Vladimír Čebotarev

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Vladimír Čebotarev
filológ, rusista, právnik, vysokoškolský pedagóg
Vladimír Čebotarev
Rod. menoVladimír Petrovič Čebotarev
Narodenie15. marec 1895
Voronež, Rusko
Úmrtie29. máj 1980 (85 rokov)
Bratislava, Slovensko
BydliskoBratislava
Národnosťruská
ZamestnaniePF UK Bratislava
Alma materRuská právnická fakulta v Prahe
Profesiavysokoškolský pedagóg
RodičiaPiotr Čebotarev
ManželkaNadežda Čebotarevova
DetiBoris Čebotarev
PodpisVladimír Čebotarev, podpis

Profesor, JUDr. Vladimír Čebotarev (pôvodným menom Vladimír Petrovič Čebotarev; * 15. marec 1895, Liski, Voronežská oblasť, Rusko – † 29. máj 1980, Bratislava) bol filológ, právnik, odborný publicista a vysokoškolský pedagóg. Venoval sa najmä výučbe ruského jazyka, bol popredným rusistom na Slovensku. Bol autorom mnohých vysokoškolských učebníc a odborných publikácii.[1]

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Osobný život[upraviť | upraviť zdroj]

Jeho otec Piotr Čebotarev sa aktívne zúčastnil v ruskej revolúcii 1905. Bol väznený v Orlovskej pevnosti pre politických väzňov. Zomrel v roku 1908 pred vynesením, rozsudku. Matka Mária, rod. Ivanová. Manželka Nadežda, rod. Šramkovová (18971981), syn Doc. PhDr. Boris Čebotarev.

Štúdiá[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1915 absolvoval klasické gymnázium vo Voroneži. Na jeseň 1915 začal študovať na Právnickej fakulte Štátnej ruskej univerzity v Charkove. Na základe nariadenia ruskej vlády bol v januári 1916 poslaný na Vojenskú akadémiu do Odesy, kde ju toho istého roku absolvoval a bol povýšený na podporučíka. Krátku dobu slúžil ako mladší dôstojník v 34.záložnom pluku v Simferopoli. Začiatkom roku 1917 bol odvelený do Oranienbaumu, kde absolvoval Dôstojnícku streleckú školu a bol zapísaný do evidencie ruského generálneho štábu ako odborník na automatické zbrane.

Vojnové roky[upraviť | upraviť zdroj]

Po skončení školy pravdepodobne koncom mája 1917 bol poslaný na juhozápadný front proti Rakúsko – Uhorsku. V júli 1917 v boji pri mestečku Orinin bol ťažko ranený. Začiatkom júla 1919 ochorel na týfus a evakuovali ho do Turecka. V Turecku s manželkou Nadeždou a trojročným synom Borisom prežil veľmi ťažkú dobu. Pracoval v prístave ako robotník a manželka prala bielizeň v gréckych domácnostiach. V Rusku Vladimír Čebotarev nebol v žiadnej politickej strane.

Emigrácia[upraviť | upraviť zdroj]

Na jeseň 1922 z Ruska emigroval. Výber Československej republiky ako novej domoviny bol ovplyvnený projektom československej vlády Ruskou pomocnou akciou realizovanou od roku 1921, ktorej cieľom bolo morálne a finančne pomôcť migrantom z bývalého cárskeho Ruska. Medzivojnové Československo sa tak stalo domovom pre státisíce migrantov z bývalého cárskeho Ruska. Centrom migrantov sa stala Praha. V Prahe ruskí, ale aj ukrajinskí a bieloruskí migranti zakladali svoje kultúrno-spoločenské spolky, vydávali svoje noviny a časopisy, realizovali svoje vedecko-výskumné aktivity.[2] Utiekol so svojou rodinou pred boľševickou revolúciou do Československa a študoval v rokoch 1922 - 1926 na Ruskej právnickej fakulte v Prahe. Na tejto fakulte, ktorú vytvorila československá vláda pre ruských emigrantov, mala vyštudovať ruská elita, ktorá po porážke revolúcie v Rusku mala zaujať miesta po porazených boľševikoch. Po vykonaní všetkých štátnych záverečných skúšok bol vyznamenaný diplomom školy. Okrem toho na fakulte zložil skúšku zo všeobecných dejín a ruskej literatúry.

Pedagogická a právnická činnosť[upraviť | upraviť zdroj]

Po dokončení štúdia vykonával rôzne práce. Napríklad bol prekladateľom, ale pracoval aj ako robotník na stavbách. Dňa 8. apríla 1929 bol prijatý do justičnej služby Vrchným súdom v Košiciach. Tu pôsobil na mnohých okresných súdoch vo funkcii vedúceho komisií pre zakladanie nových pozemkových kníh. Od roku 1938 do 31. augusta 1946 pracoval na Okresnom súde v Poprade.

Do školských služieb bol prijatý 1.septembra 1946 a bol ustanovený za profesora ruského jazyka a právnej náuky na Štátnej obchodnej akadémii v Poprade. V čase učiteľského pôsobenia v Poprade bol predsedom závodného výboru Revolučného odborového hnutia všetkých škôl v Poprade a vedúcim ruského hudobného a speváckeho súboru pri Obchodnej akadémii v Poprade. Počas Slovenského štátu bol zapojený do ilegálneho hnutia proti fašistickému režimu.

Po oslobodení Popradu Červenou armádou ho orgány armády zapojili do spolupráce ako prísažného tlmočníka a sprostredkovateľa medzi veliteľstvom Červenej armády a slovenskými úradmi.

Ako profesor na Obchodnej akadémii v Poprade súčasne vyučoval ruský jazyk a literatúru v rôznych kurzoch ruštiny na školách I., II, a III. stupňa, ktoré boli organizované Povereníctvom školstva a osvety. Okrem toho prednášal ruskú gramatiku a literatúru na doškoľovacom kurze Pedagogickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, v pobočke v Spišskej Novej Vsi.

Dňa 1.septembra 1952 bol služobne preložený na Ruské gymnázium Humennom, kde vyučoval ruštinu a filozofickú propedeutiku až do roku 1953. Dňa 14. decembra 1953 bol prijatý do služieb Univerzity Komenského v Bratislave. Dňa 1.augusta 1953 bol menovaný vedúcim Katedry jazykov na Právnickej fakulte a Fakulte telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského. Okrem účinkovania na univerzite prednášal v rokoch 19461953 na Vysokej pedagogickej škole v Bratislave poslucháčom – rusistom. V roku 1964 sa stal docentom a bol navrhnutý na menovanie za profesora. V roku 1967 vláda Československej socialistickej republiky mu za dlhoročnú prácu vo výchove a vzdelávaní mládeže udelila titul Zaslúžilý učiteľ. Pri príležitosti 50.výročia Univerzity Komenského mu udelili striebornú a pri príležitosti 60. výročia univerzity zlatú medailu. Počas svojej činnosti na univerzite preložil približne 5000 strán vedeckých prác a článkov pre učiteľov. Bol činný aj vedecky.

Vladimír Petrovič Čebotarev zomrel v Bratislave 29. mája 1980 a je pochovaný na cintoríne v Cintorín Slávičom údolí v Bratislave.[1]

Dielo (výber)[upraviť | upraviť zdroj]

  • Ruská textová učebnica pre osvetových pracovníkov. Bratislava 1964
  • Cvičebnice pre učiteľov ruského jazyka pre I. a II. roč., osobitne pre poslucháčov histórie, filozofie a psychológie, žurnalistiky, knihovníctva, filológov. Bratislava 1957 -1968. [1]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c KOLÁROVÁ, Zuzana a kolektív. Biografický slovník mesta Poprad. 1. vyd. Poprad : Mestský úrad v Poprade, 2004. ISBN 80-969037-6-4. S. 237.
  2. HARBUĽOVÁ, Ľubica. Ruská emigrácia a Slovensko (Pôsobenie ruskej pooktóbrovej emigrácie na Slovensku v rokoch 1919 – 1939). 1. vyd. Prešov : Filozofická fakulta Prešovskej univerzity, 2001. S. 17.