Preskočiť na obsah

Wang Čchung

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Wang Čchung
čínsky filozof
čínska filozofia
dynastia Chan
Biografické údaje
Narodenie27
Úmrtieasi 100
Dielo
Ovplyvnený
Odkazy
Projekt
Guttenberg		Wang Čchung
(plné texty diel autora)
Spolupracuj na CommonsWang Čchung
(multimediálne súbory na commons)

Wang Čchung alebo Wang Čchung-žen (čín. 王充, pchin-jin: Wáng Chōng alebo čín. 王仲任, pchin-jin: Wang Zhongren; * 27 – † asi 100) bol čínsky filozof počas vlády dynastie Chan.[1]

Je „obtiažne zaraditeľný do určitého myšlienkového systému“, „nebol viac konfuciánom než mohistom či taoistom“.[1] Jeho hlavné dielo je Lun-cheng.[2]

Životopis

[upraviť | upraviť zdroj]

Wang Čchung pochádzal z chudobnej rodiny[3] (jeho otec sa volal Wang Sung[4]), študoval na cisárskej akadémii v hlavnom meste Číny počas dynastie Chan – Luo-jangu.[5] Bol žiakom Pan Piaa.[1] Následne pôsobil ako nižší úradník v provinciách vtedajšej Číny.[5] Žil „skutočne v ústraní, takmer ako pustovník, alebo prinajmenšom dosť na okraji spoločnosti, hoci pravdepodobne skôr v dôsledku vývoja udalostí než z vlastného rozhodnutia.“[6] Neskôr bol znovu vymenovaný za úradníka, ale opäť sa postu vzdal. Jeho priateľ Sie I-wu doporučil jeho dielo panovníkovi, cisár Čang poslal ku Wangovi poslov, ale ten kvôli chorobe odmietol.[4] Asi v roku 100 zomrel v dôsledku choroby vo svojom domove.[3]

Životopisné informácie o ňom pochádzaju z 85. (záverečnej) kapitoly jeho diela Lun-cheng a z 79. kapitoly Chou Chan šu.[7]:227

hrobka Wang Čchunga

Filozofia

[upraviť | upraviť zdroj]

Zanechal po sebe dielo Lun-cheng[pozn 1] (论衡, pchin-jin: Lùn-héng, dosl. vyvážené skúmania alebo teórie vložené na váhu[6]:295), v 85 kapitolách[8].[5] Dielo bolo zostavené pravdepodobne v rokoch 70 – 80[2] či 82 – 83[5] a „môže byť považované v mnohých smeroch za encyklopedickú zbierku názorov a presvedčení čínskeho náboženstva, myslenia a folklóru.“[9] Prvý komentár k nemu vznikol až v 19. storočí.

Wang použil taoistický naturalizmus ako prostriedok na popretie predsudkov súdobej Číny[10]:151, pričom zdôrazňuje „naturalistický princíp spontánnosti, ktorý je tak významný v taoizme.“[10]:153 Jeho pohľad na dejiny je osobitý: „väčšina raných mysliteľov sa obracia k dejinám,aby hľadali podporu pre svojej učenie. Čo vedie k tomu, že vo všeobecnosti idealizujú minulosť a cenia si staré len preto, lebo je to staré.“ Wang toto videnie energicky popiera.[10]:158 V metodológii zastával názor, že každé učenie musí byť položené na vecných základoch. Každé svoje tvrdenie sa dôsledne snažil odôvodniť jasnými príkladmi.[10]:160 V úvahách o ľudskej povahe čerpal z teórií Meng-c’a a Sün-c’a a snažil sa harmonizovať ich tvrdenia.[10]:162 O údeli, ktorý považoval za externý faktor[10]:162 sa vyjadroval čiastočne vo všeobecne naturalistickom videní vesmíru, ale prikláňal sa k predestinačnému pohľadu na vec ľudského štastia či nešťastia[10]:164 a to aj v prípade štátov[10]:165. V tomto bode sa odlišoval od konfuciánskej školy (Meng-c’, Sün-c’) а aj od taoizmu (kniha Čuang-c’a).[10]:166

Celkovo

[upraviť | upraviť zdroj]

Počas 20. storočia Wang Čchunga čínski aj západní historici považovali za „pozoruhodne originálneho materialistického mysliteľa skeptického štýlu“.[11][pozn 2]

Čínsky historik filozofie Feng Jou-lan je zdržanlivejší: „jeho myšlienky boli najmä deštruktívne než konštruktívne a ich vnútorná hodnota je menšia než niektorí učenci predpokladali.“[10]:151 Stále však platí, že Weng bol „nekonformný antiautoritár so schopnosťou jasne analytického rozumu, ktorý musel pôsobiť vo svojej dobe ako zjavenie.“[7]:226 Wangova povesť skeptika pochádza z „jeho prekvapujúcich útokov voči niektorým postavám čínskych dejín (napr. Konfucius, Meng-c’ a Mo-c’), jeho vyvráteniu bod po bode široko prijímaných povier a legiend (…) a jeho častému odsúdeniu mnohých nezmyslov predložených ako teórie súdobou ‚vulgárnou‘ [školou] žu.“[11]

Joseph Needham: „jeden z najväčších mužov svojho národa v ktoromkoľvek veku, ktorý je často, a nie neprimerane, nazývaný Lucretius Číny“[13]:368

Egon Bondy[14]:149 aj Oldřich Král[7]:226 o ňom píšu ako o najväčšom filozofovi Číny dynastie Chan.
Bondy: „…ako kritik, neúprosný kritik, britký polemik a ironik, nemal Wang Čhung severovného. Jeho dielo je okrem toho tak naplnené údajmi všetkého druhu, že musíme len obdivovať jeho obrovskú sčítanosť a jeho dobrú pamäť. Bolo veľká a trvalá škoda pre čínsku filozofiu, že podnety, ktoré priniesol tento úplne samorastlý a väčšinu života aj veľmi chudobný filozof, nevyužila.“[14]:153
Král: „…nepochybne patrí k najkritickejším duchom tejto a nielen tejto doby. Tento rodený skeptik a racionalista útočil na predsudkové, poverčivé a reliogiózne myslenie svojej doby, pričom sa opieral o prírodnú filozofiu taoizmu, teda toho taoizmu, ktorý sa v tej dobe už sám vyvíjal smerom k náboženskému mysticizmu.“[7]:226

Poznámky

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ V českom výbere pod názvom Kritická pojednání je dostupných 24 kapitol.
  2. ↑ Podobne v marxistickej historiografii.[12]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ a b c d WANG ČCHUNG. In: LIŠČÁK, Vladimír. Konfuciánství od počátků do současnosti : dějiny, pojmy, osobnosti. Vyd. 1. Praha : Academia, 2013. 464 s. (Orient; zv. 17.) ISBN 978-80-200-2190-8. S. 406.
  2. ↑ a b LUN-CHENG. In: LIŠČÁK, Vladimír. Konfuciánství od počátků do současnosti : dějiny, pojmy, osobnosti. Vyd. 1. Praha : Academia, 2013. 464 s. (Orient; zv. 17.) ISBN 978-80-200-2190-8. S. 223 – 224.
  3. ↑ a b SOMMER, Deborah. Wang Chong. In: The Encyclopedia of Confucianism. Ed. Xinzhong Yao. London : Routledge, 2013. 932 s. ISBN 978-0-415-51522-1. S. 629 – 630.
  4. ↑ a b Wang Chong. In: DE CRESPIGNY, Rafe. A Biographical Dictionary of Later Han to the Three Kingdoms (23 – 220 A.D.). Leiden; Boston : Brill, 2007. 1310 s. ISBN 978-90-04-15605-0. S. 806 – 807.
  5. ↑ a b c d NADEAU, Randall L. Wang Čchung (Wang Chong). In: Velké postavy východního myšlení : slovník myslitelů. Ed. Ian P. McGreal; preklad Jan Filipský et al. V českém jazyce vyd. 1. Praha : Prostor, 1998. 623 s. (Obzor; zv. 19.) ISBN 80-85190-93-1. S. 97 – 102.
  6. ↑ a b CHENG, Anne. Dějiny čínského myšlení. Preklad Helena Beguivinová; Olga Lomová, David Sehnal, Dušan Vávra. 1. vyd. Praha : DharmaGaia, 2006. 688 s. ISBN 80-86685-52-7.
  7. ↑ a b c d KRÁL, Oldřich. Čínská filosofie : pohled z dějin. Vyd. 1. (dot., upr. vyd.). Lásenice : Maxima, 2005. 373 s. ISBN 80-901333-8-X.
  8. ↑ NYLAN, Michael. Lun heng. In: The Encyclopedia of Confucianism. Ed. Xinzhong Yao. London : Routledge, 2013. 932 s. ISBN 978-0-415-51522-1. S. 404 – 406.
  9. ↑ POKORA, Timoteus; LOEWE, Michael. Lun heng 論衡. In: Early Chinese Texts : A Bibliographical Guide. Ed. Michael Loewe. [Berkeley, Calif.] : Society for the Study of Early China; Institute of East Asian Studies, 1993. 546 s. (Early China special monograph series; zv. 2.) ISBN 1-55729-043-1. S. 309 – 312.
  10. ↑ a b c d e f g h i j Fung Yu-lan. A History of Chinese Philosophy. Preklad Derk Bodde. Vol. II. The Period of Classical Learning (from the second century B.C. to the twentieth century A.D.). Princeton : Princeton University Press, 1953. 783 s.
  11. ↑ a b NYLAN, Michael. Wang Chong (Wang Ch’ung). In: Encyclopedia of Chinese Philosophy. Ed. Antonio S. Cua. New York : Routledge, 2003. 1020 s. ISBN 0-415-93913-5. S. 745 – 748.
  12. ↑ KAŽDAN, Alexander Petrovič. Náboženstvo a ateizmus v staroveku. Preklad Štefan Švagrovský. 1. vyd. Bratislava : Osveta, 1961. 277 s. (Malá moderná encyklopédia; zv. 12.) S. 123 – 125.
  13. ↑ NEEDHAM, Joseph; Wang Ling. Science and Civilisation in China. Vol. 2 : History of Scientific Thought. Cambridge : Cambridge University Press, © 1956. 722 s. ISBN 0-521-05800-7.
  14. ↑ a b BONDY, Egon. Čínská filosofie. Praha : Sdružení na podporu vydávání časopisů, 1993. 387 s. (Vokno.) ISBN 80-85239-22-1.

Ďalšia literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]
  • STŘELEČEK, Jaromír. Čínská filosofie : stručný přehled. 1. vyd. Praha : Státní pedagogické nakladatelství, 1969. 74 s. S. 47 – 48.
  • KRÁL, Oldřich; STŘELEČEK, Jaromír. Úvod do čínské filosofie : historie a texty. Vyd. I. Zväzok I : čínská filosofie do příchodu buddhismu. Praha : Univerzita Karlova, 1971. 174 s. S. 151 – 152.
  • History of Chinese Philosophy. Ed. Bo Mou. New York : Routledge, 2009. 631 s. ISBN 978-0-415-35688-6. S. 293 – 299.
  • SŁUPSKI, Zbigniew; LOMOVÁ, Olga. Úvod do dějin čínského písemnictví a krásné literatury. 1. vyd. Diel II. – Dynastie Qin a Han. Praha : Karolinum, 2009. 190 s. ISBN 978-80-246-1727-5. S. 53 – 60.

Preklady

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Wang Čchung. Kritická pojednání (Lun-cheng) : výbor z díla čínského filosofa 1. stol. n. l. Preklad Timoteus Pokora. Vyd. 1. Praha : Academia, 1971. 469 s. (Filosofická knihovna.) [úvodná štúdia + 24 kapitol z diela].

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Wang_Čchung&oldid=7869322“