Red Storm Rising
| Red Storm Rising | |
|---|---|
| Red Storm Rising | |
|
| |
| Autor | Tom Clancy, Larry Bond |
| Pôvodný jazyk | anglický |
| Krajina vydania | Spojené štáty |
| Nakladateľstvo originálneho vydania | Putnam Publishing |
| Dátum 1. vydania originálu | august 1986 |
| ISBN 1. vydania originálu | ISBN 0-399-13149-3 |
| Literárny žáner | techno-triler |
Red Storm Rising je techno-triler z roku 1986, ktorý napísal Tom Clancy a Larry Bond a ktorý sa venuje fiktívnemu priebehu tretej svetovej vojny, odohrávajúcej sa v Európe medzi NATO a Varšavskou zmluvou v polovici 80. rokov 20. storočia, pravdepodobne v roku 1986, alebo 1987.
Aj keď sa hypotetickej tretej svetovej vojne a jej možnému priebehu venujú aj iné romány, tento je známy pre svoj široký záber a spôsobom, ktorým sú vojenské akcie na viacerých bojiskách, od námorných konvojov v Severnom Atlantiku, cez zostrelenie špionážnych satelitov až po tankové bitky v Západnom Nemecku, neoddeliteľnou súčasťou celkovej zápletky.
Zápletka[upraviť | upraviť zdroj]
Upozornenie. Článok alebo jeho časť prezrádza zápletku, pointu alebo rozuzlenie diela!Teroristická skupina pôvodom z Azerbajdžanu pri nečakanom útoku zničí novú sovietsku rafinériu na ropnom poli Samotlor nachádzajúcu sa v blízkosti uralského mesta Nižnevartovsk, čím do značnej miery ochromí sovietsku produkciu ropy a vyvolá situáciu, ktorá môže viesť až ku zrúteniu sovietskej ekonomiky. Čeliac nevyhnutnej potrebe úzkej spolupráce so Západom na odvrátení ekonomického kolapsu sa sovietske politbyro rozhodne pre opačné riešenie, pre vojnu. Politbyro vydá rozhodnutie o vojenskom obsadení ropných polí v Perzskom zálive a následnej okupácii Iraku a Iránu.
Podľa Carterovej doktríny je každý útok v Perzskom zálive útokom na strategické záujmy Spojených štátov a podľa toho sa k nemu bude pristupovať, vrátane použitia vojenskej sily. Aby sovieti zabránili kombinovanej reakcii NATO, rozhodnú sa najskôr spustiť operáciu KGB zameranú na rozdelenie NATO vyvolaním zdania, že Západonemecká vláda uskutočnila nevyprovokovaný útok na Sovietsky zväz, po ktorom by nasledovala Sovietska invázia do Európy, ako odpoveď na tento "útok". S okupovaným Západným Nemeckom a porazeným NATOm by tu bola podľa politbyra nádej, že Spojené štáty by necítili potrebu brániť napadnuté arabské ropné štáty, lebo by boli schopné pokryť svoju spotrebu aj zo zásob ropy na západnej pologuli. S cieľom vytvoriť casus belli a zmobilizovať verejnosť v Sovietskom zväze najmä proti Západnému Nemecku zinscenuje politbyro bombový útok v Kremli, počas ktorého prídu o život aj deti zo základnej školy v Pskove, ktoré tam boli v čase výbuchu na prehliadke. Len pád dní pred touto udalosťou má v sovietskej štátnej televízii premiéru remasterovaná verzia filmu z roku 1939 Alexander Nevský, ktorý ma veľmi silný protinemecký podtón, čo prispeje k okamžitému verejnému odsúdeniu Západného Nemecka.
Operácia KGB má iba obmedzený úspech: pripravovaný Sovietsky útok na Západné nemecko je odhalený s predstihom iba pár dní, keď je major sovietskych špeciálnych jednotiek Spetznaz vďaka náhode zajatý v západonemeckom meste Aachen. Jeho zajatie dá NATO čas na začatie mobilizácie a poskytne dostatočné dôkazy, aby sa predišlo úplnému rozpadu aliancie. No KGB zaznamená aj istý úspech, lebo niekoľko krajín, ako Grécko a Japonsko je presvedčených že ide čisto o Nemecko-Ruský spor, ktorého sa odmietnu zúčastniť. V dôsledku toho majú Sovieti zaistený pokoj v oblasti pacifiku a takisto aj na južnej fronte nadchádzajúceho konfliktu v Západnej Európe, lebo osamotené Turecko nechce, alebo nie je schopné začať ofenzívu proti Sovietom samo.
Letectvu NATO sa podarí značne znížiť sovietsku pozemnú a leteckú prevahu, keď hneď v prvých hodinách vojny nasadením prvej generácie lietadiel stealth, využitím momentu prekvapenia a použitím taktických bombardérov zničí 5 sovietskych lietadiel Beriev A-50 (v kóde NATO Mainstay) AWACS, niekoľko dôležitých mostov cez Labe, pontónových mostov a ich obsluhy a elitným sovietskym taktickým perutiam zasadí ťažký úder, čím eliminuje sovietsku prevahu vo vzduchu a nebo na Európou nepatrí na začiatku konfliktu ani jednej strane. Územie Nemecka sa stane hlavným dejiskom bojov, jednotky NATO sú nútené pomaly ustupovať, zasadzujúc ťažké protiútoky sovietskej Červenej armáde.
Jedným z majstrovských strategických ťahov Sovietskeho zväzu v počiatku vojny bolo obsadenie Islandu a leteckej základne NATO v islandskom Keflavíku. Týmto krokom bola prerušená GIUK SOSUS, línia amerických podmorských hydrofónov tiahnucich sa od Grónska cez Island až po Škótsko, slúžiacich na zachytávanie aktivít Sovietskeho námorníctva a ktorá mala sovietom znemožniť vykonávať efektívnu činnosť v Atlantiku a zachytiť všetky pohyby ich lodí a ponoriek. Sovietskemu námorníctvu sa tiež podarilo izolovať a ochrániť svoju flotilu balistických ponoriek, čím uvoľnilo ruky pre voľnú činnosť útočných ponoriek. Týmito krokmi bolo Sovietske námorníctvo schopné konať ako ofenzívna sila a Varšavská zmluva začala s využitím lietadiel a ponoriek vážne narúšať vojnové úsilie NATO útokmi na zásobovacie konvoje REFORGER smerujúce na nákladných lodiach zo severoamerických prístavov do Európy.
Táto výhoda sovietov bola prakticky ihneď využitá, keď bola bojová skupina lietadlových lodí NATO, na čele s americkými lietadlovými loďami USS Nimitz a USS Saratoga a francúzskou lietadlovou loďou FS Foch úspešne napadnutá sovietskymi bombardérmi Tupolev Tu-22M (v kóde NATO Backfire). FS Foch sa potopil, obojživelná USS Saipan po zásahu explodovala, pričom na nej zahynulo 2 500 príslušníkov Námornej pechoty a USS Saratoga bola spolu s USS Nimitz nútená po zásahoch sovietskych rakiet stráviť niekoľko týždňov na oprave v suchom doku v anglickom Southamptone.
V Západnom Nemecku sa vojna zmenila na obdobu zákopovej vojny, podobnej tej na západnom fronte počas prvej svetovej vojny. Sovieti predpokladali, že ju vyhrajú, lebo mali väčšie ľudské a materiálne rezervy. Jednotkám NATO sa síce darilo zadržiavať Sovietov a pomaly ustupovať, no len za cenu neudržateľnej spotreby munície, pričom súbežne s tým, ako boli Sovieti úspešní v ničení konvojov, začala situácia pre vojská NATO vyzerať bledo. Po smrti politbyrom podporovaného sovietskeho veliteľa, ktorý velel vojskám na západnom fronte sa na jeho miesto dostal jeho zástupca, oveľa schopnejší generálplukovník Pavel Leonidovič Alexejev. Alexejev velel úspešnému sovietskemu útoku na mesto Alfeld, ležiacom na frontovej línii, po ktorého dobytí a prekročení rieky sa sovietom konečne podaril prielom v líniách NATO. Keď do oblasti prielomu začali prenikať elitné sovietske tankové vojská, stratégovia NATO odhadovali, že stratia celé územie Západného nemecka na východ od rieky Weser.
Po úspešnom vykonaní skvele načasovaného útoku na sovietske základne bombardérov na polostrove Kola strelami s plochou dráhou letu odpálenými z amerických ponoriek v Barentsovom mori boli tieto vyradené z hry a sovieti prišli o najúčinnejší nástroj na ničenie konvojov NATO. Sovietskej armáde sa nepodarilo rozšíriť prielom u Alfeldu, čo viedlo politbyro k zvažovaniu použitia taktických jadrových zbraní na fronte, s cieľom opäť získať stratenú strategickú iniciatívu. Alexejev, vedomý si toho, že použitie čo i len obmedzeného množstva jadrových zbraní na fronte nevyhnutne povedie k ich nezastaviteľnému masovému použitiu obidvomi stranami získa kontrolu nad jadrovými zbraňami na jeho západnej fronte s cieľom zaistiť, aby neboli použité.
Sovietsky pilot zajatý na Islande, ktorého žena bola príbuznou člena politbyra pod silnými dávkami drog prezradí jednotkám NATO pravý dôvod vypuknutia vojny: chronický nedostatok ropy v Sovietskom zväze. Letectvo a pozemné jednotky NATO začnú ihneď po prezradení tejto veľmi cennej spravodajskej informácie primárne vyhľadávať a ničiť všetky sovietske sklady paliva, ktoré nájdu (a ktoré boli menšie a rozmiestnené na oveľa väčšom priestore ako zvyčajne), čo vážne ochromí činnosť sovietskych tankových jednotiek, ktorým ostane palivo už iba na jeden pokus o konečné zdolanie línie NATO. Útok sovietov je odrazený a jednotky NATO sú posilnené o čerstvú tankovú divíziu, ktorá dorazila do Európy z USA tesne pred začiatkom bitky.
Generál Alexejev nakoniec prehliadne celé toto samovražedné šialenstvo a rozhodne sa spojiť svoje sily s hlavou KGB Borisom Kosovom a ministrom energetiky Michajlom Eduardovičom Sergetovom. Pokus o štátny prevrat sa im podarí a politbyro je nahradené tzv. "troikou", pozostávajúcou zo Sergetova, ministra poľnohospodárstva F. M. Krylova a dlhoročného člena politbyra Pyotra Bromkovského. Sovieti po uskutočnení prevratu navrhnú prímerie, ktoré vyčerpané NATO prijme, pričom následky vojny sú ponechané nedopísané. Čitateľ sa dozvie, že NATO plánuje obnoviť Norimberský tribunál, pričom chce súdiť preživších členov politbyra za vojnové zločiny. Sovieti ich tiež chcú súdiť, pravdepodobne za zradu, alebo podobný zločin.
Postavy v Red Storm Rising[upraviť | upraviť zdroj]
- Generálplukovník Pavel Leonidovič Alexejev, ČA – najskôr veliteľ juhozápadnej skupiny vojsk, neskôr hlavný veliteľ sovietskych vojsk na západnom fronte.
- Commander Edward Morris, USN – Veliaci dôstojník, USS Pharris, neskôr USS Reuben James.
- Commander Daniel X. McCafferty, USN – Veliaci dôstojník, USS Chicago.
- Sergeant First Class (Seržant prvej triedy) Terry Mackall, USA – veliteľ tanku M1 Abrams na Nemeckom fronte. Povýšený na 2LT počas vojny.
- Michail Eduardovič Sergetov – Kandidát (bez hlasu) na člena sovietskeho polytbyra a minister energetiky.
- Lieutenant Commander Robert A. Toland, III., USN-R – Analytik NSA. Povýšený do hodnosti commander tesne pred vypuknutím vojny.
- First Lieutenant Michael D. Edwards, USAF – Armádny meteorológ na leteckej základni USAF v Keflavíku, vyhýbajúci sa zajatiu sovietskymi vojskami na Islande.
- Kapitán Ivan Michajlovič Sergetov, ČA – Alexejevova pravá ruka a Sergetovov syn. Počas vojny povýšený do hodnosti major.
- Majorka Amelia “Buns” Nakamura, USAF – Pilotka F-15C, ktorá sa zostrelením troch bombardérov Tupolev Tu-16 Badger a 2 sovietskych špionážnych družíc RORSAT použitím protisatelitných striel ASM-135 stala prvým americkým ženským leteckým esom.
Hlavné nastolené témy[upraviť | upraviť zdroj]
Tento techno-triler opisuje priebeh konvenčnej vojny medzi NATOm a Varšavskou zmluvou. Jeho autor v ňom správne predpokladal, že viaceré zaužívané predstavy o priebehu konvenčného konfliktu medzi dvomi modernými armádami sú mylné – napríklad, že spotreba munície bude oproti predpokladom oveľa väčšia, že bojové vrtuľníky ako AH-64 Apache a Mi-24 Hind budú mať na bojisku oveľa menšiu životnosť oproti pôvodným predpokladom, že mobilita vlastná moderným tankom znamená, že sovietska doktrína masívneho náporu s cieľom vytvoriť prielom v protivníkových radách je mylná, lebo ten môže svoje línie stiahnuť a znova sformovať namiesto toho aby sa zlomil a že moderné letectvo môže dominovať na bojisku iba pri absencii moderných leteckých síl protivníka.
Clancy do svojho románu zahrnul aj v dobe vzniku nepotvrdené lietadlo F-19, ktoré malo disponovať technológiou stealth. Existencia lietadla s touto technológiou bola v 80. rokoch 20. storočia medzi fanúšikmi letectva otvoreným tajomstvom, no bola aj prísne utajovaná v dobe vzniku tohto románu. Skutočným lietadlom stealth, ktoré malo svoju premiéru až počas druhej vojny v Perzskom zálive v roku 1991 bol F-117 Nighthawk.
Tretia vojna v Perzskom zálive v roku 2003 (aj keď nebola porovnateľná s potenciálnym konfliktom koncom 80. rokov medzi NATOm a Varšavskou zmluvou) poskytla niektoré dôkazy pre Clancyho hypotézy. Americké bojové vrtuľníky AH-64 Apache sa ukázali byť oveľa viac zraniteľné paľbou zo zeme ako sa dovtedy predpokladalo a ku koncu vojny väčšinu priamej leteckej podpory zaisťovali spojeneckým vojakom ťažko opancierované A-10 Thunderbolt II. Clancy vo svojom románe označil A-10 za kľúčovú zbraň NATO proti sovietskym tankovým divíziám. Jeho predpoklad vysokej spotreby munície sa tiež potvrdil – aj keď od útoku na Irak a jeho kapituláciu ubehol iba krátky čas, skladiská bômb a munície americkej armády sa vyprázdňovali alarmujúcou rýchlosťou, čo po vojne donútilo armádne velenie urýchlene objednať nové dodávky tzv. inteligentných bômb.
Dôkazy naznačujúce extrémnu spotrebu munície moderných armád v ozbrojených konfliktoch boli dostupné už od Jomkipurskej vojny v roku 1973. Obidve strany vtedy spotrebovávali muníciu tak rýchlo, že po siedmich dňoch bojov museli Spojené štáty a Sovietsky zväz letecky dopraviť nové zásoby munície ich klientským štátom (USA Izraelu a Sovietsky zväz Egyptu a Sýrii), aby predišli úplnému kolapsu ich ozbrojených síl.
Ďalším zaujímavým momentom je použitie amerických bojových lodí triedy Iowa, ktoré sú v románe poslané na Island s cieľom poskytnúť palebnú delostreleckú podporu americkej námornej pechote a britským výsadkárom počas ich obojživelného vylodenia a leteckého útoku na Sovietmi okupovaný Island. Efektívne použitie bojových lodí bolo demonštrované počas druhej vojny v Perzskom zálive v roku 1991, keď boli americké vojnové lode USS Missouri a USS Wisconsin nasadené proti irackým delostreleckým postaveniam na pobreží, pozíciám protilodných rakiet a postaveniam irackých pozemných jednotiek rozmiestnených pozdĺž irackého pobrežia, okupovaného Kuvajtu a na ostrove Faylaka.
Na knihe je zaujímavé aj opomenutie činnosti špeciálnych jednotiek (ako napríklad US Navy SEALS a Army Rangers) počas trvania konfliktu. Jedinými špeciálnymi jednotkami, o ktorých je v románe zmienka je sovietska Spetsnaz, nemecká GSG 9, americká Marine Force Recon a britská SAS počas prvých hodín konfliktu a obmedzená prítomnosť britskej Royal Marines na Islande, niekoľko týždňov po sovietskej invázii. Veľa vojenských stratégov poukazuje na to, že tieto jednotky by mohli byť použité na narušenie rôznych taktických a strategických akcií druhej strany. V prípade Clancyho románu by mohli byť nasadené v okupovanom severnom Nórsku na prepadové akcie na tamojších obsadených letiskách využívaných sovietskym letectvom, alebo dokonca aj priamo na sovietskom území, na polostrove Kola. Opomenutie týchto špeciálnych jednotiek je pre Clancyho netypické, lebo v jeho ostatných dielach sa často zameriava na schopnosti a činnosť špeciálnych jednotiek.