Arménske kniežatstvo v Kilikii

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Arménske kniežatstvo v Kilikii
10801198
Vlajka štátu
vlajka
Štátny znak
znak
Geografia
Mapa štátu
Vacha (počiatky kniežatstva)
Anazarbos (za vlády Thora I.)
Sis (záverečné roky)
Obyvateľstvo
Národnostné zloženie
Štátny útvar
Zánik
Kniežatstvo povýšené na kráľovstvo
Predchádzajúce štáty:
Byzantská ríša Byzantská ríša
Seldžucká ríša Seldžucká ríša
menšie arménske panstvá v Malej Arménii menšie arménske panstvá v Malej Arménii
Nástupnícke štáty:
Byzantská ríša Byzantská ríša
Arménske kráľovstvo v Kilikii Arménske kráľovstvo v Kilikii
Rumský sultanát Rumský sultanát

Arménske kniežatstvo v Kilikii[1][pozn. 1] (niekedy spolu s obdobím Arménskeho kráľovstva v Kilikii označované aj ako Malé Arménsko[2] alebo aj ako Malá Arménia[3]) bol stredoveký feudálny štát, dedičná monarchia rozprestierajúca sa na území dnešného Turecka v Malej Ázii v Kilikii. Na čele kniežatstva stála dynastia Rubenovcov. Kniežatstvo zohralo významnú úlohu v križiackych dejinách a podporilo vznik susedných križiackych štátov, najmä Edesského grófstva a Antiochijského kniežatstva. Najväčší rozkvet kniežatstva nastal počas vlády posledného vládcu Levona II. (v kniežatstve vládol v rokoch 1187 – 1198), ktorý kilikijské územie zväčšil a vďaka podpore rímsko-nemeckého cisára Fridricha I. Barbarossu a jeho syna Henricha VI. získal kráľovskú korunu. Kniežatstvo sa tak stalo Kilikijským kráľovstvom.[1]

Dejiny[upraviť | upraviť kód]

Historický kontext[upraviť | upraviť kód]

Kilikia (alebo tzv. Malé Arménsko) bola dlhé storočia nárazníkovou zónou medzi Byzantskou ríšou a Arabmi. Pod byzantskú nadvládu sa definitívne dostala za vlády Nikefora II. okolo roku 965. V tomto období do oblasti začali prenikať aj kresťanský Arméni a Sýrčania, ktorí však vyznávali východné kresťanstvo. Za vlády Jána I. a Bazila II. sa hranice Byzantskej ríše posunuli ďalej na východ k ríši pripojilo aj územie tzv. Veľkého (vzdialenejšieho) Arménska a územia v Sýrii, čo ešte viac dopomohlo k presunom miestneho obyvateľstva. Po vymretí Macedónskej dynastie však moc Byzancie upadla a jej východné hranice začali napádať Seldžuckí Turci. Po bitke pri Mantzikerte (1071) sa byzantská správa v Anatólii rozpadla a vrchnej správy sa ujala Seldžucká ríša. V jej mocenskej sfére začali na území vznikať menšie štátne útvary, v ktorých vládli tureckí alebo miestni, často arménski, panovníci.

Vznik nezávislého kniežatstva[upraviť | upraviť kód]

Koncom 11. storočia sa Malá Arménia dostala pod nadvládu Seldžuckej ríše a v oblasti vzniklo viacero drobných kniežatstiev nezávislých od Byzantskej ríše. Medzi arménske kniežatstvá patrili Lampron a Babaron, ktorým vládol bývalý byzantský generál Ošin z dynastie Hethumovcov, Marašské kniežatstvo, kde vládol Tatul, panstvo Kajsun a Raban, kde vládol Koch Vasiľ, a nakoniec v okolí pevnosti Vacha zhruba od roku 1080 vládol Ruben I. z rodu Rubenovcov (vedľajšej vetvy rodu Bagratovcov). Okrem nich významným arménskym vládcom v oblasti bol aj Filaretos Brachamios, ktorý koncom 70. rokov 11. storočia ovládal územie od Antiochie po Edessu a Melitene. Po jeho smrti v Melitene začal vládnuť Gabriel z Melitene (neskôr bolo jeho panstvo dobyté Danišmendovcami) a v Edesse generál Thoros (v Edesse neskôr vznikol prvý križiacky štát - Edesské grófstvo).[4][5]

V západnej Európe a v Byzancii, kde sa moci ujal Alexios I. Komnenos, medzitým vznikali úvahy o možnom väčšom ťažení na východ proti moslimským Seldžukom. Výsledkom rokovaní bola prvá križiacka výprava, od ktorej si však jej dvaja hlavní aktéri, západní križiaci a Byzancia, sľubovali úplne odlišné ciele a zisky. Kým križiakom šlo o založenie nových križiackych kresťanských štátov, v ktorých by moli vládnuť, Alexios I. očakával prinavrátenie stratených východných oblastí pod byzantskú zvrchovanosť.

Prvá križiacka výprava bola realizovaná po pevnine a vojská putovali cez byzantské a seldžucké územia. V roku 1097 sa križiacke vojská dostali až do vnútra Anatólie a postupovali smerom na Antiochiu. V Kilikii križiaci rozdrvili viacero posádok v mestách obsadených Turkami (Adana, Mamistra, Tarsus). Situáciu využili maloázijskí Arméni, ktorí sa zbavili seldžuckého jarma a nadviazali s križiakmi kontakt. Arméni následne začali križiakom na ich výprave pomáhať.[pozn. 2] Prvým križiackym cieľom sa stala Edessa, kde pred založením štátu vládol miestny Armén byzantského pôvodu Thoros.[6]

Prvé roky a byzantský vplyv[upraviť | upraviť kód]

Kým hethumovskí Arméni sa viac politicky orientovali na Byzanciu, Rubenovci na križiacke štáty. V rubenovskom kniežatstve na začiatku križiackej výpravy vládol Konštantín I., ktorý však v roku 1102 zomrel a na jeho trón nastúpil jeho syn Thoros I.[6] Križiaci však voči Arménom v neskoršom období nepostupovali len ako spojenci. Niekedy začiatkom 12. storočia vďaka križiakom zaniklo blízke Marašské kniežatstvo i arménske panstvo v sýrskej Bire.[7] Vzťahy medzi križiakmi a Rubenovcami sa zmenili po smrti Bohemunda II. z Antiochie, ktorého nástupca Raimond z Poitiers proti Arménom vystúpil. Ich silu sa mu však nepodarilo zlomiť vojensky, a preto v roku 1136 do Antiochie pozval princa Leva, ktorého následne zajal, a za jeho prepustenie požadoval územie v okolí Adany, Mamistry a Sarvandikaru. Lev síce s prepustením súhlasil, avšak mestá poľahky znovu obsadil.[8]

Okrem križiakov sa moc v Anatólii a Levante znovu snažila získať Byzantská ríša. Vplyv Byzancie na území bol však, najmä po porážke Bohemunda Tarentského, pomerne silný. Byzantská ríša takisto získala späť stratené územia v Malej Ázii a na okraji Malej Arménie. Miestni Arméni preto aspoň formálne uznali byzantskú zvrchovanosť. Za vlády Leva I. kniežatstvo získalo pobrežné mestá v Malej Arménii. Po smrti Alexia I. však na byzantský trón nastúpil Ján II. Ján v roku 1137 vtrhol do Kilikie a s hethumovskou pomocou poľahky obsadil Tarsus, Adanu, Anazarbu a Mamistru. V roku 1138 padla aj Vacha a krajina sa tesnejšie pričlenila k Byzancii. Kniežacia rodina bola odvedená do Konštantínapola. Po smrti Leva I. vo väzení však jeho syn Thoros II., utiekol z väzenia a postupne obnovil kilikijskú nezávislosť. V roku 1148 získal späť Vachu a v priebehu dvoch rokoch aj Mamistru a okolité územia. Na to Byzantská ríša v roku 1152 zareagovala výpravou Andronika Komnena, ktorá však bola Arménmi v bitke pri Mamistre zdrvujúco porazená a vládu nad územím sa jej tak obnoviť nepodarilo.[8][9]

Byzantské útoky na kniežatstvo následne na čas prestali. Cisár Manuel sa oblasť síce naďalej snažil získať, avšak ani Turci z Rúmu, ani križiaci mu v tom nehodlali pomôcť. Naopak, v rokoch 11551156 s pomocou antiochijského kniežaťa Renauda z Châtillonu Arméni zaútočili na byzantské dŕžavy v oblasti a na Cyprus. Byzancia na útok zareagovala protiofenzívou, v ktorej získala časť Malej Arménie. Pre nebezpečenstvo hroziace od susedných moslimských krajín však ďalej nepokračovala. V 60. rokoch Byzancia u križiakov a Arménov hľadala spojencov proti Rúmu a Zengíovcovi Núr ad-Dínovi v Damašku. Spojenectvo sa však nevydarilo, a naopak v 70. rokoch dokázali Arméni s pomocou Zengíovcov od Byzancie získať viacero významných miest v oblasti. Po tom, čo boli Byzantínci v roku 1176 porazení v bitke pri Myriokefalone, sa Byzantská ríša musela z levantskej a maloarménskej oblasti stiahnuť a kilikijské kniežatstvo tak definitívne získalo nezávislosť. V tomto období Kilikia získala aj mesto Sis, ktoré naberalo na význame, až sa nakoniec stalo hlavným mestom krajiny. Okrem rubenovskej Arménie v oblasti v tomto období ešte stále existovali aj menšie arménske panstvo Hethumovcov, ktoré sa však Levonovi II. po smrti ich spojenca Manuela I. podarilo ľsťou dobyť. Hethumovci však aj naďalej zostali významným arménskym rodom, najmä v oblasti kultúry a náboženstva, a neskôr dokonca zasadli na kilikijský kráľovský stolec.[10][11]

Levon II. (Lev), posledné knieža, prvý kráľ Arménskeho kráľovstva v Kilikii

Kráľovská koruna[upraviť | upraviť kód]

Vrchol moci kniežatstvo dosiahlo za vlády svojho posledného panovníka. Levon II. musel opäť bojovať proti susedným ríšam, krajinu sa mu podarilo ubrániť aj proti Saladinovi, ktorý na Arméniu vyslal niekoľko ťažení, aj proti Bohemundovi III. z Antiochie, ktorého dokonca zajal a prinútil sa stiahnuť z niektorých území. Dojednaný bol tiež sobáš Levona II. s Izabelou, neterou Bohemundovej ženy. Levon bojoval aj proti rumským Seldžukom a turkickým nájazdníkom. Saladinovo ťaženie do Jeruzalema v Európe vyvolalo veľké rozhorčenie a vyústilo do tretej križiackej výpravy. Arméni výpravu podporili a už v tomto období rokovali s nemeckým cisárom Fridrichom Barbarosom o kráľovskej korune. Fridrich však počas výpravy v Kilikii zomrel a sen o korune sa dočasne oddialil. Vďaka prestíži bojovníka a Levonovým dobrým vzťahom s katolíckou cirkvou (a prísľubom cirkevnej únie), sa tak Levon následne so súhlasom pápeža i cisára nechal 6. januára 1198 v katedrále v Tarse korunovať za kráľa, čím sa z kniežatstva stalo Arménske kráľovstvo v Kilikii. Korunovácie sa zúčastnili pápežský legát mohučský a arcibiskup Konrád, ale aj sýrsky jakobitský biskup a arménsky katolikos Grigor Abirad. Korunu Levon II. získal od rímsko-nemeckého cisára Henricha VI. Prestíž kráľovstva vzrástla a krajina bola ako arménska domovina a reprezentant uznaná aj Arménmi inde vo svete.[10][12]

Zoznam panovníkov[upraviť | upraviť kód]

Poznámky[upraviť | upraviť kód]

  1. V zahraničnej literatúra niekedy pre rozlíšenie od iných arménskych efemérnych krajín a kniežatstiev v okolí označované aj ako Kniežatstvo Rubenovcov
  2. „Medzi dobrými skutkami, ktoré arménsky ľud vykonal voči cirkvi a kresťanskému svetu môže byť zvýraznené najmä to, že v oných časoch, keď kresťanskí princovia a bojovníci tiahli získať späť Svätú zem, žiadny iný ľud, ani národ s takou horlivosťou, nadšením a vernosťou neprišiel na pomoc, ako učinili Arméni, ktorí križiakov zásobovali koňmi, potravinami a sprievodom. Arméni týmto so svojou ráznosťou a vernosťou pomohli bojovníkom v priebehu svätej vojny.“ (Gregor XIII. v Ecclesia Romana, 1584)

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. a b Kilikia [online]. Encyclopaedia Beliana, [cit. 2019-11-20]. Dostupné online.
  2. Historica. Veľký atlas svetových dejín s viac ako 1200 mapami. 1. vyd. [s.l.] : Slovart, 2011. 512 s. ISBN 9788055604879. S. 343.
  3. ZÁSTĚROVÁ, Bohumila. Dějiny Byzance. Vyd. 1. Praha : Academia, 1992. 529 s. ISBN 80-200-0454-8. S. 499.
  4. PAYASLIAN, Simon. The History of Armenia. From the Origins to the Present. 1. vyd. [s.l.] : Palgrave Macmillan US, 2007. 296 s. (Macmillan Essential Histories.) (ďalej len Payaslian). ISBN 978-0-230-60858-0. S. 77 – 79.
  5. BOASE, T.S.R.. The Cilician kingdom of Armenia. 1. vyd. [s.l.] : Scottish Academic Press, 1978. 206 s. (ďalej len Boase). ISBN 0707301459. S. 1 – 4 a S. 7.
  6. a b Boase, str. 4 – 5
  7. Boase, str. 6 – 7 a 9
  8. a b Payaslian, str. 81 – 82
  9. Boase, str. 10 – 12
  10. a b Payaslian, str. 82 – 84
  11. Boase, str. 14 – 15
  12. Boase, str. 19 – 21

Ďalšia literatúra[upraviť | upraviť kód]

  • HROCHOVÁ, Věra. Křížové výpravy ve světle soudobých kronik. 1. vyd. Státní pedagogické nakladatelství, 1982. 288 s (najmä kontrola používaných foriem mien)

Externé odkazy[upraviť | upraviť kód]