykliku Quadragesimo anno pápeža Pia XI., či práce Adama Müllera, Gabriela D’Annunzia a Alceste de Ambrisa.

Politická kritika korporativizmu[upraviť | upraviť zdroj]

Existuje názor, že štátna kontrola verejných foriem súkromného vlastníctva (vytváranie holdingov a štátom alebo pološtátnymi mafiami priamo alebo nepriamo kontrolovaných či chránených firiem a korporácií - napr. akciových spoločností) je základom ekonomického fašizmu a ten stojí často na počiatku fašizmu politického. Na druhú stranu je faktom, že existujú prosperujúce a demokratické štáty viac či menej ovplyvnené ekonomickým korporativizmom (napr. Rakúsko či Švédsko).

Príklady korporativizmu[upraviť | upraviť zdroj]

V Európe[upraviť | upraviť zdroj]

Najvýznamnejším praktickým uplatnením korporativizmu sa stala talianska medzivojnová ekonomika. Mocensky veľmi silné korporácie boli jedným z cieľov Mussoliniho politického programu. V 30. rokoch 20. storočia došlo k ekonomickému posunu ku korporativizmu v Portugalsku. Podobne bol riadený aj Rakúsky štát. Po druhej svetovej vojne našiel korporativizmus čiastočné uplatnenie napr. n Juhoslávii. Aj v iných európskych povojnových ekonomikách došlo k čiastočnej aplikácii korporativizmu, prispôsobenému novým pomerom a často označovanému ako neokorporativizmus. Definícia tohto smeru sa často obmedzuje na partikulárne presadzovanie záujmov rôznych profesijných organizácií (napr. lekárskych, advokátskych komôr ad.). V poslednej dobe sa mnohí odborníci zhodujú na tom, že neokorporativizmus prekonáva v celosvetovom meradle vážnu krízu.

V Ázii[upraviť | upraviť zdroj]

Korporatívne bol a je riadený Hongkong. Polovicu parlamentu vymenovala britská kráľovná, od roku 1997 ju menuje čínska vláda v Pekingu. Druhá polovica parlamentu je menovaná profesijnými a podnikateľskými organizáciami a odborovými organizáciami. Tento model sa v poslednej dobe neoficiálne uplatňuje i v rámci čínskeho parlamentu v Pekingu. Korporativistické tendencie sú zrejmé aj v Južnej Kórei, Singapure a ďalších ázijských štátoch.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • ŘÍCHOVÁ, Blanka. Přehled moderních politologických teorií. Praha : Portál, 2006. ISBN 80-7367-177-8. Kapitola Korporativismus, s. 177-195. (po česky)

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Korporativismus na českej Wikipédii.