Štetl

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Poľský štetl Pińczów s námestím a synagógou na nedatovanom obrázku.

Štetl bol typ mesta s vysokým percentom židovského osídlenia, ktorý sa vyskytoval najmä v Strednej a Východnej Európe v období pred druhou svetovou vojnou. Pre štetl bolo charakteristické uzavreté sociálne prostredie s vysokou mierou chudoby, používanie jazyka jidiš a vyznávanie chasidského judaizmu. Zvyšky tohoto typu osídlenia možno dnes ešte nájsť v židovských štvrtiach veľkých miest v Spojených štátoch amerických.

Pôvod slova[upraviť | upraviť kód]

Slovo štetl (plurál: štetlech) pochádza z jazyka jidiš, s významom "mestečko" (שטעטל) a vzniklo pravdepodobne z nemeckého slova "Städtle".

Väčšie mestá typu štetl, ako napríklad Ľvov, alebo Černovice sa nazývali aj štot (שטאָט), z nemeckého slova Stadt - mesto, pre menšie dediny existoval výraz dorf (דאָרף) - nemecky dedina.

Rozšírenie[upraviť | upraviť kód]

Osídlenia typu štetl sa nachádzali na územiach dnešného Bieloruska, Litvy, južného Lotyšska, Moldavska, Poľska, Rumunska a Ukrajiny. Medzi menšie mestá typu štetl s počtom obyvateľov medzi 1 000 až 20 000 patrili napríklad: Belz, Białystok, Bratslav, Čenstochová, Černobyľ, Hrodna, Pinsk alebo Tarnów. Väčšie mestá, ktoré bolo možné označiť ako štot boli napríklad Budapešť, Černovice, Kyjev, Krakov, Ľvov, Minsk, Odesa, Praha, Riga, Varšava, Viedeň, Vilnius, Vroclav.

Opis[upraviť | upraviť kód]

Štetl pozostával prinajmenšom z cintorína, modlitebného domu a mikve. Väčší štetl mohol mať jednu, alebo aj viac synagóg. Srdcom štetlu bolo trhovisko, obklopené domami bohatších obyvateľov. Ulice štetlu boli nespevnené, v zimnom období plné bahna. Domy boli často veľmi chudobné a špinavé. Židia tu tvorili majoritu obyvateľstva, nešlo však o židovské geto, ľudia tu žili dobrovoľne. Išlo o špecifické, vo veľkej miere mentálne uzavreté osídlenie aškenáziovských Židov, uprostred nežidovského obyvateľstva.

Dejiny[upraviť | upraviť kód]

Vznik východného židovstva ako aj štetlového osídlenia v strednej a východnej Európe má korene v stredovekom prenasledovaní Židov v Nemecku a okolitých krajinách. Tamojší Židia utekali pred diskrimináciou a pogromami a útočisko nachádzali v Poľsku, kde sa ocitli pod ochranou tunajších panovníkov. V roku 1264 vydalo veľkopoľské knieža Boleslav V. Hanblivý Kališský status, ktorý sa stal základom ďalších ochranných nariadení v prospech Židov a umožňoval im slobodné podnikanie. Toto nariadenie vychádzalo z privilégia cisára Friedricha II. z roku 1236, ktorým boli Židia vyhlásení za služobníkov kniežacej komory. Kráľ Kazimír III. Veľký potvrdil predošlé ochranné dekréty v prospech Židov a rozšíril ich pôsobnosť z územia Veľkopoľska na celé územie, ktorému vládol. Podobné privilégiá platili na území Litvy, ktorá bola od roku 1386 prepojená s Poľskom personálnou úniou. Židia sa postupne dočkali zrovnoprávnenia s ostatným obyvateľstvom minimálne v hospodárskej oblasti.

Židia boli pre poľských panovníkov dôležití, preto ich prisťahovalectvo pokračovalo a v 14. a 15. storočí existovali židovské štvrte v mestách Ľvov, Sandomierz pri Krakove a mnohých ďalších. V Poľsku sa však Židia tiež nevyhli útokom a prenasledovaniu, častokrát zo strany katolíckej cirkvi, ale aj konkurentov z podnikateľského a obchodného prostredia. V apríli 1648 počas kozáckeho povstania Bohdana Chmelnického, ktoré zasiahlo územia dnešného Bieloruska, Litvy, Poľska a Ukrajiny, bolo zmasakrovaných 100 000 - 120 000 Židov. Vraždenie prudko zasiahlo spoločenstvá východných Židov, ktoré sa museli nanovo organizovať a spolu s politickými zmenami v Poľsku sa menil aj spôsob života miestnych Židov. Do dovtedy prekvitajúcej komunity vstúpila neistota a strach z budúcnosti. Ľudia hľadali útechu v náboženstve, rozšírilo sa učenie kabaly. Medzi židovským obyvateľstvom sa šírili zvesti, že nadišiel deň spásy, čo mal potvrdzovať aj samozvaný mesiáš Šabtaj Cvi, ktorého učenie sa v tej dobe rozšírilo po Európe a Blízkom Východe. Na toto učenie nadviazal poľský židovský náboženský vodca Jakob Frank, ktorý sám seba označoval za reinkarnáciu Šabtaja Cviho. Frankovo učenie, odporujúce talmudským tradíciám našlo stúpencov v Poľsku a aj iných oblastiach. Spomínané mesiášske hnutia a ich popularita odrážali krízu, v ktorej sa v tom období židovstvo nachádzalo. Vytvoril sa priestor pre židovské zmýšľanie, do ktorého prenikalo veľa kabalistických a mesianistických myšlienok. V Poľsku sa rozvinul nový druh chasidizmu - hnutie zbožných, ktorého prívrženci sa vzbúrili proti rabínskej oligarchii. Chasidizmus mal medzi obyvateľstvom veľký ohlas, pretože zdôrazňoval svetskosť v protiklade s dovtedy požadovanou askézou a nutným pokáním. V 18. storočí sa za podmienok náboženského hľadania a očakávania príchodu Mesiáša vytvoril typ východného Žida, pre ktorého bol typický charakteristický odev, dodržiavanie náboženských zákonov, zvykov, rituálov a používanie jazyka jidiš. Spojenie spomenutých typov židovských jednotlivcov do komunít vytvorilo základ pre vytvorenie a rozšírenie osídlení typu štetl v strednej a východnej Európe.

Súčasnosť[upraviť | upraviť kód]

Začiatok 20. storočia zaznamenal postupný úpadok štetlovej kultúry, avšak následkom holokaustu a 2. svetovej vojny zanikli v pôvodnej podobe všetky osídlenia typu štetl v strednej a východnej Európe. Židovské obyvateľstvo vo východnej Európe bolo takmer kompletne vyvraždené. Pokračovanie štetlovej kultúry môžeme dodnes nájsť napríklad v Spojených štátoch amerických, kam smerovala veľká židovská emigračná vlna už na prelome 19. a 20. storočia. Židia zo Strednej a Východnej Európy sa usadili napríklad v New Yorku, na dolnom Manhattane, v mestskej štvrti Lower East Side, ktorá po židovskom osídlení pripomínala európske domovy emigrantov a jeho pozostatky sú zachované dodnes.

Štetl v umení[upraviť | upraviť kód]

S vykreslením spôsobu života v štetli sa môžeme stretnúť v umení. Napríklad židovský spisovateľ Šolom Alejchem umiestnil dej svojho románu "Mliekár Tovje" (v orig. Tevje der milchiker, na Slovensku známy z českého vydania Tovje vdává dcery, SNKLHU, Praha 1958) do fiktívneho ukrajinského štetlu Anatevka. Podľa tohto románu vznikol na Broadwayi v roku 1964 muzikál Fidlikant na streche, ktorý prvýkrát v roku 1968, s veľkým úspechom[1]“ uvádzalo bratislavské divadlo Nová scéna s Jozefom Kronerom v hlavnej úlohe mliekara Tovjeho. V roku 1971 bola natočená filmová adaptácia muzikálu Fidlikant na streche (Fiddler on the Roof), ktorá získala tri ceny Oskar[2]

S tematikou života v štetli sa stretneme aj v diele rakúskeho spisovateľa Josepha Rotha, ktorý v románe Hiob (1930) popisuje život ortodoxného učiteľa tóry Mendela Singera vo fiktívnom ruskom štetli Zuchnow.

Zdroje[upraviť | upraviť kód]

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. Divadlo Nová Scéna: Fidlikant na streche [online]. . Dostupné online.
  2. Česko-Slovenská filmová databáza: Fidlikant na streche - Ocenění [online]. . Dostupné online.

Webstránky[upraviť | upraviť kód]

Virtuálny štetl: sztetl.org.pl (anglicky)