Alžbeta Fiodorovna

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Alžbeta Fiodorovna
veľkovojvodkyňa Ruska
Alžbeta v roku 1894
Alžbeta v roku 1894
Alžbeta Fiodorovna, podpis
Panovanie
DynastiaHesensko-Darmstadskí
Biografické údaje
Pôvodné menoElisabeth Alexandra Louise Alice
Narodenie1. november 1864
Darmstadt Nemecko
Úmrtie18. júl 1918 (53 rokov)
Alapajevsk Rusko
PochovanieKostol Márie Magdalény Getsemanská záhrada Jeruzalem
VierovyznaniePravoslávie predtým Luteránstvo
Rodina
Manžel
OtecĽudovít VI. Hesenský
MatkaAlica Sasko-koburská
Svätica
V cirkviRuská pravoslávna cirkev
Cirkev Grécka
Východné pravoslávne cirkvi
Svätorečenie1981 (v zahraničí)
1992 (moskovským patriarchátom)
PatronátRusko
Atribútynáboženský zvyk
Sviatok5. alebo 18. júla
Odkazy
Spolupracuj na CommonsAlžbeta Fiodorovna
(multimediálne súbory na commons)

Veľkovojvodkyňa Alžbeta Fiodorovna (rodená princezná Alžbeta Hesenská, * 1. november 1864 – † 18. júla 1918) bola nemecká hesenská princezná z rodu Hesensko-Darmstadských a manželka veľkovojvodu Sergeja Alexandroviča, piateho syna ruského cára Alexandra II. a cárovnej Márie Alexandrovny.

Alžbeta, vnučka kráľovnej Viktórie a staršia sestra Alexandry, poslednej ruskej cárovnej, sa v ruskej spoločnosti preslávila svojou dôstojnou krásou a charitatívnymi prácami medzi chudobnými. Po tom čo Strana socialistov-revolucionárov v roku 1905 zavraždila jej manžela bombou, Alžbeta verejne odpustila Sergejovmu vrahovi Ivanovi Kaljajevovi a neúspešne viedla kampaň za jeho omilostenie. Potom odišla z cárskeho dvora a stala sa mníškou a založila kláštor sv. Marty a Márie, ktorý sa venoval pomoci utláčaných v Moskve. V roku 1918 bola zatknutá a nakoniec zabitá boľševikmi. V roku 1981 bola kanonizovaná Ruskou pravoslávnou cirkvou v zahraničí a v roku 1992 Moskovským patriachátom.

Hesenská princezná[upraviť | upraviť zdroj]

Alžbeta sa narodila 1. novembra 1864 ako druhé dieťa Ľudovíta IV. Hesenského a princeznej Alice, dcéry kráľovnej Viktórie. Hoci pochádzala z jedného najstarších a najušlachtilejších rodov v Nemecku ale Alžbeta a jej rodina žili na kráľovské pomery pomerne skromným životom. Deti zametali podlahy a upratovali si vlastné izby, zatiaľ čo ich matka im sama šila šaty. Počas rakúsko-pruskej vojny, princezná Alica často brávala Alžbetu so sebou, keď navštevovala zranených vojakov v neďalekej nemocnici. Prezývali ju "Ella". V tomto relatívne šťastnom a bezpečnom prostredí Alžbeta vyrastala obklopená anglickými domácimi zvykmi a angličtina sa stala jej prvým jazykom. Neskôr povedala priateľovi, že v rámci svojej rodiny sa ona a jej súrodenci rozprávali s matkou po anglicky a s otcom po nemecky.

Alžbeta ako malé dievča

Na jeseň roku 1878 sa jej domácnosťou prehnal záškrt, ktorý 16. novembra 1878 zabil jej najmladšiu sestru Máriu a 14. decembra aj jej matku Alicu. Alžbeta bola na začiatku epidémie poslaná do domu starej matky z otcovej strany Alžbety Pruskej a bola jediným členom rodiny, ktorá nedostala chorobu. Keď jej konečne dovolili sa vrátiť, stretnutie opísala ako "strašne smutné" a povedala, že všetko bolo ako "strašný sen". Po smrti matky sa Alžbeta a jej staršia sestra Viktória sa museli postarať o mladších súrodencov.[1]

Obdivovatelia a nápadníci[upraviť | upraviť zdroj]

Alžbeta v roku 1883

Očarujúca a s veľmi ústretovou osobnosťou bola Alžbeta mnohými historikmi a súčasníkmi považovaná za jednu najkrajších žien vtedajšej Európy. Jej sesternica Mária Rumunská napísala, že "človek nikdy nemohol spustiť oči z Elly"[2] a že Elline črty boli "nevysloviteľné, takmer nám to vohnalo slzy do očí".[3] Jej starší bratranec princ Viliam Pruský ju nazval "neobyčajne krásnou v skutočnosti je to najkrajšie dievča, aké som kedy videl".[4] Barónka Sophie Buxhoeveden, dvorná dáma jej sestry, uvažovala, že je to "veľmi pekné dievča, vysoké a pekné, s pravidelnými črtami".[5]

Keď bola Alžbeta mladou ženou, jej bratranec, princ Viliam Pruský sa do nej zamiloval. V apríli 1875 navštívil 16-ročný Viliam Darmstadt, aby oslávil 12 narodeniny Alžbetinej sestry Viktórie a prvý krát prejavil záujem o 11 ročnú Alžbetu. V liste svojej matke napísal, že "ak Boh dá, aby som dovtedy žil, raz ju urobím svojou nevestou, ak to dovolí".[4] Keď bol študentom na Univerzite v Bonne, cez víkendy často navštevoval svoju tetu Alicu a svojich Hesenských príbuzných. Počas týchto častých návštev sa zamiloval do Alžbety[6], napísal jej množstvo milostných básní a pravidelne jej ich posielal. V roku 1878 požiadal Alžbetu o ruku, no ona ho odmietla.

Lord Charles Montagu, druhý syn 7. vojvodu z Manchestru sa jej neúspešne dvoril.

Henry Wilson, neskorší významný vojak, súperil o Alžbetinu ruku.

Budúci Fridrich II., veľkovojvoda z Bádenu, Viliamov bratranec, požiadal Alžbetu o ruku. Kráľovná Viktória ho opísala ako "takého dobrého a stabilného", s "takým bezpečným a šťastným postavením".[7] Ale Alžbeta sa odmietla vydať zaňho. Kráľovná Viktória to "hlboko oľutovala". Fridrichova stará matka cisárovná Augusta, bola taká nahnevaná na Alžbetino odmietnutie Fridricha, že jej nejaký čas trvalo, kým Alžbete odpustila.

Alžbeta v roku 1887

Medzi jej ďalších obdivovateľov patrili:

  • Veľkovojvoda Konštantín Konštantinovič ( básnik KR ), ktorý napísal báseň o jej prvom príchode do Ruska a celkovom dojme, ktorý urobila na všetkých prítomných ľudí.
  • kráľovná Mária Rumunská bola ako mladé dievča veľmi fascinovaná svojou sestrenicou Ellou. Vo svojich memoároch napísala, že "jej krása a sladkosť boli snom".[8]
  • Francúzsky veľvyslanec Maurice Paleologue vo svojich memoároch napísal, ako Alžbeta dokázala vzbudiť to, čo označil ako "profánne vášne".

Nakoniec to bol veľkovojvoda Ruska, ktorý si získal Alžbetino srdce. Alžbetina prateta cárovná Mária Alexandrovna, bola častou návštevníčkou Hesenska. Počas týchto návštev ju zvyčajne sprevádzali jej najmladší synovia Sergej a Pavol. Alžbeta ich poznala odmalička a spočiatku ich považovala za povýšeneckých a rezervovaných. Najmä Sergej bol veľmi seriózny mladý muž, silne veriaci a zistil, že ho Alžbeta priťahuje, keď ju prvýkrát videl ako mladú ženu.

Sergej na Alžbetu spočiatku urobil malý dojem. Ale po smrti jeho oboch rodičov do jedného roka začala Alžbeta sympatizovať so Sergejom, pretože rovnaký smútok cítila aj po smrti jej matky. Ich ďalšie podobnosti boli: obaja boli náboženské a umelecké duše, ktoré ich zbližovali. Hovorilo sa, že Sergej bol obzvlášť pripútaný k Alžbete, pretože mala rovnaký charakter ako jeho milovaná matka. Keď ju teda Sergej na jar roku 1883 požiadal o ruku, prijala - na veľkú ľútosť svojej starej matky, kráľovnej Viktórie, ktorá sa pokúšala presvedčiť Alžbetu, aby ukončila zasnúbenie. Ale neskôr v tom istom roku ju Sergej opäť požiadal o ruku, ona ho ešte raz prijala a príprava ich svadby pokračovala.[9]

Veľkovojvodkyňa Ruska[upraviť | upraviť zdroj]

Alžbeta a Sergej 1892

Sergej a Alžbeta sa vzali 15. júna 1883 v kaplnke Zimného paláca v Petrohrade. Práve na ich svadbe sa Sergejov 16-ročný synovec cárovič Mikuláš, prvýkrát stretol so svojou budúcou manželkou, Alžbetinou najmladšou sestrou Alix.

Alžbeta nebola povinná zo zákona konvertovať na ruské pravoslávie zo svojho rodného luteránskeho náboženstva, ale dobrovoľne konvertovala v roku 1891 a prijala meno Alžbeta Fiodorovna po rusky Jelizaveta Fjodorovna. Vojvodkyňa Mária Meklenbursko-Schwerinská, Alžbetina luteránska švagriná, ktorá nekonvertovala na ruské pravoslávie a tvrdila je "hanbou pre nemeckú luteránsku princeznú prejsť k pravoslávnej viere".[10] Cisár Viliam II., ktorý bol kedysi do nej zamilovaný, vyhlásil, že konvertovala kvôli "neprimeranej honbe za popularitou, túžbe zlepšiť svoje postavenie na dvore, veľkému nedostatku inteligencie a tiež nedostatku pravdy a religiozity".[10]

Nová veľkovojvodkyňa urobila prvý dobrý dojem na rodinu svojho muža a na ruský ľud. "Každý sa do nej, keď prišla do Ruska zo jej milovaného Darmstadtu" napísal Sergejov bratranec Veľkovojvoda Konštantín Konštantinovič ( básnik KR ). Pár sa usadil v Beloselskom-Belozerskom paláci v Petrohrade, potom čo bol Sergej vymenovaný za generálneho guvernéra Moskvy jeho starším bratom cárom Alexandrom III., bývali jednom z palácov moskovskom Kremli. Počas leta bývali v Ilyninskoye, usadlosti pri Moskve, ktorú Sergej zdedil po svojej matke.

Alžbeta cca od roku 1900

Pár nikdy nemal vlastné deti, ale ich panstvo Ilyninskoye bolo zvyčajne plné večierkov, ktoré Alžbeta organizovala špeciálne pre deti. Nakoniec sa stali pestúnmi veľkovojvodu Dmitrija Pavloviča a veľkovojvodkyne Márie Pavlovnej, Sergejovej netere a synovca.[11] Princ Felix Jusupov považoval Alžbetu za druhú matku a vo svojich memoároch uviedol, že mu veľmi pomohla v najťažších chvíľach jeho života.

Alžbeta bola kľúčová pri sobáši svojho synovca, cára Mikuláša II. s jej najmladšou sestrou Alix. Na veľké zdesenie kráľovnej Viktórie Alžbeta povzbudzovala Mikuláša, vtedajšieho cároviča v zásnubách s Alix. Keď Mikuláš požiadal Alix v roku 1894 o ruku a ona to odmietla na základe svojho rozhodnutia nekonvertovať z luteránstva, bola to Alžbeta, ktorá hovorila s Alix a povzbudila ju, aby konvertovala. Keď ju Mikuláš opäť požiadal o ruku, Alix to prijala.

Ivan Kaljajev tesne po atentáte na veľkovojvodu Sergeja Alexandroviča

17. februára 1905 Sergeja zavraždil v Moskovskom kremli socialistický revolucionár Ivan Kaljajev. Udalosť bola pre Alžbetu hrozným šokom, no nikdy nestratila pokoj. Akoby sa naplnilo jej proroctvo, že "Boh nás prísne potrestá",[12] ktoré povedala po tom, čo veľkovojvoda vyhnal 20 000 Židov z Moskvy bez akéhokoľvek upozornenia z ich domovov a mesta. Jej neter Mária si neskôr spomenula, že jej tety bola "bledá a strnulá" a nikdy nezabudne na svoj výraz nekonečného smútku. V jej izbách, povedala Mária, sa Alžbeta nechala slabo padnúť do kresla...jej oči boli suché a rovnako zvláštnym upreným pohľadom pozerala priamo do prázdna a nič nepovedala. Počas dňa vraždy jej manžela Alžbeta odmietala plakať. Mária si však spomenula, ako jej teta pomaly opúšťala strnulú sebakontrolu a nakoniec prepadla do plaču.[13] Mnohí z jej rodiny a priateľov sa obávali, že utrpí nervové zrútenie ale rýchlo sa zotavila.

Alžbeta bola niekoľko dní po atentáte navštíviť vraha jej manžela vo väzení, aby sa dozvedela príčinu jeho skutku. Povedala mu, že mu to odpustila a odporúčala jeho dušu Bohu. Veľmi jej záležalo, aby svoj čin oľutoval a dal sa na pokánie. Zašla ešte ďalej a osobne prosila cára Mikuláša II. o milosť preňho. Cár to však odmietol.[12]

Kalyayev bol obesený 23. mája 1905 a na Alžbetino sklamanie odmietol v hodine smrti pobozkať kríž.[12]

V roku 1915 bol pod Alžbetinou záštitou zorganizovaný Všeruský zemský zväz na podporu chorých a zranených vojakov počas prvej svetovej vojny.[14]

Náboženský život[upraviť | upraviť zdroj]

Alžbeta ako mníška

Po Sergejovej smrti mala Alžbeta na sebe smútočné šaty a stala sa vegetariánkou. V roku 1909 predala svoju veľkolepú zbierku šperkov ani jej snubný prsteň nezostal ušetrený. S výťažkom otvorila Kláštor sv. Marty a Márie a stala sa jeho opátkou. Čoskoro v jeho areáli otvorila nemocnicu, kaplnku, lekáreň a sirotinec.[12]

Alžbeta a jej mníšky neúnavne pracovali medzi chudobnými a chorými v Moskve. Často navštevovala najhoršie slumy v Moskve a robila všetko čo mohla, aby pomohla zmieriť utrpenie chudobných. Jej inštitúcia dlhé roky pomáhala chudobným a sirotám v Moskve tým, že podporovala modlitby a dobročinnosť oddaných žien.

V roku 1916 mala Alžbeta posledné stretnutie so svojou sestrou cárovnou Alexandrou v Carskoje Selo. Zatiaľ čo sa stretnutie konalo v súkromí, vychovávateľ cárskych detí si očividne spomenul, že súčasťou diskusie bola aj Alžbeta, ktorá vyjadrila obavy z vplyvu, ktorý mal na cárovnú Alexandru Grigorij Jefimovič Rasputin a na cársky dvor a prosila ju, aby dbala na varovania seba i ostatných.[15]

V roku 2010 jedna historička tvrdila, že Alžbeta si mohla byť vedomá toho, že došlo k vražde Rasputina a po druhé, vedela kto ju spácha. Napísala list a poslala ho cárovi a dva telegramy veľkovojvodovi Dmitrij Pavlovičovi a jej priateľke Zinaide Jusupovej. Telegramy, ktoré boli napísané v noci vraždy, odhaľujú, že Alžbeta si bola vedomá toho, kto sú vrahovia, ešte predtým, ako sa táto informácia dostala na verejnosť a uviedla, že zabitie Rasputina považovala za "vlastenecký čin".[16]

Smrť[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1918 Vladimir Iľjič Lenin nariadil Čeke, aby zatkla Alžbetu. Potom ju poslali do vyhnanstva najprv do Permu a potom do Jekaterinburgu, kde strávila niekoľko dní a pridali sa k nej ďalší členovia jej rodiny: veľkovojvoda Sergej Michajlovič, veľkovojvoda Ján Konštantinovič, Veľkovojvoda Konštantín Konštantinovič, Veľkovojvoda Igor Konštantinovič a Vladimir Paley, tajomník veľkovojvodu Sergeja Fedor Remez a Varvara Jakovlevova, sestra s kláštora Alžbety. Všetci boli 20. mája 1918 odvedení do Alapajevska, kde boli ubytovaní v tamojšej škole na kraji mesta.

Banská šachta v ktorej bola usmrtená Alžbeta so svojou rodinou

Na poludnie 17. júla prišiel do školy dôstojník Čeky Pjotr Startsev a niekoľko boľševických robotníkov. Vzali od väzňov všetky peniaze, ktoré mali a oznámili im, že v tú noc budú prevezení do továrenského areálu v Hornej Siniachikhe. Stráže Červenej armády dostali príkaz, aby odišli a nahradili ich členovia Čeky. Tej noci boli väzni prebudení a navození vo vozíkoch po ceste vedúcej do dediny Siniachikha asi 18 kilometrov od Alapajevska, kde bola bola opustená železná baňa s jamou hlbokou 20 metrov. Tu sa zastavili. Čeka porazila všetkých väzňov, potom ich obete hodili do tejto jamy, Alžbeta bola prvá. Potom boli do šachty hodené ručné granáty, ale iba jedna obeť zomrela na následky granátov a to bol Fedor Remez.

Podľa osobného účtu Vasila Rjabova, ktorý bol jeden z katov, Alžbeta a ostatní prežili pád do bane, čo prinútilo Rjabova, aby po nich hodil granát. Po výbuchu tvrdil, že počul Alžbetu a ostatných spievať ortodoxnú hymnu z dna šachty.[17] Nervózny Rjabov hodil druhý granát, ale spev pokračoval. Nakoniec bolo do otvoru nastrčené veľké množstvo drevín a zapálené, na čo Rjabov postavil stráž nad miestom a odišiel.

Začiatkom 18. júla 1918 si vodca Alapajevskej Čeky Abramov a šéf Jekaterinburského oblastného sovietu Beloborodov, ktorý sa podieľal na vražde cárskej rodiny si vymenili niekoľko telegramov vopred pripravenom pláne: že školu napadol "neznámy gang". O mesiac neskôr padol Alapajevsk do rúk Bielej armády admirála Alexandra Kolčaka. Lenin privítal smrť Alžbety a poznamenal, že "cnosť s korunou je väčším nepriateľom svetovej revolúcie ako sto tyranských cárov".[18][19]

Nový výskum založený na pôvodných dokumentoch predbežného vyšetrovania vyšetrovateľa Nikolaja Alexejeviča Sokolova z roku 1918, že Alžbeta bola už mŕtva, keď ju zhodili do šachty. Jej telo našli "zvislé ruky, preložené cez telo...obe ruky...pevne zovreté, prsty ohnuté, nechty zapustené do kože...hlava oči a nos boli zviazané vreckovkou zloženou na štyri vrstvy".[20]

Dedičstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Osud pozostatkov[upraviť | upraviť zdroj]

8. októbra 1918 vojaci Bielej armády objavili pozostatky Alžbety a jej spoločníkov, stále v šachte, kde boli zabití. Napriek tomu, že tam ležali takmer tri mesiace, telá boli v relatívne dobrom stave. Predpokladá sa, že väčšina z nich zomrela pomaly na zranenia alebo na hlad ale nie na následný požiar. Alžbeta zomrela na rany, ktoré utrpela po páde do bane, ale pred smrťou ešte našla silu obviazať hlavu umierajúceho veľkovojvodu Jána. S blížiacou sa Červenou armádou boli ich telesné pozostatky odvezené ďalej na východ a boli pochovaní na cintoríne Ruského pravoslávneho kostola v Pekingu v Číne. V roku 1921 boli telá Alžbety a jej sestry z kláštora Varvary Jakovlevovej prevezené do Jeruzalema, kde boli uložené v Kostol Márie Magdalény v Getsemanskej záhrade.[21] Tak to bolo splnené prianie veľkovojvodkyne Alžbety, byť pochovaná vo Svätej zemi, ktorú vyjadrila na púti do Svätej zeme v roku 1888.[22]

Spomienka[upraviť | upraviť zdroj]

Hrob a mozaiková ikona veľkovojvodkyne Alžbety

Svätú Alžbetu Novomučenicu si pripomíname tri dni v liturgickom roku Ruskej pravoslávnej cirkvi na Sviatok nových mučeníkov a vyznávačov ruskej cirkvi dňa 25. januára (podľa Juliánskeho kalendára) 7. februára (podľa Gregoriánskeho kalendára). Dňa 5. alebo 18. júla sa slávi jej výročie úmrtia a 17. alebo 30. januára sa slávi výročie prenesenia pozostatkov do Jeruzalema.[23]

Je jednou z desiatich mučeníkov 20. storočia z celého sveta, ktorí sú vyobrazení na sochách nad Veľkou západnou bránou vo Westminsterskom opátstve v Londýne. Jej socha je tiež zastúpená na zrekonštruovanej lodnej obrazovke inštalovanej v katedrále St. Albans v apríli 2015.[24]

Kanonizácia[upraviť | upraviť zdroj]

Alžbeta bola kanonizovaná Ruskou pravoslávnou cirkvou mimo Ruska v roku 1981 a v roku 1992 moskovským patriarchátom ako svätá mučeníčka Alžbeta Fiodorovna. Jej hlavné svätyne sú kláštor sv. Marty a Márie, ktorý založila v Moskve, kostol Márie Magdalény na Olivovej hore , ktorý spolu s manželom pomáhali stavať a kde sú jej relikvie (spolu s relikviami mníšky Varvary Jakovlevovej, jej bývalá slúžka).

Rehabilitácia[upraviť | upraviť zdroj]

Dňa 8. júna 2009 generálny prokurátor Ruska oficiálne posmrtne rehabilitoval Alžbetu Fiodorovnu spolu s ďalšími Romanovcami: Michalom Alexandrovičom, Sergejom Michajlovičom, Jánom Konštantinovičom, Konštantínom Koštantinovičom a Igorom Konštantinovičom. "Všetci títo ľudia boli vystavení represii vo forme zatknutia, deportácie a zadržiavania Čekou bez obvinenia", uviedol zástupca úradu.

Vyznamenania[upraviť | upraviť zdroj]

Rodokmeň[upraviť | upraviť zdroj]

 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Ľudovít II. Hesenský
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Princ Karol Hesenský
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Vilhelmína Bádenská
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Ľudovít IV. Hesenský
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Princ Viliam Pruský
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Princezná Alžbeta Pruská
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Princezná Mária Anna Hesensko-homburská
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Alžbeta Fiodorovna
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Ernest I. Sasko-kobursko-gothajský
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Albert Sasko-kobursko-gothajský
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Lujza Sasko-kobursko-altenburská
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Alica Sasko-koburská
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Princ Eduard, vojvoda z Kentu
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Viktória (Spojené kráľovstvo)
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Viktória Sasko-kobursko-saafeldská
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. BARKOWETS KRYLOV, Fedor. Peterhof je sen. [s.l.] : [s.n.], 2001. S. 147-149.
  2. RUMUNSKÁ, Mária. Mária, kráľovná Rumunska. [s.l.] : [s.n.], 1934. S. str. 8.
  3. RUMUNSKÁ, Mária. Mária, kráľovná Rumunska. [s.l.] : [s.n.], 1934. S. str. 95.
  4. a b CG ROHL, John. Mladý Viliam: Cisárov raný život 1859-1888. [s.l.] : [s.n.]. S. str. 326.
  5. BUXHOEVDEN, Sophie. Život a tragédia Alexandry Fiodorovny [online]. [Cit. 2024-08-21]. Dostupné online.
  6. PACKARD JERROLD, M.. Viktóriine dcéry. New York : St. Martins Griffin, 1998. S. str. 176.
  7. RA VIC/ADDU/173/69, QV až Vn z Hesenska. [s.l.] : [s.n.], 7. marca 1880.
  8. RUMUNSKÁ, Mária. Mária, rumunská kráľovná. [s.l.] : [s.n.]. S. str. 93.
  9. HERESCH, Elisabeth. Alexandra-tragédia a moc poslednej cárovnej. [s.l.] : [s.n.].
  10. a b P. GERALDI, Julia. Od nádhery k revolúcii. [s.l.] : [s.n.]. S. str. 126.
  11. RADZINSKY, Edward. Mikuláš, posledný cár. [s.l.] : [s.n.].
  12. a b c d Alžbetinej korunovanej cnosti sa obával aj Lenin [online]. [Cit. 2024-08-21]. Dostupné online.
  13. PAVLOVNA, Mária. Výchova princeznej a spomienky Márie veľkovojvodkyne Ruska. [s.l.] : [s.n.].
  14. Všeruské zemstvo a svoj mest [online]. [Cit. 2024-08-21]. Dostupné online.
  15. BARKOVETS KRYLOV, Fedor. Posledný Ruský cár Mikuláš II. a jeho rodina. [s.l.] : [s.n.].
  16. NELIPA, M.. Vražda Grigoriho Rasputina: Sprisahanie, ktoré zvrhlo Ruskú ríšu. [s.l.] : [s.n.]. S. str. 269-271.
  17. NEKTARIOS, Sefres. Vražda veľkovojvodkyne Alžbety [online]. [Cit. 2024-08-21]. Dostupné online. Archivované 2011-07-21 z originálu.
  18. DMITRIJ, Shlapenthokh. Francúzska revolúcia a Ruská revolúcia a antidemokratická tradícia: Prípad falošného vedomia. [s.l.] : Transaction Publishers, 1997. ISBN 1-56000-244-1. S. str. 266.
  19. SHELLEY, Gerard. Škvrnité kupoly. [s.l.] : [s.n.]. S. 220.
  20. GILBERT, Paul. Stále existuje veľa dohadov okolo smrti veľkovojvodkyne Alžbety Fiodorovny [online]. [Cit. 2024-08-21]. Dostupné online.
  21. BURANOV; CHRUSTALEV. Cárski vrahovia. [s.l.] : [s.n.], 1993. S. 124.
  22. BARKOVETS, Fedor Krylov. Peterhof je sen. [s.l.] : [s.n.], 2001. S. 153.
  23. STOROČIE PRENESENIA POZOSTATKOV RELIKVII SV. ALŽBETY A VARVARY DO JERUZALEMA OSLAVOVANE V GETSEMANOCH [online]. [Cit. 2024-08-21]. Dostupné online.
  24. Nové sochy si pripomínajú 900. výročie založenia katedrály v ST. Albans [online]. [Cit. 2024-08-21]. Dostupné online.
  25. "Goldener Löwen-orden", Großherzoglich Hessische Ordensliste (v nemčine), Darmstadt: Staatsverlag. [s.l.] : [s.n.], 1914.
  26. a b Genealógia",Hof- und Staats-Handbuch des Großherzogs Hessen. [s.l.] : [s.n.], 1904. S. 2.
  27. WHITAKER, Joseph. Almanach pre Rok nášho pána [online]. [Cit. 2024-08-21]. Dostupné online.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]