Záblatie
Záblatie je od roku 1985 mestská časť Trenčína, pôvodne samostatná obec.
Záblatie sa nachádza strednom Považí v Trenčianskej kotline na pravej strane Váhu, pod východným úpätím Bielych Karpát. Prvá písomná zmienka o obci Záblatie (villa Zablat) je z roku 1366. Je známa aj pod pomenovaním Zablath (1372), Zablaath (1404), Zablathy (1471, 1500), Zablathye (1502), Zablatlicze (1773), Zablatowce (1786), Záblatí (1808) a Záblatie od roku 1913.
Záblatie vzniklo v roku 1913 spojením Veľkého Záblatia, Malého Záblatia (niekedy uvádzane aj Kňazské) a Rybár. V dnešných časoch to dokumentujú aktuálne ulice Záblatská, Malozáblatská a Rybáre. Obyvatelia sa prevažné zaoberali poľnohospodárskou činnosťou. Povinnosťou občanov z Rybár bolo odovzdávať predpísaný počet rýb majiteľovi trenčianskeho hradu. Rybáre pôvodne boli kráľovským majetkom (služobníckou osadou), patriacim k hradu.
V roku 1431 postupujúce husitské vojska Považím vypálili záblatskú kúriu. Vplyvným majiteľom Záblatia od 16. storočia okrem iného bola aj rodina Serényi a jej posledný vlastník Wolfgang Serényi.
Na západných svahoch s južne- západným sklonom na upätí Bielych Karpát v bezprostrednej blízkostí obce bola pestovaná vinná réva. Dochoval sa otlačok obecnej pečate z roku 1736, na ktorej je vyobrazená prekrížený rýľ s motykou a ornamentálna rastlinná výzdoba - výhon vinnej révy v dolnej časti. Medzi naradím sú umiestnené 4 malé kvety. V hornom oblúku je majuskulný text Nagy Zablath – 1736.
Kaštieľ
[upraviť | upraviť zdroj]
V obci sa nachádza neskororenesančný kaštieľ obklopený parkom. Kaštieľ postavili v prvej štvrtine 17. storočia, okolo roku 1620 rozšírením a prestavbou stredovekej kúrie. Je situovaný v severnej časti obce v anglickom parku zo začiatku 19. storočia o celkovej rozlohe takmer 30 000 m2. Bol postavený rodinou Serényiovcou na pôdoryse pretiahnutého obdĺžnika s predsunutou vežou ako dvojpodlažný dvojtrakt s nárožným arkierom a kaplnkou Narodenia Panny Márie. V druhej tretine 18. storočia kaštieľ zbarokizovali a zriadili aj kaplnku s hlavným oltárom Narodenia Panny Márie a bočným oltárom Smrť sv. Jana Nepomuckého. V kaplnke sú pruské klenby. V priebehu 18. storočia bola kaplnka vybavená hodnotným barokovým interiérom. V kaplnke sa konali omše pre verejnosť len 3 x do roka, na Veľkú noc, Vianoce a na hody, aby nerušili panstvo. Na rozhraní 30. rokov 20. storočia vykonával bohoslužby Dr. Jozef Tiso a bol častým hosťom v kaštieli. Dedinčania smeli do kaplnky chodiť len zádnou bránou. V interiéri kaštieľa dominuje na prízemí veľká vstupná hala a na poschodí veľká sála neskôr rozdelená priečkami. Miestnosti a chodby na prízemí a poschodí sú zaklenuté barokovými valenými klenbami s lunetami a renesančnými krížovými klenbami.
Kaštieľ je rozložitá poschodová budova s výraznou zaklenutou manzardovou strechou z 18. storočia. Z fasád kaštieľa vystupuje hranolová prevýšená veža s kľúčovými strielňami. Veža s hodinami, ktoré majú prevodný mechanizmus na zvon, s označeným rokom 1758. Na opačnej strane je polygonálne uzavreté presbytérium kaplnky. Na nároží budovy sú maľované slnečné hodiny s vyobrazeným Pegasom.
Na vežu kaštieľa osadili aliančné erby Wolfganga Serényiho a Kristíny Balašovej a nad vstup do kaplnky erby Barbory Orlaiovej a Andreja Serényiho z 18.storočia. Fasády sú hladké, delené kamennými oknami a rímsami na 9 osí. V Záblatí sídlil vedúci úradník panstva – provizor i polkoráb. Začiatkom 19. storočia bol okolo kaštieľa založený anglický park s dendrológicky hodnotnými drevinami. Dnes by niektoré stromy mali byť odstránené lebo ohrozujú bezpečnosť návštevníkov parku. V parku sa nachádza socha Jána Nepomuckého, ako pamiatka na ukončenie moru v Záblatí.
Posledným aristokratickým majiteľom kaštieľa bol gróf Elemír Teleky, ktorý predal v roku 1896 panstvo poslancovi uhorského snemu Vojtechovi Polyakovi. V roku 1897 došlo ku dohode medzi poslancom a grófom o archíve uloženom v kaštieli. Archív bol rozdelený na dve časti. Väčšia časť, ktorá sa dotýkala gemerských majetkov, sa dostala do Budapešti a menšia časť, vzťahujúca sa na Záblatie, zostala majetkom poslanca Vojtecha, ktorý ho nechal naďalej v kaštieli. Vojtech Polyak prestaval kaštieľ v rokoch 1897 - 1900 na reprezentačné vidiecke sídlo.
Posledným majiteľom bol jeho syn JUDr. Štefan Polyak (1882 - 1946), minister vlády Slovenského štátu (vyhlásenie vojny ZSSR) a pred postupujúcou Červenou armádou ušiel do Švajčiarska. Štefan sa narodil v Budapešti a vyštudoval právo vo Viedni a Budapešti. Vykonával študijné pobyty po krajinách Európy a južnej Ameriky. Politicky bol angažovaný pred rokom 1918 v Trenčianskej župe ako hlavný župný notár. Po vzniku 1. ČSR hospodáril na panstve Záblatie. Bol členom HSĽS. Po vzniku Slovenského štátu bol poslancom snemu. Patril medzi prominentných slovenských politikov v oblasti hospodárstva. V roku 1945 emigroval do Švajčiarska a zomrel v Baden-Badene.
V čase 2. svetovej vojny boli i v kaštieli ubytovaní príslušníci nemeckých jednotiek SS. V Trenčíne táto skupina v budove Učiteľského ústavu, pri moste (ľavej strane Váhu) na Hasičskej ulici, pred kruhovou križovatkou vjazd na Električnú ulicu, robili v pivničných priestoroch výsluchy príslušníkov odbojových skupín s následným mučením vykonávali popravu na trenčianskej Brezine v Dušovej doline. Po vypuknutiu SNP represívne zložky nemeckej moci rozpútali krutú perzekúciu. Bežné boli masové vraždy. V jeseni 1944 popravili 15 ročné židovské dievča bez akéhokoľvek rozsudku na upätí Bielych Karpát (Pod Machalovkou) len preto, že vyznávala judaizmus. Desiatky slovenských obcí úplne alebo čiastočne vypálili ako odvetu za podporu partizánov.
Ku kaštieľu patril majer a obec Veľké Záblatie. Do konca 19. storočia bolo v blízkosti obce slepé rameno Váhu (dnes za železničnou traťou.)
Na svahoch Bielych Karpát bol lom v ktorom v 20.- 30. rokoch 20. storočia ťažili sadrovec.
Ku kaštieľu prináležala aj pálenica, ktorá bola po roku 1945 rozkradnutá. Prirodzenou súčasťou údolia Záblatského potoka a priľahlých strání bol jabloňový sad v ktorom sa nachádzali ovocné kultivary odolné proti múčnatke a chrastavitosti, ktoré sa hodili pre spracovanie na jablkový kvas v pálenici. Niektoré staré jablone sú ešte teraz v lesnom poraste v blízkosti prameňa Záblatskej kyselky. Z tohto obdobia ešte v súčasnosti zostala nadzemná betónová pivnica v blízkosti fakulty, na pravej strane potoka, v ktorom skladovali vyrobené liehoviny a niektoré komponenty potrebné pre pálenicu. Po emigrácií JUDr. Štefana Polyaka v prvých mesiacoch 1945 jeho majer a kaštieľ zostali bez vlastníka. Pozemky zobral čs. štát.
Na svahoch Bielych Karpát bol lom v ktorom v 20 .- 30. rokoch 20. storočia ťažili sadrovec.
V kaštieli neskôr sídlilo Poľnohospodárske odborné učilište s trojročným učebným odborom v ktorom boli zastúpené všetky učňovské smery potrebné pre poľnohospodárske družstvá. Po vzniku Poľnohospodárskeho učilišťa Polyakovu pôdu obhospodarovalo učilište. Pod správu školy bola podriadená aj bačovská škola. V tejto škole sa učili externe bačovia rôzneho veku, ktorí nemali požadovanú odbornosť. Jej absolventi boli prínosom pre slovenské ovčiarstvo.
Jednotné roľnícke družstvo v Záblatí
[upraviť | upraviť zdroj]Začiatkom 1950 roka štát zriadil Jednotné roľnícke družstvá Člen družstva pri vstupe do družstva musel odovzdávať všetky pozemky, ktoré vlastnil, okrem pozemkov so stavbami v osobnom vlastníctve. Družstvu odovzdával aj živý a mŕtvy inventár, osivo, sadivo a krmivo, hospodárske budovy a iné stavby. JRD v Záblatí vzniklo roku 1955. Nová etapa nastala 14. novembra 1975 keď boli zlúčené Jednotné roľnícke družstvá: Záblatie, Závažie a Zlatovce. Rada Okresného národného výboru v Trenčíne dňa 9.12.1975 schválila vznik družstva Zámostie. Bola to nová kvalita poľnohospodárskej činnosti a zavádzanie nových technológií v rastlinnej a živočíšnej výrobe. Po roku 1990 boli jednotné roľnícke družstvá zrušené a nahradené „poľnohospodárskymi družstvami“. Členom družstva patrila za prácu vykonanú v družstve peňažná odmena.
V roku 1970 pri sčítaní obyvateľstva v Záblatí malo trvalý pobyt 1267 obyvateľov. Vďaka iniciatíve neziskovej organizácie Iskierka nádeje SD je táto národná kultúrna pamiatka, Záblatský kaštieľ, zrekonštruovaný a od septembra 2011 sa stal domovom pre seniorov.
Severo-západne cez dedinu popri fakulte Špeciálnej techniky tečie Záblatský potok (menší jarok), ktorý vyviera v Rúbaniskách na upätí Bielych Karpát. Je to málo vodnatý potok. Z ľavej strany priberá Zlatovský potok vyvierajúci v Bukovinách tečúci korytom vyhĺbeným a upraveným za socializmu. Najväčší prietok vody je v jarných mesiacoch a spravidla po výdatných dažďoch. V letných mesiacoch zavčasu vysychá.
Popri potoku proti prúdu v údolí asi 1,9 km vyviera minerálny prameň v nadmorskej výške 236 m n. m. Je to slabo mineralizovaná sírano-vápenato-horečnato stolová voda, ktorá je u občanov v obľube. Pri ceste k prameňu, na pol ceste sa nachádza zrubová chata Poľovníckeho združenia Zámostie a povyše murovaná Horáreň (dnes budová s vajíčkami).
Základná škola pre 1. a 5. ročník v obci bola od začiatku 20. storočia až do 30. júna 1974, na Záblatskej ulici. Od 1. septembra 1974 deti navštevovali Základnú školu v Detskom mestečku v Zlatovciach: Na dolinách 27.
V šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch v obci vznikol ženský folklórny súbor, "Rozmarín" pod vedením pani Zuzany Jarábkovej a vo svojej činnosti rozvíjal ľudovú kultúru, slovesnosť a dedinské zvykoslovia. Zuzana Jarábková taktiež zriadila narodopisnú zbierku ženského oblečenia obce z jednotlivých období v izbe folklórnych tradícií vedľa budovy školy. Národopisnú zbierku navštívil minister kultúry Slovenskej republiky Ivan Hudec. Taktiež viedla kroniky o činnosti súboru a zvykosloviach;.
Na Záblatskej ulici od roku 1883 (1. novembra) bolo železničné priecestie, ktoré spájalo Záblatie s Bratislavskou ulicou. Od roku 2018 prejazd križovatkou železničnej trate s cestou na Záblatskej ulici bol zablokovaný vybudovaním betónového oplotenia a podchodu. V tom istom roku bol zriadený podjazd železničnej trate v osi Brnianskej ulice. Na Záblatskej ulici bol postavený prvý chodníka pre peších v obci. Dĺžka komunikácie na hlavnú cestu sa predĺžila o 1,7 km.
V intraviláne obce za železničnou traťou je mäsospracujúca spoločnosť Jakub Ilavský, s. r. o. aj s maloobchodnou predajňou.
Vedľa Záblatia vo vzdialenosti 600 m pod upätím svahov Bielych Karpát je diaľnica spájajúca Bratislavu so Žilinou. V roku 2015 dali do prevádzky cestný viadukt ponad Bratislavskú ulicu a železničnú trať. Dĺžka tejto komunikácie, ktorá umožňuje vjazd a výjazd na autostrádu, z obce je asi 1,9 km.
K Záblatiu prináležali tieto ulice Bratislavská; Dolné Pažite; Hanzlíkovská; Ku kyselke; Malozáblatská; Poľnohospodárska; Pri parku; Rybáre; Siigôtky a Záblatská.
Literatúra
[upraviť | upraviť zdroj]- Encyklopédia Slovenska. 1. vyd. Zväzok IV. N – Q. Bratislava : Veda, 1980. 600 s. S. 422.
- Encyklopédia Slovenska. 1. vyd. Zväzok VI. T – Ž. Bratislava : Veda, 1982. 776 s. S. 477.
- ZÁBLATIE. In: Súpis pamiatok na Slovensku. 1. vyd. Zväzok III. Bratislava : Obzor, 1969. 568 s. S. 447.
- Historicko-demograficky_lexikon_obci_SR_1880_1910.pdf
- Križanová Eva - Puškárová Blanka: Hrady, zámky a kaštiele na Slovensku, Turistický lexikón, Bratislava: Šport 1990, s. 217.
- Líšková Kvetoslava: Túžila som vyniknúť, ISBN 978-80-570-3005-8, Tlačiarne Pardon s. r. o., Trenčín 2021.
- Marsina Richard PhDr.: Archív rodiny Serenyi –Záblatie, Štátny slovenský ústredný archív Bratislava 1960.
- Monument revue 1/2013, Tomáš Janura: Kaštieľ rodu Serényi v Záblatí s. 7 - 11.
- Slovenský biografický slovník. Zväzok IV. M – Q. Martin : Matica slovenská, 1990. 568 s. ISBN 80-7090-070-9. S. 511.
- TASR. Odbor mechatronika na univerzite v Trenčíne končí [online]. aktualne.atlas.sk, 10.9.2010, [cit. 2012-03-28]. Dostupné online.
- Turistická mapa, Biele Karpaty, 1:100 000, Slovenská kartografia, n. p. Bratislava 1988.
- Vlastivedný slovník obcí na Slovensku. 1. vyd. Zväzok III. Bratislava : Veda, 1978. 536 s. S. 328
- Biele Karpaty, Turistický sprievodca ČSSR, Batolomej Vavrík a kolektív, Šport Slovenské telovýchovné vydavateľstvo Bratislava 1988, s. 303. 077-033-88 BKA 11 - 6..
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Záblatie
