Ostrovný oblúk

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Kolízia 2 oceánskych platní:
1. Oceánska kôra / 2. Litosféra / 3. Astenosféra / 4. Kontinentálna kôra / 5. Hlbokomorská priekopa / 6. Oceánsky vulkanický ostrovný oblúk.

Ostrovný oblúk alebo vulkanický ostrovný oblúk je typ súostrovia, alebo všeobecne rozsiahle pásmo tvorené sopkami, ktoré vznikali v dôsledku vulkanickej aktivity nad subdukčnou zónou. Vyznačujú sa obvykle andezitovým vulkanizmom. Väčšinou oddeľujú okrajové more od oceánu[1]. Vulkány, ktoré sa vyvinuli na okrajoch kontinentov, nad subdukčnou zónou (napr. Andy) sú označované ako vulkanické oblúky, principiálne sa však od ostrovných oblúkov výrazne nelíšia. Významným znakom ostrovných oblúkov sú geofyzikálne zistené gravitačné a magnetické anomálie, hlboké zemetrasenia[1].

Znaky ostrovných oblúkov[upraviť | upraviť zdroj]

Severné Mariánske ostrovy s typicky oblúkovitým zakriveným tvarom viditeľným na mape.

Oblúkovitý tvar línie sopečných ostrovov je spôsobený tvarom subdukčnej zóny. Tá má mierne zahnutý oblúkovitý tvar kvôli zakriveniu zeme (ako napríklad preliačina na pingpongovej loptičke, ktorá nebude nikdy rovná).

Na strane ostrovného oblúka, kde prebieha subdukcia, vzniká hlbokomorská priekopa alebo trenč, ktorá je povrchovým prejavom podsúvania platní. Dôvodom vzniku hlbokomorskej priekopy je ohyb ponárajúcej sa platne, ktorý spôsobuje gravitačný ťah ťažkej oceánskej kôry, ktorej okraj na povrchu sa je ohýbaný smerom nadol. V oblasti subdukcie dochádza v hĺbke k rozpadu ponárajúcej sa platne, čo spôsobuje rad zemetrasení. V smere ponárania platne od hlbokomorskej priekopy vzrastá hĺbka hypocentier zemetrasení, ktoré lemujú stále hlbšie sa ponárajúcu sa platňu. Táto oblasť je nazývaná Wadati-Benioffova zóna.

Oceánske panvy, ktoré sa v dôsledku pokračujúcej subdukcie postupne zmenšujú a sú podsúvané pod okolité platne. Takéto zvyšky oceánov sa označujú ako zostatkové panvy, ich veľkosť sa bude postupne zmenšovať až celkom zaniknú a na ich mieste dôjde k zrážke kontinentov a vzniku pásmového pohoria. Tento proces sa v geologickej histórii Zeme neustále opakuje.

Vznik[upraviť | upraviť zdroj]

V oblasti subdukčnej zóny dochádza k ponáraniu oceánskej kôry do zemského plášťa. Ponárajúca sa platňa je vystavená vysokým tlakom a zvýšenej teplote. Vodou presýtená oceánska kôra v hĺbke asi 60 – 130 km[2] stráca fluidá. Tie stúpajú k povrchu cez plášť, spôsobujú jeho natavovanie a vznik vápenato-alkalickej magmy (najčastejšie andezitovej (OIA), bazaltovej (OIT) alebo ich zmesi). Táto mamga stúpa k povrchu a intruduje nadložnú litosféru alebo preniká až na povrch, kde spôsobuje výlevy lávy a vznik sopiek. Magmy oceánskych oblúkov možno na základe obsahov alkálií deliť na 3 typy:

  • tholeitová – je skôr bázická, vzniká v úvodnom štádiu subdukcie, jej produkty predstavujú hlavne bazalty a bazaltické andezity.
  • vápenato-alkalická – možno ju členiť na nízko a vysoko draselnú sériu. Je prejavom vyvinutého ostrovného oblúka s vulkanizmom produkujúcim andezity, dacity, ryodacityryolity. Tieto horniny sú hojnejšie v kontinentálnych vulkanických oblúkoch.
  • alkalická (tiež šošonitová) – je zriedkavejšia a typická pre finálne štádium vulkanizmu sopečných ostrovov. Je tu pozorovaný nárast obsahu MgO, Ni a Cr, čo je indikátor vyššieho prísunu plášťovej (primitívnej) magmy. Jej produktami sú bázické horniny ako šošonit, absarokit alebo banakit.

Názory na pôvod magmy spôsobujúcej vulkanizmus na ostrovných sa s postupom času menili. Dávnejšie sa predpokladal pôvod z benioffovej zóny, no tieto predpoklady sa nepotvrdili. Až neskôr sa začalo uvažovať o pôvode z astenosféry – teda z plášťového klinu nad subdukčnou zónou, ktorý bol obohatený o fluidá a došlo v ňom k parciálnemu taveniu. Tavenie subdukovanej oceánskej litosféry bolo povrdené iba v špecifických prípadoch, keď išlo o mladú, horúcu litosféru. Veľké množstvo unikajúcich fluíd tiež spôsobuje premenu ultrabázických hornín plášťa nad subdukčnou zónou na serpentinit. Tavenie kontinentálnej kôry spôsobené prienikom fluíd zo subdukčnej zóny bolo pozorované v zložení batolitov v Andách.[2]

Sú rozoznávané dve štádiá vývoja ostrovných oblúkov[3]:

  • jednoduché ostrovné oblúky: vznikajú pri počiatočnom štádiu vývoja. Majú kôru oceánskeho typu (teda bázickú, napr. ostrovy Tonga).
  • zložité ostrovné oblúky: vznikajú v pokročilom štádiu. Majú kôru prechodného typu spôsobené intrúziami intermediátnych alebo granitoidných hornín (napr. Japonsko).

Príklady[upraviť | upraviť zdroj]

Ostrovný oblúk Krajina Hlbokomorská priekopa Panva alebo okrajové more Platňa Subdukujúca platňa
Aleutské ostrovy USA Aleutská priekopa Beringovo more Severoamerická platňa Pacifická platňa
Kurilské ostrovy Rusko Kurilsko-kamčatská priekopa Ochotské more Severoamerická platňa Pacifická platňa
Japonské ostrovy Japonsko Japonská priekopa, Nankaiský tróg Japonské more Severoamerická platňa, Eurázijská platňa Pacifická platňa, Filipínska platňa
Rjúkju Japonsko Rjúkjuská priekopa Východočínske more (Okinavský tróg) Eurázijská platňa Filipínska platňa
Filipínske ostrovy Filipíny Filipínska priekopa Juhočínske more, Celebeské more Eurázijská platňa Filipínska platňa
Sundské ostrovy Indonézia Jávska priekopa Jávske more, Floreské more Eurázijská platňa Australian Plate
Andamany a Nikobary India Severojávska priekopa Andamanské more Eurázijská platňa Indicko-austrálska platňa
Ostrovy Izu and Boninské ostrovy Japonsko Izusko-ogasawarská priekopa Filipínska platňa Pacifická platňa
Mariánske ostrovy USA Mariánska priekopa Filipínska platňa Pacifická platňa
Bismarckove ostrovy Papua-Nová Guinea Novobritská priekopa Pacifická platňa Austrálska platňa
Šalamúnove ostrovy Šalamúnove ostrovy priekopa San Cristobal Pacifická platňa Austrálska platňa
Nové Hebridy Vanuatu Novohebridská priekopa Pacifická platňa Austrálska platňa
Súostrovie Tonga Tonga Tongská priekopa Austrálska platňa Pacifická platňa
Antily Portorická priekopa Karibské more Karibská platňa Severoamerická platňa, Juhoamerická platňa
Južné Sandwichové ostrovy Spojené kráľovstvo Juhosandwichská priekopa platňa Scotia platňa Scotia Juhoamerická platňa
Egejský alebo Hellénsky oblúk Grécko Východostredomorská priekopa Egejské more Egejská platňa alebo Hellénska platňa Africká platňa
Juhoegejský vulkanický oblúk Grécko Východostredomorská priekopa Egejské more Egejská platňa alebo Hellénska platňa Africká platňa

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b PETRÁNEK, Jan. On-line geologická encyklopedie - ostrovní oblouk [online]. geology.cz, [cit. 2009-07-05]. Dostupné online.
  2. a b Kearey, P., Klepeis, K.A., Vine, J.F., 2009: Global Tectonics. 3rd Edition, Wiley-Blackwell, Chichester, 496 s.
  3. Reichwalder P., Jablonský J., 2003: Všeobecná geológia 2. Univerzita Komenského, Bratislava, 499 s.

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Island arc na anglickej Wikipédii.