Nikefor II. (Byzantská ríša)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Nikefor II. Fokas
byzantský cisár
Nikefor II.
Panovanie
DynastiaMacedónska dynastia
(priženil sa do nej)
Panovanie963 – 969
Korunovácia963
PredchodcaRoman II.
NástupcaJán I. Tzimiskes
Biografické údaje
Narodenie912
Kapadócia
Úmrtie11. december
Konštantínopol
PochovanieChrám svätých Apoštolov
VierovyznanieKresťanstvo
Rodina
Manželka
OtecBardas Fokas
Odkazy
Spolupracuj na CommonsNikefor II.
(multimediálne súbory na commons)

Nikefor II. Fókas (iné mená pozri pod Nikefor II.; starogr. Νικηφόρος Β΄ ΦωκᾶςNikéforos II. Fókas; * asi 912, Kapadócia – † 11. december 969, Konštantínopol) bol byzantský cisár v rokoch 963969.

Pôvodne známy a skúsený vojenský aristokrat, domestikon ton scholon, ktorý stál za výrazným oživením a vojenskými úspechmi Byzantskej ríše. Úspešne bojoval v Sýrii, znovu obsadil pirátsku Krétu. Po tom, čo sa po smrti cisára Romana II. dedičmi ríše stali jeho maloletí synovia, neskorší cisári Bazil II. a Konštantín VIII., sa Nikefor II. vďaka ich matke Theofanó stal cisárom. Počas svojej vlády obsadil rozsiahle územia na východe, oslobodil spod arabskej nadvlády Cyprus a čiastočne obnovil byzantskú nadvládu nad Bulharskom. Neúspešné sa stali len jeho talianske ťaženia. Pre svoje vojenské úspechy na východe si vyslúžil prezývku „Bledá smrť Saracénov“.[1]

Pomerne neúspešná a nepopulárna bola aj jeho vnútorná politika a jeho súkromný život. Osudným sa mu stalo nešťastné manželstvo, ktoré ho pôvodne vynieslo na cisársky trón. Vrtkavá cisárovná Theofanó Nikefora vymenila za svojho mladšieho milenca Jána Tzimiska, ktorý spolu so svojimi spojencami Nikefora v noci z 10. na 11. decembra roku 969 k smrti ubodali.

Osobnosť a vzhľad[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa dobových správ bol Nikefor škaredý, prísny a hlboko veriaci muž. Bol skvelým bojovníkom a vojvodcom. V boji mal byť nebojácny a chladný, za čo si vyslúžil dobré meno vo vojsku. O vojenskom remesle dokonca napísal dve diela - Praecepta Militaria a menej známe De velitatione (gr. Perí paradromís polémou). Okrem vojenčiny bol Nikefor veľmi zbožný a často uvažoval o vstupe do kláštora. Žil pustovníckym životom, často sa modlil, nestretával sa zo ženami, nejedol mäso a nosil drsné režné oblečenie.[2] Západný vyslanec a cremonský biskup Liutprand Nikefora však vo svojich pamätiach opísal pomerne nepriateľsky, čo bolo čiastočne spôsobené jeho diplomatickým neúspechom v Konštantínopole.

Je to ľudské monštrum, trpaslík s obrovskou tučnou hlavou a drobnými očkami ako krtko. Má prešedivelú bradu a pre veľké úzke štetiny (vlasy) etiópskej farby má sotva palec veľký prasačí krk...Ako hovorí básnik, nechcel by si ho stretnúť v noci. Malý brucháč s malým chrbtom, štíhlymi bedrami a malými nohami oblečený v jemnej ale starej róbe, zapáchajúci a biely od staroby. Obutý do sikyónskych šľapiek, odvážny v reči, líška od prírody, krivoprísažník a klamár sťa Odyseus.
– (Liutprand z Cremony: Relatio de legatione Constantinopolitana)[3]

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Byzantské územie v Anatólii pred Nikeforovými ťaženiami

Život pred nástupom na trón[upraviť | upraviť zdroj]

Nikefor sa narodil pravdepodobne v roku 912 do kapadóckeho aristokratického rodu Fókov. Nikeforovým otcom bol domestikon Bardas Fókas, jeho matka pochádzala z bohatého rodu Maleinovcov. V ranom veku bol Nikefor oženený za ženu menom Štefánia, ktorá však krátko na to zomrela. Nikefor sa po strate manželky obrátil k zbožnému životu a útechu hľadal vo vojenskom remesle. V roku 945 bol Konštantínom VII. dosadený do čela thémy Anatoliakon a asi o desať rokov nahradil svojho otca v pozícii domestika východu. V tejto pozícii Nikefor viedol viaceré boje proti Arabom v pohorí Taurus, ktoré tvorilo prirodzenú obranu pred ich nájazdmi. V lete roku 957 obsadil pevnosť Adata.[4]

V roku 959 sa po smrti cisára Konštantína VII. vládcom stal Roman II. Ten sa podobne ako jeho otec, či ďalší predchodcovia pokúsil obnoviť byzantskú moc nad stratenými územiami na východe a nad Egejským morom.[4] Námorné cesty v byzantských vodách už od počiatku 9. storočia ovládali arabskí piráti, ktorí sa usadili na Kréte. Na radu dvorského ministra Jozefa Bringa cisár do čela armády menoval práve Nikefora.

Dobytie Kréty[upraviť | upraviť zdroj]

Obliehanie Kandie Nikeforom Fókom, Skylitzova kronika

Po tom, čo sa Nikefor ujal vedenia ťaženia na Krétu, začal z v maloázijskom prístave Efez zhromažďovať vojsko. Po viacnásobných neúspešných pokusoch o dobytie ostrova Byzantínci výpravu nebrali na ľahkú váhu. Vďaka relatívnemu pokoju na severných hraniciach mohli vyzbierať početné vojsko. V roku 960 tak ku Kréte na 308 lodiach poháňaných 27 000 veslármi vyplávalo vyše 50 000 mužov. Časť loďstva bola tvorená dromónmi s gréckym ohňom.

Po pristátí sa Nikeforovi podarilo zahnať brániacich sa Saracénov a obľahnúť Kandiu (dnešné Herakleio).Po tom, čo sa vojakom nepodaril priamy útok na mesto, Fókas mesto obľahol a začal obliehať. Arabi medzitým zohnali na ostrove početné vojsko (podľa Leva Diakona asi 40 000 mužov) a chceli byzantské vojsko prekvapiť. Fókas, ktorý však nenechal nič na náhode sa o vojsku dozvedel a počas jednej noci nič netušiacich spiacich Arabov povraždil alebo zajal. Pobitým Arabom nechal odseknúť hlavy a časť z nich naraziť na koly pred mestom. Zvyšné hlavy následne pomocou katapultov poslal brániacim sa Arabom.

Demotivovaní Arabi sa po tomto čine ešte viac snažili mesto udržať, krétsky emir Abd al-Azíz dokonca žiadal pomoc od pevninských vládcov v Córdobe i Sýrii. Jeho volanie zostalo nevypočuté. Podľa Leva Diakona však Byzantíncov postretli i problémy, pretože ruské oddiely pod vedením tráckeho stratéga Pastilu boli tiež pobité počas obliehanie v spánku.[5] Tento príbeh býva dnešnými historikmi spochybňovaný.[6] Po deviatich mesiacoch obliehania sa 6. marca 961 mesto vzdalo. Po tom, čo padla pevnosť Kandia vojsko obsadilo i zvyšok ostrova na ktorom bola zriadená nová théma. Podľa dobových správ bolo obrovské množstvo obyvateľov ostrova bolo pobitých a asi 250 000 predaných do otroctva.[7] Následne sa začalo s rechristianizáciou územia. Krétske víťazstvo bolo veľkolepo oslavované. Po tom, čo sa ale generál vrátil do Konštantínopola, dostalo len menších pôct a nie klasického triumfu v Hipodróme.[8] Na počesť Nikeforovho víťazstva a dobytie Kréty bola tiež Theodosiom Diakonom zložená oslavná reč (panegyrika).[7]

Východné ťaženie[upraviť | upraviť zdroj]

Dobytie Aleppa 962

Už koncom roka 961 bol Nikefor vyslaný na východné hranice, ktoré počas jeho neprítomnosti dostal pod velenie Nikeforov brat Lev Fókas. Ten v bratovej neprítomnosti viedol v tamojších horách ťažké boje s arabským emirom Sajfom ad-Davlom. Nikefor, ktorý na hranice prišiel spolu s dobre vyzbrojeným a početným vojskom vtrhol do Kilikie. Vo vo februári 962 obsadil pevnosť Anazarbos a následne po bitke s ibn az-Zajjátom, arabským správcom miestneho hlavného mesta Tarsu obsadil vyše 55 miestnych miest. Po vyplienení okolitých arabských území sa Nikefor vrátil na svoje územie, kde vyčkával na arabskú reakciu. Aleppský emir Sajf ad-Davla sa pokúsil Nikeforovu spanilú jazdu oplatiť. Byzantské vojská ale boli pripravené a Arabi odrazení. Fókas a ďalší byzantský stratég Ján Tzimiskes na čele svojich vojsk vytiahli na Aleppo a dobyli viacero oporných bodov po ceste. 24. decembra 962 po viacerých vojenských stretoch Nikefor a Tzimiskes vstúpili do mesta, odkiaľ odviezli obrovské množstvo striebra, tiav a mulíc.[9] Hoci mesto pre Byzanciu nebolo získané natrvalo, Nikeforova prekvapivá kampaň zasadila miestnemu rodu Hamdánovcov obrovskú ranu z ktorej sa už aleppskí vládcovia nedokázali spamätať. Nikeforove víťazstvá nad Arabmi a jeho krutý prístup k porazeným mu navyše priniesli jeho prezývku - "Biela/Bledá smrť Saracénov". Po víťaznej kampani sa Nikefor spolu s vojskom vrátil do Kapadócie, kde ho v roku 963 zastihli poslovia z hlavného mesta so správou o smrti cisára Romana II.

Nástup na trón[upraviť | upraviť zdroj]

Nikefor vstupuje do Konštantínopola po páde Jozefa Bringa 963, Skylitzova kronika

Po tom, čo 13. marca 963 za záhadných okolností zomrel mladý cisár Roman II. (zlé jazyky podozrievali cisárovnú Theofanó, tá však len deň pred cisárovou smrťou porodila dcéru Annu)[2], sa cisármi oficiálne stali jeho synovia Bazil II. a Konštantín VIII. Cisár princov ešte za svojho života nechal korunovať za spolucisárov. Malí panovníci, ktorí však mali sotva päť a tri roky nemohli mocnej ríši vládnuť a ich regentkou preto bola oficiálne menovaná cisárovná Theofanó. Skutočnú moc v krajine však do rúk vzal mocný dvorský eunuch, parakoimomenos Jozef Bringas. Ten si svojou vládou pomerne rýchlo vytvoril nepriateľov a medzi nimi najmä cisárovnú Theofanó. Vrúcny vzťah nemal ani s Nikeforom, ktorého rod neznášal. S cisárovniným a patriarchovým súhlasom sa Nikefor 2. júla nechal v anatolskej Cézarey prehlásiť za cisára a postavil do čela vojsk s ktorými následne vytiahol na Konštantínopol. Bringas, ktorý v meste nedokázal získať dostatočnú podporu musel mesto urýchlene opustiť. Pokúsil sa síce ešte pred tým presvedčiť stratéga Jána Tzimiska, aby sa Nikefora zbavil, avšak Tzimiskes sa postavil na stranu nového cisára.[10] Po zvrhnutí eunuchovej vlády sa v septembri Nikefor nechal korunovať ako spolucisár mladých princov. Zároveň si i napriek odporu patriarchu Polyeukta vzal za ženu cisárovnú Theofanó.

Vojny v Sicílii a v Bulharsku[upraviť | upraviť zdroj]

Hoci je Nikefor uznávaný ako jeden z najlepších byzantských vojvodcov a vojenských cisárov, vojenské konflikty z počiatku jeho vlády pre ríšu neboli príliš šťastné. Jeho prvou prehrou bola neúspešná invázia na Sicíliu, kde v roku 962 Fátimovci dobyli Taorminu, jednu z posledných byzantských pevností. Veliteľ byzantských vojsk v Romette preto na Nikefora naliehal, aby na Sicíliu vyslal vojsko proti Arabom. Následne na to Nikefor poveril veliteľov Patrikia Nikéta a Manuela Fóku, aby na čele 40 000 vojska vtrhli na ostrovy. I napriek týmto značným snahám sa však Fátimovcom v bitke pri Messinskom prielive podarilo vyslané vojská poraziť a Arabom sa do rúk dostala i posledná byzantská pevnosť na ostrove. Obe strany konfliktu nemali záujem pokračovať vo vojne a tak bol v roku 967 uzavretý mier.

Nikefor nemal inú možnosť, pretože vojská nutne potreboval proti západnému cisárovi Ottovi. Ten sa po dobytí Talianska a cisárskej korunovácii stal suverénom nad juhotalianskymi vojvodstvami Benevento a Salerno, ktoré dovtedy podliehali skôr Byzancii.[11]V roku 968 navyše vtrhol do Apúlie a pokúsil sa obsadiť cisársku pevnosť Bari. Pevnosť sa dobyť nepodarilo a tak sa pokúsil južné Taliansko získať diplomaticky. Poslal do Konštantínopola misiu na čele s cremonským biskupom Liutprandom, ktorý mal vyjednať Ottove zásnuby s byzantskou princeznou. Ako veno požadoval rozdelenie sfér vplyvu medzi dve rovnocenné cisárstva a moc nad celým Talianskom.[11] S tým samozrejme Byzantínci nikdy nemohli súhlasiť, pretože pre nich existovalo len jediné plne zvrchované rímske (=byzantské) cisárstvo a Otto bol pre nich len barbarským kráľom v dočasne stratenej Germánii, o čom Nikefor poslov náležite poučil. Byzantínci Ottovi naopak ponúkli ruku byzantskej princeznej narodenej v purpure, ak im Nemci vrátia Ravennu, Rím a juh Talianska, pričom nikto nepochyboval, že vyrieknuté požiadavky by čo i len boli prerokované.[12] Nasledovali ďalšie rokovania, avšak ani tie nepriniesli zásadnú dohodu. Sám Liutprand misiu v Konštantínopole a cisára Nikefora popisuje veľmi nelichotivo.

Nalodil som sa na loď a opustil kedysi bohaté a prosperujúce mesto, ktoré sa v dnešných dňoch stalo upadajúcim, plným klamstiev, trikov, krivých prísah a lakomstva, mesto dravé, hrabivé a spupné,...
– (Liutprand z Cremony: Relatio de legatione Constantinopolitana [13])

Po neúspechu Liutprandovej misie sa nemecké vojská vrátili i o rok, avšak znovu znovu zlyhal pri obliehaní byzantských miest. Sklamaný cisár sa v máji vrátil do svoje ríše a prenechal obliehanie svojmu vazalovi Pandulfovi, ktorý však nedokázal odolať náporu byzantských vojsk. Byzantské vojská následne obľahli Capuu a Salerno, ani jedna z ríš ale nedokázala získať prevahu a trvalejší zisk.

Problematickými sa ukázali i vzťahy Nikefora a Bulharov. Nový cisár odmietol Bulharom na čele s Borisom II. platiť obvyklý tribút, na čo Bulhari vyhlásili Byzancii vojnu. Nikefor síce vtrhol s vojskom do bulharskej ríše a dobyl niekoľko pohraničných pevností, avšak následne, aby nemusel severskej hrozbe čeliť sám, povolal na pomoc ruské knieža Sviatoslava. Rusi Bulharov porazili, avšak neodovzdali dobyté územie Byzancii, ba naopak, sami sa usadili v Preslavci na Dunaji, odkiaľ vládli východnej časti Bulharska.[14]

Arabská vojna a dobytie Kilikie a Antiochie[upraviť | upraviť zdroj]

Pád Antiochie (969)

Po svojich predchádzajúcich úspechoch na Arabskej fronte sa "Biela smrť Arabov" rozhodla získať arabské pohraničie pre Byzanciu úplne. Na jeseň roku 964 preto na čele 40 000 armády vtrhol do Malej Arménie (Kilikie), kde vyplienil väčšinu tamojších sídlisk. Následne sa na zimu s vojskom stiahol na byzantské územie kde prezimoval. Rabovania a pravidelné útoky Byzantíncov boli pre hamdánovskú ríšu deštruktívne. Keď na jar Nikefor znovu vtrhol na arabské panstvá, bez problémov dobyl významnú pevnosť Mopsuestiu a 16. augusta 965 obsadil i miestnu metropolu Tarsos. Následne pričlenil celý pohraničný pás k Byzantskej ríši. Oslabujúca moc Arabov v pohraničí následne nedokázala zabrániť ani k vzbure Nikéta Chalkoutza na Cypre, ktorý ostrov znovu pričlenil k Byzancii.

V roku 966 sa Nikefor do arabského pohraničia vydal znovu. Tentoraz vtrhol až hlbšie do Sýrie, kde dobyl viaceré pevnosti. Následne obľahol i centrum orientálnej gréckej civilizácie Antiochiu, ktorá sa po tristo rokoch moslimskej nadvlády dostala pod byzantskú správu. Hoci chcel Nikefor Antiochiu pôvodne vyhladovať (nechcel mesto poškodiť), jeho generál Michaél Bourtzes jeho príkaz neuposlúchol a na mesto zaútočil a 28. októbra 969 dobyl.[15] Po dobytí Antiochie Nikeforove vojská následne vytiahol ďalej na Tripolis. V roku 967 sa byzantská moc rozšírila i do prázdneho mocenského vákua v menšom arménskom štátiku Taron, ktorý uznal byzantskú zvrchovanosť.

Výsledkom sýrskeho ťaženia bol zisk obrovského územia a zriadenie byzantského protektorátu nad aleppským emirátom. Nikeforove ťaženia proti Hamdánovcom však miestnej moslimskej dynastie priniesli vážne problémy a do konca storočia sa ich ríša dostala do područia Fátimovcov a iných arabských rodov v okolí.

Vnútorná politika[upraviť | upraviť zdroj]

Nikefor II. a Bazil II.

Prvotné úspechy na arabských frontách Nikeforovi priniesli v Byzantskej ríši značnú popularitu. Vojenské ťaženia však mali i svoju odvrátenú a menej populárnu tvár. Pre ohromné výdavky na armádu musel Nikefor obmedziť ďalšie oblasti života ako dvorský život a výdavky na klér. Zaviedol nové všeobecné dane (kapnikon) a zakázal volne zakladať nové donácie pre kláštory. Zákaz sa nevzťahoval na zakladanie pustovní a kláštorov v odľahlých mestách, šlo najmä o opatrenie proti strate poľnohospodárskej pôdy. Sám Nikefor so svojim priateľom mníchom Atanázom založil kláštor Veľká Lavra na hore Athos.[1] Takisto sa rozhodol znehodnotiť menu a hoci bol veľmi zbožný, búrlivo sa staval i proti cirkevným autoritám, od ktorých požadoval, aby vojaci padlí v bojoch proti moslimom boli ctení ako mučeníci. V tomto období vznikajú i nové ozbrojené cisárske jednotky - katafrakti a mení sa právny základ vojenskej správy.[14]

Narozdiel od dynastických cisárov, Nikefor podporoval práva bohatých veľkostatkárov - aristokratov a zrušil viaceré zákony, ktoré zvýhodňovali vidiečanov v predkupnom práve (protimesis).[1] Takisto zrušil možnosť nárokovať si pozemky scudzené pred rokom 927 pre premlčanie - čím legitimoval nároky bohatej vrstvy dynatoi na mnohé pozemky. Cieľom tejto cisárskej politiky bola podpora tzv. vojenských statkov.[16] Obdobie Nikeforovej vlády však i práve vďaka tomuto bolo pre mocné aristokratické rody zlatým obdobím. Podarilo sa im získať širokú autonómiu, čo neskôr jeho Nikeforovmu nástupcovi Bazilovi II. prinieslo nemalé problémy.

Smrť[upraviť | upraviť zdroj]

Ku koncu vlády sa Nikeforova obľúbenosť rapídne znižovala. Osudným sa Nikeforovi stalo jeho zanedbávané manželstvo a nevďačnosť voči jeho bývalým podporovateľom. Po tom, čo Nikefor prepustil Michaéla Bourtza z jeho veliteľskej pozícii pri obliehaní Antiochie, sa proti nemu vytvorilo sprisahanie. Cisárovná Theofanó spolu s Nikeforovým vyhnaným synovcom Jánom Tzimiskom a Michaélom Bourtzom sa spojili a po tom, čo cisárovná vzbúrencov v noci z 10. na 11. decembra 969 vpustila do cisárskych komnát bol Nikefor zavraždený. I napriek odporu a povstaniu Nikeforových príbuzných bol krátko na to cisárom prehlásený Ján Tzimiskes.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c Nikeforos II. Fokas. In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. 1. vyd. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. 552 s. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 349 – 350.
  2. a b Dějiny Byzance, str. 175
  3. NORWICH, John Julius. Byzantium: The Apogee (A History of Byzantium 2). 3. vyd. London : The Folio Society Ltd a Cambridge University Press, 1993. (ďalej len Norwich). Kapitola The White Death of the Saracen (963 – 969), s. 207. (anglický jazyk)
  4. a b Norwich, str. 200
  5. Norwich, str. 201
  6. Nikephoros Phokas, a Byzantine general and emperor [online]. nikephoros-phokas.blogspot.com, [cit. 2019-08-16]. Dostupné online. (po anglicky)
  7. a b ZÁSTĚROVÁ, Bohumila, a kol. Dějiny Byzance. Vyd. 1. Praha : Academia, 1992. 529 s. (ďalej len Dějiny Byzance). ISBN 80-200-0454-8. S. 173.
  8. Norwich, str. 203
  9. Norwich, str. 206
  10. Norwich, str. 210
  11. a b Dějiny Byzance, str. 180
  12. Norwich, str. 226
  13. Norwich, str. 229
  14. a b Dějiny Byzance, str. 179
  15. Dějiny Byzance, str. 181
  16. Dějiny Byzance, str. 177

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]


Nikefor II.
Vladárske tituly
Predchodca
Roman II.
cisár
963969
Nástupca
Ján I. Tzimiskes