Preskočiť na obsah

Alexios I. (konštantínopolský patriarcha)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Alexios I. Studites
konštantínopolský ekumenický patriarcha
Ustanovenie Alexia Studitu za patriarchu, Madridský kódex, kronika Ióanna Skylitza
Ustanovenie Alexia Studitu za patriarchu, Madridský kódex, kronika Ióanna Skylitza
Štát pôsobeniaByzantská ríša
Funkcie a tituly
igumen Studijského kláštora
?
konštantínopolský ekumenický patriarcha
december 1025 – 20. február 1043
Predchodca Eustathios Michaél I. Nástupca
Biografické údaje
Varianty menastarogr. Ἀλέξιος ὁ Στουδίτης
Úmrtie20. február 1043
Konštantínopol
Svätenia
Odkazy
Spolupracuj na Commons Alexios I.

Alexios I. Studites (starogr. Ἀλέξιος ὁ Στουδίτης, lat. Alexius Studites; * ? – † 20. február 1043, Konštantínopol)[1] bol opát (igumen) Studijského kláštora a konštatinopolský patriarcha v rokoch 10251043.[2][3]

Studites bol horlivým prívržencom Macedónskej dynastie, zároveň však bol aj ochrancom nezávislosti cirkvi a čistoty cirkevnej náuky. Významnou bola jeho úprava kánonického manželského práva (napr. úprava prekážky pokrvného príbuzenstva pri manželstve). V roku 1034 založil v okolí Konštantínopola Monastier Usnutia Panny Márie, pre ktorý spísal typikon, ktorý sa neskôr používal aj v slovanských krajinách.[2][3]

Alexios, pôvodne igumen Studijského kláštora, sa konštantínopolským patriarchom stal niekedy v polovici decembra 1025, keď ho do úradu bez kánonických formalít na smrteľnej posteli ustanovil cisár Bazil II.[2] Tento kánonickoprávny nedostatok sa neskôr proti nemu snažili neúspešne využiť viacerí cisári.[3] V júli 1026 podporil Alexios nového cisára Konštantína VIII. a ustanovil cirkevnú novelu, ktorá automaticky prekliala akýchkoľvek vzbúrencov proti legitímnym cisárom.[2]

V roku 1027 odsúdil charistikion (zverenie kláštorných pozemkov do správy určitej osobe, či inštitútu) a v januári 1028 sa Alexios pokúsil zvýšiť nezávislosť cirkvi a jej predstaviteľov tým, že ustanovil nespôsobilosť civilných súdov súdiť klerikov a mníchov.[1][4]

Alexios sa preukázal aj ako značný ochranca ortodoxnej kresťanskej náuky. Po tom, čo boli k ríši za vlády Bazila II. pripojené početné východné oblasti, stali sa obyvateľmi Byzantskej ríše aj zväčša neortodoxní Arméni a Sýrčania, ktorých byzantská vláda považovala za heretikov. Spory nastali krátko po smrti cisára Bazila II. a už v roku 1029 bol proti jakobitom v Konštantínopole vedený cirkevný súd. Jakobitský patriarcha Ján VIII. bar Abdun bol exkomunikovaný a vyhnaný zo svojho sídla. O rok neskôr sa v Konštantínopole uskutočnila synoda zaoberajúca sa perzekúciou východných heretikov. Prenasledovanie pokračovalo aj za vlády Michala IV., keď nakoniec jakobitský patriarcha presídlil do arabských krajín.[5][3]

Vernosť Macedónskej dynastii Alexios preukázal po tom, čo i napriek nesúhlasu oddal cisárovnú Zóé s Michalom IV. a to i napriek kánonickým obtiažam (šlo o druhé manželstvo cisárovnej Zóé). Počas vlády Michala IV. však Alexios takmer pre ambície cisárovho brata Ióanna Orfanotrofa stratil svoj úrad. Úrad si však udržal a ustál aj opakovanú snahu o zosadenie zo strany nového cisára Michala V.[1] Námietky proti jeho nekánonickému nástupu na patriarchálny stolec totiž argumentačne podkopávali aj legitimitu samotných cisárov, ktorých patriarcha korunoval a mnohých metropolitov v ríši, ktorých dosadil.[3][4] V roku 1042 Alexios stál v centre ľudového povstania, ktoré zbavilo trónu neobľúbeného Michala V. a dosadilo na byzantský trón cisárovné sestry Zóé a Theodoru. Druhýkrát Alexios v cirkevných manželských prekážkach cisárovnej Zóé ustúpil pri jej v poradí už treťom manželstve s Konštantínom IX. Monomachom.[5] V minulosti naopak východná cirkev tretie manželstvo zakázala (Lev VI.). Alexios zomrel 20. februára 1043 v Konštantínopole.[1] Údajne po sebe zanechal značné bohatstvo v zlate, ktoré si privlastnil Konštantín Monomachos.[3]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. a b c d ALEXIOS STOUDITES. In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. New York : Oxford University Press, 1991. 2338 s. ISBN 0-19-504652-8. S. 67.
  2. a b c d Alexios Studites. In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. 552 s. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 23 – 24.
  3. a b c d e f RADIĆ, Radivoje. ALEXIOS STOUDITES. In: Encyclopaedic Prosopographical Lexicon of Byzantine History and Civilization. Ed. Alexis G. Savvides, Benjamin Hendrickx. Vol. 1. Aaron – Azarethes. Turnhout : Brepols, 2007. (preložené z gréckeho originálu Εγκυτίλοπαιΰιχό Προσωπογραφικό Λεξικό Βυζαντινής Ιστορίας και Πολιτισμού). ISBN 978-2-503-52303-3. S. 163 – 164.
  4. a b Alexius Studites. In: LAWLER, Jennifer. Encyclopedia of the Byzantine Empire. Jefferson : McFarland& Company, 2004. ISBN 0-7864-1520-7. S. 39.
  5. a b ZÁSTĚROVÁ, Bohumila, et al. Dějiny Byzance. Vyd. 1. Praha : Academia, 1992. 529 s. ISBN 80-200-0454-8. S. 206 – 207 a 214 – 215.

Ďalšia literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]

Primárne pramene

[upraviť | upraviť zdroj]

Sekundárna a terciárna literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]