Samuel Czambel

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Samuel Czambel
slovenský jazykovedec
Samuel Czambel
Narodenie 24. august 1856
Slovenská Ľupča
Úmrtie 18. december 1909 (53 rokov)
Csillaghegy
Odkazy
Commons Spolupracuj na Commons Samuel Czambel
Hrob na Národnom cintoríne v Martine

Dr. Samuel C(z)ambel alebo Samo Czambel (* 24. august 1856, Slovenská Ľupča – † 18. december 1909, Csillaghegy, dnes súčasť Budapešti) bol slovenský jazykovedec a prekladateľ.

Pseudonymy: Ján Vlkolinský, J. I. Tatranovič, Herman Poliaček, Anna Technovská, Ján Stranský, Nikita Matejevič, Ján Ferienčík.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Študoval na gymnáziách v Banskej Štiavnici, Rimavskej Sobote a v Kežmarku. V roku 1876 začal študovať právo na univerzite v Budapešti, odkiaľ prešiel roku 1877 na filozofickú fakultu, kde začal študovať slavistiku. V jej štúdiu pokračoval na univerzite vo Viedni u profesora Franja Miklošiča a v Prahe u profesora Martina Hattalu. Od roku 1879 pôsobil v prekladateľskom oddelení pri predsedníctve vlády v Budapešti ako prekladateľ zákonov do slovenčiny. Roku 1899 sa stal ministerským tajomníkom. Od roku 1906 pracoval na ministerstve vnútra, kde bol vedúcim prekladateľského strediska. V rokoch 18871896 pôsobil ako spoluredaktor vládnych Slovenských novín. Je pochovaný na Národnom cintoríne v Martine.

Tvorba[upraviť | upraviť zdroj]

Vedeckým bádaním, ktorého výsledkom boli jeho jazykovedné práce, sa pričinil o ustálenie pravopisnej normy spisovnej slovenčiny. Medzi jeho základné jazykovedné diela patria Príspevky k dejinám jazyka slovenského (1887), Slovenský pravopis (1890), K reči o slovenskom pravopise (1891) a najmä kodifikačná Rukoväť spisovnej reči slovenskej (1902) založená na stredoslovenskom nárečí, v ktorých korigoval nedôslednosti hodžovsko-hattalovskej kodifikácie a prispel k upevneniu spisovnej normy slovenského jazyka. Tretie vydanie jeho Rukoväte – redigované a upravené na základe tzv. martinského úzu Jozefom Škultétym po autorovej smrti (vyšlo 1919) – sa stalo základom súčasnej spisovnej slovenčiny a do vydania Pravidiel slovenského pravopisu v roku 1931 bolo de facto normou spisovného jazyka. Bol autorom teórie o juhoslovanskom pôvode Slovákov a slovenčiny, ktorú publikoval v diele Slováci a ich reč (1903). V diele Slovenská reč a jej miesto v rodine slovanských jazykov (1906) chcel preskúmať jazykový materiál z celého Slovenska, no stačil spracovať iba časť o východoslovenských nárečiach.

Bol tiež autorom básní (Z cestovného denníka, 1922), besedníc a humoresiek, národno-politickej publicistiky. Zbieral nárečové materiály, medzi nimi ľudovú prózu, a najmä rozprávky, ktoré vyšli posmrtne vo viacerých edíciách.

Diela[upraviť | upraviť zdroj]

  • A tót hangtan (Budapešť, 1880) (Slovenské hláskoslovie)
  • Príspevky k dejinám jazyka slovenského (Budapešť 1887)
  • Slovenský pravopis (1890)
  • K reči o slovenskom pravopise (1891)
  • Potreba nového slovníka slovenského a maďarského (Budapešť 1891)
  • Rukoväť spisovnej reči slovenskej (Turč. Sv. Martin 1902, pod redakciou Škultétyho 2. vyd. 1915, 3. vyd. 1919)
  • A tótok elcsehesítése, vagy eloroszítása (Felvidéki Híradó Túróczszentmárton 1902, 2. sz) (Snahy o počeštenie a poruštenie Slovákov)
  • A cseh-tót invázió (Felvidéki Híradó Túróczszentmárton 1902, 47. sz) (Česko-slovenská invázia)
  • A cseh-tót nemzetegység múltja, jelene és jóvője (Turč. Sv. Martin 1902) po česky: Minulost, přítomnost a budoucnost československé národní jednoty (prel. Ed. Guller 1904)
  • Slováci a ich reč (Budapešť 1903)
  • Slovenská reč a jej miesto v rodine slovanských jazykov (1906)

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]