Zborovský hrad

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Zborovský hrad
Hrad
Veza Zborovskeho hradu.jpg
Veža hradu Zborov
Štát Slovensko Slovensko
Región Prešovský
Okres Bardejov
Obec Zborov
Nadmorská výška 474 m n. m.
Súradnice 49°21′12.36″S 21°17′53.71″V / 49.3534333°S 21.2982528°V / 49.3534333; 21.2982528
Vznik 13. storočie
Pre verejnosť verejnosti prístupný
Najľahší výstup obec Zborov
Poloha Zborovského hradu na Slovensku
Poloha Zborovského hradu na Slovensku
RedHut.svg
Poloha Zborovského hradu na Slovensku
Poloha Zborovského hradu v Prešovskom kraji
Poloha Zborovského hradu v Prešovskom kraji
RedHut.svg
Poloha Zborovského hradu v Prešovskom kraji
Webová stránka: Stránka o Zborovskom hrade
Freemap.sk: mapa

Zborovský hrad tiež Makovica je zrúcanina hradu blízko obce Zborov na v okrese Bardejov. Najstaršie zmienky o hrade pochádzajú zo začiatku 14. storočia. V rokoch 1364 - 1470 bol majetkom Cudarovcov, po ich vymretí daroval kráľ Matej panstvo Rozgonyiovcom, ktorí tu sídlili do roku 1512. Po nich prešiel do vlastníctva Tárczayovcom, ktorým patril do roku 1548. Serédyovcom patril v rokoch 1548 - 1601. V roku 1601 hrad kúpili Rákociovci. V období stavovských povstaní ho napadlo cisárske vojsko a v roku 1684 ho zbúralo. Neskôr ho poškodili boje medzi Rusmi a Rakúšanmi počas 1. svetovej vojny.

Dejiny hradu[upraviť | upraviť zdroj]

Obdobie konsolidácie vnútorných pomerov v Uhorsku a upevnenia ústrednej kráľovskej moci panovníkom Karolom Róbertom po r. 1317, možno klásť stavebné počiatky Zborovského hradu na vyňatom majetku a následne vznik hradného panstva Makovica.

Zatiaľ nie je známa hodnoverná listina, ktorá by bližšie objasňovala dobu a dôvody vedúce k výstavbe hradu. Podľa jeho polohy analogickej s polohou hradov Ľubovňa a Nedeca sa usudzuje, že pôvodne mal plniť strážnu funkciu na obchodnej ceste a funkciu pohraničného hradu. Čoskoro sa stal aj sídlom feudálneho domínia. Problém doby vzniku a jeho prvotnej podoby by za týchto okolností mohol rámcovo vyriešiť len archeologický výskum. Aj keď odborná polemika na túto tému nie je ukončená, na základe písomných prameňoch nemožno potvrdiť, že by vznikol v druhej alebo dokonca v prvej polovici 13. storočia.

Prvou overenou písomnou správou o existencii hradu Makovica je listina kráľa Ľudovíta I. z r. 1347, ktorou zakázal kastelánom "de Makauicha" Štefanovi a Jurajovi Bebekovcom ohrozovať vlastníctvo Thekulovcov na majetku Smilno a lákať poddaných na makovické panstvo. V tom istom roku nariadil kastelánom, aby nebránili Bardejovčanom užívať majetok v Mokroluhu darovaný Bardejovu jeho otcom Karolom Róbertom. Aj prvá hodnoverná písomná správa viažuca sa k dedine Zborov bola vydaná v súvislosti s domáhaním sa majetkových práv smilnianskymi Thekulovcami, ktorí sa sťažovali u kráľa a žiadali vrátenie celého panstva Smilno. Na podnet z poverenia Ľudovíta I. vykonal zástupca Jágerskej kapituly obhliadku smilnianskeho panstva a v listine z r. 1355 uvádza okrem iných dedín aj hrad Makovicu. Z listiny sa ďalej dozvedáme o do osídľovaní hradného panstva Makovica - Zborov a pohraničných oblastí kastelánom Mikulášom Forgáčom, ktorý si od Ľudovíta I. zároveň vymohol povolenie na otvorenie baní na striebro (asi na Koldoríne a pri dedine Zlaté). Nároky Thekulovcov neboli uspokojené a už v roku 1364 získal kráľovské hradné panstvo Makovica spolu so smilnianskym panstvom do dedičnej držby šľachtic Peter Cudar z Olnoru a do nájmu mýta v Bardejove a Gaboltove. Cudarovci v zapätí rozšírili hradné panstvo o majetky panstiev Radoma a Kurima a najneskôr do r. 1387 aj panstva Stročín. Vytvorili tak rozsiahle feudálne domínium v severnom Šariši, jedno z najväčších na Slovensku. Zintenzívnili osídľovanie začaté ich predchodcami, k čomu prispela aj dohoda s jágerským biskupom ohľadne platenia desiatku. Pri tomto do osídľovaní sa v r. 1357 na stročínskom panstve prvýkrát stretávame s novo prisťahovaným obyvateľstvom nazývaných v prameňoch "Valachi " alebo "Rutheni " (Valasi, Rusíni), ktoré čoskoro význame a priaznivo ovplyvnilo hospodárenie na stročínskom a neskôr, najmä od 15. storočia, aj makovickom panstve. Odrazilo sa to v hustote osídlenia v prvej tretine 15. storočia. V portálnom daňovom súpise z r. 1427 je majetkom Cudarovcov 46 osád z 1321 usadlosťami (novo prisťahovaní Valasi boli oslobodení od dane, pretože v r. 1415 bolo uvedených 64 osád.), z toho v Zborove bolo 35 usadlostí, čo ho zaradzovalo medzi väčšie dediny (Kurima mala 102, Hažlín 77, Smilno 45, Gaboltov 36 a pod.). Nepriaznivé politické pomery v Uhorsku v nasledujúcom období vážne narušili charakter a hustotu osídlenia. Poľské vojenské ťaženia v r. 1439 - 1444, 1471 a 1491 - 1492 cez makovické panstvo, pôsobenie Jiskrových žoldnierskych vojsk, chaos v krajine a feudálna anarchia boli spojené s bojmi o uprázdnený uhorský trón a podnietili činnosť lúpežných bratríckych skupín a hromadný odchod poddaných z panstva. Tento stav trval až do konca 15. storočia. Po vymretí Cudarovcov v r. 1470 daroval kráľ Matej Korvín makovické hradné panstvo s hradom majiteľom stropkovského hradného panstva pánom z Rozhanoviec (Rozgonyiovcom). Noví majitelia v snahe obmedziť odliv poddaných z panstva urobili reformu v zemepanskej časti feudálnej renty. Napriek tomu v r. 1494 poklesol počet zdanených usadlostí oproti r. 1427 z 1321 na 293,5. V r. 1493 získal hradné panstvo sliezsky šľachtic Schellenberg a po ňom v r. 1522 páni z Torysy (Tarczayovci). V bojoch o uhorský trón podporovali Jána Zápoľského a po jeho porážke im bolo domínium v r. 1548 kráľom Ferdinandom odňaté a pridelené jeho prívržencovi magnátovi Gašparovi Šeredymu. Po jeho smrti v r. 1557 zdedil panstvo syn Juraj a po ňom ho získal Andrej Balassa. Napokon ho do r. 1601 vlastnil poľský magnát Ján z Ostrogu, ktorý sa oženil s dcérou Juraja Šeredyho. Za Šeredyovcov sa hospodárske a sídliskové pomery na panstve výrazne skonsolidovali. Podporovali obchod, vymohli od Ferdinanda týždenné trhy a dva výročné jarmoky pre zemepanské mestečko Kurimu. Opäť zahájili do osídľovanie panstva na valašskom práve predovšetkým Rusínmi z poľskej Haliče, čo sa odrazilo v etnickej skladbe poddaných na panstve Makovica - Zborov.

Ján z Ortrogu predal v r. 1601 makovické panstvo spolu s hradom Žigmundovi Rákocimu za 80 000 dukátov a jeho potomci v r. 1611 vyplatili ešte ďalších 13 000 dukátov. Táto suma predpokladá ročnú ziskovosť z panstva 8 000 dukátov, čo je 10% kúpnej sumy. Ekonomická základňa panstva bola v tom čase mimoriadne silná. Z urbára hradného panstva z 3. októbra 1618 sa dozvedáme, že začiatkom 17. storočia hospodárilo v Zborove okolo 35 sedliackych domácností, ktoré mali kone a dobytok. Asi 50 domácností neužívalo pozemok. Bolo to služobníctvo na hrade (na Podhradí) a železiari. Prvýkrát sú uvedení aj remeselníci: 4 tkáči, zámočník, uhliar, čižmár a krajčír. V Zborove bývalo aj osadenstvo panského majera a fary. Súčasťou majera bol mlyn, píla na vodný pohon, 2 hostince, pekáreň, tkáčska dielňa na výrobu ľanového plátna a súkna, no majer sa špecializoval najmä na chov oviec a baranov v počte 968 ks a kôz v počte 108 ks. K majeru patril aj mlyn na pušný prach a skláreň, ktorá bola v Bardejovskej Novej Vsi a koncom 17. storočia sa presťahovala do Stebníckej Huty. V Smilne boli rybníky. Napriek stavovským povstaniam, na ktorých sa podieľali aj Rákociovci, rozvíjali sa tu remeslá. Tunajší tkáči, ševci, čižmári, krajčíri a kožušníci sa podľa vzoru väčších miest združovali do cechov (tkáči mali cech v r. 1675, ševci a čižmári v r. 1690 a neskôr aj krajčíri a kožušníci). V r. 1691 vzniklo Bratstvo sv. Ruženca. Začiatkom 18. storočia po neúspešnom povstaní Františka Rákociho II. Bolo panstvo konfiškované a rozdelené. Časť získal gróf Aspremont, manžel Juliany Rákociovej, sestry Františka Rákociho II., časť Szirmyovci a menšiu časť Erdöyovci.

Stavebný vývoj Zborovského hradu[upraviť | upraviť zdroj]

Hrad podľa Janka Alexyho

Zborovský hrad bol postavený pravdepodobne v 3. a 4. decéniu 14. storočia na ochranu uhorského pohraničia a obchodnej cesty do Poľska. Prvá písomná správa o ňom pochádza z r. 1347.

Pôvodný kráľovský gotický hrad tvorilo nádvorie zhruba trojuholníkového pôdorysu s obranným múrom, hranolovou vežou (donjon), palácom a kaplnkou. V 14. - 16. storočí ho postupne vlastnili šľachtické rodiny Cudarovcov, Rozgonyiovcov a Tarczayovcov. Pravdepodobne za panstva Cudarovcov bolo pristavané druhé nádvorie s najmenej dvoma polkruhovými baštami. K zásadnej prestavbe gotického jadra a modernizácii výzbroje došlo v druhej polovici 16. storočia, keď hrad patril Šeredyovcom. Tieto zásadné stavebné zmeny boli vyvolané ako akútnym tureckým nebezpečenstvom tak aj novými vyššími nárokmi na bytovú kultúru.

Okrem úprav na hornom hrade bolo prestavané a rozšírené druhé nádvorie a pribudlo tretie nádvorie s polygonálnou a polkruhovou baštou, obranným múrom s ochodzou a strieľňami a dômyselnou vstupnou bránou zabezpečenou padacím mostom.

Dolné (tretie) nádvorie bolo predelené múrmi, čo umožňovalo lepšiu kontrolu prístupu do stredného nádvoria a v jeho západnej časti boli k hradobnému múru pristavané hospodárske objekty. Renesančnými stavebnými úpravami podľa talianskych vzorov bol zdokonalený zastaraný a nevyhovujúci fortifikačný systém a vzniklo pohodlné zemepanské sídlo spĺňajúce najnáročnejšie dobové požiadavky bývania. Rákociovci, ktorí vlastnili hrad 17. storočí, sa venovali už len jeho údržbe.

V druhej polovici 17. storočia sa presťahovali do kaštieľa v Zborove. Za povstania Imricha Thökölyho, napriek silnému odporu obrancov vedených jeho manželkou Helenou Zrínskou, bol hrad 14. októbra 1684 cisárskymi vojskami generála Schultza dobytý. V r. 1666 slávil na hrade sobáš s Helenou Zrínskou jej prvý manžel František Rákoci I. O desať rokov neskôr tu aj zomrel. Hrad sa spomína ešte v inventári z roku 1704 v časoch povstania Františka Rákociho II. ako funkčný.

Hradná zrúcanina bola počas 1. svetovej vojny značne poškodená. Hradný kopec bol už v r. 1926 vyhlásený za chránenú oblasť a jeho ochrana bola rozšírená v r. 1950 vyhlásením za štátnu prírodnú rezerváciu, čo ho zaradzuje za medzi najstaršie chránené územia na Slovensku. Ochrana je zameraná najmä na mohutné niekoľko storočné jedince duba letného vysadeného pozdĺž prístupovej cesty na hrad.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Michal Slivka; Adrián Vallašek: Hrady a hrádky na východnom Slovensku. Východoslovenské vydavateľstvo Košice. 1991, str. 230 - 233

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]