Makak
| Makak | |
 Makak dlhochvostý | |
| Vedecká klasifikácia | |
|---|---|
| Vedecký názov | |
| Macaca Lacépède, 1799 | |
| Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku | |
Makak (Macaca) je rod úzkonosovcov z čeľade mačiakovité (Cercopithecidae). Je známych celkom 26 druhov, z toho niektoré už vyhynuli.[1]
Výskyt[upraviť | upraviť zdroj]
Žijú v južnej a juhovýchodnej Ázii vrátane ostrovov (Sulawesi, Malé Sundy, Filipíny, Japonsko), na severozápade Afriky a jeden druh, makak magot (M. sylvanus), sa vyskytuje na Gibraltári v Európe. Oblasti Afriky a Európy však dnes obývajú iba sporadicky, ešte počas pleistocénu ale predstavovali bežnú súčasť tunajšej fauny.[2]
Obývajú lesy, pláne aj skalnaté oblasti.[3] Veľká ekologická diverzita medzi jednotlivými druhmi spôsobuje, že len málo druhov sa vyskytuje sympatricky. Jednu z výnimiek predstavujú makak vanderu (M. silenus) a makak bonet (M. radiata), ktorí sa spoločne vyskytujú v juhoindických lesoch.[2] Hybridizácia často nastáva medzi makakom dlhochvostým (M. fascicularis) a makakom rézus (M. mulatta) v miestach, kde sa ich areály výskytu pretínajú.[4]
Opis a správanie[upraviť | upraviť zdroj]
Makaky sú celkom statné opice, ale stavba ich tela závisí na konkrétnom druhu a prostredí v ktorom žijú. Medzi robustné makaky patrí napr. makak japonský (M. fuscata) z chladných oblastí Japonska, naopak makak dlhochvostý z juhovýchodnej Ázie je menšia opica. Predné i zadné končatiny sú rovnako dlhé. Sú prispôsobené pohybu na zemi aj v stromoch a majú dobrý úchop. Makaky sa pohybujú po všetkých štyroch končatinách a využívajú aj šplhanie. Lebka nemá žiadne špecializované znaky. V papuli majú makaky lícne torby do ktorých si uschovávajú potravu.[2][3]
Tvoria tlupy s rôznym množstvom opíc.[3] Často sa objavujú mnohosamcové-mnohosamicové štruktúry s vysokou socializáciou. Častá je matrilineárna hierarchia, mladé samice v tlupe zostávajú, no mladé samce tlupu opúšťajú. Makaky sú vysoko prispôsobivé, plodožravé až všežravé opice. Niektoré druhy žijú synantropicky. Majú rozvinuté schopnosti učenia a napodobňovania, čo z nich robí inteligentné adaptabilné primáty schopné riešiť aj zložitejšie problémy.[2] Rozmnožovanie prebieha sezónne v chladnejších areáloch, v trópoch celoročne.[3]
Vo vedeckom výskume[upraviť | upraviť zdroj]
Makaky patria spolu so šimpanzmi medzi najviac preskúmané primáty[2] a hrajú veľkú úlohu vo vedeckom výskume.[3] Obľúbeným druhom je z tohto pohľadu makak dlhochvostý (zrejme pre svoju malú veľkosť), ktorý je hojne využívaný napr. pre testovanie liekov proti rakovine, diabetu alebo kardiovaskulárnym poruchám.[5] V 50. rokoch 20. storočia bola pomocou testovania na makakoch vyvinutá vakcína proti detskej obrne. Prebiehajú tiež pokusy s klonovaním a roku 2018 čínski vedci publikovali výsledky výskumu v ktorom sa makak dlhochvostý stal prvým klonovaným primátom pomocou metódy prenosu jadier somatických buniek (SCNT).[3][6] Makaky tiež patrili k druhom, ktoré boli opakovane vysielané do vesmíru.[7] Rad druhov je dnes však následkom ľudských činností ohrozený vyhynutím,[2] makak chocholatý (M. nigra) a makak mentavejský (M. pagensis) potom patrí medzi kriticky ohrozené druhy.
Taxonómia[upraviť | upraviť zdroj]
- Macaca sylvanus (Linné, 1758) – makak magot
- Macaca silenus (Linné, 1758) – makak vanderu
- Macaca nemestrina (Linné, 1766) – makak beruk
- Macaca sinica (Linné, 1771) – makak bandar
- Macaca mulatta (Zimmermann, 1780) – makak rézus
- Macaca radiata (É. Geoffroy, 1812) – makak bonet
- Macaca fascicularis (Raffles, 1821) – makak dlhochvostý
- Macaca nigra (Desmarest, 1822) – makak chocholatý
- Macaca maura (Schinz, 1825) – makak čierny
- Macaca arctoides (I. Geoffroy, 1831) – makak medveďovitý
- Macaca assamensis (M'Clelland, 1840) – makak asámský
- Macaca ochreata (Ogilby, 1841) – makak muna
- Macaca nigrescens, Temminck, 1849 – makak gorontalo
- Macaca leonina, Blyth, 1863 – makak Blythov
- Macaca cyclopis (Swinhoe, 1863) – makak taiwanský
- Macaca thibetana (Milne-Edwards, 1870) – makak tibetský
- Macaca fuscata (Blyth, 1875) – makak japonský
- Macaca tonkeana (Meyer), 1899 – makak tonkinský
- Macaca hecki (Matschie, 1901) – makak Heckov
- Macaca pagensis, Miller, 1903 – makak mentavejský
- Macaca libyca†, Stromer, 1920
- Macaca anderssoni†, Schlosser, 1924
- Macaca jiangchuanensis†, Pan et al., 1992
- Macaca siberu, Fuentes & amp; Olson, 1995
- Macaca munzala, Sinha et al., 2004 – makak arunačalský
- Macaca leucogenys, Li, Zhao & Fan, 2015[1]
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ a b Makak [online]. Biolib, [cit. 2015-09-17]. Dostupné online. (česky)
- ↑ a b c d e f VANČATA, Václav. Primatologie, díl 2: Catarrhina - opice a lidoopi. Praha : Univerzita Karlova v Praze, 2003. ISBN 80-7290-127-3. S. 26 - 29.
- ↑ a b c d e f Macaque [online]. Britannica, [cit. 2019-05-07]. Dostupné online. (anglicky)
- ↑ Macaca fascicularis [online]. IUCN, [cit. 2019-05-07]. Dostupné online. Archivované 2018-08-08 z originálu.
- ↑ Genome: Macaca fascicularis [online]. McDonell Genome Institute, [cit. 2019-05-07]. Dostupné online. Archivované 2018-01-30 z originálu. (anglicky)
- ↑ LIU, Zhen; CAI, Yijun; WANG, Yan. Cloning of Macaque Monkeys by Somatic Cell Nuclear Transfer. Cell, 2018-2, roč. 172, čís. 4, s. 881–887.e7. Dostupné online [cit. 2019-05-07]. DOI: 10.1016/j.cell.2018.01.020. (anglicky)
- ↑ 8.1.1: Primates in Space [online]. planet4589.org, [cit. 2019-05-07]. Dostupné online. (anglicky)
Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]
- DOBRORUKA, Luděk J. Poloopice a opice. Praha : Státní zemědělské nakladatelství, 1979. (Zvířata celého světa; zv. 5.) S. 151 – 163. (po česky)
