Hérakleios (Byzantská ríša)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Solidus s obrazom cisára Herakleia a jeho synov Konstantina III. a Heraklona

Hérakleios (iné mená: Flabios Hérakleios, Herakleios, Hérákleios, (Flavios) Iraklios, (Flavius) Heraclius; lat. Flavius Heraclius, gr. Φλάβιος Ἡράκλειος - starogr. Flabios Hérakleios, novogr. Flavios Iraklios; * 575 – † 11. február 641) bol jedným z najvýznamnejších byzantských cisárov (610641).

Zastavil hlbokú krízu, ktorej dôsledkom bol rozklad neskoro antickej byzantskej ríše. Aby mohla Byzancia túto krízu prekonať, musela prejsť zásadným prerodom, kľúčovou premenou neskoroantického štátu a spoločnosti na štát a spoločnosť stredovekú. Podľa slov významného byzantológa G. Ostrogorského „vdýchol veľký cisár Herakleios zvetranému rímskemu impériu čerstvý život a obnovil ho rozhodnými reformami“.

Mal zásluhy na definitívnej porážke Peržanov, založil vlastnú dynastiu a na konci jeho vlády takmer zničili jeho dielo noví útočníci, Arabi.

Nástup na byzantský trón[upraviť | upraviť zdroj]

Herakleios pochádzal z rodiny byzantského exarchu (miestodržiteľa) v Kartágu, ktorý stál na čele odporu proti cisárovi Fokovi (602610). Fokas sa zmocnil vlády po zvrhnutí a zavraždení cisára Maurikia I., ktoré sám inicioval. Ríša sa zmietala vo vnútorných problémoch, ktoré ešte prehlboval spôsob Fokovej vlády s charakterom otvoreného teroru voči cisárovým potenciálnym nepriateľom. Na dennom poriadku boli zahranično politické neúspechy a katastrofálne vojenské porážky. V tejto situácii sa územie ríše, napadané zo severu Slovanmi a Avarmi a z východu Peržanmi, rozpadalo.

Roku 610 vypravil kartáginský exarcha Herakleios proti Konštantínopolu loďstvo, na čelo ktorého postavil svojho syna. Mladý Herakleios sa zmocnil sídelného mesta, z ktorého ušiel nenávidený Fokas a počas niekoľkých dní ho korunovali za cisára. Vlády sa ujal vo veľmi ťažkej situácii.

Zápas o existenciu – vojny s Avarmi a Peržanmi[upraviť | upraviť zdroj]

Na európskej pevnine si Byzancia v čase Herakleiovho nástupu na trón udržala zvrchovanosť okrem Konštantinopolu a Solúnu už len nad niekoľkými pobrežnými balkánskymi mestami a územím exarchátov (državy v Hispánii boli definitívne stratené roku 624). Roku 614 padla za obeť slovanským nájazdom Salona (Solin pri Splite), sídlo provinciálnej správy, a významné centrum kresťanstva. Následkom toho sa byzantské štátne a cirkevné správy zrútili aj v tejto časti Balkánu. Zo zničeného mesta ušlo obyvateľstvo a uchýlilo sa do opusteného Diokleciánovho paláca na jadranskom pobreží. Okolo neho neskôr vyrástlo nové mesto nazývané Spalato – Split. Podobne vznikol Dubrovník, Kotor a niektoré ďalšie mestá. Vo vnútrozemí boli dobyté a vyplienené Naissus (Niš), Serdica (Sofia) a Viminacium (Kostolac). Slovania zaútočili aj na egejské ostrovy a na Krétu.

Ani na východe ríše nepanovali dobré pomery. Herakleiova misia k perzskému kráľovi zostala bez odpovede. Husrav II. Parvéz sa nechcel vzdať ziskov, ktoré nadobudol počas Fokovej vlády. Perzská ríša vtedy prežívala svoj posledný mocenský rozmach a jej vojská nastúpili na ďalšiu ofenzívu. V roku 611 sa vojvodcovi Priskovi ešte podarilo získať naspäť maloázijskú Kaisareiu, ale potom sa byzantský protiútok zastavil. Jedna perzská armáda prešla Malou Áziou a roku 615 sa dostala až k Chalkedonu. Druhá vyhnala Byzantíncov z Arménie a Kilikie a dobyla v roku 613 sýrsku Antiochiu. Onedlho padol Jeruzalem (614). Peržania ho nielen vyplienili a spustošili, ale zmasakrovali aj obyvateľstvo. Neverci sa zmocnili najvzácnejšej relikvie, ktorú predstavoval údajný Kristov kríž, a odviezli ho do hlavného mesta perzskej ríše Ktésifóntu, čo kresťania chápali ako nesmiernu pohromu.

V tejto napätej situácii sa roku 617 objavili pred Konštantinopolom Avari, ktorí pod zámienkou, že chcú rokovať o mieri, prenikli až k veľkému múru a nachystali cisárovi pascu, z ktorej ledva unikol. Nakoniec sa mu podarilo prinútiť Avarov štedrými darmi na návrat. Súčasne znovu ponúkol mierové rokovania Perzii, ale zbytočne. Roku 619 dobyli Peržania Egypt, obilnicu ríše, a zmorený cisár uvažoval, že svoje sídlo prenesie do Kartága. Na želanie patriarchu Sergia a obyvateľov Konštantinopolu však tento úmysel zavrhol a začal sa pripravovať na vojnu, ktorú sa rozhodol osobne viesť. Jeho úsilie podporili duchovne aj materiálne cirkevné kruhy. Hlavné úsilie sústredil Herakleios predovšetkým na začatie ofenzívy proti Peržanom, pretože perzská ríša predstavovala v očiach súčasníkov väčšiu hrozbu než barbarskí Avari a Slovania. Nechcel však bojovať na dvoch frontoch zároveň, preto radšej zaplatil Avarom v rokoch 619 a 622 tribut, aby mohol bez obáv presunúť vojenské jednotky na východnú hranicu.

Roku 622 prenechal Herakleios vládu v Konštantinopole patriarchovi Sergiovi a vojvodcovi Bonovi a odišiel k svojmu vojsku, aby sa postavil na čelo mohutného vojnového ťaženia, ktoré nadobudlo charakter svätej vojny. Po rozhodujúcej bitke v Arménii boli stratené maloázijské oblasti vrátené Byzancii a Husrav II. sa musel z Malej Ázie stiahnuť. Potom sa Herakleios snažil preniknúť na územie Perskej ríše, ale napriek mnohým víťazstvám v jednotlivých zrážkach, sa mu to nepodarilo.

Roku 626 nastala kríza. Boli to znovu avarskí a slovanskí útočníci, ktorí prispeli k dočasnému zvratu v neprospech Byzancie. Už roku 622 porušili Avari dojednané prímerie a spoločne so Slovanmi zaútočili znovu na Balkán. Herakleios sa po prvých víťazných bitkách s Peržanmi v Arménii musel vrátiť do Konštantinopolu. Zvýšil tribut vyplácaný Avarom a poslal kaganovi svojich príbuzných ako rukojemníkov. Potom sa znovu vybral na východ. Po niekoľkých ďalších víťazstvách sa však postup byzantského vojska zastavil. Perzský kráľ poslal na západ svojho vojvodcu Šahrvaráza s úlohou, aby povzbudil barbarov na ťaženie proti Byzancii. Situácia sa začala vyvíjať úspešne.

Roku 626 prenikli Peržania znovu až do Chalkedonu a súčasne vytiahlo zo severu proti Konštantinopolu veľké vojsko, vedené kaganom, ktoré dobývalo jedno trácke mesto za druhým. Po neúspešných rokovaniach sa hlavné vojenské sily Avarov objavili pod konštantinopolskými hradbami, pomocné slovanské oddiely operovali na mori a na ázijskom brehu vyčkávali Peržania. Byzantská metropola sa ocitla vo vážnom nebezpečenstve, pretože ju obliehali zo všetkých strán. Cisár zostal na východnom fronte, kde pripravoval útok do centra perzskej ríše v Mezopotámii, ale časť svojho vojska poslal na pomoc konštantinopolským, v ktorých vzbudila cirkev silné zaujatie na vojnu s nevercami. Na ôsmy deň boja obkľúčili Byzantínci svojimi väčšími loďami slovanské monoxyly, spálili ich a pozabíjali členov posádky, medzi ktorými sa vraj nachádzali aj ženy, čo sa nakoniec stalo rozhodujúcim okamihom celej bitky. Avari zostali bez spojencov, pretože okrem toho sa Peržanom nepodarilo preplaviť cez Bospor a zasiahnuť do bojov. Zvyšky avarských hord spálili svoje obliehacie stroje a odtiahli späť za Dunaj. Kagan sa síce vyhrážal Byzantíncom pomstou a sľuboval nový útok, ale k už k nemu nedošlo.

O rok neskôr začal Herakleios poslednú výpravu proti Peržanom, ktorá sa skončila triumfálnym úspechom Byzantíncov. Cisár najprv obsadil mesto Tiflis (Tbilisi), ktoré neskôr dobyli jeho spojenci Chazarovia, kočujúci vtedy v stepiach pri Kaspickom mori. Potom prekročil rieku Araxes a vyrazil na juh. Pri starobylom Ninive zasadil Peržanom roku 627 rozhodujúcu porážku a vydrancoval skvostnú rezidenciu perzského kráľa Dastagerd, ktorá sa nachádzala na sever od Ktésifóntu. Krátko po príchode byzantského vojska bol Husrav II. zosadený a zavraždený. Jeho syn Kavád II. Šéróé bez prieťahov uzatvoril s cisárom mier, na základe ktorého museli Peržania vydať Byzancii všetky dobyté územia, Arméniu, Mezopotámiu, Sýriu, Palestinu a Egypt, čo malo za následok obnovenie hraníc ríše na Eufrate, prepustiť zajatých bojovníkov a vydať ukradnutú relikviu. Roku 629 sa Herakleios vrátil triumfálne do Konštantinopolu. Svoje víťazstvo symbolicky dovršil o dva roky neskôr, keď dal v Jeruzaleme znovu slávnostne vztýčiť Kristov kríž. Židov, ktorí podporovali Peržanov, vypovedali z mesta.

Perzská ríša začala po svojej katastrofálnej porážke rýchlo upadať. Odveký nepriateľ Rímanov bol definitívne porazený a končilo sa aj vrcholné obdobie moci Avarov. Porážka pred Konštantínopolom v roku 626 sa pre nich stala osudnou nielen preto, že avarský kagan bol onedlho zavraždený. Slovania už mali dosť krutosti nomádov, či už boli ich otrokmi alebo spojencami. Dlho stupňované napätie, umocnené nečakanou porážkou, dosiahlo svoj vrchol a viedlo k definitívnemu zániku vojenského spojenectva dunajských Slovanov s kočovnými hordami. Pre Avarov však mala porážka pri Konštantínopole dôsledky ešte oveľa závažnejšie, z ktorých sa len ťažko spamätávali. Ich mocenské postavenie v Európe utrpelo v tom čase vážne trhliny. Okrem toho, že prišli o svojich slovanských spojencov na Balkáne, sa krátko predtým vymanili v rozsiahlom priestore od Krušných hôr až po východoalpské údolie z ich moci západní Slovania, vedení franským kupcom Samom, a v tom čase sa proti Avarom postavili aj Slovania v Dalmácii.

Snahy o jednotu cirkvi[upraviť | upraviť zdroj]

Víťazná Byzancia, pred ktorou sa zdanlivo znovu otvorila možnosť naplniť ideu univerzalizmu, však rozhodne nebola bez problémov. Jedným z najzávažnejších stále zostával monofyzitizmus obyvateľov východných provincií, teraz znovu pripojených k ríši. Snahou byzantských vládnucich kruhov, predovšetkým cisára Herakleia a patriarchu Sergia, odstrániť rozpor medzi nicejským vyznaním viery a touto herézou a priviesť monofyzitov medzi ortodoxných veriacich, vznikli dve kompromisné učenia. Najprv to bol monoenergizmus, ktorý uznával dve prirodzenosti Ježiša Krista, ale prisudzoval mu iba jedinú božskú silu, zdroj konania – po grécky energeia – a neskôr monotheletizmus, ktorý namiesto jedinej božské sily prisudzoval Ježišovej osobe jedinú božskú vôľu – po grécky thelema. To však zložitú konfesijnú situáciu nevyriešilo, ale naopak pomery na východe ríše ešte viac skomplikovalo. Aj keď monoenergizmus uznal alexandrijský patriarcha Kyros a dokonca aj pápež Honorius I., nepodarilo sa ho presadiť kvôli odporu pravoverných veriacich, hlavne jeruzalémskeho patriarchu Sofronia, aj monofyzitov. Cisár a patriarcha následne od monoenergizmu ustúpili, ale vzápätí sa pokúsili presadiť monotheletizmus. V tomto prípade sa im síce podarilo získať východných biskupov na svoju stranu, ale proti monotheletizmu ostro vystúpil významný teológ Maxim Vyznávač (Maximos Homologetes), ktorý našiel ochranu u pápeža Martina I. Ten novú dogmu na lateránskej synode v roku 649 odsúdil a za jediné pravoverné vyhlásil dyotheletické učenie o dvoch vôľach a dvoch energiách v osobe Ježiše Krista. Cisár Konstans II. nato pápeža nechal zosadiť a poslal do vyhnanstva na Chersonnés. Rovnako dopadol aj Maxim Vyznávač. Dogmatické spory na východe ríše sa tak ešte viac rozjatrili. Cisár Konštantín IV. Pogonatos napokon monotheletizmus oficiálne zamietol a postaral sa o to, aby sa vyznávači tohto učenia dostali rozhodnutím šiesteho ekumenického koncilu, ktorý sa v rokoch 680-681 konal v Konštantínopole, do kliatby.

Arabská expanzia[upraviť | upraviť zdroj]

Vzápätí prišiel celkom nečakaný úder zvonku. Prednou Áziou prešla obrovská sila arabskej expanzie a zasiahla veľmi citeľne perzskú aj byzantskú ríšu. Roku 633 vpadli Arabi v čase vládnutia Chalífa Abú Bakra do južnej Mezopotámie a počas niekoľkých následujúcich rokov celkom zničili perzskú armádu. Takmer súčasne sa obrátili aj proti Byzancii. Roku 634 vtrhli pod vedením vojvodcu Amra do Palestiny, potom dobyli Damask (635) a zasadili Byzantíncom na rieke Jarmúku rozhodujúcu porážku v boji o Sýriu (636). Na záver sýrskeho ťaženia navštívil dobytú krajinu nový chalífa Umar a ako prvý moslimský vládca vstúpil aj do Jeruzalema, ktorý kapituloval začiatkom roku 638. V rovnakom roku získali Arabi aj sýrsku metropolu Antiochiu. Potom sa obrátili do Egypta, kde onedlho po Herakleiovej smrti kapitulovala Alexandria. Životné dielo cisára Herakleia sa tak v posledných rokoch jeho vlády ocitlo celkom v troskách.

Reformy[upraviť | upraviť zdroj]

Počas Herakleiovho vládnutia začala byzantská vláda uskutočňovanie reforiem, predovšetkým vojska a administratívno správneho systému (tzv. reforma them), ktoré pomohli upevniť pozíciu ústrednej moci a začať s úspešnou ofenzívou. Tieto reformy mali za následok premenu sociálnej štruktúry byzantskej spoločnosti a jej ekonomiky.

Úradným jazykom sa v tom čase stala v Byzancii namiesto latinčiny gréčtina. Cisár sám začal namiesto dovtedajšieho latinského titulu imperator caesar augustus (po grécky autokrator kaisar sebastos) používať ľudové označenie basileus ton Rhomaion.

Rodina[upraviť | upraviť zdroj]

Cisár Herakleios bol dvakrát ženatý, s prvou manželkou Eudokiou (Fabiou) mal dcéru Epifaneiu a syna Herakleia Konštantína (neskoršieho cisára Konštantína III.), s druhou manželkou Martinou celkovo desať detí, medzi nimi aj budúceho cisára Heraklona. Časť z potomkov, ktorých Herakleiovi porodila Martina, bolo fyzicky handicapovaných.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • HURBANIČ, Martin. Posledná vojna antiky : avarský útok na Konštantínopol roku 626 v historických súvislostiach. Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška, 2009. 377 s. (Byzantinoslovaca. Monographiae; zv. 1.) ISBN 978-80-7165-779-8.
  • HURBANIČ, Martin. História a mýtus : avarský útok na Konštantínopol roku 626 v legendách. Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška, 2010. 175 s. (Byzantinoslovaca. Monographiae; zv. 2.) ISBN 978-80-7165-780-4.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Herakleios na českej Wikipédii.


Hérakleios (Byzantská ríša)
Vladárske tituly
Predchodca
Fokas
cisár
610641
Nástupca
Konštantín III. a Heraklonas