Stévia cukrová
| Stévia cukrová | |
 | |
| Vedecká klasifikácia | |
|---|---|
| Vedecký názov | |
| Stevia rebaudiana (Bertoni) Hemsl. | |
| Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku | |
Stévia cukrová (Stevia rebaudiana, nazývaná tiež stévia sladká, sladká tráva, medové lístky) je bielo kvitnúca svetlomilná tropická rastlina z čeľade astrovité (Asteraceae). Pôvodnou oblasťou výskytu sú tropické a subtropické oblasti Južnej a Strednej Ameriky. Cení sa nielen kvôli jej liečivým účinkom, ale najmä vysokej sladivosti. Stévia sa používa predovšetkým ako náhrada cukru, ale vo vyššej koncentrácii môže mať trochu horkejšiu príchuť. Rod Stévia obsahuje okolo 150 druhov bylín a kríkov.
Stévia ako sladidlo je na rozdiel od cukru takmer nekalorická, neprispieva k tvorbe zubného kazu a je vhodná aj pre diabetikov. V novembri 2011 bola stévia v Európskej únii schválená ako prídavná látka do potravín pod označením E960. Očakáva sa, že toto rozhodnutie bude mať výrazný vplyv na trh s cukrom a sladidlami.[1][2]
Vzhľad
[upraviť | upraviť zdroj]Dorastá do výšky 50 až 100 cm. Jej drobné sýtozelené listy sú protistojné, kopijovité. Jemné úbory bielych kvetov vytvárajú koncové okolíky. Stévia bola pôvodne jednoročnou rastlinou, ale rôznymi šľachtiteľskými postupmi sa zaradila medzi viacročné. Existujú prepracované technológie pestovania v jednoročnom aj vo viacročnom cykle a technológie vegetatívneho množenia pomocou zelených odrezkov, odrezkov koreňov, odnoží a ďalších vegetatívnych častí rastlín vrátane metódy in vitro.
História
[upraviť | upraviť zdroj]Ako prví využívali rastlinu kmene známe ako Guarana v Paraguaji a Brazílii. Sladili si s ním maté a používali ho tiež v tradičných postupoch liečenia (na pálenie záhy, cukrovku, ako ústnu vodu).
V roku 1931 izolovali francúzski chemici glykozidy, ktoré dávajú rastline sladkú chuť. Izolované zložky boli pomenované podľa rastlín: steviocid a rebaudiozid, ktoré sú 250-300 krát sladšie ako sacharóza. Látka je stála aj za tepla, nemení sa jej pH a nekvasí.
V 20. storočí sa začali používať vo veľkej miere umelé sladidlá, ako sú cyklamát a sacharín, ktoré môžu, podľa laikov, mať karcinogénne účinky, aj keď žiadna štúdia to dodnes nepotvrdila. Na začiatku 70. rokov sa japonská firma Morita Kagaku Kogyo Co., Ltd začala zaoberať možnosťou využiť stéviu ako náhradu cukrov v nápojoch a ďalšom potravinárskom priemysle. Teraz má stévia 40% podiel na japonskom trhu s umelými sladidlami. Tu sa tiež používa v nealko nápojoch napr Coca Cola.
Čína je najväčším producentom steviózy na svete. Predtým bola stévia veľmi rozšírená aj v USA.
Dostupnosť
[upraviť | upraviť zdroj]Pokusne bola rastlina vysadená v Ontáriu v Kanade, aby sa zistilo či je možné ju pestovať na komerčné účely. V USA je legálne túto rastlinu predávať v akejkoľvek forme, ak nie je označená ako potravinový doplnok. Tie isté pravidlá platia pre Austráliu, Nový Zéland, Kanadu a predtým platili aj pre Európsku úniu.
V Japonsku sa stévia predáva aj ako sladidlo. Extrakt zo stévie bol zaregistrovaný pod menom rebiana spoločnosťami Coca Cola a Cargill. Tento extrakt čaká na schválenie patentu a označuje nekalorické sladidlo. Coca Cola plánovala presadiť toto sladidlo na americkom trhu v roku 2009.
Zdravotná problematika
[upraviť | upraviť zdroj]V roku 1985 vyšla štúdia, ktorá dokazovala, že steviol je mutagénom (steviol je látka získaná zo steviozidu a rebaudiozidu, dvoch najsladších steviolov z rastliny). Táto štúdia bola však neskôr kritizovaná za spôsob vyhotovenia.
Ďalšie štúdie ukázali, že stévia zvýšila citlivosť na inzulín u pokusných krýs a môže dokonca zvýšiť produkciu inzulínu. Tým napomáha k zníženiu prejavov cukrovky a jej metabolických prejavov. Predbežné štúdie na ľuďoch ukázali, že môže redukovať hypertenziu, ale iná štúdia toto vyvrátila. Napriek mnohým ďalším štúdiám, ktoré preukazujú zdravotnú nezávadnosť sa to vládnym organizáciám nezdá dosť preukazné a volajú po ďalšom výskume, ktorý by vyvrátil toxicitu výrobkov.
V roku 2006 Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) pripravila nové štúdie na zhodnotenie nezávadnosti stévie. Ukázalo sa, že steviocid môže mať pozitívny vplyv na niektoré osoby trpiace hypertenziou alebo cukrovkou typu dva, a že neuvoľňuje mutagény. Liečebné účinky napriek tomu vyžadujú ešte ďalšie skúmanie. Cukrovka bola stéviou liečená v Južnej Amerike už stovky rokov a tiež v Japonsku, kde je v značnej miere používaná už od 70. rokov sa neprejavili žiadne zdravotné komplikácie.
Politická problematika
[upraviť | upraviť zdroj]V roku 1991 bola podaná anonymná sťažnosť na používanie stévie na úrad pre Kontrolu potravín a liečiv (FDA) v USA, ktorý stéviu označil za nebezpečný potravinový doplnok a zakázal jej dovoz. FDA svoje rozhodnutie zdôvodnila tým, že toxikologické testy nie sú dosť presvedčivé a látka nie je bezpečná. Aj napriek tomu, že sa látka používa od roku 1958 a nevyskytli sa žiadne zdravotné komplikácie, nebola látka schválená na ďalšie používanie.
Arizonský kongresman Jon Kyl obvinil FDA za rozhodnutie na základe žiadosti výrobcov, umelých sladidiel. FDA sa bráni tým, že nemôže zverejniť meno informátora.
Do roku 1994 bola stévia označovaná ako nebezpečná a jej predaj bol zakázaný. V roku 1995 bola revidovaná a mohla sa predávať na liečebné účely, ale nie ako potravinový doplnok. Nejasnosti ohľadom vzniku mutagénov metabolickými pochodmi u zvierat a ľudí vtedy presvedčili Európsku úniu o predĺženie zákazu. Štúdia vykonaná v roku 2006 Svetovou zdravotníckou organizáciou (WHO) odporučila opäť látku predávať ako potravinový doplnok.
Využitie ako sladidlo
[upraviť | upraviť zdroj]
Komplex sladivých látok obsiahnutý takmer v celej rastline mimo koreňa, je tvorený niekoľkými diterpenickými glykozidmi nazývanými súhrnne steviozid. Okrem samotného steviozidu sú v rastline obsiahnuté ešte tieto: rebaudiozid A, ktorý je sladší ako steviozid 1,3 - 1,5 x, rebaudiozid C, D, E, dulkozid B a steviolbiozid. Steviozid sa v mnohých krajinách na svete používa na sladenie potravín, nápojov, v cukrárskom a konzervárenskom priemysle, pri výrobe zubných pást a žuvačiek.
Pestovanie, dostupnosť na Slovensku
[upraviť | upraviť zdroj]Po schválení používania v Európskej únii už možno sladidlo v tabletách na báze stévie kúpiť bežne v lekárňach aj obchodoch s potravinami. Stéviu je tiež možné kúpiť v sušenej forme v obchodoch so zdravou výživou.
Rastlina sa dá kúpiť v jarných mesiacoch aj ako vonkajšia rastlina v kvetinárstvach. V obchodoch s kvetinami je známa pod názvom sladká tráva alebo stévia. Rastlina, pestovaná v domácom prostredí zvyčajne nedosahuje dostatočné množstvo steviózy. Pestovanie sa odporúča v kvetináči, ideálny je východne orientovaný parapet. Sladké látky sa viac tvoria, keď má rastlina dostatok svetla a tepla. Z jednej rastliny možno získať až 0,5 kg sušených lístkov. V letnom období dobre znáša podmienky našich zemepisných šírok. Rastliny možno dobre tvarovať rezaním a listy možno užívať ako v čerstvom stave, tak mrazené alebo sušené.
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ Stévia schválená v Európe (po anglicky) Archivované 2012-09-01 na Wayback Machine, 14. 11. 2011
- ↑ Nové sladidlo: Steviol-glykozid (E 960)[nefunkčný odkaz]
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Stévia cukrová
Wikidruhy ponúkajú informácie na tému Stévia cukrová
Externé odkazy
[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj
[upraviť | upraviť zdroj]Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Stévie sladká na českej Wikipédii.