Preskočiť na obsah

Kritika islamu

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Ján Damaský (cca † 750), učiteľ cirkvi a jeden z prvých kresťanských kritikov Islamu, vo svojom spise Prameň poznania predstavil západu Mohameda ako falošného proroka a Antikrista

Kritika islamu existuje už od 7. storočia z doby, kedy sa islam formoval. Rané písané kritiky na adresu islamu pochádzajú od kresťanov do 9. storočia, z ktorých mnoho videlo v islame radikálnu kresťanskú herézu.[1] Hinduisti a Zoroastriáni tiež prišli s významnou kritikou. Neskôr zaznela kritika aj zo strany samotného moslimského sveta.[2][3] Kritika islamu v západnom svete zosilnela po útokoch z 11. septembra 2001 a ostatných teroristických akciách v 21. storočí.[4]

Medzi objekty kritiky patrí morálna stránka verejného i súkromného života Mohameda, podľa islamu posledného a najvýznamnejšieho proroka tohto náboženstva.[5] Otázky týkajúce sa pravosti a morálky koránu - islamskej svätej knihy, sú tiež intenzívne diskutované.[6] Údaje z Afriky a Indie popisujú zničenie pôvodných kultúr islamom. Ďalšie kritiky sa zameriavajú na otázku ľudských práv v islamskom svete, a to ako v histórii, tak v modernej dobe, vrátane zaobchádzania so ženami, náboženskými aj etnickými menšinami v rámci islamského práva (šaría) a praxe.[7][8] V nadväznosti na nedávny trend multikulturalizmu je kritizovaný tiež vplyv islamu na neschopnosť či neochotu moslimských imigrantov asimilovať sa v západnom svete[9] i ďalších krajinách, ako napr. India[10][11][12] a Rusko.[13][14]

História

[upraviť | upraviť zdroj]

Raný islam

[upraviť | upraviť zdroj]

Prvé zachovalé písané kritiky islamu možno nájsť v spisoch kresťanov, ktorí sa dostali pod nadvládu raného islamského kalifátu. Jeden z nich bol Ján z Damasku (asi 676 – 749), ktorý bol s islamom a arabčinou oboznámený. Druhá kapitola jeho knihy Prameň poznania má názov „ohľadom kacírstva“ a predstavuje sériu diskusií medzi kresťanmi a moslimami. Ján tvrdí, že ariánsky mních (o ktorom nevedel, že bol Bahir) ovplyvnil Mohameda a hľadí na islamskú doktrínu ako na zmes pozliepanú z Biblie.[15] Na adresu islamských tvrdení, že islam je pôvodom od Abraháma, Ján vysvetľuje, že Arabi boli nazývaní "Saracéni" (gr. Σαρακενοί, Sarakenoi), pretože boli "prázdni" (grécky κενός, kenos) "Sáry". Boli nazývaní aj ako „Hagaréni“, pretože boli "potomkovia otrokyne Hagar".[16]

Medzi ďalších významných kritikov islamu patria:

Morálna stránka

[upraviť | upraviť zdroj]

Mohamed

[upraviť | upraviť zdroj]
Áiša a Mohamed

Mohamed je moslimami považovaný za jedného z prorokov islamu a model pre jeho následníkov. Kritici ako je Sigismund Koelle a bývalý moslim Ibn Warraq označujú niektoré z Mohamedových činov ako nemorálne.[5][20]

Židovský vodca Ka'b ibn al-Ashraf pôsobiaci v Medine v 6. storočí n.l. napísal poetickú eulógiu pripomínajúcu zavraždenie významných Kurajšovcov; neskôr odcestoval do Mekky a vyprovokoval Kurajšovcov k boju s Mohamedom. Tiež spísal erotickú poéziu o moslimských ženách, ktorá urazila moslimov. Mohamed vyzval svojich stúpencov k jeho zabitiu. Svoje služby mu ponúkol Muhammad ibn Maslamah a ešte ďalší štyria. Vylákali Kaaba zo svojej pevnosti počas mesačnej noci tým, že predstierali, že sa obrátili proti Mohamedovi, a na príkaz Mohameda ho zabili napriek jeho energickému odporu.[21] Židia boli jeho vraždou vydesení a ako opisuje historik Ibn Ishaq: "... nebolo Žida, ktorý by sa nebál o svoj život."[22]

Vek Mohamedovej ženy Aíše

[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa väčšiny hadíth mala Áiša v čase, kedy si vzala Mohameda 6 rokov a manželstvo bolo konzumované v jej deviatich rokoch (podľa at-Tabarího v desiatich rokoch). Táto skutočnosť je dnes často kritizovaná; kritika zo strany západnej kultúry sa však objavila až pomerne nedávno. Manželstvo s deťmi nebolo vo vtedajšej beduínskej spoločnosti neobvyklé a po väčšinu histórie bola moslimskými historikmi Aíšina mladosť považovaná za veľmi pozitívny fakt a často vyzdvihovaná, pretože bola vnímaná ako potvrdenie jej panenstva a čistoty.

Morálna stránka koránu

[upraviť | upraviť zdroj]
Výhonok Táto časť článku je príliš stručná alebo neobsahuje všetky dôležité informácie. Pomôžte Wikipédii tým, že ho vhodne rozšírite.

Otrokárstvo

[upraviť | upraviť zdroj]
Arabský obchod s otrokmi v Jemene v 13. storočí, Jemen od otroctva oficiálne upustil v roku 1962.[23]

Historik Bernard Lewis píše: "Jedným zo smutných paradoxov ľudskej histórie bolo, že humanitárne reformy prinesené islamom vyústili do obrovského rozvoja obchodu s otrokmi vo vnútri, a ešte väčšieho mimo islamský svet." Poznamenáva, že islamské nariadenie proti zotročovaniu moslimov viedlo k masívnemu dovozu otrokov zvonku.[24] Podľa profesora Patricka Manninga spôsobilo islamské uznanie a kodifikácia otroctva jeho ochranu a expanziu a nie opak.[25]

Na rozdiel od západných spoločností, ktoré vo svojej opozícii voči otroctvu dali vzniknúť hnutiam proti otroctvu, a ktorých počet a nadšenie často pramenili z cirkevných skupín, v moslimských spoločnostiach žiadne takéto organizácie na miestnej úrovni vôbec nevznikli. V moslimskej politike štát nekriticky učenie islamu prijal a aplikoval ho ako zákon. Tým, že islam otroctvo postihoval, rozšíril legitimitu obchodu s otrokmi.[26]

Až v 20. storočí, po prvej svetovej vojne, začalo byť otroctvo v moslimských krajinách postupne stavané mimo zákon a potláčané; predovšetkým vďaka tlaku vyvíjaného západnými krajinami, ako Veľká Británia a Francúzsko.[27] Gordon prisudzuje nedostatok domácich islamských hnutí za zrušenie otroctva tomu, že otroctvo je hlboko zakotvené v islamskom práve. Jeho legitimizovaním a - poťažmo - legitimizovaním obchodu s otrokmi islam tieto praktiky povýšil na nezdolateľnú morálnu rovinu. V dôsledku toho sa nikde v moslimskom svete neobjavila ideologická výzva proti otroctvu. Politická a sociálna štruktúra moslimskej spoločnosti by sa na takúto výzvu pozerala zle.[28] Niektorí moslimskí vodcovia, ako fatimovský kalif Al-Hakim bi-Amr Allah, otroctvo zakázali, ale v islamskom svete mali malý vplyv.[29]

Otázka otroctva v islamskom svete v modernej dobe je sporná. Kritici argumentujú, že je ťažké dokázať jeho existenciu a ničivé účinky. Iní tvrdia, že otroctvo v centre islamských krajín prakticky vymrelo v polovici dvadsiateho storočia a že správy zo Sudánu a Somálska ukazujú otroctvo v pohraničných oblastiach ako dôsledok pokračujúcej vojny.[30] Podľa niektorých učencov[31] dochádza v posledných rokoch k "znepokojujúcemu trendu" ohľadom "znovuotvorenia" problematiky otroctva niektorými konzervatívnymi salafistickými učencami po tom, čo bolo otroctvo v 20. storočí v moslimských krajinách zakázané a "väčšina moslimských učencov" konštatovala, že táto prax "nie je v súlade s morálkou koránu".[32][33]

Šejk Fadhlalla Haeri z Karbaly vyjadril v roku 1993 názor, že môže dôjsť k presadzovaniu nevoľníctva, ale obmedzeného na vojnových zajatcov a tých, ktorí sa ako otroci narodia.[34] Dr. Abdul Latif-Mushtari, vedúci homiletiky a poradenstva na Univerzite al-Azhar, uvádza na tému ospravedlnenia islamského povolenia otroctva:

„ "Islam nezakazuje otroctvo, ale ponecháva si ho z dvoch dôvodov. Prvým dôvodom je vojna (či už ide o občiansku alebo inú vojnu), v ktorej sú zajatci buď zabití alebo zotročení za predpokladu, že vojna nie je medzi moslimami - nie je prijateľné zotročovať narušiteľa alebo páchateľa, ak sa jedná o moslima. Iba nemoslimskí zajatci môžu byť zotročení alebo zabití. Druhým dôvodom je sexuálne množenie otrokov, ktoré by prinieslo majiteľom ešte viac otrokov."[35] “

Vydanie digitálneho časopisu Islamského štátu Dabiq z roku 2014 ospravedlňuje zotročenie jezídských žien.[36][37][38][39][40]

Apostáza

[upraviť | upraviť zdroj]
"Poprava marockej Židovky (Sol Hachuel)", Alfred Dehodencq

Podľa islamského práva je odpadlíctvo popisované ako zoznam činov, medzi ktoré patrí konverzia k inému náboženstvu, popretie existencie Boha, odmietanie islamských prorokov, zosmiešňovanie Boha alebo proroka, uctievanie modiel, odmietanie šaríje alebo konanie umožňujúce správanie, ktoré šaría zakazuje, ako je napríklad cudzoložstvo, príjem zakázaných potravín alebo pitie alkoholických nápojov.[41][42] V klasickom islamskom práve je trestom za odpadlíctvo (opustenie náboženstva) od islamu smrť.[43] Väčšina moslimských učencov sa drží tradičného názoru, že odpadlíctvo sa trestá smrťou alebo odňatím slobody až do pokánia; aspoň pre duševne zdravých dospelých mužov.[44][45][46]

Zákony zakazujúce náboženskú konverziu sú v rozpore s článkom 18 Všeobecnej deklarácie ľudských práv, v ktorom sa uvádza, že "každý ma právo na slobodu myslenia, svedomia a náboženstva; toto právo zahŕňa v sebe aj voľnosť zmeniť svoje náboženstvo alebo vieru, ako aj slobodu prejavovať svoje náboženstvo alebo vieru, sám alebo spoločne s inými, či už verejne alebo súkromne, vyučovaním, vykonávaním náboženských úkonov, bohoslužbou a zachovávaním obradov."[47]

Anglický historik C. E. Bosworth hovorí, že tradičný pohľad na odpadlíctvo bráni rozvoju islamského učenia. Kým organizačná forma kresťanských univerzít umožnila rozvoj a rozkvet do moderných univerzít, "tie moslimské zostali zovreté samotnou doktrínou vakf - ich fyzické zázemie sa často beznádejne zhoršuje a ich osnovy sú zúžené vylúčením netradičných náboženských vied ako filozofia a prírodné vedy" zo strachu, že by sa mohli vyvinúť v potenciálne záchytné body pre kafirov - ľudí, ktorí odmietajú Boha.[48]

Islamské právo

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Šaría

Bernard Lewis zhŕňa:

„ Trestom za odpadlíctvo je v islamskom práve smrť. Islam je koncipovaný ako politické zriadenie, nie len náboženské spoločenstvo. Z toho vyplýva, že odpadnutie od viery je velezrada. Ide o odstúpenie, odopretie oddanosti rovnako ako zbožnej viery a lojality. Akákoľvek pretrvávajúca a principiálna opozícia voči existujúcemu režimu alebo zriadeniu, takmer nevyhnutne obnáša takéto odstúpenie.[49] “

Štyri sunnitské školy islamskej právnej vedy sa rovnako ako šíitski učenci dohodli na rozdielnych trestoch pre muža a ženu. Zdravý dospelý muž-odpadlík môže byť popravený. Odpadlíčka môže byť podľa väčšinového názoru popravená, alebo podľa iných má byť uväznená, kým neodprosí.[50]

Dohovor o ľudských právach

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Ľudské práva

Niektoré široko akceptované výklady islamu sú v rozpore s dohovormi o ľudských právach, ktoré uznávajú právo na zmenu náboženstva.[51][52] Konkrétne článok 18 Všeobecnej deklarácie ľudských práv.[53]

„ Každý má právo na slobodu myslenia, svedomia a náboženstva; toto právo obsahuje aj slobodu zmeniť náboženstvo alebo vieru, slobodu prejavovať svoje náboženstvo alebo vieru, sám alebo spoločne s inými, či už verejne alebo súkromne, vyučovaním, vykonávaním náboženských úkonov, bohoslužbou a zachovávaním obradov. “

K implementácii tohto článku 18 (2) Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach hovorí:

„ Nikto nesmie byť podrobený donucovaniu, ktoré by porušovalo jeho slobodu vyznávať alebo prijať náboženstvo alebo vieru podľa svojej vlastnej voľby. “

Právo moslimov zmeniť svoje náboženstvo nie je poskytované iránskym právom šaría, ktoré konkrétne toto právo zakazuje.[51][52][54] Moslimské krajiny ako Sudán, Saudská Arábia alebo Irán majú pre odpadlíctvo od islamu trest smrti.[55] V roku 1990 Organizácia islamskej spolupráce zverejnila samostatnú Káhirskú deklaráciu ľudských práv v islame v súlade s šaríou.[56] Hoci poskytuje mnoho práv z vyhlásenia OSN, neudeľuje moslimom právo na konverziu k inému náboženstvu a obmedzuje slobodu prejavu.

Abul Ala Maududi, zakladateľ pakistanskej islamskej strany,[57] napísal knihu nazvanú "Ľudské práva v islame",[58] v ktorej tvrdí, že dodržiavanie ľudských práv bolo vždy v práve šaría zakotvené[59] a kritizuje západné predstavy, že medzi týmito dvoma existuje zásadný rozpor.[60] Západní učenci z veľkej časti jeho analýzu odmietajú.[61][62][63]

Násilie

[upraviť | upraviť zdroj]
Teroristické útoky 11. septembra 2001 spustili debatu, či islam propaguje násilie
Moslimskí demonštranti:
"BEHEAD ALL THOSE WHO INSULT THE PROPHET"
"Our Dead are in Paradise. Your Dead are in HELL!"

Teroristické útoky na USA z 11. septembra 2001 a ďalšie nedávne útoky viedli nemoslimov k názoru, že islam je násilné náboženstvo.[64] Učenie Koránu ohľadom otázok vojny a mieru sa stalo v posledných rokoch témou horlivých diskusií. Niektorí poukazujú na verše koránu, ktoré schvaľujú vojenské akcie proti neveriacim ako celku, a to ako za života Mohameda, tak aj po ňom. V Koráne stojí: "Bojujte v mene svojho náboženstva s tými, ktorí bojujú proti Vám."[65] Iní sa na druhú stranu snažia argumentovať, že tieto verše sú interpretované mimo kontext,[66][67] a tvrdia, že keď sa verše čítajú v kontexte, je úplne zrejmé, že Korán agresiu zakazuje[68][69][70] a dovoľuje boj len v sebaobrane.[71][72]

Orientalista David Margoliouth opísal bitku pri Chajbare ako "zlomový bod, od ktorého sa islam stal hrozbou pre celý svet."[73] Podľa Margolioutha by skoršie útoky na obyvateľov Mekky a židovské kmene v Medine (napr. Invázia Banu Kurajza) mohli byť vierohodne pripísané krivdám vykonaných na Mohamedovi alebo islamskom spoločenstve.[73] Margoliouth ale tvrdí, že Židia z Chajbaru neurobili nič, čo by Mohameda alebo jeho nasledovníkov poškodzovalo a útok pripisuje túžbe po koristi.[73] Mohamedov dôvod na útok bol, že „jeho obyvatelia neboli moslimovia“ (kurzívou v zdroji)[73] a podľa Margolioutha sa toto stalo ospravedlnením pre neobmedzené dobývanie.[74]

Džihád, islamský termín, je náboženskou povinnosťou moslimov. V arabčine sa slovo džihád prekladá ako podstatné meno znamenajúce "boj". Džihád sa v Koráne objavuje 41-krát a často v idiomatickom vyjadrení "úsilia pre Božiu vôľu (al-džihád fi sabil Allah)".[75][76][77] Džihád je pre moslimov dôležitou náboženskou povinnosťou. Menšina medzi sunnitskými učencami túto povinnosť niekedy opisuje ako šiesty pilier islamu, aj keď taký oficiálny status nemá.[78] Avšak medzi ší'itskými dvanástnikmi je džihád jedna z 10 prídavných povinností viery. Korán opakovane volá po džiháde alebo svätej vojne proti neveriacim, vrátane Židov a kresťanov.[79] Odborník na stredný východ Bernard Lewis hovorí, že "drvivá väčšina klasických teológov, právnikov a tradicionalistov (odborníci na Hadís) chápe povinnosť džihádu vo vojenskom zmysle."[80] Okrem toho dodáva, že po väčšinu zo zaznamenanej histórie islamu - od života proroka Mohameda a ďalej - bolo slovo džihád používané v prvom rade vo vojenskom zmysle.[81] Podľa Andrew Bostoma sa veľké množstvo džihádistov zameriavalo na kresťanov, hinduistov a Židov.[82]

Korán: (08:12): "... Ja vrhnem do sŕdc tých, ktorí neveria, hrôzu, a vy bite ich po krkoch a bite ich po všetkých prstoch!"[83] Fráza, ktorá "prikazovala, aby terorizovali neveriacich" bola citovaná ako motivácia pre džihádistický teror.[84] Jeden džihádistický duchovný povedal:

„ "Ďalším cieľom a tiež cieľom džihádu je hnať hrôzu do sŕdc [neveriacich]. Chceme ich terorizovať. Vedeli ste, že máme v Koráne prikázaný terorizmus?... Alah hovoril: pripravte si na ne najlepšie zo svojich schopnosti s mocou a s koňmi vojny. K tomu hnať hrôzu do sŕdc mojich nepriateľov, nepriateľov Alaha a svojich nepriateľov. A ďalších nepriateľov, ktorých nepoznáte, len Alah ich pozná...Bolo nám prikázané vrhať hrôzu do sŕdc [neveriacich], pripraviť sa na nich s tým najlepším z našich schopností a s mocou. Vtedy Prorok povedal, ba, vaša moc je schopnosť strieľať. Moc, ktorá je vám prikázaná, je vaša schopnosť strieľať. Ďalším cieľom a cieľom džihádu je zabíjať [bezvercov], znížiť populáciu [neveriacich]...nie je pre proroka správne, aby mal zajatcov, pokiaľ Zem nie je teplá od krvi...tak by ste sa mali vždy snažiť znížiť populáciu [neveriacich][85] “

David Cook, autor Pochopenie džihádu, povedal: "Pri čítaní moslimskej literatúry - a to ako modernej, tak klasickej - je vidieť, že dôkazy o nadradenosti duchovného džihádu sú zanedbateľné. Dnes je isté, že žiadny moslim používajúci nezápadný jazyk (arabčinu, perzštinu, urdčinu) by nikdy netvrdil, že džihád primárne nie je násilný alebo že bol nahradený duchovným džihádom. Tieto nároky sú dielom výhradne západných učencov, predovšetkým tých, ktorí študujú sufizmus alebo prácu v medzináboženskom dialógu. A tiež moslimských obhajcov, ktorí sa snažia prezentovať islam v najneškodnejšej forme."[86] Magdi Allam, v Egypte narodený taliansky novinár, opisuje islam ako násilný zo svojej podstaty a charakterizovaný "nenávisťou a neznášanlivosťou".[87]

Stínanie (rezanie) hláv

[upraviť | upraviť zdroj]

Hoci bola poprava sťatím pôvodne hojne rozšírená metóda popravy, bola po celom svete postupne zakázaná. Islam je dnes jediné svetové náboženstvo, ktorého štátni i neštátni predstavitelia a vyznávači tieto popravy ospravedlňujú a legitimizujú.[88]

Homosexuáli

[upraviť | upraviť zdroj]
Ayaan Hirsi Ali

Lesbická aktivistka Irshad Manji,[89] bývalý moslim Ehsan Jami či bývalá holandská politička Ayaan Hirsi Aliová kritizujú postoje islamu voči homosexuálom. Väčšina medzinárodných organizácií pre ľudské práva, ako je napríklad Human Rights Watch a Amnesty International, odsudzujú islamské zákony. Tie robia z homosexuálnych vzťahov medzi dospelými zločin. Od roku 1994 výbor Spojených národov pre ľudské práva rozhodol, že tieto zákony porušujú právo na súkromie zaručené všeobecnou deklaráciou ľudských práv a Medzinárodným paktom o občianskych a politických právach.

V máji 2008 bola LGBT organizácia Lambdaistanbul (so sídlom v Istanbule v Turecku) zakázaná na základe súdneho rozhodnutia pre porušenie ústavných ustanovení o ochrane rodiny a článku zakazujúceho subjekty s cieľmi, ktoré porušujú zákon a morálku.[90] Nakoniec bolo toto rozhodnutie najvyšším súdom zrušené.[91]

Bývalý moslim Ibn Warraq poznamenal, že odsúdenie homosexuality v Koráne bolo v praxi často ignorované a že islamské krajiny boli až donedávna k homosexualite tolerantnejšie než tie kresťanské.[92] Bývalý iránsky prezident Mahmúd Ahmadínedžád niekoľkokrát vyhlásil, že v Iráne homosexuáli nie sú[93] a homosexualitu označil ako "odpornú".[94]

Krátkodobé a obmedzené manželstvo

[upraviť | upraviť zdroj]

Krátkodobé manželstvo

[upraviť | upraviť zdroj]
Výhonok Táto časť článku je príliš stručná alebo neobsahuje všetky dôležité informácie. Pomôžte Wikipédii tým, že ho vhodne rozšírite.

Zmluvne obmedzené manželstvo

[upraviť | upraviť zdroj]
Výhonok Táto časť článku je príliš stručná alebo neobsahuje všetky dôležité informácie. Pomôžte Wikipédii tým, že ho vhodne rozšírite.

Ženy v islame

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Ženy v islame

Domáce násilie

[upraviť | upraviť zdroj]

Mnoho učencov[95][96] tvrdí, že právo šaría nabáda k domácemu násiliu na ženách, keď má muž u svojej manželky podozrenie na nushuz (neposlušnosť, nelojálnosť, rebéliu, zlé správanie).[97] Iní učenci tvrdia, že bitie nie je v súlade s modernými perspektívami Koránu.[98]

Jedným z veršov koránu, ktorý povoľuje domáce násilie je súra 4:34.[99][100] V úcte k súre 4:34 mnoho krajín, kde platí právo šaría, prípady domáceho násilia nepostihuje.[101][102][103][104] Šaría je kvôli ignorovaniu ženských práv v prípadoch domáceho násilia kritizovaná.[105][106][107][108] Musawah/CEDAW, KAFA a ďalšie organizácie navrhujú spôsoby, ako upraviť zákony inšpirované právom šaría na zlepšenie práv žien v islamských krajinách, vrátane práv v prípadoch domáceho násilia.[109][110][111][112] Výnimkou v islamských štátoch nie sú ani útoky na ženy pomocou kyseliny.[113]

Osobný status a detské sobáše

[upraviť | upraviť zdroj]
Výhonok Táto časť článku je príliš stručná alebo neobsahuje všetky dôležité informácie. Pomôžte Wikipédii tým, že ho vhodne rozšírite.

Právo žien na vlastníctvo a súhlas

[upraviť | upraviť zdroj]
Výhonok Táto časť článku je príliš stručná alebo neobsahuje všetky dôležité informácie. Pomôžte Wikipédii tým, že ho vhodne rozšírite.

Kritika moslimských prisťahovalcov a prisťahovalectva

[upraviť | upraviť zdroj]
Moslimská demonštrácia v Sydney. "Pripravte o hlavu každého, kto uráža proroka"
Bližšie informácie v článkoch: Multikulturalizmus a No-go zóna

V posledných desaťročiach sa zvýšila imigrácia moslimov do Európy. Konzervatívne moslimské sociálne postoje a návyky vyvolali polemiku k moderným témam v Európe, no i inde. Učenci sa dohadujú o tom, ako veľmi sú tieto postoje výsledkom moslimskej viery. Niektorí kritici považujú islam so sekulárnou západnou spoločnosťou za úplne nezlučiteľný.[114] Ich kritika bola čiastočne ovplyvnená postojom proti multikulturalizmu, obhajovanym niektorými filozofmi, úzko spätými s dedičstvom nových filozofov. Vyhlásení proponenti ako je Pascal Bruckner[115] popisujú multikulturalizmus ako vynález "osvietených" elít, ktoré popierajú výhody demokratických práv voči nezápadným tým, že ich pripútajú k ich koreňom. Veria, že toto dáva islamu voľnú ruku na propagáciu činov, ktoré oni sami nazývajú zneužívaním či zlým zaobchádzaním, ako je týranie žien a homosexuálov a v niektorých krajinách tiež otroctvo. Ďalej uvádzajú, že multikulturalizmus umožňuje určitú mieru slobody vyznania,[116] ktorá však presahuje to, čo je potrebné pre osobnú slobodu náboženského vyznania[117] a prispieva k tvorbe organizácií zameraných na podkopávanie európskych sekulárnych či kresťanských hodnôt.[118]

Do Kanady emigrovali ľudia z takmer každej moslimskej krajiny.[119] Podľa nedávneho prieskumu malo 54% Kanaďanov na islam nepriaznivý pohľad, ktorý bol vyšší než k akémukoľvek inému náboženstvu.[120]

Vo Spojených štátoch sa predpokladalo, že po bombových útokoch v Bostone budú imigračné procesy ťažšie.[121] Komentátor Bryan Fischer navrhol, aby žiadne ďalšie víza už neboli moslimom udeľované a neboli postavené žiadne ďalšie mešity.[122] Jeho názor získal podporu od bývalého prezidentského kandidáta Pata Buchanana.

Porovnanie s komunizmom a fašistickými ideológiami

[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 2004 hovoril kardinál George Pell na Acton Institute o problematike "sekulárnej demokracie" a opísal podobnosť medzi islamom a komunizmom: "Islam môže v 21. storočí poskytovať príťažlivosť, ktorá sa dostala komunizmu v 20. storočí, a to ako pre tých, ktorí sú na jednej strane odcudzení a zatrpknutí, tak na druhej strane pre tých, ktorí hľadajú poriadok alebo spravodlivosť."[123] V inej reči Pell tiež súhlasí s tým, že kapacita pre jeho ďalekosiahlu renováciu je silne obmedzená.[124] Austrálsky islamistický hovorca Keysar Trad na kritiku reagoval: "Komunizmus je bezbožný systém, systém, ktorý v skutočnosti vieru prenasleduje".[125]

Spisovatelia ako Stephen Schwartz Süleyman[126] a Christopher Hitchens[127] si považujú niektoré prvky islamizmu za fašistické. Malise Ruthven, škótsky spisovateľ a historik, ktorý píše o náboženstve a islamských záležitostiach, sa stavia proti redefinícii islamizmu ako "islamofašizmu", ale tiež nachádza medzi dvoma ideológiami "presvedčivé podobnosti".[128] Člen holandského parlamentu a predseda Strany pre slobodu Geert Wilders tiež porovnáva islam s fašizmom a komunizmom.[129]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ De Haeresibus by Ján z Damasku. See Migne. Patrológia graeca, vol. 94, 1864, cols 763-73. An English translation by the Reverend John W Voorhis appeared in THE moslem WORLD for October 1954, pp. 392-398.
  2. ↑ WARRAQ, Ibn. Leaving Islam: Apostates Speak Out. [s.l.] : Prometheus Books, 2003. ISBN 1-59102-068-9. S. 67.
  3. ↑ Ibn Kammuna, Examination of the Three Faiths, trans. Moshe Perlmann (Berkeley and Los Angeles, 1971), pp. 148-49
  4. ↑ AKYOL, Mustafa. Islam’s Problem With Blasphemy. The New York Times, 13 January 2015. Dostupné online [cit. 2015-01-16].
  5. ↑ a b Ibn Warraq, The Quest for Historical Muhammad (Amherst, Mass.:Prometheus, 2000), 103.
  6. ↑ Biblie in Mohammedian Literature., By Kaufmann Kohler Duncan B. McDonald, Jewish Encyclopedia. Retrieved April 22, 2006.
  7. ↑ Saudi Arabia [online]. freedomhouse.org, 2012-01-12, [cit. 2019-01-09]. Dostupné online. Archivované 2019-06-13 z originálu. (po anglicky)
  8. ↑ Timothy Garton Ash. Islam in Europe [online]. The New York Review of Books, 2006-10-05. Dostupné online.
  9. ↑ Tariq Modood. Multiculturalism, Muslims and Citizenship: A European Approach. 1st. vyd. [s.l.] : Routledge, 2006-04-06. ISBN 978-0-415-35515-5. S. 29.
  10. ↑ "Indian Nepalis: Issues and Perspectives", pp. 355-356, Tanka Bahadur Subba, Concept Publishing Company, 2009, 9788180694462
  11. ↑ India's 'Mexican' Problem: Illegal Immigration from Bangladesh [online]. Ibtimes, 6 February 2012. Dostupné online.
  12. ↑ Illegal immigration from Bangladesh has turned Assam explosive [online]. Niticentral, 2012-10-31. Dostupné online. Archivované 2013-12-15 na Wayback Machine
  13. ↑ Tatarstan: The Battle over Islam in Russia's Heartland [online]. 2013, [cit. 2016-06-02]. Dostupné online. Archivované 2013-12-25 z originálu.
  14. ↑ Russia and Islam: State, Society and Radicalism. [s.l.] : Taylor & Francis, 2010. S. 94. By Roland Dannreuther, Luke March
  15. ↑ Critique of Islam St. John of Damascus
  16. ↑ John McManners, The Oxford History of Christianity, Oxford University Press, s. 185.
  17. ↑ a b HECHT, Jennifer Michael. Doubt: A History: The Great Doubters and Their Legacy of Innovation from Socrates and Jesus to Thomas Jefferson and Emily Dickinson. [s.l.] : Harper San Francisco, 2003. ISBN 0-06-009795-7.
  18. ↑ Reynold Alleyne Nicholson, 1962, A Literary History of the Arabs, s. 319. Routledge
  19. ↑ Abu-L-Ala al-Maarri Facts [online]. [Cit. 2015-07-13]. Dostupné online.
  20. ↑ CATHOLIC ENCYCLOPEDIA: Mohammed and Mohammedanism (Islam) [online]. www.newadvent.org, [cit. 2019-01-09]. Dostupné online.
  21. ↑ Ibn Hisham. Al-Sira al-Nabawiyya. Cairo : [s.n.], 1955. S. 51–57.. English translation from Stillman (1979), p. 125-126.
  22. ↑ Ibn Hisham (1955). Anglický preklad: Stillman (1979), s. 127.
  23. ↑ "Slaves in Saudi". Naeem Mohaiemen. The Daily Star. July 27, 2004.
  24. ↑ Lewis, Bernard (1990). Race and Slavery in the Middle East. New York: Oxford University Press. ISBN 0-19-505326-5, page 10.
  25. ↑ Manning, Patrick (1990). Slavery and African Life: Occidental, Oriental, and African Slave Trades. Cambridge University Press. ISBN 0-521-34867-6, s. 28.
  26. ↑ Murray Gordon, "Slavery in the Arab World." New Amsterdam Press, New York, 1989. Pôvodne vyšlo vo francúzštine: Editions Robert LAFFONT, SA Paris, 1987, s. 21.
  27. ↑ Brunschvig. 'Abd; Encyclopedia of Islam
  28. ↑ Murray Gordon, "Slavery in the Arab World." New Amsterdam Press, New York, 1989. Originally published in French by Editions robert LAFFONT, SA Paris, 1987, pages 44-45.
  29. ↑ Druze Studies [online]. www.druzestudies.org, [cit. 2019-01-09]. Dostupné online. Archivované 2009-01-14 z originálu.
  30. ↑ The Oxford Dictionary of Islam,slavery, p.298
  31. ↑ Khaled Abou El Fadl and William Clarence-Smith
  32. ↑ Abou el Fadl, Great Theft, HarperSanFrancisco, c2005.
  33. ↑ SCIENCE, London School of Economics and Political. Department of Economic History [online]. London School of Economics and Political Science, [cit. 2019-01-09]. Dostupné online. (po anglicky)
  34. ↑ in 'The Elements of Islam' (1993) cited in Clarence-Smith, P.131
  35. ↑ "You Ask and Islam Answers", pp. 51-2
  36. ↑ Islamic State Seeks to Justify Enslaving Yazidi Women and Girls in Iraq. Newsweek, 2014-10-13. Dostupné online.
  37. ↑ Athena Yenko, "Judgment Day Justifies Sex Slavery Of Women - ISIS Out With Its 4th Edition Of Dabiq Magazine," International Business Times-Australia, October 13, 2014
  38. ↑ Allen McDuffee, "ISIS Is Now Bragging About Enslaving Women and Children," The Atlantic, Oct 13 2014
  39. ↑ Salma Abdelaziz, "ISIS states its justification for the enslavement of women," CNN, October 13, 2014
  40. ↑ Richard Spencer, "Thousands of Yazid women sold as sex slaves 'for theological reasons ', says Isil, " The Daily Telegraph, 13 Oct 2014.
  41. ↑ Reliance of the Traveller and Tools of the Worshipper, trans. Nuh Ha Mim Keller, o5,17
  42. ↑ CAMPO, Juan Eduardo. Encyclopedia of Islam. [s.l.] : Infobase Publishing, 2009. Dostupné online. ISBN 9781438126968. S. 48.
  43. ↑ Ellis, Mark S; Emon, Anver M; Glahn, Benjamin. Islamic Law and International Human Rights Law.. [s.l.] : Oxford University Press. ISBN 0199641447. S. 231.
  44. ↑ Abdullahi Ahmed An-Na'im, Toward an Islamic REFORMATION: Civil Liberties, Human Rights, and International Law, Syracuse University press, 1996, p. 183 [1]
  45. ↑ keci Ali and Oliver Leaman, Islam: the key concepts, Routledge, 2008, p. 10 [2]
  46. ↑ John L. Esposito, The Oxford dictionary of Islam, Oxford University Press, 2004 p. 22 [3]
  47. ↑ United Nations. "The Universal Declaration of Human Rights." United Nations. Sep. 22 2012 & lt;Http://www.un.org/en/documents/udhr/index.shtml#a18>.
  48. ↑ CE Bosworth: Untitled review of "The Rise of Colleges. Institutions of Learning in Islam and the West by George Makdisi", Journal of the Royal Asiatic Society of Great Britain and Ireland, No. 2 (1983), pp. 304-305
  49. ↑ LEWIS, Bernard. Islamic Revolution [online]. The New York Review of Books, 1998-01-21. Dostupné online.
  50. ↑ MURTADD [online]. Encyclopaedia of Islam, Second Edition, [cit. 2019-01-09]. Dostupné online.
  51. ↑ a b In 1981, the Iranian representative to the United Nations, Said Rajaie-Khorassani, articulated the position of his country regarding the Universal Declaration of Human Rights, by saying that the UDHR was "a Secular understanding of the Jude-Christian tradition", which could not be implemented by Muslims without trespassing the Islamic law . Littman, David. "Universal Human Rights and 'Human Rights in Islam'". Midstream, February / March 1999
  52. ↑ a b "As a matter of law, on the basis of its obligations as a state party to the ICCPR, Iran is obliged to uphold the right of individuals to practice the religion of their choice and to change religions, including converting from Islam. The Prosecution of Converts from Islam on the basis of religious edicts that identify apostasy as an Offense punishable by death is clearly at variance with this obligation. ": Human Rights Watch report on Iran [4]
  53. ↑ www.un.org, [cit. 2019-01-09]. Dostupné online.
  54. ↑ Sharia as traditionally understood runs counter to the ideas expressed in Article 18:Religious freedom under Islam: By Henrik Ertner Rasmussen, General Secretary, Danish European Mission
  55. ↑ Apostacy, "Leaving Islam" - The Peace FAQ [online]. web.archive.org, 2016-03-14, [cit. 2019-01-09]. Dostupné online. Archivované 2007-11-18 z originálu.
  56. ↑ The Cairo Declaration on Human Rights in Islam Archivované 2005-08-28 na Wayback Machine, Adopted and Issued at the Nineteenth Islamic Conference of Foreign Ministers in Cairo, Religion and Law Research Consortium, August 5, 1990. Retrieved April 16, 2006.
  57. ↑ Jamaat-e-Islami [online]. 2005-04-27, [cit. 2007-06-03]. Dostupné online.
  58. ↑ MAUDUDI, Abul A'la. Human Rights in Islam. Leicester : The Islamic Foundation, 1976. ISBN 0-9503954-9-8.
  59. ↑ Maududi, Human Rights in Islam, p. 10. "Islam has laid down some universal fundamental rights for humanity as a whole .... "
  60. ↑ Maududi, Human Right in Islam, p. 13. "The people of the West have the habit of attributing every good thing to themselves and trying to prove that it is because of them that the world got this blessing .... "
  61. ↑ BIELEFELDT, Heiner. "Western" versus "Islamic" Human Rights Conceptions?: A Critique of Cultural Essentialism in the Discussion on Human Rights. Political Theory, February 2000, s. 90–121. DOI: 10.1177/0090591700028001005.
  62. ↑ Bielefeldt (2000), p. 104.
  63. ↑ CARLE, Robert. Revealing and Concealing: Islamist Discourse on Human Rights. Human Rights Review, 2005, s. 122–37. DOI: 10.1007/BF02862219.
  64. ↑ PUNIYANI, Ram. Religion, power & violence: expression of politics in contemporary times. [s.l.] : SAGE, 2005. Dostupné online. ISBN 9780761933380. S. 97–98.
  65. ↑ Sam Harris Who Are the Moderate Muslims?
  66. ↑ Sohail H. Hashmi, David Miller, Boundaries and Justice: diverse ethical perspectives, Princeton University Press, p.197
  67. ↑ Khaleel Muhammad, professor of religious studies at San Diego State University, states, regarding his discussion with the critic Robert Spencer, that "when I am told ... that Jihad only means war, or that I have to accept Interpretations of the Qur'an that non-Muslims (with no good intentions or knowledge of Islam) seek to force upon me, I see a certain agendum developing: one that is based on hate, and I refuse to be part of such an intellectual crime. " [5] Archivované 2008-07-08 na Wayback Machine
  68. ↑ Ali, Maulana Muhammad; The Religion of Islam Archivované 2018-04-21 na Wayback Machine (6th Edition), Ch V "Jihad" Page 414 "When shall war cease". Published by The Lahore Ahmadiyya Movement
  69. ↑ Sadr-u-Din, Maulvi. "Qur'an and War", page 8. Published by The Muslim Book Society, Lahore, Pakistan.[6] Archivované 2016-03-08 na Wayback Machine
  70. ↑ Article on Jihad Archivované 2017-08-29 na Wayback Machine by Dr. GW Leitner (founder of The Oriental Institute, UK) published in Asiatic Quarterly Review, 1886. ( "Jihad, even when explained as a Righteous effort of Waging war in self-defense against the grossest outrage on one 's religion, is strictly limited ..")
  71. ↑ The Qur'anic Commandments Regarding War / Jihad Archivované 2018-04-26 na Wayback Machine an English rendering of an Urdu article appearing in Bashar-e-Ahmadiyya Vol. I, p. 228-232, by Dr. Bashar Ahmad; published by the Lahore Ahmadiyya Movement for the Propagation of Islam
  72. ↑ Ali, Maulana Muhammad; The Religion of Islam (6th Edition), Ch V "Jihad" Pages 411-413. Published by The Lahore Ahmadiyya Movement [7] Archivované 2018-04-21 na Wayback Machine
  73. ↑ a b c d Margoliouth, DS (1905). Mohammed and the Rise of Islam (Third Edition., P. 362-363). New York; London: G. P. Putnam 's Sons; The Knickerbocker Press.
  74. ↑ "That plea would cover attacks on the whole world outside Medinah and its neighbourhood: and on leaving Khaibar the Prophet seemed to see the world already in his Grasp. This was a great advance from the early days of Medinah, when the Jews were to be tolerated as equals, and even idolators to be left unmolested, so long as they manifested no open hostility. Now the fact that a community was idolatrous, or Jewish, or anything but Mohammedan, warranted a Murderous attack upon it: the passion for fresh Conquests dominated the Prophet as it dominated an Alexander before him or a Napoleon after him. " Margoliouth, D. S. (1905). Mohammed and the Rise of Islam (Third Edition., P. 363). New York; London: G. P. Putnam 's Sons; The Knickerbocker Press.
  75. ↑ MORGAN, Diane. Essential Islam: a comprehensive guide to belief and practice. [s.l.] : ABC-CLIO, 2010. Dostupné online. ISBN 0-313-36025-1. S. 87.
  76. ↑ Merriam-Webster's encyclopedia of world religions ; Wendy Doniger, consulting editor.. Springfield, Mass. : Merriam-Webster, 1999. Dostupné online. ISBN 0877790442.
  77. ↑ Medieval Islamic civilization : an encyclopedia. New York : Routledge, 2006. Dostupné online. ISBN 0415966914.
  78. ↑ John Esposito(2005), Islam: The Straight Path , pp.93
  79. ↑ EMBER, Melvin; Carol R. Ember, Ian Skoggard. Encyclopedia of diasporas: immigrant and refugee cultures around the world. Diaspora communities, Volume 2. [s.l.] : Springer, 2005, 2005. ISBN 0-306-48321-1. S. https://books.google.com/books?id=7QEjPVyd9YMC&pg=PA183.
  80. ↑ Bernard Lewis, The Political Language of Islam (Chicago: University of Chicago Press, 1988), p. 72.
  81. ↑ Lewis, Bernard, The Crisis of Islam, 2001 Chapter 2
  82. ↑ BOSTOM, Andrew G.; Ibn Warraq. The Legacy of Jihad: Islamic Holy War and the Fate of Non-Muslims. [s.l.] : [s.n.], 2008. ISBN 978-1-59102-602-0. S. 391.
  83. ↑ Warrant for terror: fatwās of radical Islam and the duty of Jihad, p. 68, Shmuel Bar, 2006
  84. ↑ The Osama bin Laden I know: an oral history of al-Qaeda 's leader, p. 303, Peter L. Bergen, 2006
  85. ↑ Counter terrorism site, May 2010 [online]. [Cit. 2016-06-02]. Dostupné online. Archivované 2010-05-22 z originálu.
  86. ↑ Cook, David. Understanding Jihad. University of California Press, 2005. Retrieved from Google Books on November 27, 2011. ISBN 0-520-24203-3, ISBN 978-0-520-24203-6.
  87. ↑ OWEN, Richard. Pope converts outspoken Muslim who condemned religion of hate. The Times (London), 2008-03-24. Dostupné online [cit. 2010-04-30]. Archivované 2008-05-13 na Wayback Machine
  88. ↑ Beheading in the name of Islam, T. Furnish. Middle East Quarterly Spring 2005, pp. 51-57
  89. ↑ Xtra – The news is queer [online]. Xtra, [cit. 2019-01-09]. Dostupné online.
  90. ↑ AFP. Turkish court slaps ban on homosexual group [online]. www.hurriyet.com.tr, [cit. 2019-01-09]. Dostupné online. (po turecky)
  91. ↑ 'The case has ended: Not to be closed!', KAOS GL, Turkey
  92. ↑ Ibn Warraq, Why I Am Not A Moslim, pages 340-344, Prometheus, New York, 1995
  93. ↑ Ahmad Vahdat. HIV created by West to enfeeble third world, claims Mahmoud Ahmadinejad. The Daily Telegraph (London), 18 January 2012. Dostupné online [cit. 2012-01-19].
  94. ↑ President Ahmadinejad: Gays are ugly and are like Thieves Retrieved 28 September 2012
  95. ↑ Hajjar, Lisa. "Religion, state power, and domestic violence in Muslim societies: A framework for comparative analysis." Law & amp; Social Inquiry 29.1 (2004); see pages 1-38
  96. ↑ Treacher, Amal. "Reading the Other Women, Feminism, and Islam." Studies in Gender and Sexuality 4.1 (2003); pages 59-71
  97. ↑ John C. Raines & amp; Daniel C. Maguire (Ed), Farid Esack, What Men Owe to Women: Men 'Voices from World Religions, State University of New York (2001), see pages 201-203
  98. ↑ Jackson, Nicky Ali, ed. Encyclopedia of domestic violence. CRC Press, 2007. (see chapter on Quranic perspectives on wife abuse)
  99. ↑ Surah 4:34 (An-Nisaa), Alim — Translated by Mohammad Asad, Gibraltar (1980) [online]. [Cit. 2016-06-02]. Dostupné online. Archivované 2013-09-27 z originálu.
  100. ↑ WorkShop 04: Gender and Violence in the Middle East and North Africa - European University Institute [online]. web.archive.org, 2013-10-19, [cit. 2019-01-09]. Dostupné online. Archivované 2013-10-19 z originálu.
  101. ↑ Fluehr-Lobban, Carolyn, and Lois Bardsley-Sirois. "Obedience (Ta'a) in Moslim Marriage: Religious Interpretation and Applied Law in Egypt." Journal of Comparative Family Studies 21.1 (1990): 39-53.
  102. ↑ Maghraoui, Abdeslam. "Political authority in crisis: Mohammed VI 's Morocco." Middle East Report 218 (2001): 12-17.
  103. ↑ Critelli, Filomena M. "Women 'rights = Human rights: Pakistani women against gender violence." J. Soc. & Amp; Soc. Welfare 37 (2010), pages 135-142
  104. ↑ Oweis, Arwa, et al. "Violence Against Women Unveiling the Suffering of Women with a Low Income in Jordan." Journal of Transcultural Nursing 20.1 (2009): 69-76.
  105. ↑ Rohe, Mathias. "Shari'a in a European context" Legal practice and cultural diversity, Farnham: Ashgate (2009); see pages 93-114.
  106. ↑ Funder, Anna. "De minimis Non čúrať Lex: The clitoris, Culture and the Law." Transnat'l L. & amp; Contempo. Probs. 3 (1993): 417.
  107. ↑ Anwar, Zainah. "Law-making in the name of Islam: Implications for democratic governance." Islam in Southeast Asia: Political, Social and Strategic Challenges for the 21 (2005); see pages 121-134
  108. ↑ Natasha Bakht, Law, Family Arbitration Using Sharia. Moslim World Journal of Human Right, Issue 1 (2004).
  109. ↑ CEDAW and Moslim Family Laws, Sisters in Islam, Malaysia (2011) [online]. [Cit. 2016-06-02]. Dostupné online. Archivované 2013-10-19 z originálu.
  110. ↑ Brandt, Michele, and Jeffrey A. Kaplan. "The Tension between Women 'Rights and Religious Rights: Reservations to CEDAW by Egypt, Bangladesh and Tunisia." Journal of Law and Religion 12.1 (1995): 105-142.
  111. ↑ Lebanon - IRIN, United Nations Office of Humanitarian Affairs (2009) [online]. . Dostupné online.
  112. ↑ UAE: Spousal Abuse never a Right, Human Rights Watch (2010) [online]. . Dostupné online.
  113. ↑ WEBMASTER@TYDEN.CZ, TYDEN, www tyden cz, e-mail:. OBRAZEM: Tváře islámu. Ženy, kterým znetvořili obličeje kyselinou [online]. TÝDEN.cz, 2013-04-22, [cit. 2019-01-09]. Dostupné online. (po česky)
  114. ↑ Tariq Modood. Multiculturalism, Muslims and Citizenship: A European Approach. 1st. vyd. [s.l.] : Routledge, 2006-04-06. ISBN 978-0-415-35515-5. S. 3, 29, 46.
  115. ↑ Pascal Bruckner - Enlightenment fundamentalisti or racism of the anti-racists? [8] Appeared originally in German in the online magazine Perlentaucher on January 24, 2007.
  116. ↑ Pascal Bruckner - A reply to Ian Buruma and Timothy Garton Ash: "At the heart of the issue is the fact that in certain countries Islam is becoming Europe 's second religion. As such, its adherents are entitled to freedom of religion, to decent locations and to all of our respect. On the condition, that is, that they themselves respect the rules of our republican, Secular culture, and thatthey do not demand a status of extraterritoriality that is denied other religions, or claim special rights and prerogatives "
  117. ↑ Pascal Bruckner - A reply to Ian Buruma and Timothy Garton Ash "It 'so true that many English, Dutch and German politicians, shocked by the excesses that the wearing of the Islamic veil has given way to, now Envisage similar legislation curbing religious symbols in public space. The separation of the spiritual and corporeal domains must be strictly maintained, and belief must confini itself to the private realm. "
  118. ↑ NAZIR-ALI, Michael. Extremism flourished as UK lost Christianity [online]. London: The Sunday Telegraph, 6 January 2008. Dostupné online.
  119. ↑ 2001 Census of Canada: http://www12.statcan.ca/english/census01/home/index.cfm Archivované 2021-02-27 na Wayback Machine
  120. ↑ Canadian Public Opinion Poll Archivované 2016-03-04 na Wayback Machine, 2nd October 2013
  121. ↑ The Boston Bombings Could Be Disastrous For Immigration Reform [online]. 19 April 2013. Dostupné online.
  122. ↑ FISCHER, Brian. Beckel is right. [online]. . Dostupné online. Archivované 2013-09-29 z originálu.
  123. ↑ George Pell. Is there only secular democracy? Imagining other possibilities for the third millennium [online]. 2004-10-12, [cit. 2006-05-08]. Dostupné online. Archivované 2006-02-08 z originálu.
  124. ↑ George Pell. Islam and Western Democracies [online]. 2006-02-04, [cit. 2006-05-05]. Dostupné online. Archivované 2006-06-05 z originálu.
  125. ↑ Toni Hassan. Islam is the new communism: Pell [online]. 2004-11-12, [cit. 2006-05-08]. Dostupné online.
  126. ↑ SCHWARTZ, Stephen. What Is 'Islamofascism'? [online]. TCS Daily, [cit. 2006-09-14]. Dostupné online. Archivované 2006-09-24 z originálu.
  127. ↑ Hitchens, Christopher: Defending Islamofascism: It 'a valid term. Here 's why, Slate, 2007-10-22
  128. ↑ A Fury For God, Mališ Ruthven, Granta, 2002, p.207-8
  129. ↑ Archivovaná kópia [online]. www.aina.org, [cit. 2019-01-09]. Dostupné online. Archivované 2012-09-07 z originálu.

Zdroj

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Kritika islámu na českej Wikipédii.
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Kritika_islamu&oldid=7918714“