Zóé (Byzantská ríša)
| Zóé | |
| byzantská cisárovná | |
 Zóé, mozaika Hagia Sofia | |
| Panovanie | |
|---|---|
| Dynastia | Macedónska dynastia |
| Panovanie | 1028 – 1050 |
| Korunovácia | 11. november 1028 |
| Predchodca | Michal V. |
| Nástupca | Konštantín IX. |
| Biografické údaje | |
| Narodenie | okolo 978 Konštantínopol |
| Úmrtie | 11. jún 1050 Konštantínopol |
| Pochovanie | Chrám Christa Antifoneta, ktorý dala vystavať zasvätený Kristovi Ručiteľovi, Konštantínopol |
| Vierovyznanie | ortodoxné kresťanstvo |
| Rodina | |
| Manžel | |
| Otec | Konštantín VIII. |
| Matka | Helena, dcéra Alypia |
| Odkazy | |
 | Zóé (multimediálne súbory na commons) |
Zóé Porfyrogennéta (iné mená: Zoé Porfyrogennetka[1]; starogr. Ζωή Πορφυρογέννητη – Zóé Porfyrogennété, iné prepisy mena pozri pod Zoe; * okolo 978, Konštantínopol – † 11. jún 1050, Konštantínopol) bola byzantská cisárovná od 11. novembra 1028 do jej smrti v roku 1050, manželka troch byzantských cisárov - Romana III. Argyra, Michala IV. Paflagónskeho a Konštantína IX. Monomacha. Ako cisárovná-vládkyňa vládla spolu so svojou sestrou Theodorou dva mesiace v roku 1042 a následne obe vládli aj spolu so Zóéinim tretím manželom Konštantínom IX.[2][3] Jej literárny portrét v Psellovej Chronografii býva popisovaný ako nezabudnuteľný.[4]
Životopis
Raný život a rodina
Zóé sa narodila ako prostredná z troch dcér byzantského cisára Konštantína VIII. v čase jeho spoluvlády so Zóéiným strýkom Bazilom II. niekedy okolo roku 978. Pretože sa narodila v purpurovej komnate cisárskeho paláca, prislúcha jej podobne ako jej sestrám titul a prídomok Porfyrogennéta - narodená v purpure. Zóéinou matkou bola Helena, dcéra bohatého konštatinopolského patricija Alypia.
Podľa dobových správ bola Zóé veľmi krásna, elegantná a ladná. Na druhú stranu bola pomerne nestála, márnivá a detinská. Mala záľubu v intrigách a často menila názory. Vedela sa podlizovať, no zároveň si potrpela na vzdávanie holdu jej pôvodu. Rada nosila ľahké šaty a milovala voňavky a iné kozmetické prípravky.[1]
Po tom, čo v rokoch 996 a 1001 vyslal nemecký cisár Oto III. svojich vyslancov do Konštantínopola, aby zjednal jeho svadbu s niektorou z byzantských princezien, dostala Zóé, ktorá vynikala krásou a charizmou prednosť pred jej sestrami Theodorou a Eudokiou. V roku 1002 sa Zóé v sprievode Otovho vyslanca milánskeho arcibiskupa Arnulfa po dohode vydala do Ríma, kde sa mala konať svadba, avšak už v Bari sprievod zastihla správa o tom, že Oto pár dní predtým zomrel a tak zo svadby zišlo.[5]
Následne sa už cisár Bazil II. nesnažil bratove dcéry vydať, pravdepodobne preto, že sa obával vzniku nového legitímneho pretendenta na trón. Novú šancu na vytúženú svadbu preto Zóé dostala až počas samovlády jej otca Konštantína VIII. Ten na svojej smrteľnej posteli v roku 1028 hľadal vhodného nástupcu na byzantský trón. Hoci najprv uvažoval o vplyvnom a lojálnom aristokratovi arménskeho pôvodu Konštantínovi Dalassénovi, nakoniec pre dvorské intrigy jeho voľba padla na Romana III. Argyra, konštatinopolského eparchu a sudcu. Prednosť k sobášu mala tentokrát dostať mladšia Theodora, čo však ona odmietla, pretože Roman bol jej vzdialeným príbuzným a najmä - bol už ženatý. Narozdiel od svojej sestry Zóé nezaváhala a 10. novembra 1028 sa konala svadba. Deň na to cisár Konštantín zomrel a Zóé sa stala cisárovnou manželkou.[6]
Manželstvo s Romanom Argyrom
Krátko po svadbe Zóé s Romanom bola Zóéina sestra Theodora, s ktorou Zóé nikdy nemala príliš dobré vzťahy obvinená z dvoch protištátnych komplotov a poslaná do kláštora. I napriek tomu však Zóé z obáv, že by Theodora mohla ohroziť vládu jej manžela Theodoru navštívila a prinútila ju vstúpiť do rádu. V kláštore Theodora zostala až do roku 1042.
V čase uzavretia manželstva mala Zóé už niečo cez päťdesiat rokov a všetkým okrem cisára bolo zrejmé, že z ich manželstva cisársky potomok už nevzíde. Spočiatku sa Roman Zóé venoval a pokúšali sa, i prostredníctvom rôznych experimentálnych liečivých mastí a amuletov splodiť dieťa. Ako čas plynul, bolo i Romanovi zrejmé, že Zóé neotehotnie a tak sa s ňou prestal stýkať a trávil s ňou stále menej a menej času. Okrem toho si Zóé znepriatelil tým, že jej pozastavil prísun financií z cisárskej pokladnice.[5]
To, čo Zóé nenachádzala u manžela začala hľadať u iných mužov. V paláci nebolo tajomstvom, že sa koketná a stále krásna Zóé stýkala s rôznymi mužmi, čo nakoniec využil ambiciózny eunuch Ióannes Orfanotrofos. Ten niekedy v roku 1033 na cisársky dvor priviedol svojho brata Michala. Michal bol krásny mládenec, ktorý si Zóé svojim výzorom ihneď získal a odvtedy sa cisárovná snažila svojmu obľúbencovi čo najviac zapáčiť a zavďačiť. Hoci Michal pôvodne jej zvádzaniu odolával, nakoniec sa medzi nimi vytvoril milenecký vzťah. Pomer medzi nimi bol verejným tajomstvom, o ktorom vedel zrejme každý okrem cisára Romana. Viacerí dvorania sa snažili Romanovi otvoriť oči, medzi nimi najmä jeho sestra Pulichéria, avšak Roman sa uspokojil s Michalovou prísahou na kríž, že so Zóé nič nemá. Zóé, ktorá stratila trpezlivosť s jej manželom Romanom si začala predstavovať Michala ako cisára a Psellos tvrdí, že bola neraz strážami pristihnutá ako Michala usádzala na cisársky trón a dávala mu cisárske insígnie.[7]
Začiatkom roku 1034 začala cisára Romana trápiť neznáma choroba a príčinou podľa vtedajších historikov pravdepodobne bol jed podávaný v malých dávkach. Na Veľký piatok - 11. apríl 1034 cisár Roman zomrel počas toho ako si dopriaval kúpeľ, dodnes nie je zrejmé, ako a kým bol v kúpeli zavraždený, alebo, či nešlo o nešťastnú zhodu náhod. V každom prípade ešte v deň Romanovej smrti sa uskutočnila svadba Zóé a Michaela a hneď ďalší deň sa uskutočnila Michalova korunovácia cisárom.
Paflagónska kapitola
Prvé chvíle nového manželstva boli pre Zóé šťastné. Milovala svojho manžela a on mal rád ju, celé toto obdobie avšak z pozadia sledoval a čiastočne riadil Michalov brat Ján. Nahradil cisárovnine dvorské dámy ženami zo svojho rodu a Zóé postupne odsunul do ústrania ženskej časti paláca - gynaikea[1], kde bola starostlivo strážená a kontrolovaná. Príčinou boli obavy z toho, že by sa mohol zopakovať palácový prevrat, aký sa uskutočnil voči jej bývalému manželovi. Podľa Jána Skylitza cisárovnina nenávisť voči eunuchovi v roku 1037 vyústila k pokusu o jeho vraždu, čo sa však nepodarilo. V roku 1041 už i tak chorľavý cisár Michal ochorel a opäť vyvstala otázka prípadného následníctva. Intrigujúci eunuch Ióannes Orfanotrofos Zóé prinútil, aby adoptovala Michalovho synovca Michala Kalafata, čím by sa stal legitímnym členom Macedónskej dynastie a získal titul cézara. Michal IV. sa stiahol do kláštora, kde 10. decembra 1041 zomrel. Zóé, ktorá ešte raz túžila uzrieť tvár svojej osudovej lásky odmietol prijať.[7]
Michal V., ktorý nastúpil na trón po svojom strýkovi sa ukázal ako nevďačný chránenec. Krátko po svojom nástupe na trón sa zbavil Orfanotrofa, ktorému vďačil za svoj vzostup a napriek tomu, že pôvodne sľúbil, že sa bude k Zóé správať ako k matke a bude si ju vážiť, i toto porušil. Zóé sa prestal vzdávať hold na cisárskych ceremóniách a keď si Michal myslel, že situácia po jeho nástupe sa stabilizovala, obvinil Zóé z travičstva a nechal ju uvrhnúť do kláštora na Princove ostrovy v Marmarskom mori. To bola posledná kvapka trpezlivosti obyvateľov Konštantínopola, ktorý v roku 1042 proti tzv. paflagónskemu klanu[6] povstali. Cisár bol obkľúčený v kláštore a situáciu nezvrátil ani návrat Zóé do paláca. Povstalci medzitým za cisárovnú prehlásil Zóéinu sestru Theodoru, ktorú vytiahli z ústrania kláštora. Hoci Zóé mala snahu zbaviť sa Theodory a uvažovala dokonca nad ospravedlnením Michala Kalafata, avšak prinútená udalosťami bola nútená pozvať svoju sestru do cisárskeho paláca a spolu si rozdelili vládu nad ríšou. Vďaka Theodorinmu odhodlaniu bol Kalafates kruto potrestaný a oslepený.
Spoluvláda cisárovien trvala len dva mesiace. Rozličnosti medzi sestrami boli zreteľné, kým Zóé bola elegantná a krásna žena, ktorá výrazne mrhala peniazmi a často striedala milencov, Theodora nebola príliš krásna a bola pokojná, šetrná a cudná. Vláda sestier sa postupom času stále viac a viac niesla v duchu nezhôd. Zóé sa odmietala ďalej podrobovať svojej sestre a aby získala väčší vplyv, rozhodla sa ako šesťdesiatštyri ročná tretíkrát vydať. Hoci najprv uvažovala nad šľachticom Konštantínom Dalassénom, ktorý sa už raz takmer jej mužom stal, nakoniec si po predchádzajúcich skúsenostiach radšej vybrala svojho bývalého milenca Konštantína Monomacha, ktorý nebol tak ambiciózny a narozdiel od Dallaséna pokorne vystupoval voči cisárovnej a k cisárskej hodnosti. Tretí potenciálny ženích Konštantín Atroklines zomrel za záhadných okolností pravdepodobne otrávený svojou ženou. Monomachos preto ešte toho roku (1042) začal oficiálne vládnuť ako spoluvládca dvoch cisárovien, ktoré sa viacmenej stiahli z ústrania.[7]
Zóé, Theodora a Konštantín Monomachos
Monomachos bol charizmatický a pekný muž. Narozdiel od Romana III. bol realista, nebol chorý ani ovplyvňovaný ako Michal IV. ani tvrdohlavý ako jeho synovec. Narozdiel od svojich predchodcov rešpektoval Zóéino postavenie a ona na revanš rešpektovala jeho jeho politiku a pre svoj pokročilý vek i jeho milenku Máriu Sklerainu, ktorú na jeho žiadosť sama pozvala do paláca. Zóé a Mária uzavreli dokument - zmluvu o priateľstve a Márii ktorej bol udelený titul sebasty[6] (grécka obdoba ženského titulu augusta). Máriino meno bolo pri ceremóniách vždy pripájané k menám vládnucich cisárov. Prístup cisárovien však nekorešpondoval s názormi viacerých osôb v okolí paláca a nerozumeli mu ani mešťania. V roku 1044 preto z obavy, že chce Monomachos cisárovné odstrániť a vziať si mladú Sklerainu vypukla v Konštanínopole nová vzbura, ktorá utíchla až po tom, čo sa sestry ukázali na balkóne cisárskeho paláca a upokojili búriaci sa dav. Zóé si v tomto období konečne užívala prepychový život po akom túžila, v starobe však začala byť viac nábožná. Podľa Psella sa stále venovala svojim záľubám a premenila svoje komnaty na akési laboratórium, v ktorom skúmala a vytvárala rôzne voňavky a masti, na ktoré používala rôzne indické koreniny. I napriek svojmu veku si Zóé udržala svoju krásu a v tvári mladý výzor.[5][7] Zóé zomrela vo veku 72 rokov 11. júna 1050 prenechajúc vládu jej mužovi a sestre Theodore, ktorá však až do Monomachovej smrti žila v úzadí.
Pochovaná bola v Chráme zasvätenom Kristovi Antifonetovi (Ručiteľovi), ktorý sama dala vystavať[7] a ktorého ikonu uctievala a nechala zvečniť aj na svojich minciach.[8]
Referencie
- ↑ a b c DIEHL, Charles. Postavy z byzantských dejín. Preklad Štefan Janšák. 2. vyd. Bratislava : Vydavateľstvo spolku slovenských spisovateľov, 2009. 246 s. ISBN 978-80-8061-373-0. S. 179 – 184 a 193 – 195.
- ↑ Zoe In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. 1. vyd. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. 552 s. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 518.
- ↑ ZOE In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. 1. vyd. New York : Oxford University Press, 1991. 2338 s. ISBN 0-19-504652-8. S. 2228. (po anglicky)
- ↑ ZOE. In: Historical Dictionary of Byzantium. Ed. John R. Rosser. 1. vyd. New York : Oxford University Press, 2001. 536 s. ISBN 978-0810839793, 0810839792. S. 419 – 420. (po anglicky)
- ↑ a b c NORWICH, John Julius. Byzantium: The Apogee (A History of Byzantium 2). 3. vyd. London : The Folio Society Ltd a Cambridge University Press, 1993. 450 s. Kapitola The Decline begins, s. 305 – 314 a 346 – 349. (po anglicky)
- ↑ a b c ZÁSTĚROVÁ, Bohumila, et al. Dějiny Byzance. Vyd. 1. Praha : Academia, 1992. 529 s. ISBN 80-200-0454-8. S. 203 – 204.
- ↑ a b c d e GARLAND, Lynda. Byzantine Empresses: Women and Power in Byzantium AD 527-1204. 1. vyd. New York : Routledge, 1999. 343 s. ISBN 0415146887. S. 138 – 139 a 146 – 156. (anglický jazyk)
- ↑ Icon of Christ Antiphonetes [online]. byzantine-legacy, [cit. 2019-07-23]. Dostupné online. (po anglicky)
Iné projekty
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Zóé (Byzantská ríša)
Pozri aj
Zóé
| ||
| Vladárske tituly | ||
|---|---|---|
| Predchodca Michal V. Kalafates |
cisár 1042 – 1050 |
Nástupca Konštantín IX. Monomachos |