Preskočiť na obsah

Boris Čebotarev

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Boris Čebotarev
filológ, redaktor, odborný publicista a vysokoškolský pedagóg
Boris Čebotarev
Rod. menoBoris Vladimírovič Čebotarev
Narodenie17. júl 1917
Aleksejevka, Ruská ríša
Úmrtie14. február 1978 (60 rokov)
Plavecký Štvrtok, ČSSR
BydliskoBratislava
Národnosťruská
ZamestnanieSF SVŠT
Alma materKarlova univerzita
Univerzita Komenského
Profesiavysokoškolský pedagóg
RodičiaVladimír Čebotarev, Nadežda Čebotareva
ManželkaIrina Čebotarevova
PartnerkaRozália Svetoňová
DetiPhDr. Pavol Svetoň, Nikita Čebotarev

Docent, PhDr. Boris Čebotarev (pôvodným menom Boris Vladimírovič Čebotarev; * 17. júl 1917, Aleksejevka, Voronežská gubernia, Ruská ríša – † 14. február 1978, Plavecký Štvrtok, ČSSR) bol rusko-slovenský filológ, redaktor, odborný publicista a vysokoškolský pedagóg. Venoval sa najmä výučbe ruského jazyka, bol popredným rusistom na Slovensku. Bol autorom mnohých vysokoškolských učebníc a odborných publikácii.[1]

Životopis

[upraviť | upraviť zdroj]

Osobný život

[upraviť | upraviť zdroj]

Jeho otcom bol profesor Vladimír Čebotarev, pedagóg na Univerzite Komenského v Bratislave, matkou Nadežda, rod. Šramkovová, učiteľka ruského jazyka. Mal dve deti. S Rozáliou Svetoňovou mal syna novinára PhDr. Pavla Svetoňa a s manželkou Irinou, rodenou Jerofejevovou mal syna Nikitu.

Emigrácia

[upraviť | upraviť zdroj]

Pochádzal z rodiny ruskej inteligencie. Do Česko-Slovenska prišiel roku 1922 ako päťročný s rodičmi z bývalého Sovietskeho zväzu. Jeho rodičia prišli s vlnou emigrantov, ktorí nesúhlasili s porevolučným vývojom v bývalom Rusku. Výber Československej republiky ako novej domoviny bol ovplyvnený projektom československej vlády – Ruskou pomocnou akciou realizovanou od roku 1921, ktorej cieľom bolo morálne a finančne pomôcť migrantom z bývalého cárskeho Ruska. Medzivojnové Československo sa tak stalo domovom pre státisíce migrantov z bývalého cárskeho Ruska. Centrom migrantov sa stala Praha. V Prahe ruskí, ale aj ukrajinskí a bieloruskí migranti zakladali svoje kultúrno-spoločenské spolky, vydávali svoje noviny a časopisy, realizovali svoje vedecko-výskumné aktivity.[2]

Základné vzdelanie získal na ruskej obecnej škole v Prahe. V rokoch 19301935 študoval na ruskom gymnáziu v Moravskej Třebovej a v rokoch 19351938 v Prahe. Po maturite v roku 1938 študoval právo na Karlovej univerzite v Prahe a v rokoch 19391943 ruský jazyk a literatúru na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Titul PhDr. získal v roku 1943 a docentúru v roku 1963.

Vojnové roky

[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1941 bol hlásateľom ruských správ v bratislavskom rozhlase. K tejto práci bol prinútený vtedajším režimom pod hrozbou väznenia v koncentračnom tábore. V roku 1942 pracoval vo firme Batex vo Svite. V Poprade pôsobil ako stredoškolský profesor na Štátnej obchodnej akadémii v rokoch 19431944. Zapojil sa do protifašistického odboja, po vypuknutí Slovenského národného povstania v auguste 1944 odišiel do hôr ako dobrovoľník do Pohroneskej doliny, prihlásil sa do radov Československej armády a bol nasadený na prvý obranný úsek TelgártČervená Skala. Po páde Banskej Bystrice bol v partizánskej jednotke plk. Staneka a kapitána Kvietinského. V decembri roku 1944 ho poslal Karol Šmidke do Košíc, kde s poslancom Oskarom Jeleňom pomáhal organizovať protifašistický odboj. Vo februári 1945 sa vrátil do oslobodeného Popradu. V marci bol sovietskymi orgánmi NKVD odvlečený a odsúdený na desať rokov do gulagu v Kemerovskej oblasti Sovietskeho zväzu. Po mnohých intervenciách ho po roku 1947 oslobodili a mohol sa vrátiť na Slovensko.

Pôsobenie v školstve

[upraviť | upraviť zdroj]

V rokoch 19481949 pôsobil v zahraničnom obchode, bol redaktorom vo vydavateľstvách Pravda, Obroda, Slovenský spisovateľ a súčasne prednášal ruský jazyk na Vysokej škole hospodárskych vied. Od roku 1958 sa stal vedúcim Katedry jazykov Stavebnej fakulty SVTŠ v Bratislave, kde sa zaslúžil o modernizáciu výučby jazykov. Bol popredným rusistom na Slovensku, autorom a spoluautorom odborných príručiek, učebníc ruského jazyka na stredných školách, vysokoškolských učebníc pre technické odbory, ako aj rusko-slovenských technických slovníkov. Publikoval články z metodiky vyučovania ruského jazyka, o prekladoch z ruštiny a o pedagogických otázkach. bol vyznamenaný Radom SNP II. triedy.[1]

Boris Čebotarev je pochovaný na cintoríne v Slávičom údolí v Bratislave.

Publikačná činnosť (výber)

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Rusko-slovenský technický slovník. Bratislava 1956
  • Ruský jazyk audiovizuálne. Bratislava 1970
  • Ruština v obchodnom styku. Učebnica pre 1.-4. ročník SEŠ
  • Ruština pre technikov. Bratislava 1965
  • Ruština pre poslucháčov a vedeckých ašpirantov stavebnej fakulty. Bratislava 1967
  • Audioorálna ruská konverzácia pre pracovníkov v stavebníctve. Bratislava 1971
  • Ruský jazyk, odbor pozemné stavby. Bratislava 1974
  • Audioorálna učebnica ruštiny pre poslucháčov stavebnej fakulty – odbor konštrukcie a dopravné stavby. Bratislava 1976[1]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. a b c KOLÁROVÁ, Zuzana a kolektív. Biografický slovník mesta Poprad. 1. vyd. Poprad : Mestský úrad v Poprade, 2004. ISBN 80-969037-6-4. S. 237.
  2. HARBUĽOVÁ, Ľubica. Ruská emigrácia a Slovensko (Pôsobenie ruskej pooktóbrovej emigrácie na Slovensku v rokoch 1919 – 1939). 1. vyd. Prešov : Filozofická fakulta Prešovskej univerzity, 2001. S. 17.

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]