Mirbachov palác

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Mirbachov palác
palác
Galéria mesta Bratislavy01.jpg
Štát Slovensko Slovensko
Kraj Bratislavský
Okres Bratislava I
Mesto Bratislava
Súradnice 48°8′41″S 17°6′28″V / 48.14472°S 17.10778°V / 48.14472; 17.10778
Štýl barok, rokoko
Výstavba 13. - 18. storočie
Pre verejnosť verejnosti prístupný
Stav zachovalý
Využitie muzeálne expozície
Správa Galéria mesta Bratislavy
Slovakia - background map.png
Slovakia - outline map.svg
RedHut.svg
Wikimedia Commons: Mirbach Palace
Freemap.sk: mapa
Znak SR
Národná kultúrna pamiatka SR
č. v Ústrednom zozname pamiatkového fondu:
101-22/0

Mirbachov palác je barokovo-rokoková stavba v historickej zóne Bratislavy. Štvorkrídlový dvojposchodový objekt, radiaci sa k najkrajším a najzachovalejším stavebným pamiatkam uvedeného slohového obdobia na Slovensku, dostal svoje meno po poslednom majiteľovi, barónovi Dr. Emilovi Mirbachovi.

História paláca a jeho majitelia[upraviť | upraviť zdroj]

História paláca a miesta, na ktorom terajšia budova stojí, siaha do dávnej minulosti. Prvým historickým dokumentom, viažúcim sa k predchodcovi stavby, je katastrálny záznam o tunajšej parcele, pochádzajúci z roku 1379. V listine sa uvádza majiteľ domu na tomto pozemku, ktorým bol istý Mikuláš Damankusch. Z roku 1443 pochádza dokument, v ktorom sa uvedený dom spomína ako „Weittenhof“ (z nem. široký dvor). Známy bratislavský historik Tivadar Ortvay (1843 - 1916) v jednom zo svojich spisov uvádza, že tu stojaca budova bola ozdobená mestským erbom a jej jadro tvorila z väčšej časti drevená konštrukcia. Od polovice 17. až do začiatku 18. storočia sa v historických záznamoch okrem pomenovania „Weittenhof“ uvádza aj označenie „domus civitatis“ (t.j. „mestský dom“), na základe čoho možno predpokladať, že pôvodný objekt sa v uvedenom období dostal do majetku mesta.

Budovu od svojho vzniku v 14. storočí vlastnilo viacero majiteľov, rôzneho spoločenského postavenia. Medzi najvýznamnejších z nich patril napr. komorský radca Juraj Szombathely (v dome býval v roku 1621); v roku 1636 ho vlastnil rod Illésházyovcov.

Stavba domu neušla pozornosti ani Mateja Bela. Vo svojich známych Notíciách (z roku 1735) ho opisuje takto:

Nakoniec sa nepatrí obísť ani palác, ktorý ľudovo nazývajú podľa širokého dvora Weiter-Hoff. Mestu patrí podľa veľmi starého práva. Postavený je na širokom priestranstve pri ústi Zámočníckej uličky (Nemci ju volajú Schlosser Gasse, Maďari Lakatos-Utza). Tam, kde má výhľad na františkánsky kostol, sú izby vhodné na bývanie. Ale pretože na druhú stranu sa ťahá vo dvoch krídlach, nechýba mu nádhera a pohodlie...

Bel pokračuje opisom udalosti, ktorá citeľne zasiahla do osudov stavby - 23. októbra 1733 dom vyhorel. Zrejmou príčinou bola nedbanlivosť divadelnej spoločnosti, ktorá mala priestory v paláci prenajaté. Okrem toho z Belovho opisu sa dozvedáme, že miestnosti v paláci viackrát poslúžili napr. na ubytovanie vojenských dôstojníkov alebo to, že suterénne priestory sa využívajú na uskladňovanie vína.

V roku 1762 dom, resp. zvyšky domu, kúpil bratislavský pivovarník Johann Michael Spech. O uvedenej skutočnosti zanechal správu známy historik a kartograf Ján Matej Korabinský vo svojom diele Beschreibung der königlich – ungarischen Haupt-, Frey – und Krönungstadt Pressburg (Popis uhorského kráľovského, hlavného a korunovačného mesta Prešporka) z roku 1781.

4. marca 1768 získal Michael Spech povolenie na stavbu nového objektu na mieste niekdajšej, požiarom poškodenej budovy. Dodnes sa nepodarilo zistiť autora projektu. Viacerí odborníci poukazovali na cudzí pôvod projektanta; objavila sa úvaha o diele významného rakúskeho architekta Franza Antona Hillebrandta. Stavebné práce viedol murársky majster Matej Höllrigl (1728 - 1801), ktorý prišiel do Prešporka v roku 1755 a pracoval tu ako mestský palier. Podľa archívnych záznamov trvala stavba dva roky - od jari 1768 do jari roku 1770.

Výsledkom výstavby bol reprezentačný mestský barokový palác a bohatou rokokovou štukovou ornamentálnou výzdobou fasád a vybavením vnútorných priestorov, s vysokým štandardom prevedenia umelecko-remeselných prác.

Jedna z pôvodných miestností paláca s dreveným obložením

Čoskoro po dokončení Spech palác predal. Jeho novým majiteľom sa stal gróf Imrich Csáky, ktorý ako majiteľ figuruje ešte v roku 1813. V staršej literatúre boli jemu prisudzované dva plastické erby umiestnené v tympanóne na priečelí. Až následný výskum ukázal, že patria jednému z neskorších vlastníkov objektu.

V priebehu nasledujúcich sto rokov objekt viackrát zmenil svojho majiteľa. Medzi známejších patril Adam Jurenák (1772 - 1837), člen mestskej rady. Ako vlastník sa uvádza v roku 1828.

V povedomí širšej verejnosti sú známi najmä poslední dvaja súkromní majitelia paláca - Nyáryovci a dr. Emil Mirbach. Nyáryovci získali palác v roku 1908 v osobe grófa Kolomana Nyáryho a jeho syna Karola. Popredný uhorský grófsky rod pochádza z obce Bedegh v Tolnianskej stolici. Práve Nyáryovcom patría zmienené erby v tympanóne. Rod vlastnil palác iba osem rokov. 30. marca 1917 ho aj so zariadením zdedeným po predchádzajúcich majiteľoch a zbierkou vzácnych umeleckých predmetov kúpil barón dr. Emil Mirbach s manželkou. Nový majiteľ si bol vedomý historickej ceny paláca aj ceny umeleckých diel, ktorými bol palác zariadený. Preto ho v poslednej vôli odkázal mestu so žiadosťou, aby dom sprístupnili verejnosti ako múzeum výtvarného umenia.

Mesto sa vlastníctva paláca ujalo v roku 1949 a už v nasledujúcom roku sa v ňom konali prvé výstavy umeleckých diel. V nasledujúcich rokoch prešiel palác rozsiahlou pamiatkovou rekonštrukciou, po ukončení ktorej ho v roku 1975 sprístupnili verejnosti. V apríli uvedeného roku sa stal sídlom medzitým založenej Mestskej galérie.

V súčasnosti sú interiéry paláca stavebne prispôsobené múzejným účelom, napriek tomu sa v pôvodnom stave zachovali dve miestnosti na prvom poschodí s dreveným obložením na stenách, do ktorého sú inštalované vzácne dobové grafické listy z 18. storočia. Mirbachov palác bol v roku 1963 zapísaný do štátneho zoznamu kultúrnych pamiatok. V paláci je stála expozícia stredoeurópskeho barokového maliarstva a sochárstva, a tiež priestory určené krátkodobým výstavám.

Opis stavby[upraviť | upraviť zdroj]

Štvorkrídlový dvojposchodový palác so sedlovými strechami postavený na pôdoryse nepravidelného lichobežníka architektonicky dotvára priestor severného zakončenia Františkánskeho námestia. Palácové krídla obkolesujú vnútorný dvor. Jeho dominantu tvorí fontána s kópiou súsošia Tritón a nymfa, dielom popredného bratislavského sochára Viktora Tilgnera.

Hlavné, prísne symetrické priečelie, orientované do Františkánskeho námestia zdobia jemné vzdušné rokaje nápaditých tvarov. Stredom fasády vedie nápadný rizalit zakončený mohutným tympanónom, na ktorom je pod grófskou korunou kartuša s dvojicou oválnych štítov. Tvoria rodový erb predposledných majiteľov paláca - Ňáriovcov.

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • kol. autorov, 50 rokov Galérie mesta Bratislavy 1961 - 2011, GMB, Bratislava, 2011, ISBN 978-80-89340-30-9
  • J. Oršulová, Heraldické pamiatky Bratislavy, Albert Marenčin, Vydavateľstvo PT, Bratislava, 2007, ISBN 978-80-89218-64-6
  • B. Bublincová, Št. Holčík, Bratislavské fontány, Tatran, Bratislava, 1990, ISBN 80-222-0175-8

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]