Zjednotenie Nemecka (1990)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Oslavy zavŕšenia zjednotenia 3. októbra 1990 pred budovou Ríšskeho snemuBerlíne

Zjednotenie Nemecka[1] (iné názvy: znovuzjednotenie Nemecka, zriedkavo: druhé zjednotenie Nemecka; nem. Deutsche Wiedervereinigung, oficiálne: Herstellung der Einheit Deutschlands - Vytvorenie zjednoteného Nemecka) bolo pripojenie Nemeckej demokratickej republiky (NDR) vrátane východného Berlína k Nemeckej spolkovej republiky (NSR; tzv. západné Nemecko), ktoré bolo zavŕšené 3. októbra 1990.[2] Jednotný štátny útvar Nemecko (Nemecká spolková republika) pokračuje od tej doby s rovnakým štátoprávnom usporiadaním, aké bolo kodifikované pri vzniku západonemeckého štátu v máji 1949, a so svojím naďalej platným Základným zákonom (Grundgesetz), de facto ústavou. NSR bola rozšírená o päť nových spolkových krajín (tzv. Neue Bundesländer) a zjednotený Berlín.

Zjednotenie bolo vyvrcholením dlhodobých snáh západonemeckých politikov a verejnosti a tajných želaní veľkej časti východonemeckej verejnosti o prekonanie povojnového usporiadania (rozdelenia na okupačné zóny) Nemecka. Veľkou mierou k nemu prispeli aj politické zmeny v NDR samotnej a vývoj v Sovietskom zväze a ostatných štátoch tzv. východného bloku. Znamenalo definitívny koniec rozdelenia a znovuobnovenie nemeckej jednoty, avšak v hraniciach, ktoré boli stanovené víťaznými mocnosťami po skončení druhej svetovej vojny.

Počas procesu boli vykonané dôležité úpravy, najmä v zákonoch, umožňujúce fungovanie západonemeckej správy aj v NDR. Tiež bolo nutné urovnať niektoré spory so Sovietskym zväzom, ktorý požadoval predovšetkým neutralitu krajiny, a vyhlásiť líniu na OdreNise za definitívnu štátnu hranicu.

Priebeh zjednotenia[upraviť | upraviť kód]

V druhej polovici osemdesiatych rokov, aj vplyvom zmien vo východnom bloku, avšak hlavne zmien priamo v ZSSR, kde už od roku 1985 prebiehala perestrojka Michaila Gorbačova, zosilovala vláda kancelára Helmuta Kohla vzájomné styky NSR s NDR (poskytovanie úverov, Honeckerova návšteva a pod.).

Konfliktné situácie vznikli v lete a na jeseň 1989, a to následkom veľkej utečeneckej vlny občanov NDR cez veľvyslanectvo NSR v Prahe, Varšave a Budapešti. Zároveň došlo k faktickému otvoreniu hraníc medzi Maďarskom a Rakúskom. Dňa 7. októbra 1989 oslávila NDR svoje štyridsiate výročie založenia, ale protesty sa vyhrocovali a 18. októbra 1989 abdikoval Erich Honecker zo svojich funkcií, oficiálne zo zdravotných dôvodov. Jeho následníkom sa stal Egon Krenz, ale už 7. novembra 1989 odstúpili z vlády NDR tak i vedenia SED. 9. novembra 1989 potom došlo k historickému vystúpenie člena politbyra SED Güntera Schabowského, ktorý v priamom televíznom prejave zrejme omylom vyhlásil, že hranice medzi oboma nemeckými štátmi aj v Berlíne sú otvorené (padol Berlínsky múr). 13. novembra 1989 sa Hans Modrow stal predsedom vlády NDR. Krátko potom vyhlásil Gorbačov, že zjednotenie Nemecka je vnútornou záležitosťou oboch nemeckých štátov.

V rovnakom čase mal reformátor Gorbačov a jeho ZSSR okrem problémov v zásobovaní vnútorného trhu spôsobených hospodárskou stagnáciou až úpadkom problémy v Náhornom Karabachu, kde na severe, vtedy ešte sovietskeho Azerbajdžanu už fakticky prebiehala občianska vojna s Arménmi, začali odstredivé tendencie v Pobaltsku, kde opozičné „národné fronty“ začali boj za nezávislosť. Česko-Slovensko bolo teda poslednou krajinou v strednej Európe, ktoré zostávalo pod priamym vplyvom vtedy ešte komunistického Sovietskeho zväzu. Nežná revolúcia sa mala u nás len začať začať o niekoľko mesiacov ale už vtedy Henry Kissinger, ktorý sa stretol s Alexandrom Jakovlevom, hlavným stratégom politiky perestrojky a potom s Gorbačovom tvrdil: „Gorbačovovská perestrojka doma hapruje a sovietsky líder hľadá úspech v zahraničnej politike,“... „Gorbačov je pripravený zaplatiť za to určitú rozumnú cenu“.[3]

Dohodu o odsune vojsk podpísal Michail Gorbačov a kancelár Helmut Kohl v júli 1990. Bola súčasťou zmluvy umožňujúcej zjednotenie Nemecka. Odsun sa začal 22. augusta 1990. Odsun z Nemecka trval až do 31. augusta 1994.

V máji 1990 podpísali Kohl a Lothar de Maizière (premier NDR) zmluvu o "Menovej, hospodárskej a sociálnej únii", teda o hospodárskom spojenie oboch nemeckých štátov vrátane výmeny východných mariek za západné marky (DM) v pomere 1: 1. 1. júla 1990 bola vytvorená menová únia medzi NSR a NDR, pričom sa spoločnou menou stala nemecká marka.

V júli 1990 rokoval Kohl opäť s Gorbačovom, a to uprostred prírody na Kaukaze, kde ho prehovoril, aby definitívne súhlasil so zjednotením Nemecka. Kohl a západonemecký minister zahraničia Hans-Dietrich Genscher tiež súčasne získali súhlas ostatných rozhodujúcich veľmocí s opätovným zjednotením Nemecka, ktoré bolo potom potvrdené zmluvou medzi štyrmi víťaznými mocnosťami druhej svetovej vojny (USA, Spojené kráľovstvo, Francúzsko a ZSSR) a oboma doterajšími nemeckými štátmi (tzv. " zmluva dva plus štyri "), ktorá sa oficiálne nazývala Zmluva o konečnom usporiadaní vo vzťahu k Nemecku. Podpísali ju ministri zahraničných vecí uvedených štátov 12. septembra 1990 v Moskve a do platnosti vstúpila 15. marca 1991.

Vnuk bývalého ministra zahraničných vecí a riaditeľ Inštitútu Európy na Ruskej akadémii vied Alexej Gromyko, tvrdí, že Nemci zaplatili za odchod sovietskych vojsk z niekdajšieho východného Nemecka 7,5 miliardy vtedajších nemeckých mariek a že Gorbačov so šéfom diplomacie Eduardom Ševardnadzem si stanovili lacné podmienky odsunu vojakov.[4] Skoro rovnakú sumu spomína F. Neupauer ako nemeckú ponuku ministrovi Langošovi za prechod sovietských vojsk cez Československo.[5]

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. Kamenický, Miroslav et al. (1997), „Zjednotenie Nemecka“, Lexikón svetových dejín, Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, str. 292-294, ISBN 8008024798 
  2. Balog, Boris; Svák, Ján; Orosz, Ladislav (2011), Základy teórie konštitucionalizmu, Bratislava: Eurokódex, str. 474, ISBN 9788089447541, http://books.google.sk/books?id=UC73jmbnrwYC&pg=PA474 
  3. JANCURA, Vladimír. Začalo sa to Palachovým týždňom. pravda.sk (Bratislava: Perex), 2019-01-15. Dostupné online [cit. 2019-01-15]. ISSN 1336-197X.
  4. Gromyko by neposlal vojakov proti Dubčekovi [online]. Pravda.sk, 2020-01-14, [cit. 2020-10-22]. Dostupné online.
  5. NEUPAUER, František. Kto poslal sovietske vojská domov? Ján Langoš [online]. www.postoj.sk, [cit. 2020-10-22]. Dostupné online.

Pozri aj[upraviť | upraviť kód]

Iné projekty[upraviť | upraviť kód]