Emauzský kláštor

Emauzský kláštor, alebo kláštor benediktínov pri chráme Panny Márie a slovanských patrónov zvaný Na Slovanoch či Emauzy založil 21. novembra 1347 český kráľ a cisár Karol IV. pre rád slovanských benediktínov. Nachádza sa v Prahe 2 na Novom Měste, na území vymedzenom ulicami Vyšehradská, Trojická, Pod Slovany a Na Slovanech.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Kláštor od Vltavy na prelome 19. a 20. storočia

Karol IV. kláštor založil na základe privilégia pápeža Klementa VI. z 9. mája 1346. Pápežsky súhlas získal ešte ako moravský markgróf a dostal ho po istom váhaniu. Ku kláštoru Karol založil v roku 1371 kostol zasvätený Panne Márii, svätému Hieronymovi, slovanským vierozvestcom Cyrilovi a Metodovi a českým svätcom Vojtechovi a Prokopovi. Zasvätenie chrámu a kláštora vykonal na Veľkú noc 29. marca 1372 pražský arcibiskup Jan Očko z Vlašimi za účasti dvoch ríšskych kurfirstov a niekoľkých biskupov, samotného Karola IV. a jeho syna Václava IV. Tým, že Karol presadil, aby kláštor vysvätil pražský arcibiskup, a nie pápežský nuncius, zdôraznil špecifickosť novej inštitúcie.

Karol IV. si bol vedomý politických a duchovných záväzkov plynúcich z faktu, že po praslici pochádzal zo starobylej slovanskej dynastie Přemyslovcov. Zároveň jeho snahy smerovali i k odstraneniu schizmy medzi západnou cirkvou a východnými kresťanskými cirkvami. Rozhodol sa preto oživiť slovanskú liturgiu hlásiacu sa k cyrilometodskej tradícii a vytvoriť stredisko slovanskej cirkevnej vzdelanosti odkiaľ by sa vierouka v slovanskom jazyku šírila medzi Čechov i ostatných Slovanov. Pozval preto do Prahy benediktínskych rehoľníkov z oblasti dnešného Chorvátska, tzv. hlaholášov, znalých cirkevnej slovienčiny.

Kláštor fungoval i v husitskej dobe, kedy unikol vyplieneniu. Husiti ho v roku 1419 prevzali a ako v jedinom českom kláštore sa tu praktikovalo prijímanie podobojí, a to až do roku 1589. V tej dobe v kláštore pôsobili anglický husitský bohoslovec Peter Payne a brat Gregor, neskorší zakladateľ Jednoty bratskej. Začiatkom 17. storočia, za vlády Rudolfa II., bol kláštor obnovený ako katolícky. V roku 1611 utrpel pri vpáde passauských vojsk, kedy ho vyplienila miestna spodina. V roku 1636 sem prišli benediktíni z katalánskeho kláštora Montserrat, ktorí ti zostali až do roku 1880, kedy ich vystriedali benediktínski mnísi kongregácie sv. Martina vyhnaní z kláštora v Beurone v Nemecku. Po vyhostení komunity z Československa v roku1919 bol kláštor krátko v majetku hudobného konzervatória. O rok neskôr sa beuronskí benediktíni vrátili a obnovili slovanskú liturgiu. V roku 1942 mníchov vyhnalo gestapo a kláštor slúžil ako vojenský lazaret.

Pri spojeneckom nálete na Prahu 14. februára 1945 bola poničená budova kostola a klenby kláštornej budovy, opravy sa uskutočnili v prvej polovici 50. rokov. V roku 1950 bol kláštor zoštátnený a v 50. rokoch pripadol Československej akadémii vied. Časť rehoľníkov vtedy odišla do Talianska.

Súčasnosť[upraviť | upraviť zdroj]

Po roku 1989 získalo späť budovy kláštora i kostol Benediktínske opátstvo v Emauzoch. V roku 1995 bola ukončená jedna etapa rekonštrukcie kláštora. V roku 2003 bola dokončená rekonštrukcia kostola, posvätený nový oltár a prvá omša sa konala symbolicky na Veľkonočný pondelok 21. apríla 2003. V súčasnosti patria k emauzskému opátstvu traja mnísi z ktorých dvaja žijú priamo v kláštore, a jeden je farárom v Domašove pri Brne.

Architektura a výzdoba[upraviť | upraviť zdroj]

Kláštor, vybudovaný na skalnatom pahorku pri bývalom farskom kostole sv. Kozmu a Damiána, bol súčasťou Karolovho urbanistického plánu výstavby Nového Města pražského (1348). Bol koncipovaný ako súčasť systému cirkevných stavieb, ktoré v pôdoryse mesta tvorí kríž. Areál kláštora zahŕňa konventný chrám, južne priliehajúcu kvadratúru s rajským dvorom, na západ od neho komplex novších budov z 1. polovice 19. a z 30. rokov 20. storočia. Patrí do neho i kaplnka sv. Kozmu a Damiána s ranobarokovou klenbou.

Na stavbe gotického trojloďového kostola a kláštora sa podielala Karolova dvorská huť. Ambit kláštora bol v 60. rokoch 14. storočia vyzdobený cyklom 85 nástenných gotických malieb s paralelami zo Starého a Nového zákona. Autormi malieb boli tzv. Majster emauzského cyklu (jeho meno nie je známe), Mikuláš Wurmser zo Štrasburgu a Majster Oswald. V 17. a 18. storočí boli stavby barokizované a na chráme pribudli dve ranobarokové veže. Kláštorná budova získala ešte jedno poschodie a v rokoch 1766 – 1769 dostala neskorobarokovú fasádu. V rokoch 1880 – 1890 areál prestavali beuronskí benediktíni do novogotickej podoby v duchu beuronského slohu. V rokoch 1929 – 1930 začali úpravu časti komplexu podľa projektu architekta Bohumila Hypšmana.

Potom čo areál kláštora utrpel vážne škody, pri spojeneckom nálete vo februári 1945, uskutočnila sa v rokoch 1953 – 1954 rekonštrukcia klenb podľa návrhov profesora Bedřicha Hacara. Podľa projektu architekta Františka Marii Černého bola vykonaná rekonštrukcia kostola pri ktorej zbúrané veže nahradili betónové škrupinové krídla s pozlátenými hrotmi. Nový oltár, vysvätený v roku 2003, bol vyrobený podľa návrhu akademického sochára Karola Stádníka.

Zaujímavosti[upraviť | upraviť zdroj]

Pôvodne sa kláštor nazýval Na Slovanech, kvôli slovanským rehoľníkom, ktorí tu pôsobili. Druhé meno kláštora sa odvodzuje od toho, že sa pri jeho vysvätení v roku1372 predčítala časť evanjelia o zjavení Ježiša Krista učeníkom cestou do Emauz, a toto biblické meno sa potom ujalo.

V kláštore vznikla hlaholská časť tzv. reimského evanjeliára, na ktorý od r. 1547 až do 18. storočia údajne pri korunovácii prisahali francúzski králi (nie je ale o tom jediný písomný dôkaz).

Päť novomestských kostolov, založených Karolom IV., tvorí pravidelný kríž. Severojužné rameno tvorí spojnica kostolov sv. Kataríny a Zvestovania Panny Márie Na slupi, západo-východné rameno kostol Panny Márie a svätého Karola Veľkého a Emauzský kláštor, ramená sa pretínajú v kostole sv. Apolinára.^[1]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

↑ Vilém Lorenc: Nové Město Pražské, Praha, SNTL, 1973, str. 73

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

EKERT, František. Posvátná místa královského hlavního města Prahy. Zväzok II. Praha : Dědictví sv. Jana Nepomuckého / fotoreprint Volvox Globator, 1884 / 1996. ISBN 80-7207-040-1. S. 187 – 216. (česk)
Průvodce křížovou chodbou král. kláštera Emauzského v Praze : Krátký popis a vysvětlení nástěnných maleb. Praha : Opatství Emauzské, 1933. Dostupné online. ^{[nefunkčný odkaz]}
HELMLING, Leander. Emaus : Kurzgefasste Geschichte und Beschreibung der Kirche und des Klosters. Praha : Calve, 1903. Dostupné online. (nemeck)^{[nefunkčný odkaz]}
KOŠNÁŘ, Julius. Staropražské pověsti a legendy. Praha : Vincentinum, 1933. Dostupné online. - kapitola Z pověstí o kostele a klášteře na Slovanech, s. 82 – 85. ^{[nefunkčný odkaz]}