Pichliač sivý
| Pichliač sivý | |
 Pichliač sivý – stonka s koncovým úborom. | |
| Stupeň ohrozenia | |
|---|---|
 | |
| Vedecká klasifikácia | |
| Vedecký názov | |
| Cirsium canum All.[1][2], 1785[1][2] | |
| Synonymá | |
Zoznam
| |
| Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku | |
Pichliač sivý[3] (lat. Cirsium canum)[2] je trváca bylina z čeľade astrovité (Asteraceae). Jeho prirodzený areál zahŕňa mierne oblasti Európy až po západnú Sibír a Irán.[2]
Opis[upraviť | upraviť zdroj]
Pichliač sivý je trváca bylina vysoká 50 až 150 cm, s vretenovito zhrubnutým podzemkom a jednoduchou alebo málo rozkonárenou byľou.[4][5]
Dolné listy sú zbiehavé, prostredné zúženou bázou sediace a horné sediace. Všetky sú v obryse podlhovasto kopijovité. Čepele sú na líci sviežo zelené, na rube sivé a chlpaté.[4][5]
Purpurové kvety sú usporiadané v súkvetí, ktorým je rúrkokvetý úbor. Jednotlivé kvety v úbore sú obojpohlavné, rúrkovité, pravidelné, päťpočetné, dlhé 15 až 22 mm. Tyčiniek býva zvyčajne päť, s peľnicami zrastenými do rúrky okolo čnelky. Kalich je voľný, trváci, premenený na chocholec s perovitými štetinkami dlhými 15 až 17 mm, ktoré slúžia na rozširovanie semien vetrom. Semenník je spodný a plodom je nažka veľká 3 až 4 mm. Guľovitý zákrov s priemerom do 25 mm pozostáva z listeňov, z ktorých vonkajšie sú s odstávajúcim ostníkom dlhým do 1,5 mm. Úbory s priemerom 30 až 40 mm sú jednotlivé a na dlhých stopkách.[4][5]
Rozšírenie[upraviť | upraviť zdroj]
Areál rozšírenia pichliača sivého zahŕňa mierne oblasti od Francúzska cez strednú Európu až po západnú Sibír a Irán.[2]
Na Slovensku je v teplejších oblastiach na celom území dosť hojný.[4] V Slovenskom raji rastie hlavne na mokradiach.[6]
Ekológia[upraviť | upraviť zdroj]
Pichliač sivý obsadzuje vhodné stanovištia od nížin do podhorského stupňa. Rastie na vlhkých lúkach, lesných mokradiach a pri prameniskách. Vyžaduje si vlhké, výživné, humózne a na minerálne látky bohaté pôdy. Kvitne od júla do októbra.[4][5]
Galéria[upraviť | upraviť zdroj]
-
Dospelý jedinec. -
Byľ s listami a koncovými úbormi. -
Nerozkvitnuté úbory. -
Zákrov s nerozkvitnutým úborom v mierke. -
Zhrubnutý podzemok. -
Nažky v mierke. -
Perovitá štruktúra chocholca. -
Úbor so zrelými nažkami.
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ a b Fl. Pedem. 1: 151 (1785)
- ↑ a b c d e Cirsium canum (L.) All. [online]. Kew: POWO – Plants of the World Online, Kew, [cit. 2024-03-19]. Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ Karol Marhold, František Hindák. Zoznam nižších a vyšších rastlín Slovenska. Bratislava : Veda, 1998. ISBN 80-224-0526-4. S. 420.
- ↑ a b c d e Josef Dostál, Martin Červenka. Veľký kľúč na určovanie vyšších rastlín II.. prvé. vyd. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1991. ISBN 80-08-00003-1. S. 1116 – 1117.
- ↑ a b c d Michal Hrabovský at al.. Veľká kniha rastlín, hornín, minerálov a skamenelín. Bratislava : IKAR, a.s. – Príroda, 2021. ISBN 978-80-551-6882-1. S. 318 – 319.
- ↑ Anna Leskovjanská. Flóra Národného parku Slovenský raj. Spišská Nová Ves : Štátna ochrana prírody Slovenskej republiky, 2014. ISBN 978-80-89310-82-1. S. 22 – 23.
Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Pichliač sivý
Wikidruhy ponúkajú informácie na tému Pichliač sivý
